Movses Chorenaci
arménsky spisovateľ, historik
Obraz svätého Mojžiša Chorenaciho od Hovhanna Hovhannesjana (1730 – 1801).
Osobné informácie
Narodenie	okolo 410
	Chorén/Choréna (neznáme mesto)[1]
Úmrtie	okolo 490
Národnosť	arménska
Dielo
Žánre	kronika
Obdobie	stredoveká literatúra
Literárne hnutie	arménska literatúra
Významné práce	Dejiny Arménska
Ovplyvnený	Eusebios z Kaisareie, Sokrates Scholastikos, Ióannes Malalas, Jozef Flavius a ďalší
Odkazy
	Movses Chorenaci (multimediálne súbory na commons)
Literárny portál  Biografický portál

Svätý Movses Chorenaci^[2][3][4] (iné mená pozri nižšie; podľa tradície žil 5. storočí^[5], * okolo 410, Choréna – okolo 490^[6][7] / † 487^[8] / niektoré výskumy ho datujú až do 8. – 9. storočia^[5][9]) bol arménsky vedec^[10] a spisovateľ, najvýznamnejší raný arménsky historik,^[11] autor diela Dejiny Arménska.^[2][3] V diele popísal dejiny arménskeho národa až do smrti Mesropa Maštoca.^[11] Býva označovaný za otca arménskej literatúry^[12] či za otca arménskej histórie^[13][1] alebo za arménskeho Herodota.^[6] Hoci nebol prvým arménskym historikom, ako prvý z nich vyvinul explicitnú historiografickú filozofiu.^[1] Arménska apoštolská cirkev ho uctieva ako svätého,^[14] jeho sviatok slávia spolu s ostatnými svätými prekladateľmi.^[15]

Mená

• Mojžiš Chorénsky^[2][5]
• Mojžiš z Chorény^[10], Mojžiš z Chorénu^[6]
• lat. Moses Chorenensis^[16][17]
• armén. Մովսես Խորենացի^[18], prepisy: Movses Chorenaci, Moses Chorenac'i^[11], Movsés Xorenaci^[5]

Niekedy býva nesprávne zamieňaný s iným arménskym historikom s menom Movses Daschuranci^[3] (aj Mojžiš Daschuranci^[19] či Movses Kalankatuaci^[20]) žijúcim približne v 9. – 10. storočí.^[5]

Autor

O Movsesovom živote sa veľa nevie. Narodil sa neznámo kedy v meste Chorén (alebo Choréna), ktoré nie je presne identifikované.^[1] Samotný Movses sa označoval za žiaka svätých Mesropa a Sahaka, a teda za žiaka Mesropovej školy. Mal sa podieľať na preklade Biblie do arménčiny.^[17] Na ich podnet mal odísť študovať do Alexandrie a Konštantínopola, mal navštíviť aj Rím, Jeruzalem a Sýriu. Po príchode do rodného Arménska sa mal venovať prekladaniu a písaniu diel.^[5] Viaceré anachronizmy, ako aj chvála rodu Bagratovcov a zatracovania Mamikonjanovcov viedli k tomu, že mnohí bádatelia Chorenaciho život datovali až o niekoľko storočí neskôr (nie skôr ako do 8. storočie).^[21][1] Tomu môže nasvedčovať i fakt, že prvé výslovné zmienky o jeho diele pochádzajú až z deviateho storočia^[17] (Tovma Arcruni).^[13]

Dielo

• Dejiny Arménska^[2][3] / Dejiny Arménov^[5] alebo len Dejiny (armén. Pathmuthjun Hajoc, 483 – 485)^[3]

Práca sa skladá z troch častí. Prvou je prehistória Arménska, druhou dejiny od Alexandra po smrť Trdata a tretia časť sa zaoberá obdobím od smrti Trdata do smrti svätých Sahaka a Mesropa Maštoca (439). Dielo je pochvalou Arménska a rodu Bagratovcov. Venované bolo neznámej osobe menom Sahak Bagratovec. Autor údajne čerpal z bohatých ninivských archívoch. V skutočnosti však čerpá najmä z diel preložených do dávnej arménčiny. Medzi prameňmi sa nachádzali aj diela pohanských autorov. Medzi ne patrí Poéma o Alexandrovi Veľkom od Pseudo-Kallistena, Progymnasmata od Theóna, Scholia od Nonna, diela Jozefa Flavia či z Filónovho diela Kniha Chrie. Z kresťanských prameňov použil diela raných cirkevných historikov Eusebia, Sokrata Scholastika, kroniku sýrskeho historika Ióanna Malalu, dielo Gregora Naziánskeho. Významným zdrojom bola aj Biblia.^[5] Autor čerpal aj z ústnej tradície a ľudovej slovesnosti^[6] a arménskych prameňov (Koriun, Lazarus, Faustus, Agathangelos).^{[5][9][13][1]} Perzské pramene podľa vlastných slov v úvode diela nepoužíva, pretože za matku a živiteľku múdrosti považuje Grécko.^[8] Spoľahlivosť diela je stále pochybná,^[1] avšak i tak ide o cenný prameň raných arménskych dejín.^[12]

Dejiny Arménska autor spája s biblickými dejinami Izraela a so starovekými dejinami.^[5] Popisuje v nich okrem iného aj príbeh o legendárnom kráľovi Abgarovi, ktorému pripisuje arménsky pôvod.^[6] V druhej knihe sa venuje postaveniu Arménska ako medzníka medzi Rímskou ríšou a Partmi.^[1] Tretia kniha pojednáva o Arménsku medzi Byzanciou a Peržanmi. Končí sa lamentáciou nad koncom arsakovskej dynastie^[1] a zvýraznením úlohy dynastie Bagratovov pri konsolidácii národnej identity.^[9]

• Movsesovi je pripisovaných aj viacero ďalších diel, medzi nimi knihy: Rétoriky (De tropis)^[21], Homílie o premenení, Život svätej Hripsime a družiek. Kedysi mu bolo pripisované aj dielo Geografia (Ascharhacojc)^[21], to je dnes priznávané Ananiášovi zo Širaku.^[5]

Referencie