Tento článok alebo jeho časť si vyžaduje úpravu, aby zodpovedal vyššiemu štandardu kvality. Prosím, pozrite si stránky pomocníka, odporúčanie pre encyklopedický štýl a článok vhodne upravte.

Obliehanie Jeruzalema
Súčasť Križiackych výprav
Dobytie Jeruzalema križiakmi
Dátum od 7. júna do 15. júla 1099 Miesto Jeruzalem, Izrael Výsledok Drvivé víťazstvo križiakov
Protivníci
Európski križiaci	Fátimovský kalifát
Velitelia
Raimond IV. z Toulouse, Godefroy z Bouillonu	Iftichar ad-Dawla
Sila
1 200 rytierov, 12 000 peších vojakov	1 000 mužov
Straty
neznáme	asi 40 000 vojenských a civilných obetí
Zoznam bitiek pred rokom 601

Obliehanie Jeruzalema prebiehalo od 7. júna do 15. júla roku 1099 a bolo ukončené dobytím svätého mesta Jeruzalem križiakmi, čo znamenalo dosiahnutie cieľu prvej križiackej výpravy.

Predchádzajúce udalosti

Potom čo križiaci v júni 1098 úspešne obsadili Antiochiu zostali tu už po zvyšok roku. Mestom sa zatiaľ prehnala epidémia, ktorej podľahol aj križiakmi vážený pápežský legát Adhémar z Le Puy a normanský šľachtic Bohemund Tarentský si Antiochiu začal nárokovať celú pre seba. Na sever odtiaľ na hornom toku rieky Eufrat zatiaľ vznikol prvý križiacky štát Edesské grófstvo, kde vládol Balduin z Bouillonu. Medzi križiackymi veliteľmi boli spory o tom, kam tiahnuť ďalej. Znechutený Raimond IV. z Toulouse odtiahol z Antiochie do pevnosti Ma'arrat al-Númán. Koncom roku sa časť rytierov a pechoty rozhodla tiahnuť na Jeruzalem na vlastnú päsť.

Obliehanie mesta Akko

Koncom decembra 1098 a počiatkom januára 1099 Róbert II. Normanský a Bohemundov synovec Tankred súhlasil, že sa stanú vazalmi Raimonda IV., ktorý bol veľmi bohatý a schopný za podporu a služby náležite odmeniť. Dolnolotrinský vojvoda Godefroy z Bouillonu, ktorý dostával podporu od svojho brata Balduina z Eddesy, toto však odmietol. 5. januára 1099 nechal gróf Raimond rozobrať múry pevnosti Ma'arrat a 13. januára, bosý a odetý ako pútnik, pokračoval v pochode ďalej na juh nasledovaný Róbertom III. a Tankredom. Križiaci tiahli pozdĺž stredomorského pobrežia a stretávali sa len s minimálnym odporom. Miestní rozdrobení arabskí emirovia, ktorí sa napriek seldžuckému vpádu hlásili k šiítskému vyznaniu a k fátimovskému chalífovi v Káhire, nechceli merať svoje sily a súhlasili preto s platením tribútu a uznaniu svojej lénnej závislosti voči križiakom. Takisto aj tunajší sunniti dali prednosť vláde križiakov pred vládou Fátimovcov.

Raimond mal v pláne zmocniť sa mesta Tripolis a vybudovať tu svoj štát podľa vzoru Bohemunda v Antiochii. Viacmenej obliehal skôr blízke mesto Akko. Medzitým sa Godefroi z Bouillonu a Róbert II. Flanderský, ktorý sa takisto nestal Raimondovým vazalom, spojili v Latakii a vo februári vypochodovali na juh. Bohemund Tarentský sa síce k nim pridal, ale rýchlo sa zase stiahol do Antiochie. V tej dobe tiež Tankred opustil Raimondove služby a pripojil sa ku Godefroiovi. Ďalšiu skupinu, ktorá sa pridala k lotrinskému vojvodovi viedol Gaston IV. de Béarn.

Godefroi, Róbert, Gaston a Tankred dorazili k mestu Akko v marci a obliehanie sa vlieklo ďalej. Situácia bola napätá nielen medzi križiackymi vodcami, ale tiež medzi duchovenstvom. Od smrti legáta Adhémara z Le Puy už nikto nemal takú autoritu, aby mohol byť skutočným náboženským vodcom výpravy. Taktiež od tej doby, čo pútnik Peter Bartolomej v Antiochii objavil Kópiu osudu znovu vstalo obvinenie, že sa jedná iba o podvrh. V apríli teda Arnoul des Rohes Petra vyzval, aby preukázal pravosť relikvie tým, že s kópiou v ruke prejde ohňom, aby rozhodla vôľa božia. Peter Bartolomej boží súd naozaj podstúpil a na následky popálenín zomrel, čím bola autorita kópie vážne spochybnená a s ňou aj autorita Raimonda, ktorý patril medzi zástancov jej pravosti.

Príchod k bránam svätého mesta

Obliehanie mesto Akko sa skončilo 13. mája, bez toho, že by križiaci niečo dosiahli. Fátimovci sa potom pokúsili vyjednať mier za podmienku, že Európania nepotiahnu ďalej na Jeruzalem. Túto ponuku však križiaci úplne odignorovali. Egyptský guvernér Iftichar ad-Dawla v Jeruzaleme nedokázal pochopiť, prečo križiaci do Palestíny vôbec prišli. Ešte ten istý deň, 13. mája bolo križiacke posolstvo prijaté emirom v Tripolise, ktorý križiakov zásoboval peniazmi a koňmi. Poslovia boli bohatstvom mesta absolútne ohromení a po príchode späť do tábora navrhovali, že by mali mesto prepadnúť a požadovať výkupné.^[1] Podľa kroniky anonymného autora Gesta Francorum emir z Tripolisu sľuboval konvertovať na kresťanstvo pokiaľ sa križiakom podarí získať Jeruzalem od jeho fátimovských nepriateľov.

Európania zatiaľ tiahli pozdĺž pobrežia stále na juh. 19. mája minuli Bejrút, 13. mája Tyros, kde sa stočili do vnútrozemia a 3. júna dosiahli mesto Ramla. Mesto našli absolútne opustené, pretože jeho obyvatelia sa pred blížiacimi sa dobyvateľmi utiekli skryť do hôr. Križiaci tak mesto obsadili bez boja a pred tým, ako sa vydali ďalej na Jeruzalem, tu vybudovali kostol sv. Juraja. 6. júna Godefroi z Bouillonu odoslal Tankreda a Gastona, aby obsadili Betlehem, kde Tankred z Chrámu Narodenia Pána vyvesil svoju zástavu. 7. júna sa križiacke vojsko vydalo k ďalšiemu pochodu na Jeruzalem.

Situácia ako pri obliehaní Antiochie, kedy dobyvatelia trpeli v tábore viacej ako zásobení obrancovia v meste, sa musela opakovať. Jeruzalemský miestodržiteľ Iftichar ad-Dawla sa na obliehanie dobre pripravil a nechal zasypať alebo otráviť všetky studne v okolí mesta a rozohnal dobytok z mesta. Dal taktiež z Jeruzalema vykázať takmer všetko potenciálne nebezpečné kresťanské obyvateľstvo. S približne 1200 rytiermi a 12 000 pešiakmi Godefroi z Bouillonu, Róbert II. Flanderský a Robert III. Normanský obliehali severné hradby až k Dávidovej veži, zatiaľ čo Raimond IV. obsadil oblasť od Dávidovej veže až k hore Sion.^[2] Dňa 13. júna sa križiaci odhodlali k frontálnemu útoku na hradby. Ich bojové nadšenie však nemohlo vyvážiť nedostatočné vybavenie pre obliehanie mesta, a tak by boli odrazení. Potom, čo sa prvý útok nevydaril, časť kresťanov opustila tábor a odplávala späť do Jaffy. V horkom letnom počasí a pri nedostatku vody a jedla vypukol v tábore hladomor. Križiaci museli zásoby dopravovať z veľkej diaľky a taktiež začali zháňať drevo na stavbu obliehacích strojov. Dreva však nebolo nedostatok a v tábore rovnako chýbali kvalifikovaní tesári. Situácia sa však zlepšila, keď na Blízky východ konečne dorazila dlho očakávaná flotila šiestich janovských a štyroch anglických lodí so zásobami potravín, dreva na obliehacie zariadenia a remeselníkmi na palube. Egyptské loďstvo potom námorný prístup do Jaffy uzavrelo, a tak boli námorníci nútení pripojiť sa k obliehaniu Jeruzalema. Križiacki velitelia si uvedomili, že Jeruzalem musí padnúť skoro, pretože koncom júna dorazili správy, že mohutná egyptská armáda sľúbila Jeruzalemu pomoc a je už na pochode.

Bosý sprievod

Tvárou v tvár takmer nemožnej úlohe začali niektorí fanatickí kňazi prehlasovať, že ich navštívil duch Adhémara z Le Puy, ktorý im prikázal, aby sa križiaci po biblickom príklade Jozueho obliehania Jericha postili a po troch dňoch bosí obchádzali jeruzalemské hradby. Podľa týchto proroctiev malo mesto deviaty deň padnúť. Hoci útočníci hladovali, napriek tomu sa 8. júna sprievod uskutočnil na čele s kňazmi, ktorí fúkali na trumpety a spievali žalmy, zatiaľ čo sa obrancovia zhromaždili na hradbách, aby toto divadlo, plní údivu a pobavení sledovali. Spievajúci zástup sprevádzaný posmešným krikom obyvateľov na hradbách, dorazilo až na Olivovu horu, kde náboženskí vodcovia Peter Pustovník, Arnoul de Rohes a Raimond d'Aguilers začali s kázaním.

Konečný útok

Počas obliehania boli početné útoky na hradby odrazené. Janovské oddiely vedené Guglielmom Embriacom predtým rozobrali svoje lode, na ktorých do Svätej zeme prišli. Z ich dreva potom Embriacovi muži zostrojili mohutné obliehacie veže. Ráno 15. júla dosiahla hradby Godefroiova veža neďaleko severovýchodnej rohovej brány a podľa kroniky Gesta Francorum dvaja flámski rytieri Lethalde a Engelbert boli prví, kto vnikol do mesta, nasledovaní Godefroiom, jeho bratom Eustachom, Tankredom a ich vojakmi. Vež grófa Raimonda de Saint-Gilles bola najprv zastavená priekopou, ale ostatní križiaci prenikli do mesta a posádka strážiaca bránu sa Raimondovi vzdala.

Len čo križiaci prelomili vonkajšie hradby a vnikli do mesta, začali okamžite drancovať a vraždiť, zabíjali celé popoludnie, večer až do až do rána. Moslimovia, Židia a ten neveľký počet kresťanov, ktorý v meste zostal, boli pozabíjaní bez rozdielu s nevyberanou krutosťou. Mnohí moslimovia hľadali útočisko v Mešite Al-Aksá, kde, podľa Gesta Francorum „... bolo zabíjanie tak obrovské, že naši muži brodili v krvi až po členky.“ Podľa Raimonda d´Aguilers „muži chodili v krvi až po kolená a uzdy svojich oťaží.“ Arabský historik Ibn al-Athir popisuje križiacke vyčíňanie takto: „... povraždili však viac ako 70 000 ľudí ...“^[3] Podľa kroniky Ibn al-Kalanisiho židovskí obrancovia mesta hľadali bezpečie v synagóge, ale „Frankovia im ju zapálili nad hlavami.“ a zabili tak každého vo vnútri.^[4] Križiaci potom krúžili okolo horiacej budovy za spevu „Kristus, my ťa zbožňujeme!“^[5] Tankred si potom začal nárokovať Chrámovú štvrť v Jeruzaleme pre seba a ponúkol ochranu niektorým tunajším moslimom, ale nemohol ich ochrániť pred smrťou z rúk jeho vojakov. Jeruzalemský guvernér sa upevnil v citadele Dávidovej veže, kde sa následne vzdal Raimondovi de Saint-Gilles za podmienky, že on a jeho stráže budú dopravení do Aškelonu.^[6]

Dôsledky

Potom čo boli obyvatelia mesta zmasakrovaní sa 22. júla Godefroy z Bouillonu stal Ochrancom Svätého hrobu, pričom odmietol kráľovský titul s odôvodnením, že nechce byť kráľ v meste, kde zomrel Kristus a nikto iný by nemal nosiť zlatú korunu, tam kde Ježiš nosil tŕňovú korunu. Gróf Raimond de Saint-Gilles, ktorému bol titul najprv ponúknutý, byť kráľom odmietol a z Jeruzalema odišiel pobúrený, že vládcom sa stal Godefroi. Arnoul de Rohes sa zatiaľ 1. augusta stal prvým latinským patriarchom v Jeruzaleme a námietky gréckeho ortodoxného patriarchu boli z veľkej časti ignorované. Ten istý deň objavil Arnoul de Rohes v meste relikviu Pravého kríža.

Jeruzalem sa potom stal hlavným mesto nového križiackeho Jeruzalemského kráľovstva. Po Godefreiovej smrti v roku 1100 sa jeho brat Balduin stal vládcom v Jeruzaleme a prijal už plný kráľovský titul. Mesto začalo byť znovu zaľudňované kresťanmi všetkých vyznaní, ale Židia ani moslimovia tu za vlády križiakov žiť nesmeli. Európania potom udržali Jeruzalem po dobu ďalších 88 rokov, kedy ho pre moslimov dobyl späť sultán Saladin.

Literatúra

• BALDWIN, Marshall W., a kol. A History of the Crusades. Vol. 1, The first hundred years. Madison : University of Wisconsin Press, 1969. 707 s. Dostupné online. (anglicky)
• GABRIELI, Francesco. Křížové výpravy očima arabských kronikářů. Praha : Argo, 2010. 344 s. ISBN 978-80-257-0333-5.
• Hans E. Mayer, The Crusades, Oxford, 1965.
• RILEY-SMITH, Jonathan. The First Crusade and the Idea of crusading. London : Continuum, 2003. 227 s. ISBN 0-82-648431-X. (anglický)
• RUNCIMAN, Steven. A history of the Crusades. vol. 1, The first Crusades and the foundation of the Kingdom of Jerusalem. Cambridge : Cambridge University Press, 1999. 376 s. ISBN 0-521-06161-X. (anglicky)

Referencie

1. ↑ HROCHOVÁ, Věra; HROCH, Miroslav. Křižáci ve svaté zemi. 2. vyd. Praha : Mladá fronta, 1996. 289 s. ISBN 80-204-0621-2. S. 52.
2. ↑ Křižáci ve Svaté zemi, s. 57
3. ↑ TATE, Georges. Křížáci v Orientu. Praha : Slovart, 1996. S. 138. (česky)
4. ↑ Gibb, H. A. R. The Damascus Chronicle of the Crusades: Extracted and Translated from the Chronicle of Ibn Al-Qalanisi. Dover Publications, 2003 (ISBN 0-486-42519-3)
5. ↑ Rausch, David. Legacy of Hatred: Why Christians Must Not Forget the Holocaust. Baker Pub Group, 1990 (ISBN 0-8010-7758-3)
6. ↑ http://san.beck.org/AB18-Crusaders.html#1

Pozri aj

• Križiacka výprava
• Križiacky štát
• Jeruzalemské kráľovstvo

Externé odkazy

• The Siege and Capture of Jerusalem: Collected Accounts
• Climax of the First Crusade

Zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Obléhání Jeruzaléma (1099) na českej Wikipédii.