Opičie kiahne
Výsyp opičích kiahní u štvorročného dievčaťa (1971)
Klinický obraz
Príčina	vírus opičích kiahní
Mortalita	0 – 11 %
Pozri aj Medicínsky portál

Opičie kiahne (latinský názov sa nepoužíva, angl. monkeypox, nem. Affenpocken) sú zoonitické vírusové ochorenie, ktoré napáda ľudí a niektoré druhy zvierat. Infekciu spôsobuje vírus opičích kiahní (MPXV) z čeľade Poxviridae, do ktorej spadajú aj vírusy varicely a varioly.

Existujú dve skupiny opičích kiahní: západoafrická skupina a konžská skupina.

Príznaky a priebeh sú podobné, ale menej závažné ako pri pravých kiahnach. Inkubačná doba ochorenia sa zvyčajne pohybuje od 5 do 21 dní. Pre prodromálne štádium je charakteristická horúčka, zimnica, opuchnuté lymfatické uzliny, vyčerpanosť, bolesti svalov a chrbta, bolesť hlavy, respiračné príznaky (napr. bolesť hrdla, upchatie nosa alebo kašeľ).

Do 3 dní od prejavenia počiatočných príznakov sa začína objavovať prvá vyrážka. Pred objavením vyrážky miesto výskytu napuchne, stuhne a bolí. Spočiatku majú podobu červených fliačikov a postupne sa menia na pupence, potom pľuzgieriky, obsah ktorých sa zamúti, pľuzgierik puká a vytvorí sa chrastička. Zvyčajne sa výsyp najskôr zjaví na tvári a neskôr sa rýchlo objavuje v odstredivom rozložení na celom tele. Vyrážky sa často vytvárajú aj v ústnej dutine, čo prináša problémy s jedením a pitím. Narušenie kože je často sprevádzané sekundárnou bakteriálnou infekciou kože, ktorá bola pozorovaná u skoro každého piateho nezaočkovaného pacienta. Príznaky pretrvávajú 2 – 4 týždne a po odpadnutí poslednej chrasty je človek neinfekčný. Opičie kiahne majú nízku úmrtnosť 0 – 11 %.

Z imunologického hľadiska je vírus opičích kiahní (MPXV) infekcia spôsobená DNA vírusom patriacim do rodiny Orthopoxvirus. Prenos nastáva priamym kontaktom s infikovanými zvieratami alebo ľuďmi, pričom vírus sa viaže na sacharidy na povrchu buniek (glykosaminoglykány) a vstupuje do buniek cez endocytózu. Napriek tomu, že bol pôvodne identifikovaný v Dánsku v roku 1958, imunitná odpoveď na tento vírus zostáva stále nedostatočne charakterizovaná. Genomická analýza poukázala na podobnosti medzi MPXV a vírusom kiahní (Vaccinia), odhaľujúc 92% nukleotidovú a 88% proteínovú podobnosť sekvencií, najmä v imunologicky významných proteínoch, čo naznačuje prítomnosť mnohých spoločných imunitných epitópov, ktoré umožňujú čiastočné pochopenie a popísanie infekcie na víruse vakcínie.

Vírus infikuje epitelové bunky, fibroblasty a rôzne bunky imunitného systému, vrátane makrofágov, monocytov, dendritických buniek a B alebo T-buniek.¹³ Prirodzené bunky imunitného systému sa zúčastňujú prvej vlny reakcie na vírusové infekcie, pričom makrofágy a dendritické bunky sú osobitne dôležité, pretože uľahčujú šírenie vírusu migráciou do lymfatických uzlín, kde sa vírus replikuje.¹⁴ Nasleduje vírusová infekcia ľudských epidermálnych keratinocytov, ako je pozorované pri infekciách vírusom vakcínie, a indukcia silnej produkcie imunoregulačných cytokínov.¹⁵

Prírodní zabíjači (NK bunky), ktorí patria medzi kľúčové zložky prirodzenej imunity, podstupujú významný až dramatický nárast počas infekcií kiahňovými vírusmi (rodiny poxviridae), hoci ich migračná a funkčná kapacita môže byť narušená.¹⁶ Okrem toho zohrávajú ochrannú úlohu pri kontrole virovej nálože, čo sa preukázalo v myších modeloch s indukciou IL-15. IL-15 zvýšilo počet IFNγ-sekretujúcich NK buniek a CD8+ T buniek, čo viedlo k ochrannej imunite u myší CAST/EiJ proti smrtiacej dávke infekcie MPXV.¹⁷ NK bunky sa tiež podieľajú na kontrole iných infekcií orthopoxvírusmi u myší, čo naznačuje zachovaný mechanizmus medzi druhmi. Napriek týmto poznatkom zostáva veľa neznámych ohľadom úloh rôznych prirodzených imunitných buniek počas infekcie človeka vírusom MPXV, čo poukazuje na potrebu ďalších výskumov.¹⁸

Endocytovaný vírus spúšťa prirodzené imunitné odpovede prostredníctvom mechanizmov detekcie cytoplazmatickej DNA, vrátane cGAS-STING dráhy a Toll-like receptoru (TLR) 9. Rozpoznanie vírusu v cytoplazme vedie k aktivácii interferónových regulačných faktorov (IRF), ktoré regulujú transkripciu interferónov, a signálnych dráh nukleárneho faktora kappa B (NF-κB), ktoré produkujú ďalšie zápalové cytokíny.¹⁹ Produkcia dsRNA ako intermediátov vírusovej replikácie aktivuje proteínkinázu R (PKR), ktorá inhibuje proteínovú transláciu vírusových aj bunkových proteínov prostredníctvom fosforylácie eukaryotického iniciačného faktora 2α (eIF2α).²⁰

B bunky a protilátky zohrávajú kľúčovú úlohu v boji proti poxvírusom, pričom typ a rozsah odpovede ovplyvňujú závažnosť ochorenia a účinnosť očkovania. Pacienti s miernym vážnym až závažným ochorením často prejavujú zníženú odpoveď protilátky IgG proti orthopoxvírusom, čo naznačuje koreláciu medzi úrovňou protilátok a závažnosťou ochorenia.²¹ Odpoveď len prostredníctvom IgG môže naznačovať robustné pamäťové B bunky s medzidruhovou ochranou, zatiaľ čo odpoveď prostredníctvom IgM by mohla poukazovať na menej účinnú prvotnú imunitu. IgM/IgG odpoveď by teda mohla slúžiť ako biomarker závažnosti ochorenia a identifikovať kandidátov na ochranu očkovaním.

T-lymfocyty zohrávajú dôležitú úlohu pri boji proti infekciám poxvírusmi, najmä CD4+ T-lymfocyty, ktoré pomáhajú aktivovať a diferencovať pamäťové B-lymfocyty. Je dôležité poznamenať, že CD4+ T-lymfocyty špecifické pre vírus vakcínie sa ukázali byť pretrvávajúce v organizme a produkujú cytokíny po opakovanej stimulácii.²² Naopak, nedostatok CD4+ T-lymfocytov môže viesť k vážnej infekcii MPXV, najmä u jedincov s oslabeným imunitným systémom.²³ CD8+ T-lymfocyty naopak priamo cielia na infikované bunky a poskytujú ochranu pred šírením vírusu elimináciou ich zdrojových buniek. Napriek potenciálu T-buniek, očkovanie proti pravým kiahňam nemusí poskytovať robustnú imunitu proti MPXV, ako dokazuje absencia odpovede T-buniek u niektorých očkovaných jedincov, ktorí boli následne infikovaní MPXV.²⁴

Vzhľadom k tomu, že zatiaľ nie je vyvinutá liečba ochorenia MPXV a matematický model predikuje vyššie riziko šírenia osobným kontaktom a takmer nulovú ochranu hromadnou imunitou (imunita získaná prekonaním infekcie),²⁵ je odporúčaná predexpozičná profylaxia medzidruhovou vakcínou proti pravým kiahniam (v súčasnosti dostupnou ako vakcína proti MPXV pod názvom IMVANEX).²⁶ Jej účinnosť pravdepodobne spočíva v porovnateľných humorálnych imunitných reakciách a rozpoznávaní rôznych, ale základných sád antigénov poxvírusov, ktoré boli spomenuté v prvom paragrafe imunitnej odpovede.

Toto tvrdenie môže byť ďalej podporené štúdiou publikovanou v roku 2023, ktorá kvantifikovala neutralizačné protilátky (NAbs) v sére u kontrolných jedincov infikovaných MPXV a jedincov očkovaných modifikovanou vakcíniou Ankara (MVA). 28 dní po infekcii s MPXV boli pozorované anti-MVA a -MPXV NAbs u 94% a 82% jedincov. Príjemcovia, ktorí dostali 2 dávky IMVANEX-u, vyvolali anti-MVA a -MPXV NAbs u 92% a 56% očkovaných jedincov. Jedinci narodení pred rokom 1980, očkovaní vakcínou proti kiahniam, mali vyššie úrovne neutralizačných protilátok proti MPXV než mladší jedinci narodení po tomto roku, pravdepodobne v dôsledku predchádzajúceho očkovania proti kiahniam, ktoré sa podávalo až do roku 1980, a reaktivácie pamäťových B-buniek a produkcie protilátok.²⁷

Vstupnou bránou infekcie do organizmu sú dýchacie cesty, sliznica alebo poranenie na koži. K prenosu na ľudí dochádza kontaktom s infikovaným zvieraťom, človekom alebo predmetmi kontaminovanými biologickým materiálom obsahujúcim vírus opičích kiahní. Z človeka na človeka sa vírus prenáša pri priamom kontakte s infekčnými léziami a telesnými tekutinami.²⁴ Mnohé prípady v súčasnej epidémii boli zistené v dôsledku sexuálneho prenosu, najmä medzi mužmi, ktorí sa identifikujú ako homosexuáli a bisexuáli.⁴ K zoonotickému prenosu dochádza pri priamom kontakte so zvieraťom (uhryznutím, poškriabaním, kontaktom s telesnými tekutinami zvieraťa²⁸ alebo pri príprave mäsa divokých zvierat).² Napriek názvu opice nie sú hlavným prenášačom vírusu, ale sú to drobné hlodavce ako veverice a potkany.²⁹³⁰

Väčšina pacientov s infekciou sa zotaví aj bez lekárskej liečby a podporná starostlivosť je zvyčajne postačujúca.¹² Pri komplikovanejśích prípadoch sú na liečbu k dispozícii antivirotiká (napr. tecovirimat, brincidofovir, cidofovir).⁴³¹

Prvýkrát bol vírus detegovaný z opice v Dánskom laboratóriu v roku 1958, odkiaľ je odvodený aj názov ochorenia.⁵¹⁰ Počiatočny prípad nákazy človeka bol diagnostikovaný u 9 deväťročného chlapca³² v roku 1970 v Konžskej demokratickej republike (pôvodne Zair),³³ odkiaľ sa choroba šírila do ďalších Afrických štátov, hlavne do strednej a západnej časti kontinentu. V 70 tych rokoch bolo potvrdených 48 pacientov s vírusom v 6 krajinách a v priebehu ďalších desiatich rokov sa počet nakazených z 9 násobil.³⁴ Opičie kiahne zostali pre verejné zdravie ignorovanou globálnou hrozbou a medzinárodná pozornosť im bola venovaná až v roku 2003, keď boli v Spojených štátoch potvrdené prvé mimoafrické ľudské prípady.⁵

V máji, v roku 2003, sa nakazilo dievča v školskom veku opičími kiahňami po uhryznutí svišťom prériovým (Cynomys ludovicianus).³²³⁵ Celkovo bolo zaznamenaných 76 prípadov.³⁶ Patogén bol importovaný do Spojených štátov z Ghany, zásielkou 800 malých cicavcov z 9 rodov, vrátane 6 afrických rodov hlodavcov.⁵³⁶ Vírus patril do miernejšej západoafrickej skupiny a nedošlo k žiadnemu úmrtiu. Nákaza sa vyskytla v šiestich štátoch USA – Illinois, Indiana, Kansas, Missouri, Ohio a Wisconsin.

V máji 2022 došlo k veľkému prepuknutiu opičích kiahní mimo endemických oblastí v Afrike. Prvý prípad bol zaznamenaný 6. mája v Spojenom kráľovstve,³⁷ kde pacient nedávno vycestoval do Nigérie.³⁸ Od tohto dátumu sa počet prípadov zvyšoval prevažne v Európe, ale aj v Severnej a Južnej Amerike, Ázii, Afrike a v Oceánii. K 21. augustu bolo potvrdených 41 579 prípadov, z čoho 10 bolo zaznamenaných na Slovensku.³⁹

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Opičie kiahne