Pinyin

Pchin-jin^[1]^[2] (iné názvy: pinyin^[2], zriedkavo: pchinjin^[3]^[4], nesprávne alebo po česky: pinjin^[5]^[6]; čínske názvy pozri nižšie) je celosvetovo najrozšírenejší systém zápisu čínskeho jazyka (a prepisu čínskeho písma) pomocou písmen latinky.

Hoci bežný slovenský názov je pchin-jin, lepšie je používať názov chan-jü pchin-jin (pozri nižšie), aby sa zabránilo zámene s (už zriedkavým) podobným taiwanským systémom nazývaným tchung-jung pchin-jin. V nasledujúcom texte slovo „pchin-jin“ vždy znamená chan-jü pchin-jin.

Čínske deti sa v škole (od 60. rokov) najprv učia pchin-jin a až potom sa učia štandardné čínske písmo.^[7]

Čínske názvy

čín. 拼音 - v pchin-jine: pīnyīn (menej presne: pinyin) - v slovenskom prepise: pchin-jin - doslovný význam: fonetické písanie, hláskové písmo
čín. 漢語拼音 - v pchin-jine: Hànyǔ Pīnyīn (menej presne: hanyu pinyin) - v slovenskom prepise: chan-jü pchin-jin - doslovný význam: fonetické písanie čínštiny
čín. 漢語拼音方案 -v pchin-jine: Hànyǔ Pīnyīn Fāng'àn (menej presne: hanyu pinyin fang'an) - v slovenskom prepise: chan-jü pchin-jin fang-an - doslovný význam: systém (alebo návrh) pre fonetické písanie čínštiny
čín. 拼音字母 - v pchin-jine: pīnyīnzìmǔ (menej presne: pinyinzimu) - v slovenskom prepise: pchin-jin c'-mu - doslovný význam: fonetické písmená, fonetický zápis

Charakteristika

Pchin-jin pozostáva z znakov latinskej abecedy doplnených diakritickými znamienkami, ktoré vyjadrujú tonálne rozdiely medzi homografickými slabikami.

Rozdiely oproti slovenskej výslovnosti

Systém pchin-jin nie je vždy totožný so zaužívanou výslovnosťou latinských písmen v európskych jazykoch. Hlavným rozdielom je, že páry znelá-neznelá spoluhláska (napr. b-p, g-k) používa na zápis spoluhlások s prídychom a bez prídychu (p-pch, k-kch)

Kodifikácia

Čína oficiálne schválila štandard pchin-jin v roku 1958; od toho istého roku sa vyučuje aj na čínskych školách. Organizácia Spojených národov pchin-jin v roku 1977 prijala ako medzinárodný štandard prepisu čínskych geografických názvov. Medzinárodná organizácia pre normalizáciu (ISO) zaviedla pchin-jin ako štandard na romanizáciu modernej čínštiny pod číslom ISO-7098:1991.

Iné transkripčné systémy

Bližšie informácie v hlavnom článku: Prepis z čínskeho písma do latinky

Na Slovensku a Česku sa používa štandard vypracovaný v Česko-Slovensku kolektívom sinológov Orientálneho ústavu začiatkom 50. rokov. Tento štandard je na Slovensku kodifikovaný ako súčasť Pravidiel slovenského pravopisu.

V angličtine sa niekedy používa Wadov-Gilesov systém a iné jazyky majú rôzne prispôsobené systémy. Ani jeden z uvedených transkripčných systémov nezachytáva tonálne rozdiely v homografických slabikách.

Zdroje

↑ Pravidlá slovenského pravopisu. 3. upr. a dopl. vyd. Bratislava : Veda, 2000. 590 s. ISBN 80-224-0655-4. S. 85.
↑ ^a ^b pchin-jin. In: Slovník cudzích slov : akademický. 2. dopl. a upr. slovenské vyd. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo – Mladé letá, 2005. 1054 s. Dostupné online. ISBN 80-10-00381-6.
↑ ČARNOGURSKÁ, Marina. Lao c’, zakladateľ čínskeho taoizmu, vo svetle novoodhalených historických súvislostí. Historický časopis, 2009, roč. 57, čís. 1, s. 19 – 41. Dostupné online . ISSN 0018-2575.
↑
↑ pinjin. In: ERHART, Adolf; KRAUS, Jiří; ŠTEPÁNEK, Miroslav. Akademický slovník cizích slov. 1. vyd. Praha : Academia, 1997. ISBN 80-200-0607-9. S. 591. (Poznámka: V slovenskom preklade slovníka (Slovník cudzích slov akademický) je namiesto tvaru pinjin tvar pchin-jin.)
↑ Pekinčania majú prirodzený pocit hrdosti. In: Olympijská revue 3/2008, S. 10
↑

Externé odkazy

Zdroj:
Text je dostupný za podmienok Creative Commons Attribution/Share-Alike License 3.0 Unported; prípadne za ďalších podmienok. Podrobnejšie informácie nájdete na stránke Podmienky použitia.

[1] Pravidlá slovenského pravopisu. 3. upr. a dopl. vyd. Bratislava : Veda, 2000. 590 s. ISBN 80-224-0655-4. S. 85.

[SCS-2] -jin. In: Slovník cudzích slov : akademický. 2. dopl. a upr. slovenské vyd. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo – Mladé letá, 2005. 1054 s. Dostupné online. ISBN 80-10-00381-6.

[3] ČARNOGURSKÁ, Marina. Lao c’, zakladateľ čínskeho taoizmu, vo svetle novoodhalených historických súvislostí. Historický časopis, 2009, roč. 57, čís. 1, s. 19 – 41. Dostupné online . ISSN 0018-2575.

[4] ↑

[5] . In: ERHART, Adolf; KRAUS, Jiří; ŠTEPÁNEK, Miroslav. Akademický slovník cizích slov. 1. vyd. Praha : Academia, 1997. ISBN 80-200-0607-9. S. 591. (Poznámka: V slovenskom preklade slovníka (Slovník cudzích slov akademický) je namiesto tvaru pinjin tvar pchin-jin.)

[6] Pekinčania majú prirodzený pocit hrdosti. In: Olympijská revue 3/2008, S. 10

[7] ↑

[1]

[2]

[3]

[4]

[5]

[6]

[7]