Janko Kráľ (* 24. apríl 1822, Liptovský Mikuláš – † 23. máj 1876, Zlaté Moravce) bol slovenský národný buditeľ a jeden z najvýznamnejších a najradikálnejších básnikov štúrovskej generácie.

Pochádzal z rodiny mäsiara a krčmára. Vzdelanie získaval v Liptovskom Mikuláši, v rokoch 1835 - 1837 na gymnáziu v Gemeri, v rokoch 1837 - 1841 na lýceu v Levoči, v rokoch 1841 - 1842 študoval na lýceu v Kežmarku a od roku 1842 študoval na lýceu v Bratislave, kde sa aktívne zapájal do činností Ústavu reči a literatúry československej. V roku 1844 na protest proti odvolaniu Ľudovíta Štúra odišiel z Bratislavy a v štúdiu už ďalej nepokračoval. Začal pracovať ako praktikant v advokátskej kancelárii v Pešti, neskôr veľa cestoval ako po Slovensku, tak i po Dolnej zemi. V roku 1848 podnecoval slovenský ľud, aby povstal, za čo bol uväznený v Šahách a Pešti až do januára nasledujúceho roku. Po prepustení znovu organizoval dobrovoľnícke oddiely a bol znovu väznený, po prepustení odišiel do českého Hulína k priateľovi a v septembri roku 1849 sa stal kapitánom dobrovoľníckeho zboru.