Robert R. Gilruth
letecký inžinier, priekopník letectva a kozmonautiky, manažér a inžinier NASA
Gilruth v roku 1965
Rod. meno	Robert Rowe Gilruth
Narodenie	8. október 1913 Nashwauk, Minnesota, USA
Úmrtie	17. august 2000 (86 rokov) Charlottesville, Virgínia, USA
Zamestnanie	riaditeľ Strediska pilotovaných letov
Alma mater	University of Minnesota
Odkazy
Commons	Robert Rowe Gilruth
Portál letectvo  Kozmonautický portál  Biografický portál

Dr. Robert Rowe Gilruth (* 8. október 1913, Nashwauk – † 17. august 2000, Charlottesville) bol americký letecký inžinier, priekopník letectva a kozmonautiky, ktorý sa stal prvým riaditeľom Strediska pilotovaných letov (Manned Spacecraft Center) NASA v Houstone, čo je dnešné Johnsonovo vesmírne stredisko.

V rokoch 1937 až 1958 pracoval pre Národný poradný výbor pre letectvo (National Advisory Committee for Aeronautics, NACA) a následne u jeho nasledovníka, NASA, kde zotrval do roku 1973. Podieľal sa na ranom výskume nadzvukových letov a lietadiel s raketovým pohonom a potom na americkom programe kozmických letov s ľudskou posádkou, a to v rámci programov Mercury, Gemini a Apollo.

Život

Mladosť a vzdelanie

Narodil sa 8. októbra 1913 do rodiny učiteľov v malej dedine Nashwauk v štáte Minnesota v USA. Keď mal Robert deväť rokov, musel sa otec s rodinou sťahovať za prácou. Ich novým domovom sa stalo mesto Duluth. V roku 1931 tu Robert absolvoval strednú školu. Ako tínedžer sa seriózne zaoberal stavbou modelov klzákov vylepšených o vrtuľku na gumový pohon. Vymyslel dokonca mechanizmus, ktorý „zapraporoval“ (uviedol do polohy, pri ktorej kladie najmenší odpor vzduchu) vrtuľku v momente, keď sa dotočila, a tak znižoval padanie lietadielka počas kĺzavého letu. Po strednej Gilruth nastúpil na „junior college“ (niečo ako predstupeň vysokej školy) a potom pokračoval štúdiom leteckého inžinierstva na University of Minnesota. V roku 1935 získal titul bakalár vied (Bachelor of Science). Nepodarilo sa mu však nájsť si prácu, a tak mu univerzita ponúkla, aby pokračoval v inžinierskom programe. Počas štúdia sa tiež oženil so svojou spolužiačkou a spolupracovníčkou Jean Barnhillovou, ktorá bola aj odvážnou pilotkou. V roku 1936 Gilruth získal magisterský titul (Master of Science).^[1][2]

Kariéra v leteckom výskume

Od januára 1937 začal Gilruth pracovať pre Národný poradný výbor pre letectvo (National Advisory Committee for Aeronautics, NACA), konkrétne v jeho rámci u Langley Memorial Aeronautical Laboratory. Zaoberal sa tu leteckým výskumom. Lietal aj v kabínach skúmaných strojov, pričom pozoroval reakcie lietadla na zásahy pilotov a snažil sa prísť na to, ako by lietadlá mohli lietať lepšie a ako by sa dali lepšie ovládať. Postupne sa Gilruth začal profilovať ako odborník na problematiku ovládania lietadiel. Dňa 24. marca 1941 publikoval štúdiu Requirements for Satisfactory Flying Qualities of an Airplane (Podmienky pre uspokojivé letové vlastnosti lietadiel). Dielo znamenalo revolúciu v letectve. Prvýkrát kvantifikovalo vlastnosti lietadiel tam, kde doteraz skúšobní piloti vo väčšine prípadov opisovali správanie strojov vágne a skôr pomocou adjektív, než v reči čísel. Gilruthova práca to zmenila, po prvýkrát sa v nej napríklad objavil vzťah „sila aplikovaná na riadiacu páku verzus dosiahnutý násobok preťaženia“, teda objektívne posúdenie reakcie lietadla na akcie pilota. Dodnes z Gilruthovej prelomovej práce vychádzajú všetci konštruktéri a skúšobní piloti.^[3][2]

Na konci prvej polovice 40. rokov sa Gilruth čiastočne presídlil na Wallops Island. Novo založené miestne stredisko NACA dostalo názov PARD (Pilotless Aircraft Research Division – Divízia výskumu bezpilotných lietadiel) a v nasledujúcich rokoch sa veľmi výrazne angažovalo vo vesmírnych pretekoch. Tu Gilruth so svojou skupinou spolupracovníkov vykonával testy v oblasti transsonických a supersonických rýchlostí pri aerodynamicky tvarovaných objektoch. Najvhodnejším objektom na tieto pokusy boli rakety. Gilruthove úspechy v doterajšej práci viedli v roku 1952 k jeho povýšeniu do funkcie zástupcu riaditeľa strediska NACA v Langley. NACA úzko spolupracovala s armádou na vývoji balistických rakiet. Gilruth, ako uznávaná kapacita v oblasti aerodynamiky vysokých rýchlostí, zasadal v niekoľkých poradných komisiách pri Zbore náčelníkov štábu Vzdušných síl USA. V rokoch 1955 – 1957 Gilruth viedol skupinu, ktorá mala za úlohu vyvinúť technológiu chrániacu jadrové hlavice pred obrovskou žiarou počas vstupu do atmosféry. Gilruth so spolupracovníkmi došiel k záveru, že optimálnym riešením je ablácia, čiže odparovanie vrchnej vrstvičky materiálu na kryte hlavice, ktoré udržovalo teplotné pomery samotného krytu v príslušných medziach.^[4][2]

Kariéra v NASA

V roku 1957 Sovietsky zväz vypustil na obežnú dráhu Zeme prvú umelú družicu a vzápätí aj prvého živého tvora, psa Lajku. Pre Gilrutha bol, ako aj pre ostatných, prvotný sovietsky náskok prekvapením: „Pamätám si, ako som pozoroval slnečné lúče, odrážajúce sa od Sputnika, keď prelietal nad mojím domom v Chesapeake Bay vo Virgínii.“ „Keď som videl, že hore poslali psa, hovoril som si môj Bože, to si naozaj musíme pohnúť, pretože z tohto bude legitímny program na vyslanie človeka do vesmíru! Nepotreboval som, aby ma niekto udrel do hlavy, aby som si to uvedomil,“ spomínal si neskôr Gilruth.^[2]

Dňa 1. októbra 1958 na základe NACA oficiálne vznikol Národný úrad pre letectvo a vesmír (National Aeronautics and Space Administration, NASA). V tom období vznikol aj program Mercury, prvý americký pilotovaný vesmírny program. Vzápätí, 5. novembra, bol Gilruth menovaný za riaditeľa Space Task Group so sídlom v Hamptone vo Virgínii. Bola to interná skupina v rámci NASA, ktorá sa zaoberala prípravou pilotovaných kozmických letov. Jej hlavnou úlohou bolo vyslať do vesmíru Američana predtým, než sa to podarí Sovietom. Na označenie testovacích pilotov vybraných za posádku prvých pilotovaných kozmických letov Gilruth vybral termín astronaut, pretože sa mu páčil, ako znie. Gilruth sa tiež podieľal na výbere prvých astronautov NASA a rozhodol, že ich nakoniec bude sedem. NASA ich predstavila v apríli 1959. Gilruth tiež rozhodol, že na prvý pilotovaný let programu Mercury poletí Alan Shepard a na druhý Gus Grissom. Johna Glenna určil za náhradníka pre obe misie. Keď sa 12. apríla 1961 sovietsky kozmonaut Jurij Gagarin stal prvým človekom vo vesmíre a prvým na obežnej dráhe okolo Zeme, prezident John F. Kennedy dňa 25. mája oznámil, že Amerika do konca 60. rokov vyšle človeka na Mesiac a späť. Gilruth sa zhrozil a nebol si istý, či sa takýto cieľ podarí dosiahnuť. Bol neoddeliteľnou súčasťou pri vzniku programu Gemini, ktorý obhajoval ako prostriedok, vďaka ktorému by sa NASA podarilo nacvičiť všetky dôležité základné postupy potrebné k letu na Mesiac. Dňa 19. septembra 1961 riaditeľ NASA James Webb oznámil výsledok hľadania nového umiestnenia pre na dlhý čas najdôležitejšie stredisko NASA. Mal sa ním stať Houston v Texase. Gilruth sa po rokoch k Houstonu vyjadril: „Podnebie je hrozné, klimatizácia dobrá, miestni ľudia sú skvelí.“ Deň po oznámení výsledku výberu miesta Gilruth odletel do Houstonu, aby sa osobne podieľal na označení najvhodnejšej polohy strediska riadenia vesmírnych letov. V októbri 1961 sa tak Space Task Group začala sťahovať z Virgínie na nové pôsobisko. Z 1 152 pracovníkov presun do Texasu odmietlo iba 84. Space Task Group sa k 1. novembru 1961 oficiálne reorganizovala na Stredisko pilotovaných letov (Manned Spacecraft Center) a Robert Gilruth sa tak stal jeho prvým riaditeľom. Výstavba rozsiahleho komplexu budov a zariadení nového strediska začala v apríli 1962. V septembri sa sťahovanie bývalej Space Task Group skončilo a nové stredisko bolo zatiaľ provizórne rozmiestnené v 11 miestnych lokalitách okolo Houstonu. Pre nové Stredisko pilotovaných letov vtedy nastala zvláštna situácia. Prípravy na program Apollo, ktorého cieľom bolo dostať človeka na Mesiac a späť do konca 60. rokov, prebiehali v Houstone, zatiaľ čo končiaci program Mercury sa kvôli zachovaniu kontinuity a z praktických dôvodov zabezpečoval z Langley. Po úspešnom skončení programu Mercury v máji 1963 sa mohol zvyšok personálu presťahovať do Houstonu. Bolo to definitívne zavŕšenie existencie Space Task Group.^[3][5][6]

Do novembra 1966 sa programu Gemini podarilo splniť všetky potrebné ciele k letu na Mesiac. NASA sa tak mohla plne venovať programu Apollo. V januári 1967 ale počas príprav na prvý pilotovaný skúšobný let kozmickej lode Apollo vypukol v lodi Apollo 1 požiar, pri ktorom zahynuli astronauti Gus Grissom, Edward White a Roger Chaffee. Program Apollo sa musel pozastaviť a prehodnotiť. Gilruth na svojich ľudí nemilosrdne tlačil. Chcel od nich riešenia, návrhy, vylepšenia, ale hlavne bezpečný stroj. V rekordnom čase 17 mesiacov sa podarilo program Apollo znova naštartovať. Dňa 20. júla 1969 sedel v sále riadiaceho strediska v Houstone pri jednej zo zadných konzolí, odkiaľ spolu s Georgeom Lowom a Chrisom Kraftom dohliadal na letového riaditeľa Gena Kranza, ako riadi svojich kontrolórov počas pristávania misie Apollo 11 na Mesiaci. Astronauti Neil Armstrong a Edwin „Buzz“ Aldrin sa vtedy stali prvými ľuďmi, ktorí pristáli na mesačnom povrchu. Gilruth nerád dával najavo svoje emócie, ale v tento historický moment si utrel slzu z tváre, otočil sa k Chrisovi Kraftovi a s podaním ruky ho potľapkal po chrbte. Kraft mu poďakoval pohľadom bez slov. Podľa Gilrutha ale boli ďalšie lety na Mesiac v tom čase zbytočným rizikom: „Už sme na Mesiac leteli mnohokrát. Musíme prestať. Je toľko možností, kvôli ktorým môžeme stratiť posádku. Vieme, že sa to stane, pokiaľ neprestaneme.“ Namiesto lunárnych misií sa USA mali vtedy podľa Gilrutha zamerať na orbitálnu stanicu ako možnosť pre dlhodobú prítomnosť vo vesmíre. Stal sa tiež priaznivcom a propagátorom okrídleného viacnásobne použiteľného dopravného prostriedku na obežnú dráhu, ktorý neskôr vznikol ako raketoplán v rámci programu Space Shuttle. Bol tiež toho názoru, aby sa pri kozmických letoch spolupracovalo so Sovietskym zväzom. Všetky tieto aspekty ho prinútili k tomu, aby začal zvažovať odchod zo Strediska pilotovaných letov, čiže organizácie, ktorú sám založil a viedol 10 rokov. Pred štartom Apolla 12 sa blízkym spolupracovníkom zdôveril, že asi za rok odíde zo svojej funkcie. Za svojho nástupcu si vybral doterajšieho riaditeľa letových operácií Chrisa Krafta, ktorého kedysi osobne prijal do Space Task Group. Z pozície riaditeľa Strediska pilotovaných letov zažil aj dramatický let Apolla 13, ktorý ho utvrdil v názore ohľadom rizík letov na Mesiac, ale tiež preukázal, akou je Stredisko pilotovaných letov efektívnou organizáciou. Posledná misia, na ktorú dohliadal, bolo Apollo 15 v lete 1971. V januári 1972 Gilruth oficiálne rezignoval zo svojej funkcie, presťahoval sa do Washingtonu, D. C. a stal sa riaditeľom oddelenia personálneho rozvoja NASA. V decembri 1972 mu zomrela manželka Jean. Na konci roka 1973 odišiel z NASA a stal sa jej príležitostným konzultantom.^[7][6]

Neskorší život

Našiel si novú životnú partnerku Jo, s ktorou sa presťahoval z Washingtonu do staronového domova v Houstone. V prvej polovici 80. rokov sa vrátil do Virgínie. Začal sa tiež zaoberať myšlienkou na spísanie svojich pamätí, ale po prvých 15 stranách rukopisu sa tejto myšlienky vzdal. V 90. rokoch ochorel na nevyliečiteľnú Alzheimerovu chorobu a jeho okolie sa mohlo len bezmocne prizerať, ako sa postupne vytráca jeho osobnosť. Zomrel 17. augusta 2000 v Charlottesville vo veku 86 rokov. Za svoje zásluhy sa stal počas svojho života nositeľom mnohých cien, okrem iného Collier Trophy a Goddard Astronautics Award. Bol tiež držiteľom mnohých patentov v konštrukcii lodí a jácht. Jeho dlhoročný podriadený a kamarát George Low sa o ňom vyjadril: „Pre všetkých, ktorí s ním pracovali, bol vedúcou osobnosťou celého pilotovaného kozmického programu tejto krajiny. Je úplne bez debaty, že bez Boba Gilrutha by nebol žiadny program Mercury, Gemini, ani Apollo.“^[8][9][6]

Referencie

Iné projekty

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Robert Rowe Gilruth