Rudolf II.
Cisár Svätej rímskej ríše nemeckého národa, kráľ rímsky, český, uhorský a chorvátsky, markgróf moravský, arcivojvoda rakúsky
Rudolf II. na dobovom portréte, ktorého autorom je Hans von Aachen
Panovanie
Dynastia	Habsburgovci
Biografické údaje
Narodenie	18. júl 1552 Viedeň, Rakúske arcivojvodstvo, Habsburská monarchia, Svätá rímska ríša nemeckého národa
Úmrtie	20. január 1612 (59 rokov) Praha, České kráľovstvo, Krajiny českej koruny, Svätá rímska ríša nemeckého národa
Pochovanie	Kráľovská hrobka na Pražskom hrade
Rodina
Potomstvo	pozri rodinné pomery
Otec	Maximilián II.
Matka	Mária Španielska
Ďalšie tituly
cisár Svätej rímskej ríše nemeckého národa
1576 – 1612
Predchodca	Maximilián II.
Nástupca	Matej
kráľ rímsky (kráľ nemecký)
1575 – 1612
Predchodca	Maximilián II.
Nástupca	Matej
Ďalšie tituly kráľ český 1575 – 1611 Predchodca Maximilián II. Nástupca Matej kráľ uhorský a chorvátsky 1572 – 1608 Predchodca Maximilián II. Nástupca Matej
Odkazy
	Rudolf II. (multimediálne súbory na commons)
Historický portál  Biografický portál

Rudolfova veľká tajná pečať (sigillum maiorum secretum)

Rudolf II. Habsburský (* 18. júl 1552, Viedeň – † 20. január 1612, Praha) bol rakúsky arcivojvoda (ako Rudolf V.), uhorský (v r. 1572 – 1608), český a nemecký kráľ (v r. 1575 – 1611) a rímskonemecký cisár (ako Rudolf II., v r. 1576 – 1611), syn cisára Maximiliána II. Habsburského a Márie Španielskej.

Mladosť a španielska výchova

Rudolf ako pätnásťročný v Španielsku

Rudolfov otec bol známy ako nábožensky umiernený panovník s veľmi blízkymi vzťahmi s príslušníkmi nekatolíckych náboženstiev. Rudolfovu matku, presvedčenú katolíčku, prejavy náboženskej tolerancie jej muža znepokojovali a v snahe ochrániť syna pred nevhodnými vplyvmi viedenského dvora ho poslala v r. 1564 spolu s mladším bratom Arnoštom na výchovu do katolíckeho Španielska na dvor svojho brata Filipa II., kde strávil sedem rokov.^[1] Zaumienila si vychovať zo synov vzorných zástancov katolíckej viery. Rudolf ako budúci následník trónu si v Španielsku mal osvojiť všetko, čo vladár potrebuje. Nechýbalo mu sebavedomie, rozsiahle vzdelanie a bohaté jazykové znalosti.

V Španielsku ho však najviac ohromila veľkoleposť a nádhera kráľovského dvora, podpora vedy a umenia zo strany panovníka a dôkladne vypracovaný a dodržiavaný ceremoniál, ktorý formálne potvrdzoval nielen spoločenské, ale predovšetkým mocenské postavenie kráľa voči poddaným. Tieto podnety v mladom Rudolfovi zanechali trvalé stopy.

Rudolf sa vrátil v roku 1571 a priniesol si na rakúske pomery nadpriemerné vzdelanie, fanatické protireformné zapálenie však nie – oveľa viac ho zaujímalo umenie a „prírodoveda“ (teda skôr alchýmia). Svoje osobné presvedčenie o náboženskej tolerancii Rudolf II. potvrdil odmietnutím Bartolomejskej noci v roku 1572:

V roku Rudolfovho návratu zomrel Ján II. Žigmund Zápoľský a Maxmiliánovi sa podarilo v roku 1572 presadiť u uhorských stavov, aby vyhlásili Rudolfa za svojho kráľa. 25. septembra 1572 bol v Prešporku korunovaný za uhorského kráľa.^[3]

Jeho pražskej korunovácii však predchádzali nekonečné rokovania jeho otca so zemským snemom o slobode vierovyznania a uznanie tzv. Českej konfesie, ktorá mala zaručiť náboženskú slobodu nekatolíckym cirkvám. Maximilián ju napokon v roku 1575 ústne potvrdil, čím bola podmienka stavov splnená. Rudolf mohol byť 22. septembra 1575 korunovaný svätováclavskou korunou českých kráľov. Ešte v auguste toho istého roka bol v Regensburgu zvolený za rímskeho kráľa.

Ešte v októbri toho istého roka bol v Regensburgu zvolený za rímskeho kráľa, avšak usídliť sa v Prahe mu otec stále neumožnil.^[5]

Rudolf a jeho duševná choroba

V roku 1580 sa objavili prvé príznaky jeho duševnej choroby (maniodepresívna psychóza). Choroba sa u Rudolfa prejavovala striedaním nálad. Panovníkovu priazeň neraz striedali útoky a podozrenia, ktoré sa zhoršovali s pribúdajúcimi prejavmi šialenstva. Pri nich sa jeho nevôľa, záchvaty chorobnej podozrievavosti či výbuchy hnevu obracali proti najbližším služobníkom.

S veľkou obľubou sa dodnes tradujú aj historicky potvrdené príbehy troch komorných služobníkov – Jeronýma Makovského, Filipa Langa a Kašpara Ruckého. Tí si jeden po druhom získali cisárovu bezvýhradnú dôveru a neskrývane z nej ťažili. Ich príjmy rástli vďaka úplatkom, pretože bez ich súhlasu sa takmer nikomu nepodarilo dosiahnuť audienciu u cisára. Aj oni sa však stali obeťami intríg a postupne sa z výhodných postov navzájom vytlačili. Prví dvaja skončili vo väzení, kde Makovský pobudol až do roku 1624, Lang zomrel v roku 1610. Rucký spáchal pred uväznením samovraždu.

Rudolfova koruna, neskôr koruna rakúskeho cisára, antverpský zlatník Jan Vermeyen, 1602

Praha ako cisárske sídlo

V roku 1583 sa Rudolf rozhodol pre Prahu ako pre svoje stále sídlo.^[6] Učinil tak radikálne opatrenie, ktoré sa vymykalo dovtedajšej tradícii. Jeho predchodcovia na cisárskom tróne využívali Prahu iba sporadicky pri vybavovaní štátnických záležitostí. O presune sídla uvažoval už cisár Maximilián II., ktorý v Prahe často pobýval. Konečné rozhodnutie však urobil jeho syn Rudolf.^[7] Prahu povýšil na sídelné mesto, čím súčasne splnil sľub daný zemskému snemu pred svojou korunováciou. Metropolu zemí českej koruny pozdvihol na významné centrum politiky, kultúry a vzdelanosti.

Na Pražskom hrade bolo preto potrebné vybudovať tak rezidenciu, ktorá by zabezpečovala osobné pohodlie panovníka a umožňovala chod kráľovského dvora, ako aj zodpovedajúce technické zázemie pre centrálne dvorské úrady, ktoré sa sem presťahovali spolu s cisárom. V obmedzenom priestore bolo nutné počítať aj s bytovými priestormi pre tých dvoranov, ktorých musel mať panovník stále poruke. Súčasne sa pri prestavbe Pražského hradu myslelo i na umiestnenie bohatých umeleckých a vedeckých panovníkových zbierok. Na tento účel bolo vybudované severné krídlo hradného paláca s dnešnou Španielskou sálou. Mená staviteľov a iných umelcov, ktorí sa na prestavbe hradu podieľali, poznáme z hojne dochovanej úradnej korešpondencie a účtov. Pre cisára pracovali najmä severotalianski architekti G. Gargiolli, neskôr O. Fontana a G. M. Filippi. Významné zmeny však nepostihli iba vlastnú panovníkovu rezidenciu, ale i celé mesto. Dlhoročná prítomnosť cisárskeho dvora pomohla Prahe k hospodárskemu a sociálnemu rozvoju a súčasne jej zaručila významné medzinárodné postavenie. V Prahe nastal stavebný rozvoj, sprevádzaný prílevom remeselníkov, umelcov a obchodníkov z rôznych končín Európy. I šľachta sa hromadne sťahovala do mesta.

Mecenáš poznania a umenia

Rudolf II. ako Vertumnus, rímsky boh ročných období (1591 – 2), Giuseppe Arcimboldo

Rudolf II. bol známy ako „cisár ezoterikov, alchymistov a astrológov“. Tento prívlastok spolu s prezývkou „rakúsky Hermes Trismegistos“ ho plne vystihoval. Na svojom dvore sústredil učencov a mágov z celého sveta, dokonca vstúpil do rosenkruciánskeho združenia. Panovník posadnutý alchýmiou dúfal, že s pomocou učencov odhalí najskrytejšie tajomstvá ľudského poznania.

K najvýznamnejším učencom tej doby, ktorí žili na cisárskom dvore, patrili mág a astrológ John Dee, alchymista a astrológ Edward Kelley, ako i vedci svetového mena, matematici a astronómovia Tycho Brahe a Johannes Kepler. V rudolfínskej Prahe našiel na krátky čas útočisko aj významný renesančný vzdelanec Giordano Bruno, ktorý počas svojho pobytu dokonca prednášal na Karlovej univerzite.

Čo okrem vedeckého bádania Rudolfa fascinovalo, bol židovský mysticizmus. Najmä poznatky pražského rabína Jehudu Löwa ben Becalela v ňom vyvolávali neskrývaný záujem a túžbu stretnúť sa s ním. Stretnutie sa uskutočnilo 23. februára 1592 a rabín na cisára urobil nesmierny dojem. O obsahu ich rozhovoru nie je nič známe, ale historici predpokladajú, že šlo o rozpravy o kabale. Z tých čias pochádza i slávna legenda o Golemovi.

Rudolfa preslávila i jeho veľkolepá zbierka obrazov a iných umeleckých artefaktov. O jeho slávnej galérii, ktorú však mal česť vidieť iba málokto, sa hovorilo po celej Európe. K jej skvostom patrili diela takých umelcov, akými boli Tizian, Leonardo da Vinci či Albrecht Dürer. Po Rudolfovej smrti sa však umelecké diela roztratili. Časť zbierok sa dostala do Viedne či iných miest v Rakúsku a Nemecku, množstvo umeleckých skvostov však zmizlo vo Švédsku ako vojnová korisť po tridsaťročnej vojne.

Rudolfov koniec

Toliar Rudolfa II., 1610, 40 mm, 28,56 g

K Rudolfovmu koncu prispel i jeho nezáujem o politické dianie. Keď v roku 1593 vypukla vojna s Turkami a v roku 1604 vypuklo v Uhorsku povstanie Štefana Bočkaja, monarchia sa rútila do zániku, pretože povstalci s pomocou Turkov obsadili celé Slovensko a vpadli dokonca i na Moravu a do rakúskych krajín. Rudolfova pasivita vyvolala iniciatívu jeho brata Mateja, ktorý uzavrel so Štefanom Bočkajom a s Turkami mier. To bol začiatok konca Rudolfovho panovania.

Ten sa niesol v znamení trvalého ohrozenia cisárovej autority a síliacej duševnej choroby, v dôsledku ktorej bol postupne zbavovaný vlády nad jednotlivými krajinami v prospech svojho brata, ktorý získal podporu uhorských, rakúskych a moravských stavov.^[8]

Rudolf si udržal vládu iba v Čechách a v Sliezsku^[9] (vďaka udeleniu známeho Rudolfovho majestátu protestantským stavom 9. júla 1609). Hlavnou zásadou v ňom bola klauzula, že nikto nesmie byť nútený ku katolíctvu či k inému náboženstvu. Majestát vlastne potvrdzoval Českú konfesiu z roku 1575 a vzťahoval sa na šľachtu, kráľovské mestá i poddaných. Zaručoval slobodu vierovyznania bez ohľadu na postavenie jednotlivca.^[10] Aby boli dodržané ustanovenia Majestátu, bolo zvolených tridsať ochrancov viery (po desiatich z každého stavu).

V snahe zvrátiť stav, aby sa prípadným nástupcom na českom tróne stal jeho brat Matej, sa Rudolf odhodlal podniknúť ešte jeden pokus. Využil pomoc svojho bratranca, passauského biskupa Leopolda a v januári 1611 nechal vtrhnúť pasovské vojská do Čiech. Tým však vyvolal v krajine vlnu odporu, čo 11. apríla 1611 vyústilo do Rudolfovej vynútenej abdikácie a jeho nahradenia na českom tróne mladším bratom Matejom.^[11]

Na sklonku života sa Rudolfovi k duševnej chorobe pridalo i ochorenie pľúc, pečene, trombóza, ale i sprievodné znaky syfilidy. Neriadil sa radami lekárov, aby sa liečil, pretože veril proroctvu, že zomrie na mŕtvicu. Skonal ráno 20. januára 1612.

Po smrti boli jeho ostatky uložené do podzemnej hrobky svätovítskeho chrámu v Prahe.^[12]

Hodnotenie Rudolfovej osobnosti

Historici charakterizujú Rudolfa II. ako veľmi vzdelaného človeka, vášnivého, ale systematického zberateľa a mecenáša ezoterických vied a umenia. Na druhej strane však cisára predstavujú ako ambiciózneho, no nedôsledného štátnika známeho aférami, samoľúbeho, od mladosti chorého a predovšetkým v posledných rokoch vlády veľmi nerozhodného. Obdobie jeho panovania sa označuje príznačným prívlastkom "rudolfínska doba".

Rodinné pomery

Po celý svoj život ostal starým mládencom. Plánovaný sobáš s infantkou Izabelou, dcérou španielskeho kráľa Filipa II., dohodnutý v r. 1568, sa neuskutočnil (Izabela sa v r. 1597 vydala za Rudolfovho mladšieho brata Albrechta) a Rudolf ani nemal o manželstvo záujem. Známy je jeho vzťah k početným konkubínam, z ktorých najznámejšou a najstálejšou bola grófka Katarína Stradová.

Z jeho početných mileneckých vzťahov pochádzalo asi šesť potomkov, ktorých však nikdy oficiálne neuznal. Najznámejší bol jeho duševne chorý syn Julius Cesar d´Austria (* 1585 – † 1609), pravdepodobne tiež syn Kataríny Stradovej.

Zaujímavosti

• Rudolf v čase, keď musel abdikovať na cisársku korunu, údajne vyriekol v roku 1610 na adresu Prahy kliatbu: „Praha, nevďačná Praha, ja som ťa slávnou učinil, ty teraz vyháňaš ma, dobrodinca svojho. Pomsta Božia nech na teba príde a prekliatie padne na teba a na celú českú zem.“
• Postava Rudolfa II. našla stvárnenie i na filmovom plátne. Cisára Rudolfa v komédii režiséra Martina Friča Císařův pekař a pekařův císař z roku 1951 nezabudnuteľne stvárnil český herec Jan Werich.

Rodokmeň Rudolfa II.

Referencie

1. ↑ JANÁČEK, Josef. Rudolf II. a jeho doba. 1. vyd. Praha : Svoboda, 1987. Ďalej len Janáček (1987). S. 22-29. (česky)
2. ↑ Dominik Duka: Ohlédnutí za Rudolfem II. – ČRo 1 – Radiožurnál, 15. ledna 2012
3. ↑ Janáček (1987). Str. 46-69.
4. ↑ PÁNEK, Jaroslav. Vilém z Rožmberka : politik smíru. Praha : Brána ; Knižní klub, 1998. 315 s. ISBN 80-85946-86-6. S. 172.
5. ↑ Janáček (1987). Str. 70-154.
6. ↑ Janáček (1987). Str. 182-205.
7. ↑ VEBER, Václav, a kol. Dějiny Rakouska. 1. doplnené a aktualizované. vyd. Praha : Nakladatelství Lidové noviny, 2009. ISBN 978-80-7106-239-4. S. 243-244.
8. ↑ Janáček (1987). Str. 388-406.
9. ↑ Janáček (1987). Str. 409-426.
10. ↑ Janáček (1987). Str. 426-448.
11. ↑ Janáček (1987). Str. 449-500.
12. ↑ Janáček (1987). Str. 500-506.

Literatúra

• BŮŽEK, Václav, a kol. Ein Bruderzwist im Hause Habsburg (1608-1611). České Budějovice : Jihočeská univerzita v Českých Budějovicích, 2010. 543 s. (Opera historica 14.) ISBN 978-80-7394-211-3.
• ČECHURA, Jaroslav. České země v letech 1526-1583. První Habsburkové na českém trůně I. Praha : Libri, 2008. 324 s. ISBN 978-80-7277-385-5.
• ČECHURA, Jaroslav. České země v letech 1584-1620. První Habsburkové na českém trůně II. Praha : Libri, 2009. 496 s. ISBN 978-80-7277-388-6.
• ČORNEJOVÁ, Ivana; RAK, Jiří; VLNAS, Vít. Ve stínu tvých křídel : Habsburkové v českých dějinách. Praha : Grafoprint-Neubert, 1995. 289 s. ISBN 80-85785-20-X.
• EVANS, Robert J. W. Rudolf II. a jeho svět : myšlení a kultura ve střední Evropě 1576-1612. Praha : Mladá fronta, 1997. 382 s. ISBN 80-204-0590-9.
• HAMANNOVÁ, Brigitte. Habsburkové : životopisná encyklopedie. Praha : Brána ; Knižní klub, 1996. 408 s. ISBN 80-85946-19-X.
• HAUSENBLASOVÁ, Jaroslava: Rozmary svojrázneho panovníka : Na dvore Rudolfa II. In: História : revue o dejinách spoločnosti, roč. V, 2005, č. 5 - 6, s. 8  –  10.
• CHYTIL, Karel. Umění v Praze za Rudolfa II : Otisk přednášky konané v Umělecko-průmyslovém museu dne 6. a 13. března 1904. Praha : Umělecko-průmyslové museum obchodní a živnostenské komory, 1904.
• JANÁČEK, Josef. Pád Rudolfa II. 3. vyd. Praha : Brána, 2003. 222 s. ISBN 80-7243-183-8.
• JANÁČEK, Josef. Rudolf II. a jeho doba. 3. vyd. Praha ; Litomyšl : Paseka, 2003. 564 s. ISBN 80-7185-611-8.
• KARPENKO, Vladimír; PURŠ, Ivo. Alchymie a Rudolf II. : hledání tajemství přírody ve střední Evropě v 16. a 17. století. Praha : Artefactum, 2011. 240 s. ISBN 978-80-86-890-33-3.
• KYBAL, Vlastimil. Jindřich IV. a Rudolf II : dvě studie o zahraniční politice Francie a domu rakouského v letech 1592 až 1610. Praha : Královská česká společnost nauk, 1907. 125 s.
• ŠIMEK, Eduard. Rudolf II. In RYANTOVÁ, Marie; VOREL, Petr. Čeští králové. Praha - Litomyšl : Paseka, 2008. ISBN 978-80-7185-940-6. s. 335-347.
• VEBER, Václav, a kol. Dějiny Rakouska. 1. doplněné a aktualizované. vyd. Praha : Nakladatelství Lidové noviny, 2009. ISBN 978-80-7106-239-4. s. 243-264.
• VOREL, Petr. Velké dějiny zemí Koruny české VII. 1526-1618. Praha : Paseka, 2005. 672 s. ISBN 80-7185-648-7.
• WINKELBAUER, Thomas. Österreichische Geschichte 1522 - 1699 : Ständefreiheit und Fürstenmacht ; Länder und Untertanen des Hauses Habsburg im konfessionellen Zeitalter. Teil 1.. Wien : Ueberreuter, 2003. 621 s. ISBN 3-8000-3528-6.
• WINKELBAUER, Thomas. Österreichische Geschichte 1522 - 1699 : Ständefreiheit und Fürstenmacht ; Länder und Untertanen des Hauses Habsburg im konfessionellen Zeitalter. Teil 2.. Wien : Ueberreuter, 2003. 567 s. ISBN 3-8000-3987-7.

Iné projekty

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Rudolf II. (Svätá rímska ríša)

Externé odkazy

• text Majestátu Rudolfa II.

Panovnícke pomery