Rudolf Krupec
slovenský finančník, bankár, investor, statkár a podnikateľ
1. riaditeľ Tatra banky
V úrade 1884 – 1890
Biografické údaje
Narodenie	10.04.184210. apríl 1842 (?) Bystrička, Rakúske cisárstvo (dnes Slovensko)
Úmrtie	13. november 1913 (71 rokov) Žilina, Rakúsko-Uhorsko (dnes Slovensko)
Národnosť	slovenská
Rodina
Rodičia	Jozef Krupec, Žofia Vrchovská
Manželka	Gizela Heinrchová
Politický portál  Biografický portál

Rudolf Krupec

Rudolf Krupec (* 10. apríl 1842^{[1][pozn. 1]}, Bystrička – † 18. november 1913, Žilina)^[2][3][4] bol slovenský finančník, bankár, investor, statkár a podnikateľ.^[2][5]

Pôvod

Korene rodiny Krupec siahajú v Turci až do roku 1258. Mužskí členovia rodiny boli rytiermi, župnými úradníkmi či cirkevnými hodnostármi a vždy obhajovali národné záujmy. Rodinná vetva žijúca v Bystričke pri Martine síce nedisponovala veľkým majetkom, no operovala znalostným kapitálom, ktorý najmä v 19. a na začiatku 20. storočia zúročili členovia rodu.

Rodina

Rudolfov otec Jozef bol učiteľom a ako pisár pracoval v župnej správe. V roku 1846 sa oženil so Žofiou, s ktorou mali 10 detí: Jozefínu, Rudolfa, Eduarda, Amáliu, Gustáva, Alberta, Matildu, Wilhelma, Annu a Albertínu. Jozef Krupec zomrel v roku 1861 vo veku 50 rokov v Kláštore pod Znievom. Starostlivosť o rodinu prevzala najstaršia dcéra Jozefína, s ktorou časť rodiny odišla žiť do Bratislavy.^[5]

Život

Narodil sa v Bystričke pri Martine Jozefovi a Žofii, rodenej Vrchovskej. Rudolf Pavol bol pokrstený v evanjelickej cirkvi 10. apríla 1842. Ľudovú školu navštevoval v rodnej Bystričke, gymnaziálne štúdium absolvoval v Kremnici. V roku 1861 odišiel za prácou do Ruska, kde v Kyjeve získal inžiniersky diplom z pozemného staviteľstva.^[5]

Vďaka vzdelaniu a obchodnému talentu bol menovaný za vrchného železničného inžiniera pri stavbe železničných tratí v Zakaukazsku. Podieľal sa na stavbe trate z Baku do Tbilisi, za čo bol cárom Alexandrom II. ocenený prestížnym vyznamenaním. Uznanie si vyslúžil aj za vysokoodbornú a novátorskú činnosť počas projektovania, vytýčenia a výstavby železničnej trate Poti – Tbilisi.

Na územie Slovenska sa vrátil ako zámožný muž v roku 1881 a po kúpe bývalej zemianskej kúrie rodiny Ordódyovcov s rozsiahlymi pozemkami, sa usadil v obci Višňové pri Žiline. Zanedbané sídlo i hospodárstvo obnovil a rozsiahly poľný a lesný majetok zveľaďoval novátorskými hospodárskymi metódami. Používal stroje, inovatívne poľnohospodárske náradie a priemyselné hnojivá a namiesto zaužívaného trojpoľného systému obrábania pôdy presadzoval vysúšanie mokrín, hlbokú orbu a striedavý osev. Stal sa podpredsedom žilinskej filiálky Stoličného hospodárskeho spolku. V rámci spolkových aktivít predvádzal nové metódy orby a rozličné hospodárske stroje a náradie. Od návratu do vlasti bol Rudolf v centre hospodárskeho diania regiónu a v roku 1883 spolu s vplyvnými podnikateľmi zo Žiliny investoval do kúpy mlyna na rieke Rajčanka. Presadzoval industrializáciu a ako člen výboru banky Žilinská vzájomná pomocnica podal návrh na zriadenie banky s celoslovenskou pôsobnosťou, ktorá by podporovala rozvoj obchodu a priemyslu.^[5]

Hornouhorská banka Tatra bola zriadená v Martine 2. februára 1885, hoci v úradnom vestníku bola zaregistrovaná až 6. júna 1886.^[6] Prípravami boli poverení Rudolf Krupec a žilinský advokát Ján Milec a práve Rudolf bol zvolený za prvého riaditeľa banky.^[3] V jej čele zotrval až do roku 1889, pričom v tom čase už boli zriadené pobočky banky aj v Dolnom Kubíne, Senici a Bytči. Počas výkonu funkcie sa väčšinu času zdržiaval v Martine a o post riaditeľa banky sa opätovne (no neúspešne) uchádzal v roku 1903.

Z množstva aktivít treba spomenúť, že bol kultúrne rozhľadený Rudolf Krupec bol spoluorganizátorom národopisnej výstavy v Turčianskom Svätom Martine v roku 1887, iniciátorom výstavby a podpredsedom Národného domu v Martine, poslancom Trenčianskej stolice, zakladajúcim členom tovární na výrobu celulózy v Martine a Žiline, zakladajúcim členom spolku Detvan, členom Muzeálnej slovenskej spoločnosti a mecénom slovenskej literatúry a výtvarného umenia. Bol tiež vášnivým poľovníkom a rybárom, čo ho napokon zblížilo s T. G. Masarykom, s ktorým sa spoznal na národopisnej výstave. Budúci prezident strávil istý čas ako hosť Rudolfa vo Višňovom, odkiaľ spolu organizovali poľovačky a rybačky.^[7]

Rudolf bol štedrým podporovateľom a darcom; žilinskému zboru evanjelickej cirkvi daroval časť svojho pozemku, pravidelne prispieval na spolok Tatran, ako člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti štedro podporoval výstavbu novej muzeálnej budovy a štipendiami podporoval študujúcu mládež. Rovnako stál za vznikom Kníhkupecko-nakladateľského spolku v Martine a zakúpil viaceré výtvarné diela rodiacej sa generácie slovenských maliarov.^[5] Neúspešne kandidoval na post poslanca do Uhorského snemu v roku 1896 a 1901.

Na začiatku 20. storočia sa z Višňového rodina Krupcovcov presťahovala do novej vily v Žiline. Rudolf zomrel po krátkej chorobe 18. novembra 1913 a pochovaný bol na cintoríne v Žiline.^[5]

Najstarší syn Rudolf bol úspešný podnikateľ, poľnohospodár a poľovník, Vladimír bol priekopníkom športovej streľby na Slovensku, prvým predsedom tenisového klubu a predsedom leteckého a plaveckého klubu v Piešťanoch. Taktiež bol spoluorganizátorom tenisového turnaja Davis cup, ktorý sa prvýkrát na Slovensku uskutočnil práve v Piešťanoch. Eduard bol právnikom a publicistom, Jozef sa stal advokátom, zastával post námestníka starostu a vicestarostu mesta Žilina, no bol tiež predsedom loveckého spolku Minčov a členom novovzniknutého Slovenského rybárskeho zväzu. Všetky deti Rudolfa a Gizely boli aktívne či už v evanjelickej alebo katolíckej cirkvi. Boli členmi Matice slovenskej a Slovenskej muzeálnej spoločnosti.^[5]

Poznámky

Referencie

Literatúra

• HUSÁRIK, Daniel. Krupec. Prvé vyd. Čadca : Kysucké múzeum, 2021. 204 s. ISBN 978-80-89751-31-0.

Iné projekty

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Rudolf Krupec