Strela s plochou dráhou letu (angl. Cruise missile, rus. Крыла́тая раке́та) je riadená strela väčšinou s prúdovým pohonom a konvenčnou alebo nukleárnou hlavicou^[1], určená proti pozemným alebo námorným cieľom, ktorá zostáva v atmosfére a hlavná časť letu svojej dráhy letí približne konštantnou rýchlosťou. Tieto strely sú konštruované tak, aby boli schopné dopraviť hlavicu na veľké vzdialenosti s vysokou presnosťou. Moderné strely s plochou dráhou letu sú schopné pohybovať sa vysokou podzvukovou, nadzvukovou alebo hypersonickou rýchlosťou, sú samonavádzané a schopné letieť po nebalistickej trajektórii v extrémne nízkych nadmorských výškach, pričom môžu letieť nízko a kopírovať terén aby sa vyhli zachyteniu systémami protivzdušnej obrany.

Myšlienka lietajúcich torpéd sa objavila už pred prvou svetovou vojnou, ale technická náročnosť neumožňovala zostrojenie a sériovú výrobu takýchto zbraní ešte dlhú dobu.

V Sovietskom zväze viedol Sergej Koroľov v rokoch 1932 až 1939 projekt riadených striel GIRD-06, ktorý využíval dizajn raketovo poháňanej kĺzavej bomby. 06/III (RP-216) a 06/IV (RP-212) obsahovali gyroskopické navádzacie systémy. Raketa bola navrhnutá tak, aby vzniesla do výšky 28 km a kĺzala na vzdialenosť 280 km, ale skúšobné lety v rokoch 1934 a 1936 dosiahli výšku iba 500 metrov.

Prvé skutočné strely s plochou dráhou letu zaviedlo sériovo počas druhej svetovej vojny nacistické Nemecko. V roku 1944 rozmiestnilo prvé funkčné riadené strely V-1 (Fieseler Fi 103)^[2], niekedy označované aj ako „lietajúca bomba“. V-1 obsahovala gyroskopický navádzací systém a bola poháňaná jednoduchým pulzným prúdovým motorom, ktorého zvuk mu dal prezývku „bzučiaca bomba“ alebo „doodlebug“. Tieto zbrane ohrozovali hlavne Spojené kráľovstvo, boli ich však možné ničiť štandardnými prostriedkami protilivzdušnej obrany a stíhacími lietadlami. Nemci vyrobili aj iné strely s plochou dráhou letu, napr. Blohm & Voss BV 143, určenú na ničenie lodí.

Na sklonku druhej svetovej vojny sa objavili prvé účinné balistické rakety ako nemecká V-2, proti ktorým neexistovala žiadna obrana. Koncept striel s plochou dráhou letu preto na čas upadol. V USA boli na začiatku studenej vojny vyvinuté strely s plochou dráhou letu SM-62 Snark, SM-64 Navaho a MGM-1 Matador (používaná v rokoch 1952 - 1962). V 70. rokoch 20. storočia USA zaviedli do výzbroje systém BGM-109 Tomahawk, schopné letu v malej nadmorskej výške, čím sa vyhýba zachyteniu radarmi protivníka.^[3]

V Sovietskom zväze boli zavedené strely s plochou dráhou letu ako Ch-20 alebo neskôr aj strely podobné systému Tomahawk, napr. 3K14 Kalibr, ktorá je používaná dodnes.

Moderné strely s plochou dráhou letu je možné odpaľovať aj z ponoriek, raketových lodí či lietadiel.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Strela s plochou dráhou letu