Pri sčítaní obyvateľov, domov a bytov v roku 2011, žilo na území Slovenska 687 obyvateľov s talianskym občianstvom (z toho sa 65 narodilo na území Slovenska, čo nepredstavuje ani 10 % z danej populácie). Talianska národnosť nebola pri sčítaní v roku 2011 zisťovaná a príslušníci s talianskou národnosťou sú zahrnutí do národnosti ostatné– ktorú si v roku 2011 uviedlo 9825 obyvateľov. Pri sčítaní však 551 obyvateľov Slovenska uviedlo taliansky jazyk ako svoj materinský, 2033 obyvateľov taliančinu najčastejšie využíva na verejnosti (v práci, škole) a 1436 obyvateľov hovorí po taliansky vo svojich domácnostiach.^[1]

História

V neskoršom období uhorského stredoveku začali medzi románskymi obyvateľmi krajiny hrať významnejšiu úlohu Taliani. Na rozdiel od kolónií osídlených Valónmi (oblasť okolo Jágru, Tokaja a Sriemu) sa však Taliani objavovali v Uhorsku skôr individuálne a sporadicky. Mnohí sa do Uhorska dostali v sprievode a službách nových panovníkov, ktorí vyšli z talianskeho prostredia (Ondrej III. z Benátok, Karol Róbert z Neapola) alebo ako stavitelia, vzdelanci, umelci, obchodníci a finanční podnikatelia z radov meštianstva. Významnejšie usadenie sa Talianov v Uhorsku v 14. storočí suvisí s činnosťou ústredných finančných a hospodárskych inštitúcií (banská, soľná a mincová komora), vytváraním grófstiev spravujúcich vyberanie krajinskej dane a cla, na ktorých sa výdatne podieľali práve Taliani.

S existenciou banskej a mincovej komory možno dať do súvisu prítomnosť románskeho elementu v Košiciach. Početné doklady o tzv. „Galikoch“ obsahuje najstaršia košická mestská kniha z prelomu 14. a 15. storočia. Podľa rázu osobných mien týchto tzv. „Galikov“ zaznačených v knihe, je zrejmé, že medzi románskym obyvateľstvom v Košiciach prevažovali Taliani. Ich význam dokladá i to, že sa dostali aj medzi členov košického magistrátu (v roku 1406). V Košiciach disponovali samostatnou samosprávou, ktorú uplatňovali v samostatnej štvrti Benátky (Venecie, platea Venetiarum) nachádzajúcej sa mimo mestského opevnenia. Na území Slovenska možno v tom období rátať s prítomnosťou Talianov i v Kremnici a Smolníku. Medzi významné uhorské šľachtické rodiny pochádzajúce z talianskeho prostredia patria Drugetovci z juhotalianskeho Salerna (najväčší pozemkoví vlastníci na východnom Slovensku sídliaci v Humennom), Venturovci z Florencie (popredný bratislavskí meštania) a Bardiovci (bankárska rodina z Florencie, podľa ktorej bola nazvaná uhorská minca – strieborný denár – bardi). Taliansky element v Uhorsku však rýchlo podliehal asimilácií. Medzi významné rodiny s talianskym pôvodom na území Slovenska patrí rodina Francisci, Botto, Lanfranconi či Dibarbora.^[2] Počas novoveku boli významní najmä talianski stavitelia, ktorí sa dominantne venovali pevnostnej architektúre, a po uplynutí tureckej hrozby budovali sakrálne či iné stavby po celom Uhorsku.^[3]

Počas uhorského sčítania obyvateľstva v roku 1910 boli obyvatelia s talianskym materinským jazykom zaznamenaní v 4 lokalitách na území dnešného Slovenska, z toho v dvoch lokalitách mali percentuálne zastúpenie vyššie ako 1% (Vyšné Ružbachy a Devín). Išlo o 213 obyvateľov hovoriacich po taliansky:^[1]

1. Žilina – 75 (0,82%) taliansky hovoriacich obyvateľov
2. Bratislava – 65 (0,08%) taliansky hovoriacich obyvateľov
3. Devín – 21 (1,02%) taliansky hovoriacich obyvateľov
4. Vyšné Ružbachy –  52 (7,07%) taliansky hovoriacich obyvateľov

Referencie