Veronika nitkovitá
Veronika nitkovitá – detail kvetu.
Stupeň ohrozenia
Vedecká klasifikácia
Doména eukaryoty Ríša (regnum) rastliny (Vegetabilia) Podríša (subregnum) zelené rastliny (Viridiplantae, Chlorobionta) Vývojová línia cievnaté rastliny (Tracheophyta) Vývojová vetva semenné rastliny (Spermatophyta) Oddelenie krytosemenné rastliny (Angiospermae) Trieda (classis) pravé dvojklíčnolistové rastliny (Eudicotidae) Rad (ordo) hluchavkotvaré (Lamiales) Čeľaď (familia) skorocelovité (Plantaginaceae) Rod (genus) veronika (Veronica) Druh (species) veronika nitkovitá (Veronica filiformis)
Vedecký názov
Veronica filiformis Sm.[1][2], 1791[1][2]
Synonymá
Veronica sibthorpiifolia
Vedecká klasifikácia prevažne podľa tohto článku
Biologický portál

Veronika nitkovitá^[3] (lat. Veronica filiformis)^[2] je trváca bylina s nitkovitými stonkami z čeľade skorocelovité (Plantaginaceae). Jej prirodzený areál sa tiahne od Turecka po severný Kaukaz.^[2]

Opis

Veronika nitkovitá je trváca, trsovito rozkonárená bylina, dlhá až do 50 cm. Podobná je veronike perzskej, s ktorou sa môže mylne zamieňať. Byľ je spravidla plazivá, niťovito tenká, na vrchole vystúpavá, na uzloch intenzívne zakoreňujúca, občas červenkastá, žliazkatá a krátko chlpatá.^[3][4]

Krátkostopkaté listy sú na nekvitnúcich konárikoch protistojné, na kvitnúcich striedavé. Čepele sú okrúhlo obličkovité, na báze zaokrúhlené alebo srdcovité, plytko vrúbkované, na vrchole tupé, svetlozelené a matné. Na na líci i na rube sú riedko odstávajúco chlpaté.^[3][4]

Jednotlivé štvorpočetné kvety rastú v pazuchách striedavo postavených listeňov. Svetlomodrá a tmavo žilkovaná tanierovitá koruna má v priemere 10 až 15 mm, spodný lupienok je belavý a v ústi korunnej rúrky je žltý prstenec. Vo vnútri sú dve tyčinky s modrými peľnicami a jedna čnelka, s pologuľatou bliznou, dlhá do 5 mm. Štyri diely kalicha sú podlhovasto elipsovité, na vrchole tupé, dlhé asi 5 mm. Kvetné stopky sú niťovité, krátko chlpaté, dva až štyrikrát dlhšie ako listeň a štyri až päť krát dlhšie ako kalich. Po odkvitnutí sa skláňajú dole.^[3][4]

Oválne obličkovité tobolky sú zboku stlačené, výrazne sieťovito žilkované, žliazkato chlpaté a na vrchole plytko vykrojené. Elipsovité a ploché semená sú hladké, veľké asi 1 mm.^[3][4]

Rozšírenie

Prirodzený areál veroniky nitkovitej zahŕňa Turecko, Arménsko, Azerbajdžan, Gruzínsko a severný Kaukaz.^[2] V Európe bola prvýkrát pozorovaná v roku 1780, v Anglicku a odvtedy sa rozšírila do viacerých európskych štátov, do Severnej Ameriky a na Nový Zéland. Na Slovensku rastie predovšetkým v severovýchodnej časti, kde je súvisle rozšírená v Nízkych Beskydách a Bukovských vrchoch, sporadicky na Vihorlate a na Východoslovenskej nížine. Ojedinele sa vyskytuje na Podunajskej nížine, v Strážovských vrchoch a vo Veľkej Fatre, odkiaľ pochádza najstarší údaj o jej výskyte z roku 1937. Najvyššie zaznamenaný výskyt je z výšky okolo 1 300 m n. m., pod Kráľovou studňou.^[3][4]

Ekológia

Veronika nitkovitá obsadzuje stanovištia predovšetkým v oblastiach s miernou klímou, od nížinného až po horský stupeň. Obľubuje vlhké, výživné, humózne, neutrálne až kyslé, hlinitopiesočnaté pôdy, väčšinou na polo zatienených stanovištiach. Rastie vo vlhkých záhradách, pri okrajoch ciest a na úhoroch. V alúviách riek sa stala súčasťou prirodzených rastlinných spoločenstiev, pričom na viacerých lokalitách má charakter inváznej rastliny. Kvitne od apríla do júna.^[3][4]

Referencie

Iné projekty

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Veronika nitkovitá
• Wikidruhy ponúkajú informácie na tému Veronika nitkovitá