Vladimír Dzurilla
Štátna príslušnosť	Slovensko
Narodenie	2. august 1942, Bratislava, Slovensko
Úmrtie	27. júl 1995 (52 rokov), Düsseldorf, Nemecko
Prezývka	Vladko Mister Zero (Pán Nula) Maco
Pozícia	Brankár
Hral za	HC Slovan Bratislava Zetor Brno Augsburger EV SC Riessersee
Aktívna činnosť	1959 – 1982
Príbuzenstvo	Zlatica (manželka) Natália, Vladimíra (dcéry)
Pozri aj Športový portál

Prehľad medailí
Reprezentácia: Česko-Slovensko
Mužský ľadový hokej
Zimné olympijske hry
bronz	Innsbruck 1964
striebro	Grenoble 1968
bronz	Sapporo 1972
Majstrovstvá sveta v ľadovom hokeji
bronz	MS 1963
bronz	MS 1964
striebro	MS 1965
striebro	MS 1966
striebro	MS 1968
bronz	MS 1969
bronz	MS 1970
zlato	MS 1972
zlato	MS 1976
zlato	MS 1977
Kanadský pohár
finále	KP 1976

Vladimír Dzurilla (* 2. august 1942, Bratislava – † 27. júl 1995, Düsseldorf, Nemecko) bol česko-slovenský hokejový brankár a tréner. Bol vyhlásený najlepším hokejistom Slovenska 20. storočia^[1] a je členom Siene slávy IIHF.

V 70. rokoch získal obdiv v Európe aj v Kanade,^[2] jeho prednosťou bola rýchla reakcia a práca s hokejkou.^[3] Jeho nekonvenčný štýl^[4][5] a robustná postava vyžarovali pre mužstvá v ktorých hrával pohodu a pokoj.^[3][1][6]

V drese česko-slovenskej reprezentácie štartoval na troch olympijských hrách a desiatich majstrovstvách sveta,^{[pozn. 1]} pričom na každom z týchto podujatí získal medailu.^[7] Je jediným slovenským hokejistom, ktorý získal vo svojej kariére tri tituly Majstra sveta.^[8] Bol prvým česko-slovenským brankárom, ktorý chytal v maske.^[9]

Hráčska kariéra

Vladimír Dzurilla sa narodil ako prostredný z troch detí a vyrastal na sídlisku Nová doba v Bratislave.^[10]:9 V rokoch 1948 až 1953 navštevoal Základnú školu na Českej ul. v Bratislave.^[11] Mal záujem hrať za HC Slovan Bratislava, svoju kariéru začal v klube pozemného a ľadového hokeja TJ Spartak Kovosmalt Petržalka.^[10]:13 V jeho drese mal prvý úspech - v roku 1957 sa stal dorasteneckým majstrom Česko-Slovenska v pozemnom hokeji.^[12] Dzurilla zároveň hrával volejbal v drese Červenej hviezdy a zvažoval aj kariéru volejbalistu.^[12] Na základe jeho výkonov ho oslovili z hokejového Slovana Bratislava na hosťovanie.^[10]:19 V Slovane mal ťažkú konkurenciu v podobe bratov Jendekovcov.^[13]

Slovan mal záujem ponechať si Dzurillu a tak v roku 1959 zrealizoval prestup z Kovosmaltu Petržalka. Hodnota prestupu bola 20 hokejok a 20 pukov, ktorých mali v Kovosmalte nedostatok.^[10]:23 V tomto roku sa konali v Bratislave Majstrovstvá sveta v hokeji, Dzurilla sa na ňom zúčastnil ako mladý vlajkonosič výpravy Česko-Slovenska.^[10]:23 V Slovane hrával za dorast a B-mužstvo (druhú hokejovú ligu). V roku 1959 sa v zápase s Plzňou zranil brankár Slovana Ján Jendek a tak mužstvo povolalo na zápas do Chomutova práve Dzurillu.^[14] Premiéru tak odohral za prvé mužstvo 29. novembra 1959 a hoci v úvode dostal 2 góly nakoniec s mužstvom vyhral 4:3.^[14][15] V tejto sezóne sa stal súčasťou prvého mužstva, ktoré skončilo na konci sezóny na druhom mieste, dostal príležitosť hrať aj vo víťaznom zápase proti švédskemu klubu Djurgårdens.^[10] V nasledujúcej sezóne 1960/61 sa v bránke striedal s Jánom Jendekom a dostal prvýkrát pozvánku do národnej reprezentácie. Svoj debut za Česko-Slovensko odohral 20. novembra 1960 proti Švédsku, ktorý Česko-Slovensko prehralo 1:3.^[16]

V nasledujúcich sezónach sa pod vedením trénerov Ladislava Horského a Rastislava Jančušku stal jednotkou v bráne Slovana. Viackrát sa stal so Slovan vice-majstrom ligy, avšak ligový titul nikdy nezískal. V roku 1973 už ako skúsený 34-ročný reprezentant prestúpil do Zetoru Brno, kde pôsobil do roku 1978. Následne hral v nemeckej lige - jednu sezónu za Augsburger EV a v SC Riessersee. V sezóne 1980/81 sa v drese Riessersee stal Majstrom nemeckej ligy. Mužstvo vtedy trénoval jeho bývalý spoluhráč Ján Starší a Dzurilla vo veku 39 rokov získal svoj prvý ligový titul.^[17] V roku 1982 ukončil svoju hráčsku kariéru.

V najvyššej hokejovej súťaži v Česko-Slovensku odchytal celkovo počas 19 sezón 571 zápasov.^[8]

Úspechy v reprezentácií

Prvýkrát bol nominovaný na Majstrovstvá sveta 1962^[10]:58, avšak tu Česko-Slovensko nakoniec odvolalo svoju účasť. Na majstrovstvách sveta 1963 odohral štyri zápasy, vrátane posledného dôležitého víťazného zápasu so Švédskom a získal svoju prvú, bronzovú medailu. V nasledujúcej sezóne odohral svoju premiéru na olympijských hrách, ktoré sa konali v roku 1964 v Innsbrucku. Spolu s mužstvom odohral prípravu v Kanade a v USA, na samotnej olympiáde odohral dva zápasy: proti Nemecku uspel, avšak proti Sovietskemu zväzu odohral len 11 minút, v ktorých dostal tri góly.^[18] S národným mužstvom získal bronzovú medailu.^[8]

V roku 1965 sa majstrovstvá sveta a Európy konali vo fínskom Tampere. Na základe výborných výkonov bol nominovaný do All-Star mužstva turnaja a najlepším brankárom majstrovstiev.^[19] S mužstvom Česko-Slovenska získal striebornú medailu, mužstvo podľahlo len suverénnemu Sovietskemu zväzu. V zápase s ním Dzurilla len striedal Vladimíra Nadrchala a hoci neinkasoval žiaden gól, mužstvo prehralo 1-3.^[20] O rok neskôr sa konali majstrovstvá sveta 1965 v Ľubľane. Dzurilla odohral 6 zo 7 reprezentačných zápasov^[21] a s mužstvom získal po roku opäť striebornú medailu. Nasledujúce majstrovstvá sveta, na ktorých Česko-Slovensko skončilo štvrté Dzurilla vynechal pre zranenie kolena.^[10]:169

V roku 1968 sa zúčastnil zimnej olympiády, kde bol pôvodne pre veľkú konkurenciu nominovaný ako brankárska dvojka, nakoniec však odchytal šesť zo siedmych zápasov.^[10]:174 Následkom jedinej prehry s Kanadou chýbal Česko-Slovensku jeden bod nevyhnutný pre zisk zlatej medaile. Dzurilla tak s Česko-Slovensko získal strieborné medaile a tento výsledok bol vnímaný verejnosťou ako úspech.^[10]:182

V marci 1969 sa konali majstrovstvá sveta vo švédskom Štokholme, Dzurilla bol jednotkou Česko-Slovenska, odohral všetkých deväť zápasov, získal bronzovú medailu a stal sa členom výberu hviezd turnaja. Na turnaji vtedy spolu s Janom Havlom a Jaroslavom Holíkom prelepili v zápase proti Sovietskom zväze hviezdu na svojom drese ako protest proti vpádu vojsk do Česko-Slovenska.^[7][22][23] Bronzovú medailu získal aj o rok neskôr na MS 1970. V nasledujúcom roku sa majstrovstiev nezúčastnil, prednosť dostal jeho mladší klubový spoluhráč Marcel Sakáč.^[24][25]

V roku 1972 dostal príležitosť na olympiáde v japonskom Sappore, svojej treťej olympiáde v rade. Odohral päť zo šiestich zápasov a s mužstvom získal bronzovú medailu. V tom istom roku sa konali majstrovstvá sveta v Prahe, tu odohral štyri zápasy a získal zlatú medailu. Výborný turnaj odohral jeho reprezentačný kolega Jiří Holeček, ktorý bol aj vo výbere hviezd turnaja.^[26] Na nasledujúce tri majstrovstvá sveta nebol nominovaný, predosť dostala brankárska dvojica Holeček a Crha.

Celkovo v reprezentácii ČSSR nastúpil v 139 zápasoch, štartoval na jedenástich majstrovstvách sveta. Po celú dobu súperil o miesto brankárskej jednotky s Vladimírom Nadrchalom a Jiřím Holečkom.^[27] Bol majstrom sveta z rokov 1972 a 1976 – 77. Držiteľ striebornej medaily zo ZOH 1968 a bronzových medailí zo ZOH 1964 a 1972. Najlepší brankár MS v roku 1965. Nezabudnuteľnými sú jeho výkony na Kanadskom pohári 1976^[28][6], ako aj na Majstrovstvách sveta 1977.

Trénerská činnosť

Po skončení hráčskej kariéry sa venoval trénovaniu. V sezóne 1982/1983 trénoval spolu s Jaroslavom Walterom mužstvo Slovana Bratislava.^[19] a následné dve sezóny trénoval mládež Slovana. 1. novembra 1985 nastúpil na post hlavného trénera Brna, kde trénoval s asistentom Ľubomírom Hrstkom. Doviedol klub k záchrane v najvyššej federálnej súťaži.^[29] V sezóne 1986/87 trénoval nováčika švajčiarskej ligy EHC Olten,v decembri 1986 však z tohto postu odstúpil.^[30] Počas tejto sezóny v januári nasledujúceho roku ho angažoval nemecký klub SC Riessersee ako hlavného trénera klubu, ktorý býval posledné sezóny na konci tabuľky. S klubom však zostúpil do druhej ligy.^[31] V sezóne 1988-89 trénoval nemecký klub Eintracht Frankfurt, s ktorým sa prebojoval do štvrťfinále DEL.^[32] O rok neskôr nahradil vo funkcií trénera Gerharda Brunnera v klube EHC Klostersee.^[33] Následne dve sezóny trénoval klub EHC Straubing a Neusser EC.^[34] Jeho posledným pôsobiskom bol klub Düsseldorfer EG, kde v roku 1995 pôsobil ako tréner brankárov a juniorov.^[13]

Osobný život, pocty a vyznamenania

Vladimír Dzurilla sa oženil v roku 1968 s manželkou Zlaticou,^[10]:179 narodili sa im dve dcéry Natália a Vladimíra.^[17] Vyučil sa za opravára chladiarenských zariadení.^[9] V roku 1995 odohral počas majstrovstiev sveta svoj posledný zápas, ktorým bol exhibičný zápas legiend svetového hokeja.^[35] Zomrel 27. júla 1995 v hoteli v Düsseldorfe na zlyhanie (embóliu) srdca.^[36][37]

V roku 1998 sa stal členom Siene slávy IIHF a v roku 2002 členom Siene slávy slovenského hokeja. Je po ňom pomenovaný Zimný štadión v bratislavskom Ružinove. Na jeho počesť je pomenovaný februárový turnaj reprezentačných nádejí do 18 rokov^[5] a trofej pre víťazný klub slovenskej hokejovej extraligy.^[38]

• Zaslúžilý majster športu (1965)^[39]
• vyznamenanie Za zásluhy o výstavbu (1972, 1976)^[40]
• Za zásluhy o rozvoj čs. telovýchovy a športu I.stupňa, 1976^[41]
• Rad republiky, 1976^[41]
• Pribinov kríž I. triedy „za mimoriadne zásluhy o rozvoj Slovenskej republiky v oblasti športu“ (2008)^[42]
• Sieň slávy českého hokeja (2010)^[16]
• Tretie miesto v ankete Slovenský športovec storočia^[8]
• Slovenská pošta vydala 31. marca 2015 známku s nominálnou hodnotou 0,80 Eur venovanú Dzurillovi ^[7][43]

Poznámky

Referencie

Literatúra, dokumentupraviť | upraviť zdroj

• 2008 - Radosť zo života
• Alena Čisáriková, Roman Slušný, Peter Valo: Nezostalo po nich ticho - 12 osobností očami ich blízkych, Forza Music, 2009, ISBN 978-80-89359-12-7, (12 osobností: Jaro Filip, Stano Radič, Pavol Juráň, Elena Galanová, Ondrej Nepela, Vladimír Dzurilla, František Dibarbora, Ivan Krajíček, Zora Kolínska, Karol Duchoň, Vladislav Müller, Gustáv Valach)

Iné projektyupraviť | upraviť zdroj

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Vladimír Dzurilla

Externé odkazyupraviť | upraviť zdroj

• Biografické informácie a štatistiky na Eliteprospects.com, alebo Eurohockey.com, alebo The Internet Hockey Database
• Sieň slávy slovenského hokeja