Walter Cunningham
astronaut NASA
Walter Cunningham v roku 1963
Stav	zosnulý
Narodenie	16. marec 1932 Creston, Iowa, USA
Úmrtie	3. január 2023 (90 rokov) Houston, Texas, USA
Iné zamestnanie	stíhací pilot, fyzik
Hodnosť	plukovník, USMCR
Čas vo vesmíre	10 dní, 20 hodín, 9 minút
Kozmonaut od	17. októbra 1963
Misie	Apollo 7
Znaky misií
Kozmonaut do	1. augusta 1971
Kozmonautický portál  Biografický portál

Ronnie Walter „Walt“ Cunningham (* 16. marec 1932, Creston – † 3. január 2023, Houston^[1]) bol americký astronaut, stíhací pilot, fyzik, podnikateľ a investor. V roku 1968 letel do vesmíru na palube kozmickej lode Apollo 7 vo funkcii pilota lunárneho modulu, ale lunárny modul nebol pri tomto lete použitý. Bol tretím civilistom (po Neilovi Armstrongovi a Elliotovi Seeovi) medzi astronautmi NASA.

Život

Mladosť, vzdelanie a vojenská kariéra

Walter Cunningham sa narodil 16. marca 1932 v Crestone v americkom štáte Iowa. V roku 1950 absolvoval strednú školu Venice High School v Los Angeles v Kalifornii.^[1]

Po skončení strednej školy študoval na Santa Monica College, až kým v roku 1951 nenastúpil do amerického námorníctva a v roku 1952 začal letecký výcvik. V rokoch 1953 až 1956 slúžil ako stíhací pilot v Zbore námornej pechoty USA, pričom ako nočný stíhací pilot absolvoval 54 misií v Kórei. Keď Cunningham pôvodne odchádzal do Kórey, stále prebiehali rokovania o prímerí a dohoda o prímerí bola podpísaná tesne pred jeho príchodom. Od roku 1956 do roku 1975 bol v zálohe námornej pechoty a nakoniec odišiel do dôchodku v hodnosti plukovníka (colonel).^[1]

Používal prezývku Walt a oženil sa s Lo Ellou Irbyovou z Norwalku v Kalifornii a mal dve deti, Briana a Kimberley. Walt a Lo Ella sa nakoniec rozviedli.^[1]

Po skončení aktívnej služby Cunningham pokračoval v štúdiu na Santa Monica College a v roku 1958 prestúpil na University of California, Los Angeles (UCLA). V roku 1960 získal titul Bachelor of Arts s vyznamenaním a v roku 1961 titul Master of Arts s vyznamenaním, obidva v odbore fyzika na UCLA. Všetky požiadavky okrem dizertačnej práce na získanie titulu doktora filozofie (Doctor of Philosophy) z fyziky na UCLA splnil počas svojho pôsobenia v spoločnosti RAND Corporation, kde strávil tri roky pred výberom do NASA.^[1]

Kariéra v NASA

Bližšie informácie v hlavnom článku: Apollo 7

V októbri 1963 sa Cunningham stal jedným z tretej skupiny astronautov vybraných NASA. Keďže ich bolo 14, nazývali sa The Fourteen. Dňa 29. septembra 1966 NASA zverejnila zloženie posádky misie Apollo 2 (AS-205), ktorá mala byť druhým pilotovaným letom kozmickej lode Apollo Block I na obežnej dráhe Zeme. Za veliaceho pilota bol určený Walter Schirra (prezývaný „Wally“), senior pilotom sa stal Donn Eisele a pilotom Walter Cunningham. Nakoniec sa už 15. novembra rozhodlo, že ďalší let Apolla Block I je nadbytočný a ruší sa. NASA o týchto skutočnostiach informovala verejnosť 22. decembra s tým, že Schirra, Eisele a Cunningham prešli do záložnej posádky Apolla 1 (AS-204). Všetky tieto plány nakoniec úplne zmenil 27. január 1967, kedy sa konala predletová skúška v rámci príprav na misiu Apollo 1 (AS-204), ktorej štart sa plánoval na 21. februára 1967. Astronauti Gus Grissom, Edward White a Roger Chaffee boli počas skúšky vo vnútri kabíny kozmickej lode Apollo Block I, ktorá sa nachádzala na vrchole nosnej rakety Saturn IB na štartovacom komplexe 34 na Cape Kennedy. V dôsledku chyby na kabeláži kabíny preskočila iskra, ktorá v atmosfére tvorenej čistým kyslíkom spôsobila požiar, pri ktorom všetci traja astronauti zahynuli. Program Apollo sa musel pozastaviť a prehodnotiť. Kozmická loď Apollo Block I tak do vesmíru nikdy neletela a namiesto toho sa rozhodlo, že sa prepracuje a zdokonalí verzia Block II, ktorá potom aj lietala okolo Zeme a k Mesiacu. Krátko po nehode Apolla 1 riaditeľ operácií letových posádok Deke Slayton požiadal Schirru, Eiseleho a Cunninghama, aby po obnovení programu uskutočnili prvý pilotovaný let kozmickej lode Apollo, čiže tentokrát už s verziou Block II.^[2]

Dňa 11. októbra 1968 tak Cunningham zaujal miesto pilota lunárneho modulu počas jedenásťdňového letu Apolla 7. Pri tomto lete však lunárny modul ešte nebol použitý a Cunningham zodpovedal za všetky systémy kozmickej lode okrem štartu a navigácie. Posádku zamestnávalo nespočetné množstvo testov rôznych systémov vrátane skúšobného zapálenia motora servisného modulu a merania presnosti systémov lode. Išlo tiež o prvý americký let do vesmíru s trojčlennou posádkou a tiež prvý pilotovaný let s použitím rakety Saturn IB. Zaujímavosťou je, že pri tomto lete sa z americkej kozmickej lode po prvýkrát podarilo uskutočniť priamy televízny prenos. Celkovo sa uskutočnilo sedem krátkych televíznych prenosov. Zo záznamu ich vysielala aj Česko-slovenská televízia. Misia Apollo 7 bola natoľko úspešná, že úplne zmenila plán pre nasledujúce lety. Vedenie NASA potom definitívne rozhodlo, že nasledujúci let Apollo 8 poletí aj s ľudskou posádkou k Mesiacu. Po misii Apollo 7 Cunningham nebol zrovna obľúbený najmä medzi pracovníkmi kontrolnej divízie Strediska pilotovaných letov v Houstone, keďže mal istý podiel na rozporoch medzi posádkou a riadiacim strediskom počas letu, ktoré niekoľkokrát vyústili do hádky. Hlavným aktérom týchto výstupov bol síce veliteľ Wally Schirra, ale Cunningham sa z rôznych príčin nijako zvlášť nesnažil urovnať situáciu. Po pristátí tejto úspešnej misie sa šéf letových operácií Chris Kraft vyjadril, že už nikdy nemieni s týmito ľuďmi spolupracovať. Cunninghamovi tak svitla nádej, že do vesmíru ešte poletí v rámci Apollo Applications Program (AAP).^[1][2][3]

V novembri 1968 sa stal vedúcim oddelenia AAP v oddiele astronautov (Chief of the AAP Branch of the Astronaut Office). Na rok 1968 bol rozpočet NASA značne znížený. Keďže program Apollo mal v tom čase jednoznačnú prioritu, sa obeťou rozpočtových škrtov stal Apollo Applications Program. Manažéri programu museli prehodnotiť priority a jediným projektom v rámci AAP, ktorý prežil škrty v rozpočte, sa stal Orbital Workshop (Orbitálna dielňa), ktorého cieľom bolo vytvorenie orbitálnej stanice s využitím použitého a vypotrebovaného stupňa rakety Saturn V. Cunningham sa chopil zastupovania záujmov svojich kolegov v kritickej dobe, kedy sa finalizoval dizajn stanice a kedy sa definitívne rozhodovalo, či bude vynesená na obežnú dráhu Zeme v neobývateľnom stave a dokončí sa až vo vesmíre alebo odštartuje rovno v obývateľnom stave. Viacero kolegov si Cunninghamovu prácu cenilo a on nemal dôvod pochybovať o svojej budúcej nominácii za veliteľa prvého letu na prvú americkú vesmírnu stanicu, ktorá oficiálne dostala začiatkom roka 1970 meno Skylab. Po skončení lunárnej misie Apollo 12 vstúpili do programu Skylab astronauti Pete Conrad a Alan Bean. Cunningham si uvedomil, že miesto veliteľa prvého letu na Skylab, bude zrejme pridelené skúsenejšiemu a služobne staršiemu Conradovi. Dúfal teda, že mu pridelia velenie druhého letu. V auguste 1970 bol Conrad vymenovaný za nového vedúceho Úradu astronautov Skylabu (Chief of the Skylab Astronaut Office), ktorý sa ešte rozrástol o astronautov zo zrušených misií Apolla. Walt to niesol pomerne s nechuťou, ale uznával a ctil nesporné kvality svojho nástupcu.^[1][3]

Na začiatku roka 1971 sa začali objavovať prvé správy o letových nomináciách, podľa ktorých sa mal Cunningham stať veliteľom záložnej posádky Peta Conrada, prvej expedície na Skylab, a letieť mal až ako veliteľ štvrtého letu k stanici. Očakával, že nebude veliteľom prvej misie a možno ani druhej, ale nie tretej, na ktorú bola dokonca určená posádka nováčikov. To sa mu vôbec nepáčilo, a tak bez záruky, že sa uskutoční aj štvrtý let na Skylab, Cunningham v auguste 1971 odišiel z NASA. Na jeho miesto v záložnej posádke prvého letu nastúpil Russell Schweickart, ktorý bol predtým veliteľom záložnej posádky druhej expedície. Na Skylab sa nakoniec uskutočnili len tri lety. Cunningham nalietal celkovo viac ako 4 500 letových hodín, z toho vyše 3 400 v prúdových lietadlách a 263 hodín vo vesmíre.^[1][3]

Neskorší život

V roku 1974 Cunningham absolvoval šesťtýždňový kurz pokročilého manažmentu na Harvard Business School a neskôr pôsobil ako podnikateľ a investor v mnohých súkromných podnikoch. V roku 1977 vydal knihu The All-American Boys (Americkí chlapci), ktorá je spomienkou na jeho pôsobenie v NASA. Bol tiež hlavným prispievateľom a autorom predslovu knihy o histórii kozmických letov z roku 2007 In the Shadow of the Moon (V tieni Mesiaca). V roku 2008 NASA udelila Cunninghamovi Medailu za výnimočnú službu za misiu Apollo 7. Odmietol vedecký konsenzus o zmene klímy. V roku 2010 uverejnil diskusný príspevok s názvom Global Warming: Facts versus Faith (Globálne otepľovanie: Fakty verzus viera). V úvodníku uverejnenom v denníku Houston Chronicle 15. augusta 2010 tvrdil, že empirické dôkazy nepodporujú tvrdenia o globálnom otepľovaní.^[1][4]

V roku 2018 sa pripojil k organizácii Back to Space ako astronautský konzultant s cieľom inšpirovať ďalšiu generáciu k letu na Mars. Stal sa moderátorom rozhlasovej talkshow a verejným rečníkom. Pracoval ako konzultant pre začínajúce technologické spoločnosti a bol predsedom Texaskej komisie pre letectvo a vesmír. Zomrel skoro ráno 3. januára 2023 v nemocnici v Houstone vo veku 90 rokov na komplikácie spôsobené pádom.^{[1][5][6][7][8][9][10]}

Referencie

Iné projekty

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Ronnie Walter Cunningham

Externé odkazyupraviť | upraviť zdroj

• Oficiálna stránka (po anglicky)
• Oficiálny životopis na stránkach NASA (po anglicky)
• Walter Cunningham na stránkach spacefacts.de (po anglicky)
• Walter Cunningham v Malej encyklopédii kozmonautiky (po česky)
• Walter Cunningham na stránkach kozmo-data.sk (po slovensky)