Pohotovostná letka
Krajina	Slovensko
Existencia	1943 – 1944
Vznik	20. august 1943 (ako Hotovostný roj)
Zánik	26. jún 1944
Typ	letka
Funkcia	protivzdušná obrana
Velitelia	pozri Piloti Pohotovostnej letky
Účasť
Vojny	druhá svetová vojna
Vojenská letka
Prieskumné lietadlá	Š.328
Stíhacie lietadlá	Bf 109E, B.534, Bf 109G-6
Výcvikové lietadlá	E.39

Pohotovostná letka (niekedy označovaná aj ako Pohotovostná letka 13, keďže funkciu pohotovostnej letky fakticky plnila letka 13) bola letecká jednotka Slovenských vzdušných zbraní, ktorej hlavnou úlohou bola protivzdušná obrana Slovenského štátu. Jednotka vznikla koncom augusta 1943 ako Hotovostný roj stíhacích lietadiel na letisku Vajnory pri Bratislave. Od októbra vykonávali príslušníci roja pohotovostné vzlety proti avizovaným narušiteľom vzdušného priestoru Slovenska, ale bez bojového stretu s nepriateľom. Na konci januára 1944 došlo k reorganizácii roja na Pohotovostnú letku. Na začiatku marca sa letka presunula na letisko do Piešťan, odkiaľ pokračovala vo svojej činnosti až do 26. júna 1944. V ten deň leteli nad juhozápadným Slovenskom mohutné zväzy amerických bombardérov so stíhacou ochranou, ktoré mierili do oblasti Viedne. Slovenskí stíhači vtedy zasiahli proti narušiteľom prvý aj poslednýkrát, keďže ich kritizovali za pasivitu pri bombardovaní Bratislavy 16. júna. Pohotovostná letka utrpela v tomto boji ťažké personálne i materiálne straty, ktoré ukončili jej existenciu ako bojaschopnej jednotky.

V lete 1943 sa územie Slovenského štátu dostalo do dosahu amerických vzdušných síl (United States Army Air Forces, USAAF) v Stredomorí. Dňa 20. augusta tak na základe rozkazu Veliteľstva vzdušných zbraní vzniká Hotovostný roj stíhacích lietadiel Messerschmitt Bf 109 na letisku Vajnory pri Bratislave pod velením zvk. rtm. let. Františka Cypricha. Hlavnou úlohou jednotky bolo zabezpečiť protivzdušnú obranu Slovenskej republiky, predovšetkým hlavného mesta Bratislavy a veľkých zbrojoviek v Dubnici nad Váhom a Považskej Bystrici. Lietajúci personál roja tvorili piloti zvk. Izidor Kovárik, Ján Režňák, František Brezina, Pavel Zeleňák a Jozef Štauder. Išlo o skúsených letcov, ktorí boli v rokoch 1942 až 1943 nasadení v boji na východnom fronte. Okrem lietajúceho personálu v roji slúžilo aj 10 leteckých mechanikov, dvaja zbrojári, rádiomechanik a vodič auta Ford. Výzbroj spočiatku tvorili len štyri stíhačky Bf 109 verzií E-2, E-4 a E-7. Jednotke bolo tiež pridelené lietadlo Praga E.39.32, ktoré slúžilo na zabezpečenie kuriérnej služby medzi veliteľstvom Leteckého pluku v Piešťanoch a Hotovostným rojom vo Vajnoroch. Dňa 1. októbra 1943 roj získal pozorovacie lietadlo Letov Š.328.109 a stíhacie lietadlo Avia B.534.404. Od tohto dňa začali tiež piloti roja vykonávať pohotovostné vzlety proti avizovaným narušiteľom slovenského vzdušného priestoru, ale bez bojového stretu s nepriateľom. Lietadlá boli v pohotovosti iba za denného svetla. Dňa 8. novembra sa veliteľom roja stal npor. let. Vladimír Kriško, keďže František Cyprich odišiel k Leteckému parku s určením pre Leteckú školu ako učiteľ praktického lietania na letisku Tri Duby. Lietajúci personál roja od tohto dňa posilnil rtk. rtm. let. František Melicháč.^[1][2]

Koncom roka 1943 sa 15. letecká armáda USAAF zapojila do ničenia vybraných strategických cieľov v strednej Európe, čo prinútilo predstaviteľov Ministerstva národnej obrany SR a Veliteľstva vzdušných zbraní k posilneniu protivzdušnej obrany Slovenska. Dňa 31. januára 1944 bolo do stavu letky 13 formálne pridelených 18 stíhacích pilotov. Odvtedy mala letka 91 príslušníkov. Veliteľ vzdušných zbraní plk. gšt. Alojz Ballay zároveň určil letku 13 na plnenie úloh tzv. Pohotovostnej letky, čím došlo k reorganizácii Hotovostného roja. Výzbroj letky v tom čase tvorili dva Bf 109E-1/B, jeden Bf 109E-2, jeden Bf 109E-3, šesť Bf 109E-4, jeden Bf 109E-7/Trop, dve Avie B.534 a jedna Bk.534. V roku 1944 to už všetko boli beznádejne zastarané lietadlá. Ministerstvo národnej obrany SR preto začalo rokovať s nemeckou stranou o dodávke 15 nových stíhačiek Bf 109G-4 s príslušenstvom a záložnými súčiastkami. Dňa 13. januára 1944 bola podpísaná prvá zmluva o dodávke deviatich stíhačiek Bf 109G-6. Lietadlá boli na Slovensko dodané z továrne firmy Messerschmitt AG v Augsburgu. Keď nemecká strana zrealizovala aj doplnkovú zmluvu zo 17. februára, bolo na Slovensko dodaných celkovo 14 lietadiel Bf 109G-6 v hodnote 3 354 000 ríšskych mariek. Pätnásty stroj musel počas preletu na Slovensko núdzovo pristáť v Rakúsku kvôli technickej poruche a bol dodaný koncom apríla po železnici v rozmontovanom stave. Nemecká strana ho ale ešte predtým pravdepodobne nahradila ďalším lietadlom, čo znamená, že na Slovensko bolo nakoniec možno dodaných až 16 kusov Bf 109G-6. Zakúpené lietadlá prelietli nemeckí piloti 11. februára z továrenskeho letiska v Regensburgu na letisko do Piešťan, kde ich ešte v ten istý deň zalietali npor. let. Juraj Puškár, npor. let. Ján Gerthofer, zvk. Ján Režňák a zvk. Izidor Kovárik. Nové Bf 109G-6 boli spočiatku dočasne pridelené Cvičnej letke Leteckého pluku v Piešťanoch. Časť z nich bola potom pridelená k Pohotovostnej letke. S prezbrojením na modernú leteckú techniku bola Pohotovostná letka zároveň začlenená do zostavy Stíhacieho veliteľstva Východná marka (Jagdfliegerführer Ostmark), čo znamenalo, že bola podriadená protivzdušnej obrane Ríše (Reichsluftverteidigung).^[3][4]

Dňa 23. februára 1944 začal na letisku Vajnory osemdňový cyklus prednášok, ktoré viedol istý kapitán Luftwaffe. Slovenským pilotom prezentoval novodobú taktiku bojového nasadenia stíhacieho letectva proti veľkým americkým štvormotorovým bombardérom. Prednášok sa mali povinne zúčastniť všetci letci vycvičení na lietadlá Bf 109. Ďalšiemu pobytu Pohotovostnej letky vo Vajnoroch ale bránila mokrá a mäkká plocha letiska, čo spôsobilo daždivé počasie. Lietadlá počas vzletu v takýchto podmienkach striekali gejzíry vody, čo bolo dosť nebezpečné. Dňa 7. marca sa letka teda presunula na letisko do Piešťan. Časť lietajúceho personálu preletela do Piešťan na strojoch letky a tí, na ktorých lietadlá nevyšli, sa premiestnili pozemnou cestou. Keď sa vo Vajnoroch potom plánovala výstavba betónovej vzletovej a pristávacej dráhy, sa 19. mája oficiálne rozhodlo, že Pohotovostná letka už zostane v Piešťanoch. Ostré štarty na poplach medzitým naďalej prebiehali bez kontaktu s nepriateľom a bez zvláštnych udalostí až do apríla 1944. V stredu 12. apríla zaútočilo celkovo 374 bombardérov B-24 Liberator a 210 B-17 Flying Fortress 15. leteckej armády na ciele v Rakúsku a Juhoslávii. Bombardovacie zväzy smerujúce nad Rakúsko prevádzalo 142 stíhačiek P-38 Lightning 1., 14. a 82. stíhacej skupiny (82nd Fighter Group, 82nd FG) a 51 P-47 Thunderbolt 325. stíhacej skupiny. Protivzdušná obrana Ríše proti nim vyslala dostupné stíhacie letecké jednotky. Nad Rakúskom a Juhosláviou prebiehali vzdušné boje. Po 11:38 hod. vzlietli z piešťanského letiska na Bf 109E aj piloti Pohotovostnej letky. Na rozdiel od ostatných sa zvk. František Brezina z tohto letu vrátil už po 50 minútach, keďže musel po poruche motora so svojím Bf 109E-4 núdzovo pristáť na brucho východne od letiska Vajnory. S veľkou pravdepodobnosťou sa slovenskí stíhači v tento deň po prvý raz stretli s lietadlami 15. leteckej armády. Keď však Američanom dali pokoj, tí dali pokoj im. V tomto období minister národnej obrany gen. Ferdinand Čatloš a veliteľ štábu armády plk. Ján Golian nezávisle na sebe pripravovali tajný plán povstania proti Nemcom. Slovenskí stíhači preto dostali inštrukciu neútočiť na Američanov, pokiaľ na slovenských pilotov nebudú útočiť oni.^{[pozn. 1][6][7][8]}

Vo štvrtok 13. apríla uskutočnila 15. letecká armáda ďalší mohutný útok. Ciele v Maďarsku a Juhoslávii napadlo 336 bombardérov B-24 Liberator a 196 B-17 Flying Fortress. Sprevádzalo ich pritom 159 stíhačiek P-38 Lightning 1st, 14th a 82nd FG a 35 P-47 Thunderbolt 325th FG. Nemecká protivzdušná obrana opäť reagovala vyslaním dostupných jednotiek. Nad Maďarskom sa rozpútali urputné letecké boje, ktoré čiastočne zasiahli aj južné Slovensko. Priebeh týchto udalostí ovplyvnili aj slovenskí stíhači. O 11:49 hod. vzlietli na Bf 109E z Piešťan po vyhlásení ostrého poplachu rtk. rtm. let. František Hanovec a rtk. Rudolf Božik. Hanovec na Bf 109E-3 a Božik s Bf 109E-2. O dve minúty neskôr ich nasledovali veliteľ Pohotovostnej letky npor. let. Vladimír Kriško a zvk. Pavel Zeleňák. S odstupom času si Rudolf Božik na udalosti toho dňa spomínal: „Pri stúpaní som si nasadil kyslíkovú masku a sledoval som vedúceho a okolitý priestor. Raz pravý, raz ľavý priestor, podľa toho, ako som menil polohu. Popritom som sledoval aj palubnú dosku a činnosť motora. Keď sme dosiahli 8 000 m, tak sme sa v horizonte približovali k Bratislave. Už zďaleka bolo vidno skupiny nepriateľských strojov, ako sa vracajú domov. My sme nemali žiadne zlé úmysly. Za poslednou skupinou sa vliekol jeden stroj, vo vzdialenosti asi 1 až 2 km. Od nás to vyzeralo tak, že sa jedná o veľkú mašinu. Ferovi som len povedal, aby sme sa na ňu išli pozrieť. A aj som išiel. Počas krátkeho okamihu som bol pri nej. Priblížil som sa k nej od severu, pričom ostatní leteli smerom západ-východ. Takže môj uhol priblíženia k nej bol 90°. Hanovec ostal stranou a ja som zistil, že sa jedná o viacmotorový stroj. Štvormotorák. V tom momente sa mi ani nesnívalo, že sa dostanem do súboja, v ktorom zostrelím lietadlo. Veď ja som sa k nemu priblížil s dobrým úmyslom, s tým, že sa na neho len pozriem. On to bral zase akosi inak a spustil na mňa paľbu. No a ja som nečakal ani sekundu. Ani som nerozmýšľal, o koho sa jedná. V tej rýchlosti som do tej chvíle nerozoznal o aký typ lietadla ide a ani som nestačil zaregistrovať jeho výsostné znaky. Priamo zo smeru približovania som na neho zaútočil. Iba čo som na kniple prehodil páčku guľomety a kanóny a spustil som paľbu. Dobre som videl, ako sa moje strely zbiehajú v jeho trupe. To bol prvý útok. Ako som vyberal stroj z útoku a letel nad ním, zdal sa mi akýsi menší. Po jeho prelietnutí som sa zatáčkou doprava pustil za ním. Bol to len okamih. Videl som, že je to štvormotorák. Tak to vyzeralo. Keď som začínal po otočke druhý útok zozadu, pod uhlom asi 15 – 20°, posadil som si do zameriavača jeho ľavé krídlo a začal som páliť do jeho stredu. Odpal všetkých zbraní som držal tak, až ma ruky z toho boleli, ako som ich mal zaťaté. Keď som videl, že svietiace strely miznú v mašine, tak som to do nej sypal, kým zbrane nezmĺkli. Reakcia súperovho stroja na môj útok bola priam ukážková. Zrazu sa kľudne preklopil, ale pomaly, ako keby chcel ísť do strmhlavého letu a v piké sa pustil dolu. Nič iné sa nedialo. Žiadny náznak toho, že je zasiahnutý. Ale pikoval kolmo dole z 8 000 m. Myslel som si, že ide strmhlav bombardovať Bratislavu. Tak som sa pustil za ním s tým, že na neho ešte zaútočím. Neuvedomil som si pritom, že v mojich zbraniach už nemám žiadnu muníciu. Asi v 4 000 m sa zrazu na mašine zablesklo a spozoroval som, ako z nej vyskočil človek a hneď na to sa objavil padák. Až po oblete toho padáka som si uvedomil, že sa niečo stalo, keď musel vyskočiť. Všetko som to poriadne ani nevidel, lebo som mal celú kabínu zarosenú. Popritom som zavolal Ferovi, aby dával pozor. Ten ale pozoroval toho letca na padáku, pričom ho najviac zaujali jeho topánky. Nakoniec mašina padla do mŕtveho ramena Dunaja. Nebohý Ján Hergott mi neskôr hovoril, že taký strašný rev lietadla do tej doby ešte nepočul. Podľa všetkého som zasiahol pilota, ktorý ani plyn nestiahol a s plnými otáčkami v odľahčených motoroch vznikli rozkruty motorov a vtedy vydávajú príšerné zvuky. Tak skončil tento súboj. Pobrali sme sa domov. Cestou sme debatovali o zostrele. Fero sa ma zrazu opýtal, či som si všimol, aké topánky mal obuté ten na padáku. Všetko to bolo také divné. Ktovie, čo som si práve vtedy myslel. Isté je, že som mal žalúdočné ťažkosti. Za druhé som bol hladný ako vlk, lebo sme štartovali pred obedom. Keď sme sa priblížili k letisku, tak som môj stroj trochu vytiahol, urobil nálet a zakýval krídlami – tým dole tak oznámil, že mám zostrel. Po pristátí a zarolovaní pred hangár aeroliniek sa mi Hanovec začal smiať, pričom si rukou prikryl riedke zuby a povedal mi: ‚Rudo, veď to bol Nemec! Nevidel si, že má obuté nemecké topánky a kombinézu?‘ Celý nesvoj som mu povedal, aby nič neprezradil, a on sa chichúňal ďalej. Až vtedy som pochopil, čo sa vo vzduchu stalo a koho som zostrelil. Veliteľovi letky som ale nahlásil, že som zostrelil štvormotorové americké bombardovacie lietadlo. O pol hodinu neskôr doviezol Ľudovít Jasík z Trenčína plk. gšt. Alojza Ballaya. Chcel odo mňa, aby som mu na mape presne ukázal, kde bombardér padol. Keď som mu to ukázal, Ballay mi zagratuloval k zostrelu. Len veliteľ Leteckého pluku pplk. let. Karol Sojček sa k tomu vyjadril, že ‚ešte počkáme‘. Hanovec nič neprezradil, pritom všetci na letisku dobre vedeli, čo sa stalo, ale mlčali. A ja som čakal, čo bude. Nakoniec všetko okolo tohto nešťastného zostrelu ‚objasnil‘ Bordfunker zostrelenej Bf 110, ktorý potvrdil, že ho zostrelil Mustang. Videl, ako ho zostrelil stroj s hranatými krídlami. A tie mali práve Mustangy. Ani vo sne ho nenapadlo, že ho mohol zostreliť Bf 109E, ktoré už v tej dobe boli z bojových jednotiek Luftwaffe vyradené, ale na Slovensku i naďalej operačne lietali. No a iný Nemec, ktorý pristál núdzovo vo Vajnoroch, zase potvrdil, že videl slovenské messerschmitty útočiť na Liberator.“ Zostreleným lietadlom bolo nemecké dvojmotorové ťažké stíhacie lietadlo Messerschmitt Bf 110G-2 patriace II. skupine Ťažkej stíhacej eskadry 1 (II. Gruppe des Zerstörergeschwaders 1, II./ZG 1) zo základne Wels v Rakúsku. Stroj dopadol v priestore Wolfsdrüssel (dnes Kopáčsky les pri Podunajských Biskupiciach). Pilot poručík (Leutnant) William Meilinger bol zasiahnutý strelami a zahynul v kokpite lietadla. Palubný strelec šikovateľ (Feldwebel) Werner Kamke lietadlo v poriadku opustil na padáku. Dôvod, prečo sa Božik a palubný strelec lietadla Bf 110 pomýlili v identifikácii nepriateľského stroja bol taký, že Bf 110G-2 s podvesenými prídavnými nádržami z diaľky naozaj pripomínal štvormotorový americký bombardér B-24 Liberator a Bf 109E sa s hranatými krídlami podobal na americkú stíhačku P-51 Mustang. Celý súboj sa navyše odohral vo vysokej rýchlosti a v krátkom čase. Keď sa ešte vezme do úvahy napätie, stres a chvíľkové vnemy, tak v tej rýchlosti naozaj nebolo možné určiť, o aké lietadlo reálne ide.^{[5][6][9][10][11]}

V apríli 1944 sa u Pohotovostnej letky uskutočnili aj personálne zmeny. Dňa 15. apríla od letky odišiel zvk. František Brezina, ktorý bol prevelený do Leteckej školy na Troch Duboch ako učiteľ praktického lietania, kde bol 29. apríla prevelený aj zvk. Izidor Kovárik, a 30. apríla odišiel rtk. Ján Setvák k Technickej letke 1 s určením pre detašmán v Trenčianskych Biskupiciach. V ten istý deň k lietajúcemu personálu letky pribudol rtk. rtm. let. Jozef Jakab. K ďalšej personálnej zmene u lietajúceho personálu došlo 15. mája, kedy bol zo zdravotných dôvodov prevelený k spojárom do Žiliny rtk. Augustín Kubovič. Keď kvôli chorobe nemohol lietať ani rtk. Štefan Martiš, stav lietajúceho personálu letky klesol na 15 pilotov. V priebehu mája uskutočnili piloti Pohotovostnej letky celkovo päť bojových letov na poplach. Naďalej sa snažili vyhýbať bojovému stretu s americkými letcami. Ostré štarty na poplach sa striedali s cvičnými letmi. V pondelok 29. mája vykonala 15. letecká armáda veľké útoky proti cieľom v Rakúsku a Juhoslávii. Ciele v Rakúsku napadlo 374 bombardérov B-24 Liberator a 189 B-17 Flying Fortress so sprievodom 135 stíhačiek P-38 Lightning 1st, 14th a 82nd FG a 126 P-51 Mustang 31st, 52nd a 325th FG. Protivzdušná obrana Ríše opäť nezaváhala a vyslala proti nim stíhacie lietadlá. Nad Rakúskom a Juhosláviou prebiehali letecké boje. O 09:40 hod. vzlietli na poplach z Piešťan aj šiesti stíhači Pohotovostnej letky na lietadlách Bf 109G-6. Bol to prvý ostrý štart na poplach na týchto strojoch. Slovenskí letci dosiahli výšku 7 500 m a leteli v smere Bratislava – Viedeň – Balaton. Osemdesiatminútový let prebehol bez zvláštnych udalostí a všetci v poriadku pristáli v Piešťanoch. V júni absolvovali piloti Pohotovostnej letky posledných sedem bojových letov na poplach. Jeden z týchto letov sa uskutočnil v stredu 14. júna. Pätnásta letecká armáda sa zamerala na ciele v Maďarsku a Juhoslávii. Na maďarské ciele útočilo 227 bombardérov B-24 Liberator, 156 B-17 Flying Fortress a 39 stíhačiek P-38 Lightning 82nd FG. Stíhaciu ochranu im zabezpečovalo 80 lietadiel P-51 Mustang 31st a 52nd FG, 47 P-38 Lightning 14th FG a 42 Mustangov 325th FG. Nemecká protivzdušná obrana zalarmovala dostupné jednotky. Nad Maďarskom a čiastočne aj južným Slovenskom prebiehali vzdušné boje. O 10:45 hod. odštartovali na poplach z Piešťan ôsmi piloti Pohotovostnej letky na Bf 109G-6. V neucelenej zostave hliadkovali v priestore Budapešť – Viedeň vo výške 7 600 až 8 000 m. Formáciu predčasne opustil rtk. Karol Geletko, ktorý pristál v Piešťanoch o 11:29 hod. V dôsledku bojovej vravy sa rtk. Štefan Ocvirk odlúčil od letky, pričom sám doletel nad letisko v Budapešti, kde musel aj pristáť kvôli nedostatku paliva. Ostatní piloti sa potom v poriadku vrátili na piešťanské letisko. Časté prenikanie amerických vzdušných síl do priestoru strednej Európy od juhu prinútilo 15. júna velenie Luftwaffe k reorganizácii Stíhacieho veliteľstva Východná marka na 8. stíhaciu divíziu (8. Jagddivision) so sídlom vo Viedni-Kobenzl.^{[12][13][14][15]}

V piatok 16. júna bombardovalo 286 lietadiel B-24 Liberator a 153 B-17 Flying Fortress 15. leteckej armády ropné rafinérie v oblasti Viedne. Sprevádzalo ich 28 stíhačiek P-38 Lightning 14th FG, 45 P-51 Mustang 31st FG, 31 Lightningov 1st FG, 22 P-38 82nd FG, 34 Mustangov 325th FG a 40 P-47 Thunderbolt 332nd FG. Ďalších 158 Liberatorov zaútočilo v štyroch vlnách na rafinériu Apollo, Zimný prístav a železničný Štefánikov most cez rieku Dunaj v Bratislave. Stíhaciu ochranu im zabezpečovalo 34 Mustangov 52nd FG. Išlo o prvý letecký útok západných Spojencov na územie vtedajšej Slovenskej republiky. Veliteľstvo 8. stíhacej divízie vyslalo proti Američanom všetky útvary, ktoré malo k dispozícii. Na pomoc vzlietli aj niektoré jednotky podriadené 7. stíhacej divízii, ktorá v tom čase sídlila v Schleissheime, severne od Mníchova. V priestore medzi Balatonom a Bratislavou sa odohrali prudké vzdušné boje. O 09:20 hod. odštartovali na poplach z Piešťan aj šiesti stíhači Pohotovostnej letky na Bf 109G-6 pod velením npor. let. Vladimíra Kriška, ale na mohutný zväz amerických bombardérov a stíhačiek nezaútočili. V čase bombardovania hlavného mesta Slovenska sa nachádzali mimo oblasť Bratislavy v blízkosti iného amerického zväzu vo výške 7 600 m. Keď vo vzduchu dostali správu o bombardovaní Bratislavy, bez váhania v pätici zamierili do nebezpečnej oblasti, ale keď tam prileteli, už nemali proti komu zasiahnuť. Americké lietadlá už z priestoru odlietali, a tak neucelená zostava slovenského roja nakoniec zamierila na piešťanské letisko. Slovenskí protilietadloví delostrelci ale boli úspešnejší a podarilo sa im zostreliť dva Liberatory 376. bombardovacej skupiny (376th Bombardment Group, 376th BG) a vážne poškodili jeden B-24 450th BG. Ľahko poškodili ďalších 31 bombardérov, pričom črepiny z granátov zabili sedem amerických letcov. Po nálete na Bratislavu si minister národnej obrany gen. Ferdinand Čatloš predvolal zástupcov vzdušných zbraní, aby mu predložili hlásenie o dôsledkoch amerického bombardovania. Z Pohotovostnej letky prišiel na ministerstvo do Bratislavy zástupca veliteľa npor. let. Juraj Puškár, ktorého sa Čatloš vyčítavo opýtal: „Na čo má Slovensko stíhacie letectvo, keď nedokáže ubrániť ani Bratislavu?“ Letcov mrzelo, že sa im nepodarilo zasiahnuť proti Američanom. Puškár vtedy zastupoval chorého veliteľa Kriška a svojim podriadeným povedal: „Chlapci, už musíme niečo urobiť, lebo už nás kritizujú.“ Piloti sa tak vopred dohodli, že pri najbližšej možnej príležitosti zaútočia na americké lietadlá. Skúsení letci si však uvedomovali, že proti niekoľkonásobnej presile protivníka nemajú veľkú šancu. Mali vykonať iba jeden útok, aby už kritika na ich adresu skončila. Naplánovali si to tak, že po štarte utvoria ucelenú zostavu a s prevýšením si nadletia nad jednu skupinu amerických bombardérov, na ktorú následne naraz odhodia prídavné nádrže, potom začnú klesať smerom k nim a zaútočia na nich palubnými zbraňami. Vzápätí prejdú do strmhlavého letu, čím sa stratia z dosahu dotieravých sprievodných stíhačov. Napätá situácia v letke ešte viacej vygradovala v nedeľu 25. júna. Juraj Puškár sa vtedy v Bratislave stretol so zástupcami Nemeckej leteckej misie na Slovensku (Deutsche Luftwaffenmission in der Slowakei). Veliteľ Pohotovostnej letky Vladimír Kriško mal ísť nasledujúce ráno na vyšetrenie do nemocnice v Bratislave, preto táto povinnosť pripadla jeho zástupcovi Puškárovi. Plukovník (Oberst) Dieter Mene a podplukovník (Oberstleutnant) Ignacius Weh zaujali veľmi kritický postoj voči slovenským pilotom. Hovorili o ich zbabelosti a požadovali útočiť na Američanov. Toto vážne obvinenie ale bolo neoprávnené, pretože slovenskí letci boli 16. júna vo vzduchu tam, kam ich poslalo navádzacie stredisko 8. stíhacej divízie. Puškára sa obvinenie zo zbabelosti veľmi dotklo a k nálade mu nepomohli ani piešťanskí civilisti, ktorí sa slovenským letcom otvorene posmievali. V tú nedeľu si posedel aj v reštaurácii s kamarátmi dôstojníkmi, ktorí tiež mali námietky voči pilotom.^{[16][17][18][19]}

V pondelok 26. júna 1944 vykonala 15. letecká armáda rozsiahly útok v plnej sile na ciele v okolí Viedne, ktoré napadlo 501 bombardérov B-24 Liberator a 154 B-17 Flying Fortress. Dva z Liberatorov, ktoré sa museli vrátiť predčasne, odhodili svoje bomby na zoraďovaciu stanicu v Győri. Bombardéry sprevádzalo 37 stíhačiek P-51 Mustang 52nd FG, 26 P-38 Lightning 82nd FG, 42 Mustangov 31st FG, 38 Lightningov 1st FG, 39 P-38 14th FG a 35 P-47 Thunderbolt 332nd FG. Nemecká protivzdušná obrana zareagovala vyslaním všetkých jednotiek podriadených 8. stíhacej divízii, ktoré mala k dispozícii. Na výpomoc prileteli aj niektoré útvary 7. stíhacej divízie. Nad západným Maďarskom a potom aj nad juhozápadným Slovenskom a východným Rakúskom sa odohrali veľké letecké boje. Išlo o jednu z najväčších leteckých bitiek nad strednou Európou počas druhej svetovej vojny. Do jej priebehu bojovo zasiahli už aj slovenskí piloti. O 08:40 hod. začali z letiska Piešťany smerom na Nové Mesto nad Váhom štartovať na poplach ôsmi stíhači Pohotovostnej letky na Bf 109G-6 pod velením npor. let. Juraja Puškára, ktorý vzlietol ako prvý. Nasledovalo ho jeho číslo rtk. Štefan Ocvirk. V druhej dvojici odštartovali zvk. Jozef Štauder a rtk. Štefan Jambor. Potom vzlietla tretia dvojica rtk. Gustáv Lang a rtk. Karol Geletko. Štart poslednej dvojice sa oneskoril, pretože zvk. Pavel Zeleňák mal na svojom messerschmitte problémy s motorom a rádiom. Jeho číslo rtk. Rudolf Božik zatiaľ čakal, kým sa motor Zeleňákovho lietadla prebral a nakoniec vzlietla aj štvrtá dvojica. Prvá dvojica Puškár a Ocvirk už vtedy letela vo výške 4 000 m nad Trnavou. Puškár pilotom prikázal nasadiť si kyslíkové masky. Zvyšné dve dvojice sa ho snažili dohnať, pričom stúpali do výšky na plný plyn po asi 11 minútach prízemného letu. K prvému roju sa priblížili po 25 minútach, kedy sa nachádzali vo výške 7 650 m. Slovenskí letci mali spolu s nemeckými hliadkovať v priestore Bratislavy. Videli pod sebou Bratislavský hrad, Devín a rieku Dunaj. Potom sa otočili smerom na juhovýchod. Keď prileteli do určeného miesta stretnutia s nemeckými stíhačmi zistili, že tí sa tam nenachádzajú. Naopak si všimli, že americké lietadlá krúžia nad Bratislavou a okolím s 1 000-metrovým prevýšením. Videli tiež, ako od Balatonu letela nad Dolným Považím smerom na sever jedna skupina nepriateľských lietadiel, druhá sa vzďaľovala od Bratislavy k Malackám a tretia bola niekde nad Győrom. Slovenskí stíhači leteli v neucelenej zostave a boli rozptýlení po oblohe.^[20][21][22]

Okolo 09:30 hod. Puškár nariadil po ukončení stúpania do výšky 9 500 m, aby piloti utvorili bojovú útočnú zostavu, ale ešte predtým, než sa jednotlivé dvojice mohli stihnúť sformovať do útočnej formácie, nariadil osobitným rozkazom svojmu číslu Ocvirkovi odhodiť prídavnú nádrž na skupinu amerických lietadiel pod nimi a spoločne na ne zaútočiť. Na konci tejto skupiny leteli tri bombardéry, na ktoré vzápätí šli zaútočiť palubnými zbraňami. Odohralo sa to vo výške 7 650 m. Nad nimi boli stíhačky P-51 Mustang, ktoré okamžite z prevýšenia zaútočili. Puškár už v momente ich útoku letel na vyhliadnutý bombardér. Ocvirk ani nestihol zaútočiť, lebo dostal deväť guľometných zásahov do ľavej polovice krídla od útočiacich Mustangov. Jeho lietadlo spadlo do vývrtky, ktorú sa mu s ťažkosťami podarilo vybrať vo výške 6 000 m. Uvedomil si, že s takto poškodeným lietadlom už nemá význam ostávať v boji, a tak sa otočil smerom na domovské letisko. O 09:36 hod. núdzovo pristál v Piešťanoch na brucho bez podvozku z priameho kurzu s poškodenou hydraulikou. Puškár mal už vtedy za sebou útok na bombardéry B-24 Liberator. Do jedného z nich vypálil dlhú dávku a opätovne začal stúpať. Práve vtedy na neho zaútočili americké Mustangy 31st FG. Márne sa snažil unikať dvojici amerických stíhačov, ktorí na neho pálili. Mustangy patrili pravdepodobne 307. stíhacej letke (307th Fighter Squadron, 307th FS) 31. stíhacej skupiny a pilotovali ich nadporučíci (first lieutenant) Charles H. Bradley a Ernest Shipman. Puškárovi sa podarilo pred nimi unikať len do oblasti Trnavy, kde sa jeho stroj začal po zásahoch otáčať okolo svojej osi a rútiť k zemi. Odtrhlo sa z neho krídlo, pričom Puškár ešte stihol odhodiť kryt kabíny. O 09:45 hod. však aj s lietadlom narazil do zeme na polia neďaleko Horných Lovčíc (dnes súčasť obce Brestovany), asi 1,5 km od obce. Lietadlo začalo ihneď horieť. Npor. let. Juraj Puškár zahynul.^[20][23]

Vzdušné boje pokračovali ďalej. Na dvojicu zvk. Jozefa Štaudera sa rútilo z ľavej strany z prevýšenia asi 10 amerických Mustangov. Upozornil na to svoje číslo rtk. Štefana Jambora. Štauderov stroj ale zatiaľ dostal zásah do chladiča a vrtule, čo ho vyradilo z boja, a tak začal klesať a hľadať miesto na núdzové pristátie. Potom, čo zo 7 650 m postupne klesol do 3 100 m si všimol, že asi 1 km od neho sú tri nemecké Bf 109. Nemeckí piloti videli, že Štauder je napadnutý, ale nepomohli mu a vzdialili sa. Zo Štauderovho lietadla unikal glykol z rozstrieľaných chladičov. Rozhodol sa pre núdzové pristátie do terénu, pričom odhodil prídavnú nádrž a začal prudko klesať, čím sa snažil uhasiť motor a získať väčšiu rýchlosť. Následne striedavo stúpal a klesal, pričom videl, že ho prenasleduje dvojica stíhačiek P-38 Lightning, ktorá ho sprevádzala až k zemi. Lightningy patrili 82nd FG a keď sa Štauder, ktorému už medzitým úplne vysadil motor, v miernom klesaní blížil na núdzové pristátie, jeden P-38 na neho vystrelil, ale netrafil ho. O 09:47 hod. v poriadku pristál na brucho bez podvozku do obilného lánu asi 100 m severne od mohyly gen. Milana Rastislava Štefánika pri Ivánke pri Dunaji. Americkí stíhači si tento zostrel nenárokovali. Aj Štauderovo číslo rtk. Štefana Jambora zasiahli z prevýšenia útočiace Mustangy 31st FG. Jamborov messerschmitt začal po guľometných zásahoch horieť. Pilot stroj obrátil na chrbát a vyskočil z neho. Jeho ďalší osud, keď klesal na padáku k zemi, sa však už nikdy nepodarí úplne objasniť. Isté je len to, že jeho telo dopadlo do poľa, kde rástol ovos, na vtedy maďarskom území medzi obcami Csütörtök (dnes Štvrtok na Ostrove) a Nemesgomba (dnes Hubice) na konci grófskeho hája neďaleko veľkého agáta. Jeho Bf 109G-6 dopadol do poľa pri ceste z Csütörtöku do Nemesgomby, bližšie k Csütörtöku. Lietadlo narazilo nosom do zeme a explodovalo. Niektorí očití svedkovia pozorovali, ako nad pilotom klesajúcim na padáku lietala skupina amerických stíhačov, pričom sa ozývala guľometná paľba, padák zrazu spľasol a letec začal rýchlo padať k zemi. Iný svedok zasa tvrdil, že na pilota na padáku možno strieľali zo zeme. Jedno maďarské hlásenie o leteckej bitke tvrdí, že pilot pri zoskoku padákom vypadol a zabil sa. Iné, že pilot vyskočil padákom, počas pádu naňho strieľali z nepriateľského lietadla, padák sa roztrhol a pilot sa zrútil na zem. Podľa amerických prameňov spravodajské orgány vyšetrovali prípad zostrelenia pilota na padáku na základe rozboru filmov z fotoguľometov. Americký pilot bol za tento čin potrestaný, pričom je známe, že za podobné činy niektorí dostali 25 rokov odňatia slobody. Väčšina slovenských archívnych materiálov uprednostňuje verziu, že Jamborovi rozstrieľali padák americkí letci. Spravodajská informácia Veliteľstva pozemného vojska tvrdí, že príčinou jeho úmrtia bolo roztrhnutie padáku pri zoskoku. S touto verziou sa stotožňovali aj piloti Karol Geletko a Ján Režňák. Rodinní príslušníci Štefana Jambora ale tvrdili, že na jeho mŕtvole bola medzi očami nad koreňom nosa malá dierka. Podľa tejto verzie tak bol pilot pri páde na zem ešte živý aj napriek poškodenému padáku a potom zabitý výstrelom zo zbrane malého kalibru.^[20][24]

Americké Mustangy zaútočili aj na rtk. Gustáva Langa a rtk. Karola Geletka, ktorí vtedy leteli vo výške 7 650 m. Útočil na nich jeden roj. Piloti urobili zvrat, ale protivníkovi neušli. Geletko skúšal uniknúť vývrtkou, ale ani to nepomohlo. Nakoniec unikli prudkým klesaním do 5 300 m. Potom pokojne leteli skoro dve minúty, pričom klesli o 100 m. Geletko pozoroval, ako delostrelci zasiahli jeden americký bombardér a letci vyskákali na padákoch. Vzápätí si všimol, ako sa z druhého roja oddelili dva Mustangy a v protismere sa vybrali smerom k nim. Geletko na nich upozornil Langa, ktorý však spredu z prava dostal zásah z guľometu kalibru 12,7 mm priamo do kabíny. Jeden náboj sa v jeho pilotnej kabíne roztrieštil, pričom jedna z črepín preletela Langovi cez hlavu, tesne nad okom. S Langom to v predsmrteľnom kŕči trhlo, riadenie mu vypadlo z rúk a začal prudko klesať k zemi. Stihol sa však ešte spamätať a z posledných síl vyrovnať let. Letel vtedy sám neďaleko obce Csütörtök (dnes Štvrtok na Ostrove), kde ho zrazu napadla dvojica stíhačiek P-38 Lightning patriacich 82nd FG, ktoré ho tlačili tesne k zemi a stále po ňom strieľali. Z Langovho messerschmitta po zásahoch vytekal a striekal benzín, ktorý pod sebou zapaľoval pásy obilia. Vzápätí sa lietadlo aj s pilotom v kabíne začalo šmýkať po zemi pred vtedajšou slovenskou hranicou a asi 40 m pred ňou sa rozpadlo, pričom sa z neho oddelil motor, ktorý robil asi 15-metrové saltá a preletel cez hranicu na slovenskú stranu. Zotrvačnosťou doletel ešte asi 80 m do vnútrozemia, kde sa zastavil v záhrade s mladými stromčekmi. Jeden z nich pri náraze zlomil. Zvyšok trosiek lietadla zostal na vtedajšom maďarskom území pri Miloslavove pred cintorínom po pravej strane na súkromnom pozemku, kde bola zasadená kukurica. Po havárii Lang ležal pripútaný v sedačke, pričom ešte žil, ale umieral. Slabo chrčal, dusil sa a bol celý od hliny a prachu. Mal zlomené obe nohy a jednu ruku. Zomrel pri prevoze do nemocnice. Zostrelil ho pravdepodobne kapitán (captain) Richard M. Gangel, príslušník 96. stíhacej letky 82. stíhacej skupiny. Zaujímavosťou je, že rtk. Gustávovi Langovi bol 26. júna, ako jedinému slovenskému pilotovi v ten deň, aj oficiálne priznaný zostrel bombardéra B-24 Liberator. Tento zostrel mu ale bol zrejme priznaný preto, lebo zahynul v miestach, kde mal byť vraj zasiahnutý tento Liberator a kde tiež na padákoch pristála väčšina členov jeho posádky. Keď rtk. Karol Geletko videl, ako Lang dostal zásah do kabíny, mykol kniplom, aby sa s ním nezrazil a začal prudko klesať, pričom zistil, že blízko pri ňom sú dva Mustangy. Jeden vpravo a druhý vľavo. V strmhlavom lete ho takto sprevádzali do výšky 3 800 m, kedy sa od neho odpútali rozchodom do strán. Američania si uvedomili, že z takejto pozície nemohli na Geletkov messerschmitt zaútočiť a ľahko sa mohlo stať, žeby ho s prebytkom rýchlosti predleteli a dostali by sa mu rovno do zameriavača, a tak radšej zvolili únik. Potom Geletko zatočil do lamačského údolia a v priebehu ďalších dvoch minút klesol do 1 800 m. Vzápätí znova vystúpal o 200 m a ponad Malé Karpaty zamieril nízko nad terénom do Piešťan, kde pristál o 10:00 hod. ako jediný s nepoškodeným lietadlom.^[20][25][26]

Keď posledná dvojica zvk. Pavel Zeleňák a rtk. Rudolf Božik priletela do určeného priestoru v okolí Bratislavy vo výške 7 650 m, Božik sa priblížil k Zeleňákovmu lietadlu a rukou mu ukázal na rádio, že ho nepočuje. Zeleňák krútil hlavou a kývnutím mu potvrdil, že mu rozumie a rukou ukázal na rádio, že mu nefunguje. Božik mu potom naznačil, že on teda bude vedúci dvojice a Zeleňák to odsúhlasil. Potom sa Božik od Zeleňáka vzdialil doprava na rozpätie 150 m a zaujal pôvodnú polohu. Pozrel sa doľava a Zeleňák tam už nebol, pretože ten mal opäť problémy s motorom. Myslel si, že je zasiahnutý, ale stíhačov nevidel a protilietadlové delostrelectvo mlčalo. Nestačil zarovno s ostatnými a ostal vzadu a nižšie. Snažil sa dať motoru najvýhodnejšie otáčky, kedy najmenej vysadzoval. Videl, ako Puškár na čele letky zaútočil z výšky na jednu skupinu amerických bombardérov. Potom si všimol jeden bombardér, ako sa v plameňoch oddeľoval od ostatných, blížil sa k nemu na tesnú vzdialenosť a pozoroval, ako posádka vyskákala na padákoch. Keď bol zaujatý touto scénou, napadlo ho 11 stíhačiek P-38 Lightning patriacich 82nd FG. Uvidel žeravé dráhy ich svietiacich striel a začal predstierať, že je zasiahnutý, pričom sa v špirále rútil na plný plyn k zemi. Americkí stíhači ho nasledovali. Zeleňák mal pri tom stále podvesenú prídavnú nádrž, ktorej sa zbavil, keď pod sebou uvidel ihrisko. Nádrž pri dopade na zem vybuchla a začala horieť. Vo vysokej rýchlosti sa snažil zbaviť dotieravých Lightningov, keď mu lietadlo zrazu začalo nebezpečne vibrovať. Musel začať vyrovnávať svoj let, aby neskončil dole na koľajniciach pri železničnej stanici. Zacítil silné preťaženie, pričom sa mu nachvíľu zahmlil zrak. Lietadlo vyrovnal tesne nad zemou a streľba za ním na istý čas prestala. Zorientoval sa a v prízemnom lete zamieril na piešťanské letisko. Snažil sa letieť tesne nad zemou, aby Lightningom znemožnil paľbu. Americkí letci zbytočne plytvali muníciou. Niekde v priestore Trnavy sa väčšina z nich od neho odpútala, ale traja ho naďalej prenasledovali. Zeleňák aj s trojicou strieľajúcich Lightningov za sebou zrejme preletel i nad obcou Šintava, kde sa pred paľbou amerických stíhačov musel skryť malý chlapec. Lightningy prenasledovali Zeleňáka až nad letisko Piešťany, kde chcel pristáť priamo z kurzu, ale kvôli vysokej rýchlosti letisko preletel. Následne začal podlietavať elektrické vedenie, pod ktorým bolo vysoké žito, s tým, že sa zbaví svojich prenasledovateľov. Tí sa ho však naďalej držali. Dvaja boli po jeho bokoch a jeden za ním. Uvedomil si, že im už nemá, kam uniknúť, a tak pred Hornou Stredou nad Váhom ubral plyn. Vtedy jeho stroj zasiahla jedna strela z guľometu, ktorá vletela do kabíny, kde sa rozbila a jej črepiny zranili pilota na krku, nohe a ruke. Zeleňák začal silno krvácať a niekedy medzi 09:30 až 09:50 hod. núdzovo pristál na brucho bez podvozku do obilného poľa medzi obcami Horná Streda nad Váhom a Brunovce. Pilot strácal vedomie a Američania ešte na zemi na jeho stroj strieľali. Potom Lightningy odleteli smerom na Nitru. Americkí letci si tento zostrel nenárokovali. Núdzové pristátie bolo tvrdé, pričom lietadlo bolo ťažko poškodené a Zeleňák si zlomil chrbticu. Keď rtk. Rudolf Božik stratil vizuálny kontakt so Zeleňákom, ktorý sa mu nehlásil ani na jeho opakované rádiové výzvy, zostal sám. Videl skupiny letiacich nepriateľských lietadiel a rozhodol sa odpútať, pričom vystúpal do výšky 9 500 m a šiel sa pozrieť na americké stroje. Letel pod jedným zväzom a všimol si, že sú to Mustangy. Aby sa vyhol prípadnému bojovému stretu s presilou, zatočil so svojím lietadlom doprava a odhodil prídavnú nádrž do Karpát. Uvidel pritom skupinu bombardérov letiacich od Bratislavy k Malackám. Na jej konci si všimol osamelú B-17 Flying Fortress, ktorá letela asi 500 m ďalej od skupiny. Božik na ňu zaútočil, pričom videl, ako sa jeho strely zbiehajú v ľavom krídle bombardéra, ktorého ľavé motory začali dymiť. Preletel skupinou lietadiel a znova zaútočil. Po jeho druhom útoku začala B-17 silno dymiť a klesať k zemi. Odohrávalo sa to v priestore Malaciek. Keď však končil útok, spozoroval z pravej strany asi 12 Mustangov, ako sa pustili smerom k nemu. Božik okamžite prešiel do strmhlavého letu, pri ktorom ho už americkí stíhači neprenasledovali. Pri vyrovnávaní letu zacítil silné preťaženie a chvíľu nevidel. Potom letel nízko nad Karpatami smerom na Piešťany. Keď sa blížil k letisku, v okolí Veľkých Kostolian s ním nadviazal spojenie, pričom žiadal o povolenie k pristátiu. Začali na neho kričať, aby nepristával, lebo tam sú nepriateľskí stíhači. Vzápätí uvidel Lightningy, ako letia smerom na Nitru. Okamžite sa otočil smerom na Bradlo a zaletel až nad Moravu. Kopírujúc terén čakal na povolenie pristáť. Na piešťanskom letisku nakoniec so svojím Bf 109G-6 v poriadku pristál o 09:50 hod. smerom od Nového Mesta nad Váhom. Až po pristátí Božik zistil, že pravé krídlo jeho lietadla bolo zasiahnuté troma zápalnými strelami z odvetnej paľby strelcov B-17. Kým ho na tieto zásahy neupozornil šéf zbrojárov zvk. rtm. let. Karol Dubeň, vôbec o nich nevedel.^[27][28]

Pohotovostná letka Slovenských vzdušných zbraní fakticky prestala existovať a jej členovia sa znova stali príslušníkmi letky 13, v rámci ktorej sa venovali už len výcviku. Po 26. júni 1944 už nikdy nevzlietla proti americkým bombardérom a stíhačkám. V ten deň traja piloti zahynuli a jeden bol ťažko zranený. Z ôsmich nasadených lietadiel boli tri úplne zničené a štyri poškodené, pričom sa podarilo opraviť len jeden. Z deviatich Bf 109G-6, ktoré boli pridelené letke, ostali bojaschopné len tri. V období od 1. októbra 1943 do 26. júna 1944 letka oficiálne uskutočnila 26 štartov na poplach.^[27][29][30]

• zvk. rtm. let. František Cyprich – veliteľ (20. august – 8. november 1943)
• npor. let. Vladimír Kriško – veliteľ (8. november 1943 – 26. jún 1944)
• npor. let. Juraj Puškár – zástupca veliteľa (31. január 1944 – † 26. jún 1944)
• zvk. František Brezina
• zvk. Izidor Kovárik
• zvk. Ján Režňák
• zvk. Jozef Štauder
• zvk. Pavel Zeleňák
• rtk. rtm. let. František Hanovec
• rtk. rtm. let. František Melicháč
• rtk. Rudolf Božik
• rtk. Karol Geletko
• rtk. Štefan Jambor † (zahynul 26. júna 1944)
• rtk. Augustín Kubovič
• rtk. Gustáv Lang † (zahynul 26. júna 1944)
• rtk. Štefan Martiš
• rtk. Štefan Ocvirk
• rtk. Rudolf Palatický
• rtk. Ján Setvák

• BURSA, Stanislav. Stíhač Rudo Božik (letecké eso slovenského stíhacího letectva). Cheb : Svět křídel, 2006. 227 s. ISBN 80-86808-32-7.
• HRODEGH, Marian; BURSA, Stanislav; KAŠŠÁK, Peter. 26. jún 1944 : operácie strategického letectva Spojencov v Stredomorí a obranné reakcie letectiev Osi. Prvé. vyd. Bratislava : Degart s.r.o., 2021. 204 s. ISBN 978-80-971891-6-7.
• MAHONEY, Kevin A. Fifteenth Air Force against the Axis: Combat Missions over Europe during World War II. Lanham, Toronto, Plymouth, UK : The Scarecrow Press, Inc., 2013. 485 s. ISBN 978-0-8108-8494-6.
• ŠUMICHRAST, Peter; KLABNÍK, Viliam. Slovenské letectvo 1939-1944. Bratislava : Magnet-press Slovakia, 2000. 157 s. ISBN 80-968073-6-6.

• Slovenské vzdušné zbrane

• Pohotovostná letka na stránkach letka13.sk^{[nefunkčný odkaz} (po slovensky)

Letecký portál