LaGG-3
LaGG-3 66. série patriaci 88. stíhaciemu leteckému pluku, severný Kaukaz, leto 1943
Typ	stíhacie lietadlo
Výrobca	Leningradský letecký závod č. 23 Gorkovský letecký závod č. 21 Ordžonikidzeho Taganrožský letecký závod č. 31 G. Dimitrova Tbiliský letecký závod č. 31 G. Dimitrova Novosibirský letecký závod č. 153 V. P. Čkalova
Konštruktér	Semion Lavočkin Vladimir Gorbunov Michail Gudkov
Prvý let	30. marca 1940
Zavedený	začiatkom roku 1941
Vyradený	1944
Charakter	vyradený
Hlavný používateľ	Sovietske vzdušné sily
Výroba	1941 – 1944
Vyrobených	6 528
Varianty	Gudkov Gu-82 Lavočkin La-5 Lavočkin La-7
Letecký portál

Lavočkin-Gorbunov-Gudkov LaGG-3 (rus. Лавочкин-Горбунов-Гудков ЛаГГ-3) bolo sovietske stíhacie lietadlo počas druhej svetovej vojny, vyvinuté z predsériového LaGG-1, jedno z najpoužívanejších lietadiel začiatkom sovietsko-nemeckej vojny.

LaGG-3 bol pomenovaný po svojich konštruktéroch S. A. Lavočkinovi, V. P. Gorbunovovi a M. I. Gudkovovi. Vyvinutý bol ešte pred začiatkom vojny na základe požiadavku vzdušných síl na nový stíhací jednoplošník s uzatvoriteľnou kabínou a zaťahovacím podvozkom, začiatkom januára 1939. Konečný výber sa sústredil na dva prototypy poháňané radovým motorom M-105P, s kanónom umiestneným medzi blokmi valcov a strieľajúci dutým hriadeľom vrtule. Charakteristickou vlastnosťou oboch strojov bola absencia duralových častí kostry trupu a krídel. Prvý bol začiatkom roku 1940 vyskúšaný typ I-26 konštruktéra A. S. Jakovleva, ktorý mal trup zvarený z oceľových trubiek a kostru krídel drevenú. Tvarom mu veľmi podobný bol druhý prototyp I-22 z konštrukčnej kancelárie vedenej Lavočkinom a Gorbunovom a Gudkovom ako asistentmi. Bol zalietaný v marci 1940. Medzi obidvomi lietadlami boli najmä skryté rozdiely: I-22 bol vyrobený z diagonálne vrstvenej preglejky zo sibírskych briez, tento drevený materiál bol v dobe nedostatku hliníku jeho lacnou náhradou. I-22 bol čoskoro premenovaný na I-301. Spolu so svojim konkurentom I-26 sa nakoniec dostal do sériovej výroby začiatkom roku 1941. Oba stroje sa však stali známe pod inými označeniami: I-26 ako Jak-1 a I-301 ako LaGG-1. V období počiatku ich výroby, bol ZSSR napadnutý nacistickým Nemeckom.

Ešte počas výroby boli odstraňované najrôznejšie nedostatky stroja a vznikol tak nový typ LaGG-3. Začleňovanie strojov LaGG do vzdušných síl sovietskeho zväzu bolo spojené s objektívnymi ťažkosťami. V dobe napadnutia Nemeckom, bolo na tento typ preškolených iba asi 32% lietajúceho personálu. Stroj absolvoval najrôznejšie úpravy. Pri jeho výzbroji sa sa laborovalo s 1 kanónom ŠVAK, alebo jednom 12 mm guľomete Bk, či 23 mm kanóne Vya-23 a dvoch guľometoch BS, alebo ŠKAS. Stroje mohli do roku 1942 niesť pod krídlom tiež neriadené strely RS-82. V neskoršom období vojny, bol osadený medzi valce kanón NS-37, kalibru 37 mm na stíhanie bombardérov a boj proti tankom. Verzia sa označovala ako LaGG-3IT. Od roku 1943 nahradili kanón NS-37 iným typom rovnakého kalibru K-37. Úpravy sa dočkal najmä krehký podvozok, ale i nábežné hrany krídel, na ktoré boli inštalované automatické sloty, ktoré zlepšovali manévrovacie schopnosti a uľahčovali pristátie. Ostatné stroje s štandardnou výzbrojou vyrábané od roku 1943 mali nový motor M-105PF. Pri hladine mora dosahovali rýchlosť 554 km/h, vo výške 3 400 m to bolo úctyhodných 618 km/h. To boli hodnoty ktoré dosahoval už prototyp v roku 1940.

Stroje bojovali už v zimnej vojne ako aj od samého začiatku boja proti Nemecku. Nasadený bol aj vo všetkých veľkých operáciách na východnom fronte až do konca vojny. Nekvalitná výroba a konštrukčné zásahy, však spôsobili u týchto strojov zvýšenie hmotnosti, ktoré malo za následok stratu kvalít, oproti prototypu. Popularita strojov medzi letcami bola natoľko nízka, že skratku LaGG začali prekladať ako: „lakirovannyj garantirovannyj grob“ (lakovaný garantovaný hrob). Vyrovnať ju trvalo práve do roku 1943. Napriek tomu, že stroj bol pomerne dobrých parametrov, bol obratný, odolný, mal na sovietske pomery slušný dolet aj výzbroj, nebol medzi pilotmi príliš populárny. Jeho neduhy ešte často prehlbovala nedostatočná frontová starostlivosť. Jeho nedostatky viedli k vývoju strojov Lavočkin La-5. Avšak už bez účasti konštruktérov Gudkova a Gorbunova.

Do roku 1944 bolo vyrobených 6528 ks LaGG-3.

LaGG-3 je jednomiestny, jednomotorový samonosný dolnoplošník. Drevená kostra krídel a pevných chvostových plôch je potiahnutá preglejkou, kovová kostra pohyblivých chvostových plôch i klapiek plátnom. Trup tvorila preglejková pološkrupina. Krycie plechy motora boli duralové. Radový motor poháňal kovovú trojlistú vrtuľu s nastaviteľným uhlom nábehu listov. Podvozok bol zaťahovací. Hlavné podvozkové nohy sa zaťahovali smerom k trupu, zadné ostrohové koleso bolo pevné.

• Rozpätie: 9,80 m

• Dĺžka: 8,82 m
• Výška: 2,54 m
• Nosná plocha: 17,4 m²
• Hmotnosť prázdneho stroja: 2 620 kg
• Vzletová hmotnosť: 2 990 kg
• Maximálna vzletová hmotnosť: 3 190 kg
• Pohonná jednotka: 1 × vodou chladený dvanásťvalec Klimov M-105PF s výkonom 924 kW (1 260 k)

• Maximálna rýchlosť: 575 – 618 km/h
• Dolet: 1 000 km
• Dostup: 9 700 m
• Stúpavosť: 14,9 m/s
• Plošné zaťaženie: 150 kg/m²
• Pomer hmotnosť/výkon: 350 W/kg

• 1× kanón ŠVAK kalibru 20 mm
• 2× synchronizovaný guľomet Berezin BS kalibru 12,7 mm
• 6× neriadené rakety RS 82 alebo RS 132 do hmotnosti 200 kg

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Lavočkin-Gorbunov-Gudkov LaGG-3

• Zbyněk Válka: Stíhací letadla 1939/45 ISBN 80-7198-396-9
• Václav Němeček: Vojenská letadla 3, ISBN 80-206-0117-1
• Václav Šorel: Letadla čekoslovenských pilotů

Letecký portál Ruský portál