R-7 (balistická raketa)

**R-7 (8K71)**
	;
Základné údaje
Funkcia	balistická raketa, nosná raketa
Výrobca	OKB-1
Krajina pôvodu	Sovietsky zväz
Výška	31 m (vrátane bojovej hlavice); bez hlavice 28 m
Priemer	11,2 m
Hmotnosť	280 000 kg (vzletová); 27 000 kg (prázdna)
Počet stupňov	2
História letov
Stav	nepoužívaná
Štartovacia rampa	LC-1, Bajkonur
Počet štartov	8
Úspešné štarty	88%
Zlyhania	12%
Prvý štart	15. máj 1957
Posledný štart	20.7.1966
Prvý stupeň
Dĺžka	19,2 m
Max. priemer	jeden blok 2,7 m
Motory	4 × RD-107 (8D74)
Ťah	4 ×995 kN
Doba funkcie	118 sekúnd
Palivo	kerozín T-1/kvapalný kyslík
Druhý stupeň
Dĺžka	28 m
Max. priemer	3 m
Motory	1 × RD-108 (8D75)
Ťah	912 kN
Doba funkcie	301 sekúnd
Palivo	kerozín T-1/kvapalný kyslík
	Kozmonautický portál

R-7 Semiorka (rus. Р-7 Семёрка) bola prvá medzikontinentálna balistická raketa na svete. Vo výzbroji bola v Sovietskom zväze počas Studenej vojny počas rokov 1959 až 1968 (po vylepšeniach). Výrobné typové označenie GRAU mala 8K71, kódové označenie používané ministerstvom obrany USA je SS-6 a v rámci vojenskej zložky organizácie NATO (ASCC) bola nazývaná kódovým menom Sapwood. Po úpravách spustila Sputnik I, prvú umelú družicu a stala sa základom pre nosnú raketu Sojuz a varianty Molnija, Vostok a Voschod. Široko používané označenie „semiorka“ znamená v ruštine jednoducho „sedmička“.

Raketu vyvinula konštrukčná kancelária OKB-1 (Opytno-konstruktorskoje bjuro, Опытно-конструкторское бюро ОКБ-1) v mestečku Podlipki (teraz Koroľov), Moskovská oblasť, pod vedením hlavného konštruktéra S. P. Koroľova. Prototypové exempláre boli vyrobené v tajnom závode č. 88 (teraz RKK Energija) v Podlipkách; sériová výroba bola neskôr presunutá do Štátneho leteckého výrobného závodu č. 1 (Государственный авиационный завод № 1, teraz CSKB Progress, ЦСКБ Прогресс) v meste Kujbyšev (teraz Samara). Raketové motory pre raketu R-7 vyvinula a vyrobila konštrukčná kancelária OKB-456 pod vedením hlavného konštruktéra, akademika V. P. Gluška a riadiace systémy potom vedecko-výskumný ústav NII-885 (Научно-исследовательский институт № 885, НИИ-885) riadený N. A. Piljuginom. Raketa bola teoreticky schopná dopraviť bojovú hlavicu s hmotnosťou okolo 3 ton do vzdialenosti 8 800 km, pričom rozptyl od bodu zacielenia nemal prevyšovať 5 km. Vo výzbroji Sovietskej armády bola v rokoch 1959 až 1960, aj keď neboli dokončené všetky letové skúšky; v roku 1960 bola nahradená vylepšenou verziou R-7A.

R-7 síce predstavovala vo svojej dobe špičku raketovej techniky, ale bola celkom nevhodná na vojenské nasadenie vzhľadom na to, že vyžadovala relatívne dlhú prípravu na štart, rozsiahle technické zázemie (výrobný závod na skvapaľňovanie kyslíka zo vzduchu), veľké montážne haly pre jej prípravu a veľkú vypúšťaciu rampu na úrovni terénu, ktorú nebolo možné skryť pred fotografickým prieskumom z vysokolietajúcich špionážnych lietadiel (napr. Lockheed U-2) a neskôr ani pred fotoprieskumnými družicami. V bojovej pohotovosti na rampe aj po ďalších vylepšeniach nemohla byť udržiavaná dlhšie ako jeden mesiac.

Na druhej strane po odstranení počiatočných závad bola veľmi spoľahlivá a výkonná. Preto sa stala základom pre vývoj celého radu rôznych nosných rakiet, ktoré sa používajú v modernizovaných verziách dodnes.

Konštrukcia

Raketa R-7 je jedenapolstupňová (dvojstupňová) raketa, s paralelným usporiadaním stupňov. Prvý stupeň (niekedy označovaný ako nultý alebo vzletový stupeň) tvoria štyri bočné kužeľovité bloky označované ako bloky B, V, G, a D (podľa druhého až piateho písmena azbuky), umiestené do kríža okolo druhého stupňa, označovaného ako blok A. Vo všetkých blokoch boli používané štvorkomorové vysokotlakové kvapalinové raketové motory s otvoreným cyklom, s dodávkou komponentov pohonných látok do spaľovacích komôr turbočerpadlovými agregátmi. Do zostavy motorov prvého stupňa RD-107 (výrobné typové označenie 8D74) patrí vždy po dvoch pomocných riadiacich tryskách, používaných na udržiavanie smerovej stability rakety a na riadenie smeru jej letu; motor druhého stupňa RD-108 (8D75) má tieto riadiace trysky štyri. Ako kvapalná pohonná látka sa používa v obidvoch stupňoch kerozín T-1 a ako okysličovadlo podchladený kvapalný kyslík. Trup druhého stupňa sa nad bodom horného upevnenia blokov prvého stupňa mierne rozširuje. Paralelné usporiadanie Koroľov zvolil z dôvodu dosiahnutia čo najmenšej celkovej dĺžky zostavenej rakety, pričom maximálny priemer aj dĺžka jednotlivých blokov bola obmedzená požiadavkami na možnosť prepravy dielov z výrobného závodu na bojové stanovište železnicou.

Motory prvého aj druhého stupňa sa zapaľujú pyronábojmi vo všetkých 30 spaľovacích komorách súčasne, a to približne 4 sekundy pred vlastným vzletom rakety. Raketa je do momentu vzletu pomocou štvordielnej rozklápajúcej sa konštrukcie zavesená nad šachtou pre odklonenie spalených plynov.

Riadenie R-7 bolo kombinované, využívalo palubného inerciálneho meracieho systému, kombinovaného s diaľkovým ovládaním radiotechnickými prostriedkami.

História

Rodina rakiet R-7 a jej nástupcov

Konštrukčná kancelária OKB-1 S. P. Koroľova začala práce na štúdiách diaľkovej balistickej rakety na základe rozhodnutia Rady ministrov ZSSR zo dňa 4. decembra 1950 v rámci projektu označovaného N-1. Po zmenách zadania, spôsobených požiadavkom na vyššiu nosnosť tejto rakety, zadala Rada ministrov výnosom č. 956-4088 zo dňa 20. mája 1954 úlohu OKB-1 vyvinúť balistickú medzikontinentálnu raketu R-7. Projektové práce na nej boli ukončené už 11. marca 1955 a výrobny závod v Podlipkách začal výrobu prvých prototypov.

Prvé letové exempláre boli dopravené na Bajkonur v januári 1957. Prípravy prvého štartu sa preťahovali a tak k nemu došlo až 15. mája 1957; skončil však haváriou a trosky rakety sa zrútili asi 400 km od miesta štartu. Po ďalších neúspechoch sa prvý úspešný vzlet rakety uskutočnil 21. augusta 1957 a maketa bojovej hlavice dopadla v cieľovej oblasti v Tichom oceáne.

Pretože predstavitelia ZSSR prisľúbili vypustenie umelej družice v rámci vtedy prebiehajúceho Medzinárodného geofyzikálneho roka a hrozilo nebezpečenstvo, že USA vypustí svoju družici skôr ako Sovietsky zväz, pripravil S. P. Koroľov jednoduchú družicu guľového tvaru, označovanú ako PS (prostějšíj sputnik, po slovensky „najjednoduchšia družica“) a ako nosnú raketu použil upravenú verziu balistickej rakety R-7 s označením 8K71PS, neskôr nazvanou Sputnik. Úpravy spočívali v odstranení ťažkej konštrukcie na upevnenie bojovej hlavice s termonukleárnou náložou a rádiového riadiaceho systému, čo umožnilo rakete dosiahnuť prvú kozmickú rýchlosť. Štart dňa 4. októbra 1957 sa podaril a na obežnú dráhu sa dostala prvá umelá družica Sputnik 1. Pretože bola k dispozícii pre prípad havárie záložná raketa rovnakej modifikácie, bola s jej pomocou vypustená 3. novembra 1957 druhá družica Sputnik 2.

Paralelne s tým prebiehali overovacie skúšky vojenskej verzie. Napriek tomu že neboli dokončené, rozhodlo ministerstvo obrany ZSSR ju zaviesť do výzbroje. Formálne sa tak stalo 9. februára 1959. Pre potreby raketových vojsk boli zriadené dve štartovacie rampy na Bajkonure a štyri na novej základni vybudovanej blízko mestečka Pleseck v Archangeľskej oblasti na severe európskej časti Ruska. Táto základňa bola uvedená do plnej bojovej pohotovosti v októbri toho istého roku.

V roku 1960 bol typ R-7 postupne sťahovaný z výzbroje a nahradzovaný pokročilejšou verziou R-7A s doletom až 12 000 km.

Ďalší vývoj

Na základe tejto rakety, respektíve jej vylepšenej verzie R-7A boli postupne vyvinuté ďalšie modifikácie, ktoré slúžili ako nosné rakety pre potreby sovietskej a neskôr ruskej a svetovej kozmonautiky:

Iné projekty

Commons ponúka multimediálne súbory na tému R-7 (balistická raketa)

Externé odkazy

R-7 na stránkach energia.ru (po rusky)
R-7 na stránkach russianspaceweb.com (po anglicky)

Zdroj:
Text je dostupný za podmienok Creative Commons Attribution/Share-Alike License 3.0 Unported; prípadne za ďalších podmienok. Podrobnejšie informácie nájdete na stránke Podmienky použitia.