Severogermánske jazyky^[1] (iné názvy: severné germánske jazyky^[2], škandinávske jazyky^[1], nordické jazyky^[3], severské jazyky^[4][5]) sú skupina germánskych jazykov. Z dnešných veľkých jazykov sem patrí islandčina, faerčina, nórčina, švédčina, gotlandčina a dánčina.^[1]

Severogermánske jazyky v širšom zmysle a severozápadogermánske jazyky

Pojem severogermánske jazyky (severné germánske jazyky) v širšom, staršom zmysle (nie však ostatné vyššie uvedené synonymá) občas zahŕňa aj východogermánske jazyky (v užšom, čiže dnes bežnom zmysle). Iné názvy takýchto severogermánskych jazykov v širšom zmysle sú gótsko-severské jazyky (=gótsko-nordické jazyky) a v minulosti východogermánske jazyky v širšom zmysle^[6][7][8].

Dnes naopak väčšinou považujeme severogermánske jazyky v užšom zmysle za príbuzné nie s východogermánskymi jazykmi v užšom zmysle, ale so západogermánskymi jazykmi. Spoločné zoskupenie severogermánskych jazykov v užšom zmysle a západogermánskych jazykov sa označuje ako severozápadogermánske jazyky.^[9]

Delenie

severogermánske jazyky (synonymá pozri vyššie v úvode tohto článku):

• †praseverčina (=pranordičtina, praškandinávčina, protoškandinávčina, Urnordisch, severozápadná germánčina , (stará ) runová germánčina, starorunový jazyk) - t. j. 2.-8. stor. po Kr.; pozri aj Poznámky 3, 4 a 6
• západné severogermánske jazyky (= západoškandinávske jazyky, západonordické jazyky, západoseverské jazyky, nórsko-islandská skupina severogermánskych jazykov) :
  • v stredoveku od 8. stor.: †stará západná severčina (=staroseverčina v užšom zmysle, ďalšie synonymá pozri v článku staroseverčina) - pozri aj Poznámky 5 a 6
    • ...(pozri v článku staroseverčina)
  • v novoveku:
    • časť (novovekej) nórčiny (=časť novej nórčiny v širšom zmysle) - konkrétne:
      • nynorsk (=nová nórčina v užšom zmysle; do začiatku 20. stor. sa volal landsmål)
      • høgnorsk - t.j. moderný návrat k nynorsku z 19. a začiatku 20. stor.
      • novoveké nórske nárečia
    • ostrovné severogermánske jazyky:
      • islandsko-faerské jazyky:
        • (nová) islandčina
        • (nová) faerčina
      • †(nová) nornčina
• východné severogermánske jazyky (= východoškandinávske jazyky, východonordické jazyky, východoseverské jazyky) - pozri aj Poznámku 2:
  • v stredoveku od 8. stor. - pozri aj Poznámky 5 a 6:
    • †starogotlandčina (=starogutničtina) - niekedy považovaná za súčasť starej východnej severčiny
    • †stará východná severčina (synonymá pozri v článku staroseverčina)
      • ...(pozri v článku staroseverčina)
  • v novoveku - pozri aj Poznámku 1:
    • (nová) jämtska - niekedy považovaná za nárečie švédčiny alebo nórčiny
    • älvdalska (=övdalsk) (resp. dalarnčina) - niekedy považovaná za nárečie švédčiny
    • (nová) švédčina - vrátane fínskej švédčiny a estónskej švédčiny
    • (novoveká) gotlandčina (=gutničtina) - niekedy považovaná za nárečie švédčiny
    • (nová) skónčina (resp. (nová) východná dánčina či (nová) južná švédčina) - niekedy považovaná za nárečie švédčiny alebo dánčiny
    • (nová) dánčina
    • časť (novovekej) nórčiny (=časť novej nórčiny v širšom zmysle), t.j. dánska nórčina/dánsko-nórsky jazyk v širšom zmysle - konkrétne:
      • staršia dánska nórčina/starší dánsko-nórsky jazyk v užšom zmysle (=staršia nórska dánčina/starší nórsko-dánsky jazyk) - vznikla v 17./18. storočí (v širšom zmysle už v 16. stor.); alternatívne sa dá považovať za variant dánčiny
      • bokmål (staršie nazývaný aj riksmål a do konca 19. stor. nazývaný aj mladšia dánska nórčina/ mladší dánsko-nórsky jazyk v užšom zmysle či mladšia nórska dánčina/mladší nórsko-dánsky jazyk) - vznikol v druhej polovici 19. stor. (v širšom zmysle už v prvej polovici 19. stor. po roku 1814)
      • riksmål - vznikol v 50. rokoch 20. stor. ako návrat k bokmålu zo začiatku 20. stor.; dnes je podobný umiernenému či konzervatívnemu bokmålu (ale nie je s ním zhodný)

Poznámky:

1. Tzv. kontinentálne severogermánske jazyky (=škandinávske jazyky v užšom zmysle) sú opak ostrovných severogermánskych jazykov, čiže súhrnné označenie pre novovekú časť východných severogermánskych jazykov a novovekú nórčinu zo západných severogermánskych jazykov (t.j. høgnorsk, nynorsk a dnešné nórske dialekty). Ide teda o súhrnné označenie pre novoveké jazyky švédčina (spolu s gotlandčinou, skónčinou, jämtska a dalarnčinou), dánčina a nórčina.

2. Východné severogermánske jazyky sa niekedy uvádzajú rozdelené na severnú (t.j. švédsku) skupinu a južnú (t.j. dánsku) skupinu.

3. Praseverčina sa niekedy považuje za súčasť (t.j. najstaršiu fázu) staroseverčiny (pozri Poznámka 5.). U niektorých autorov trvá praseverčina len do 4./5. stor. po Kr. a zvyšné obdobie do 8. stor. sa buď považuje za súčasť (t.j. najstaršiu fázu) staroseverčiny alebo (najmä v dejinách nórčiny) za prechodné obdobie medzi praseverčinou a staroseverčinou (tzv. synkopické obdobie, po nórsky synkopetiden ). Podľa novších názorov je praseverčina predchodcom nielen staroseverčiny, ale aj západogermánskych jazykov; preto aj u niektorých autorov praseverčina trvá iba od 5./6. do 8. storočia a obdobie do 5. stor. nazývajú severozápadná germánčina (v užšom zmysle).

4. Praseverčina sa občas označuje ako severná germánčina. Avšak kým pojem praseverčina je spravidla vymedzený výskytom najstarších literárnych pamiatok, pojem severná germánčina je všeobecne najstaršia fáza severogermánskych jazykov, t.j. v závislosti od autora a/alebo od zvoleného datovania vzniku jednotlivých vetiev germánskych jazykov (a) buď zahŕňa praseverčinu, (b) alebo zahŕňa praseverčinu spolu s asi 4 storočiami pred ňou, alebo (c) zodpovedá obdobiu cca. 5./6. - 11. stor. po Kr. , (d) alebo v niektorých starších textoch zahŕňa len obdobie zhruba 4 storočí pred praseverčinou a považuje sa za spoločného predchodcu praseverčiny a východogermánskych jazykov.

5. Položky zo stredoveku od 8. storočia, t.j. stará západná severčina, stará východná severčina a stará gotlandčina, sa spolu označujú ako †staroseverčina v širšom zmysle (=staronordičtina v širšom zmysle, stará severná germánčina, staroškandinávčina, staroislandčina v širšom zmysle). Staroseverčina v širšom zmysle je obdobie od 8. stor. do 14. alebo začiatku 16. storočia (čiže do prelomu stredoveku a novoveku). O ďalších významoch tohto názvu a jeho delenie pozri v samostatnom článku staroseverčina.

6. Obdobie 6. a 7. storočia (teda koniec praseverčiny v jej bežnom chápaní) a často aj obdobie 8. - 11. storočia (teda začiatok staroseverčiny v širšom zmysle) sa označuje aj ako "obecná škandinávčina" či "obecná severčina" (nem. Gemeinskandinavisch alebo Gemeinnordisch, angl. Common Nordic alebo Common Skandinavian, rus. obščeskandinavskij jazyk, čes. obecně skandinávský jazyk). Niekedy (porov. napr. Toporova 2000 a Meyers 1908) sa však tento názov stotožňuje s praseverčinou (t.j. 2. - 8. stor.).

Zdroje kapitoly Delenie:a) základné:^{[1][10][11][12][13][14][15][6][16][17][7][18][5][19][20][21][22][23][24][25][9][26][27][28][29][30][31][32][33][34][35][36][37]}; b) k téme praseverčina resp. najstaršie obdobie severogermánskych jazykov aj:^{[8][38][39][40][41][42] [43][44][45][46][47][48][49][50][51][52][53][54]}; c) k téme novoveká nórčina aj: ^{[55][56][57][58][59][60][61][62]}

Zdroje