P. Benedikt Hancko SJ
slovenský rímskokatolícky kňaz, jezuita
Štát pôsobenia	Argentína
Biografické údaje
Narodenie	5. marec 1915 Likavka
Úmrtie	6. august 1975 (60 rokov) Urquiza, Argentína
Svätenia
Cirkev	rímskokatolícka
Rehoľník
Rehoľa	Spoločnosť Ježišova
Večné sľuby	2. február 1953 (37 rokov)
Kňaz
Kňazská vysviacka	25. január 1945 (29 rokov) Mons. Andrej Škrábik
Biografický portál

P. Benedikt Hancko SJ (* 5. marec 1915, Likavka ^[1], Slovensko – † 6. august 1975, Urquiza, Argentína) bol slovenský jezuita.

Pochádzal z Liptova. V rodnej obci navštevoval ľudovú školu a po jej ukončení pokračoval vo vzdelávaní na gymnáziu v Ružomberku. Počas študijných rokov našiel ubytovanie u ružomberských jezuitov v internátnom domove Stanislavov. Ako stredoškolák pri sťahovaní sena doma padol do jamy a utrpel úraz, po ktorom mu zostalo po celý zvyšok života krívanie pre zle zrastené kosti v nohe.

Štúdium

V roku 1935 zmaturoval na gymnáziu a rozhodol sa pre rehoľný život. Pri birmovke si vybral meno Bruno, lebo jeho túžbou bolo dostať sa ku kartuziánom. Kartuziáni však nemali na Slovensku komunitu, a preto, aby realizoval svoj zámer, vybral si jezuitskú rehoľu.

Vstup do rehole

Do noviciátu bol prijatý na sviatok bl. košických mučeníkov 7. septembra 1935 v Ružomberku. Po prvých sľuboch Benedikt spolu s ďalšími štyrmi školastikmi (jezuita ktorý študuje) začal filozofické štúdiá v talianskom Gallarate. Trojročné štúdium ukončil licenciátom v r. 1940. Na Slovensku ho očakávala "magisterka" ako ďalší spôsob formácie, pri ktorej pracoval ako inštruktor školastikov – gymnazistov. Popri tom súčasne vyučoval latinčinu na gymnáziu v Ružomberku. Na jeseň 1942 začal teologické štúdiá v Banskej Bystrici a Mons. Andrej Škrábik ho 25. januára 1945 vysvätil na kňaza. Primičnú omšu mal v tamojšej nemocničnej kaplnke. Štúdium ukončil v nasledujúcom akademickom roku v Ružomberku, kam sa presťahoval jezuitský teologát. V jeseni 1946 odchádza na "tretiu probáciu" (časť formácie jezuitov) do Krakova. Túto časť formácie ukončil v júni 1947. V nasledujúcom akademickom roku mal v úmysle študovať na Prírodovedeckej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave matematiku a botaniku, jeho destinácia sa však upravila a provinciál ho vyslal na vyššie štúdiá do Ríma. V Ríme počas nasledujúcich dvoch rokov študoval na Gregorovej univerzite cirkevné právo a v roku 1951 nadobudol aj licenciát aj z teológie. Po roku 1950 sa do ČSR nedalo vrátiť. Na podnet predstavených v Ríme prijal ponuku odísť do Argentíny.

Misie a život

V r. 1951 odcestoval loďou do Buenos Aires. V nasledujúcom roku začal s prednáškami z cirkevného práva v arcidiecéznom seminári na Villa Devoto a na teologáte jezuitov v San Miguel. Popritom vyučoval matematiku na jezuitskom gymnáziu Colegio del Salvador v Buenos Aires. Slávnostne sľuby zložil v tamojšom kostole Panny Márie 2. februára 1953. V hlavnom meste sa často stretával so slovenskými krajanmi. Rímska kongregácia ho v roku 1964 poverila aj duchovnou starostlivosťou o slovenských vysťahovalcov v Argentíne. V tíme slovenských kňazov misionárov mal na starosti misijnú prácu medzi Slovákmi v provincii Buenos Aires až do roku 1967. Počas tejto misie prerušil vyučovanie cirkevného práva, ale zároveň bol poverený v kolégiu Salvador službou ministra do r. 1973, ako aj vyučovaním matematiky v kolégiu. Československé úrady mu povolili vo februári 1967 navštíviť rodnú Likavku, kde mal chorú matku. Cestu do Európy využil aj na návštevu Švajčiarska, kde sa stretol s priateľmi, a 14. marca 1967 odplával loďou z Janova do Argentíny. Po ukončení služby ministra v kolégiu Buenos Aires sa vrátil k vyučovaniu cirkevného práva. Od roku 1973 ho prednášal v diecéznom seminári v Rosario a od r. 1974 v kňazskom seminári v Paraná. V paranskom seminári 24. júla 1975, po tom, čo neprišiel na večeru, ho seminaristi našli na izbe v bezvedomí pre zlyhávanie srdca. Počas nemocničného pobytu mu zistili aj tumor na mozgu a musel sa podrobiť operácii, z ktorej sa už neprebral. Zomrel 6. augusta 1975 v nemocničnom zariadení sestier v Urquiza. Na cintoríne Sestier sv. Františka z Gentu je aj pochovaný.

Písomné dielo, ktoré páter Benedikt zanechal po sebe, tvoria články, ktorými prispieval do náboženských a pedagogických časopisov (Posol Božského Srdca Ježišovho, Stanislavovské zvesti). V emigrácii písal náboženské úvahy a články vieroučného a výchovného rázu do novín a časopisov vychádzajúcich v Argentíne, v USA i v Európe (Juhoamerický Slovák, Jednota, Hlasy z Ríma a i.). Po celý život mal nevšedný záujem o matematiku, botaniku a šach. Keď sa v Argentíne viedla spoločenská diskusia o platnosti cirkevne uzavretého manželstva, na stranách časopisov udával v diskusii tón. V diskusiách vedel obhájiť svoje tézy i pochváliť názory protivníkov. Preložil diela Ugo Mioni: Saratambal (1947) a Henrik Baragli.: Svätý Otec prehovoril (1948). V Argentíne publikoval štúdiu z manželského práva pod názvom La disolubilidad del matrimonio civil y derecho canónico (Rozlučiteľnosť civilného manželstva a kánonické právo, Rivista La Ley, 28. 2. 1958).

Zdroj

• Info z jezuitského archívu.

Referencie