Ale skoro ráno zoradili svoje šíky aj vojvodovia. Ladislav sa chopil zbrane, klesol na kolená a prosil o milosť všemohúceho Boha; svätému Martinovi prisľúbil, že ak mu Pán dopraje víťazstvo, na tomto mieste postaví kostol k jeho cti. To sa aj stalo. Do stredu biharského šíku na ľavom krídle určili Ladislava, na pravom Ota a Gejzu zaradili do stredu nitrianskeho šíku. Okrem toho na oboch stranách stáli v štvorstupe tri šíky ako záloha. Keď kráľ zišiel z vrchu, zdalo sa, že Gejzovo vojsko, ktoré sa rozložilo trochu nižšie, nachádza sa vyššie než všetky Šalamúnove oddiely. Erney to zbadal a županovi Vidovi povedal: „Stal by sa zázrak, keby tieto šíky pred nami zutekali, veď v opačnom prípade by sa neboli postavili chrbtom k Dunaju. Nazdávam sa, že si zaumienili buď zvíťaziť, alebo zomrieť.“ Vojvoda Ladislav prechádzal na statnom tátošovi popri svojom vojsku, povzbudzoval ho a dodával mu odvahy. Keď znenazdajky kopijou zavadil o krovie, akýmsi podivuhodným spôsobom sa na nej ocitla snehobiela lasica. Česi na začiatku boja pri prvom útoku nešťastne zrazili (z koňa) župana Vida. Vojvoda Ladislav si vymenil zástavy s vojvodom Gejzom, a to preto, že Šalamún sa zrejme najskôr odhodlá napadnúť ten šík, kde vejú Gejzove zástavy, v domnení, že je to Gejzov šík, nad ktorým nedávno zvíťazil. Vojvoda Ladislav chcel uchrániť svojho brata Gejzu pred Šalamúnovým útokom, a preto chcel usmerniť prvé údery v bitke na seba. Keď teda kráľ dorazil k Ladislavovmu šíku a spoznal ho, pochytil ho strach a nariadil vlajkonosičom nasmerovať oddiely na šíky vojvodu Gejzu. Ladislav zbadal, že kráľ sa otočil, a prvý sa vrhol na kráľove šíky. Všetci jeho vojaci napadli kráľa odzadu. Prudko zaútočil aj vojvoda Gejza so svojimi oddielmi. Ladislavovi vojaci tak vohnali Šalamúnove oddiely do náručia krutej smrti. Tie sa napokon pod údermi mečov v údolí obrátili na ústup. Zboku im Gejzovi vojaci naďalej plnili kalich utrpenia a strašnej smrti. Nemci padali, Taliani utekali, ale keďže nemali veľký priestor na útek, aj oni padali pred Uhrami ako dobytok na jatkách. Takmer všetci Šalamúnovi vojaci boli usmrtení. On však ušiel, pri Szigetfő prekročil Dunaj a s Martinovým synom Oposom prišiel do Mošonu k matke a manželke. Bojovníci z vojsk vojvodov ho prenasledovali od rána až do večera. V tomto boji nepadli iba Nemci a Taliani, ale údajne aj väčšia časť vojenskej moci Uhorského kráľovstva.

Uhorsko vraj nikdy predtým takého kráľa nemalo, ani lány zeme už po ňom tak úrodné neboli.