Jacques Cartier na svojich troch výpravách podrobne preskúmal pobrežie Newfoundlandu a záliv svätého Vavrinca, čím otvoril cestu francúzskej kolonizácii

Tento článok sa venuje dejinám územia dnešnej Kanady.

Dejiny do roku 1000

Archeologické štúdie datujú prvé ľudské osídlenie do doby spred cca 26 000 rokmi v prípade severného Yukonu a pred cca 9 500 rokmi v prípade južného Ontária. Prvé sídlo európskych obyvateľov na kanadskom území založili Vikingovia, okolo roku 1000 v L’Anse aux Meadows, to však existovalo iba krátko a z dlhodobého hľadiska nemalo žiaden význam.

15. až 17. storočie

Kanada (resp. jej východné pobrežie) bolo pre Európu znova objavené na prelome 15. a 16. storočia výskumnou plavbou Johna Cabota (1497), ďalšie výpravy sem podnikli Jacques Cartier (1534), Martin Frobisher (1576), Samuel de Champlain (1603) a ďalší. Prvé dlhodobé európske osídlenie tu založili Francúzi a išlo o Port Royal (1605) a Québec (1608). Angličania ich nasledovali v roku 1610 v oblasti Newfoundlandu, avšak ich osídlenie v tejto oblasti rýchlo zaniklo a oblasť ovládli Francúzi. S príchodom Európanov sa na kanadskom území začali rýchlo šíriť európske choroby, ktoré decimovali pôvodných obyvateľov a otvárali kolonistom cestu na indiánske územia.

Po väčšinu 17. storočia sa francúzske a britské kolónie v Severnej Amerike vyvíjali len s minimálnymi vzájomnými kontaktmi. Francúzi kolonizovali okolie rieky sv. Vavrinca a na území dnešného USA aj okolie rieky Mississippi (dnešná Louisiana), zatiaľ čo Briti osídľovali východné pobrežie dnešného USA. V rokoch 1689-1763 došlo k sérii tzv. francúzskych a indiánskych vojen, ktoré boli úzko spojené s vojnami európskych mocností, pod ktoré kolónie spadali. Tieto vojny, v nich obe strany rozsiahle využívali pomoc indiánskych spojencov, vyústili v zánik francúzskej nadvlády v Kanade, ktorá pripadla Veľkej Británii (Francúzsko stratilo všetky územia na východ od Mississippi s výnimkou súostrovia Saint-Pierre and Miquelon).

18. storočie

Veľká Británia pri víťazstve na severoamerickom kontinente získala rozsiahly počet držáv osídlených katolíkmi francúzskeho pôvodu, čo mohol byť potenciálne veľký problém. Keďže poangličtenie a poanglikánčenie týchto území by znamenalo celý rad povstaní a urputných bojov (ktoré sa už pomaly začali objavovať), Británia sa rozhodla pre neobvyklý postup a v roku 1774 schválila Quebec Act. Ten akceptoval katolícke náboženstvo, francúzsky civilný zákonník a francúzštinu ako úradný jazyk na území provincie Québec. Tento krok ale značne rozbúril zmýšľanie v 13 provinciách a je udávaný ako jeden z podstatných príspevkov k pozdvihnutiu revolučných myšlienok.

Za americkej vojny za nezávislosť sa Kanada nepripojila k povstaniu 13 kolónií a stala sa cieľovou krajinou desiatok tisíc lojalistov, odchádzajúcich z územia dnešného USA. Tím sa dostal na územie Quebécu rad anglicky hovoriacich protestantov, usídľujúcich sa hlavne v oblasti Veľkých jazier. To viedlo k neskoršiemu rozdeleniu provincie Québec na Hornú a Dolnú Kanadu.

Smrťou generála Brocka v bitke na Queenston Heights bol tvrdo odrazený prvý pokus Američanov o dobytie Hornej Kanady

19. storočie

V Britsko-americkej vojne v rokoch 1812-1815 hral kanadský front dôležitú rolu. USA sa opakovane pokúšalo obsadiť Hornú aj Dolnú Kanadu, ale ich vpády boli odrazené. Významný bol v tomto ohľade postoj indiánskeho obyvateľstva, ktoré podporovalo skôr Britov (na britskej strane bojovali hlavné kmene z oblasti Veľkých jazier aj Tecumsehovej aliancie) a miestnych kolonistov. Na odpor sa postavili ako anglicky, tak francúzsky hovoriaci potomkovia Európanov. Zatiaľ čo u anglicky hovoriacich lojalistov sa to očakávalo, odpor Francúzov bol pre Američanov prekvapením, pretože očakávali, že ako de facto spojenci Napoleonovho Francúzska budú privítaní s otvorenou náručou. Québecskí Francúzi ale boli vo väčšine oproti katolíkom a Bourbonovcom naklonení rojalisti a sekulárny až protikatolícky polorevoluční režim korzického „samozvanca“ ich iritoval ešte viac, než Angličanov. Okrem toho Quebečania nezabudli, že to boli práve Američania, ktorí (ešte ako členovia Britského impéria) ostro odmietali Quebec Act a boli pre zničenie francúzštiny a katolicizmu na dobytých územiach. Vojny sa preto väčšinou nezúčastnili a ak áno, tak väčšinou na strane Britov. Vojna s USA skončila nakoniec uznaním statu quo ante. Skončila tak posledná vojna, ktorú Kanaďania viedli na vlastnom území.

Kanada sa preto mohla s podporou Britského impéria sústrediť na vnútorné problémy a expanziu. Išlo o expanziu na sever a západ za pomoci Severozápadnej spoločnosti a Spoločnosti Hudsonovho zálivu, ktorá intenzívne prebiehala už niekoľko desaťročí. Keďže sa obidve spoločnosti na prelome 18. a 19. storočia dostali do prudkých sporov, ktoré vyústili do vojny nielen obchodnej (viď bitka u Siedmych dubov), ale nakoniec došlo na príkaz vlády k jej vynútenému zlúčeniu (1821). V roku 1837 došlo k povstaniu časti francúzskeho obyvateľstva (viď povstanie roku 1837). Po jeho potlačení sa Británia rozhodla vytvoriť z Hornej a Dolnej Kanady jeden celok, pričom hlavnou motiváciou tohto kroku bolo zrušiť väčšinu privilégií a uniformitu Québecu.

V roku 1846 boli podpísaním Oregonskej zmluvy ukončené teritoriálne spory medzi USA a Kanadou. Prudký rast kanadskej populácie vďaka veľkej imigrácii z Európy a vysokej pôrodnosti viedli k osídľovaniu kanadského vnútrozemia. Zároveň ale niektorí Európania začali Kanadu opúšťať a odchádzali do USA. V roku 1867 bol prijatý Zákon o Britskej Severnej Amerike, ktorý zjednotil britské severoamerické kolónie. Krátko potom došlo k znovuvytvoreniu provincií Ontário a Quebec. Do týchto provincií bola začlenená Ruprechtova zem a následne bola pripojená Britská Kolumbia (od roku 1866 zjednotená s Vancouverom). Osídľovanie nových území bolo podporené vhodnými zákonmi a budovaním dostatočnej infraštruktúry a inštitúcií - mimo iného boli postavené tri železnice. V roku 1873 sa pripojila ďalšia kolónia (Ostrov princa Eduarda).

Kanadská pechota postupujúca za tankom v bitke u Vimy Ridge

20. storočie

Dejiny do druhej svetovej vojny (vrátane)

Kanada vstúpila do prvej svetovej vojny automaticky vyhlásením vojny Veľkou Britániou a vyslala na európske bojisko kontingent, zložený prevažne z dobrovoľníkov. Straty však boli natoľko ťažké, že pre doplnenie kanadských síl v roku 1917 musel premiér Robert Borden vypísať povinné odvody do armády. Tie boli dosť nepopulárne hlavne v Québecu a boli jednou z príčin prudkého prepadu obľuby Konzervatívnej strany, ktorá nakoniec stratila kontrolu nad touto provinciou v prospech liberálov, ktorí voči brannej povinnosti nezaujali jednotné stanovisko.

V rokoch po vojne pokračoval proces osamostatňovania Kanady. V roku 1919 vstúpila do Spoločnosti národov a v roku 1931 Westministerský štatút potvrdil jej nezávislosť, keď jednoznačne stanovil, že žiadny zákon prijatý britským parlamentom nie je na jej území platný bez výslovného schválenia kanadským parlamentom. Veľká hospodárska kríza na prelome 20. a 30. rokov zasiahla aj Kanadu, ktorá napomohla ku vzostupu strany CCF (Co-operative Commonwealth Federation).

Pred druhou svetovou vojnou Kanada podporovala politiku appeasementu voči Nemecku, po prepadnutí Poľska potom jej premiér William Lyon Mackenzie King presadil v kanadskom parlamente vyhlásenie vojny (10. septembra). Počas vojny došlo k obrovskému rozvoju vojenského priemyslu, Kanada zásobovala jeho produkty nielen Veľkou Britániu, ale aj USA a Sovietsky zväz. Prvou veľkou bitkou na európskom kontinente bol tragický nájazd na Dieppe, ktorý priniesol veľké straty. Naproti tomu bojové loďstvo hralo už od začiatku významnú rolu v bitke o Atlantik.

Dejiny po druhej svetovej vojne

Vývoj kanadského administratívneho členenia

V roku 1949 sa do tej doby formálne nezávislé Dominium Newfaundland pripojilo ku Kanade ako jej 10. provincia. V dôsledku silnej povojnovej imigrácie z rôznych európskych zemí a USA došlo postupne k zmene demografickej situácie v Kanade. Veľmi tiež prispela vojna vo Vietname, počas ktorej sa rad Američanov presídlením vyhýbal brannej povinnosti. Výsledkom bola tzv. tichá revolúcia v Québecu, kde zreteľne poklesol podiel francúzsky hovoriacich obyvateľov a došlo k výraznej zmene spoločnosti. Sekularizácia bola jedna z hlavných síl v Tichej revolúcii. Tento jav ale zároveň posilnil nacionalistické a separatistické tendencie hlavne u francúzsky hovoriacich obyvateľov.

Počas roku 1981 došlo k dohode tzv. o patriácii (Patriation) ústavy, ktorá mala definitívne učiniť Kanadu nezávislou krajinou. Na konkrétnom postupu sa dohodli guvernéri provincií s federálnym guvernérom v novembri toho roku a 17. apríla 1982 došlo aj cez odpor predstaviteľov Québecu k schváleniu novej verzie ústavy, podla ktorej sa Kanada stala úplne nezávislou krajinou, na čele s monarchom, zdielaným s Veľkou Britániou. Predstavitelia Québecu odmietli ústavu podpísať.

Sociálne a spoločenské zmeny v rámci kanadského zriadenia a zmienených ústavných zmien viedli k prudkému nárastu autonomizačných a separatistických snáh Québecu a výsledkom boli dve referenda o osamostatnení tejto provincie. Prvé bolo jednoznačne zamietnuté (1980), ale výsledok druhého bol už veľmi tesný (1995). Kanadská vláda na to podala sťažnosť Kanadskému najvyššiemu súdu, ktorý vydal v roku 1997 stanovisko, že Québec nemá právo na jednostranné vyhlásenie nezávislosti. Separatistické hnutie v Québecu ale stále pokračuje v činnosti a viacmenej odmieta toto stanovisko akceptovať.

V priebehu povojnových rokov dochádzalo tiež k stále väčšej ekonomickej integrácii medzi Kanadou a USA. Tá v roku 1987 vyústila v kanadsko-americkú zmluvu o voľnom obchode (Canada-United States Free Trade Agreement), ktorá vytvorila kanadsko-americkú zónu volného obchodu. Pod silným americkým vplyvom sú tiež kanadské média (v americkom pohraničí a v anglicky hovoriacich častiach krajiny obecne. 1. apríla 1999 došlo k poslednej zmene v najvyššom administratívnom členení krajiny, keď bolo zo Severozápadných teritórií vyčlenené teritórium Nunavut.

Zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Dějiny Kanady na českej Wikipédii.