O iných významoch výrazu Írsko pozri Írsko (rozlišovacia stránka).

Írsko
Vlajka Znak
Národné motto: nie je
Štátna hymna: Amhrán na bhFiann (Pieseň vojaka)
Miestny názov
• dlhý	ír. Poblacht na hÉireann angl. Republic of Ireland (podľa ústavy niet dlhého názvu)
• krátky	ír. Éire angl. Ireland
Hlavné mesto	Dublin (ír. Baile Átha Cliath) 53°21′ s.š. 6°16′ z.d.
Najväčšie mesto	Dublin
Úradné jazyky	írčina, angličtina
Regionálne jazyky	dialekty írčiny Gaeltacht (Ulster, Connacht a Munster), Shelta (irish travellers), škótčina
Demonym	Ír, Írka
Štátne zriadenie hlava štátu predseda vlády	unitárna parlamentná republika Michael D. Higgins Leo Varadkar
Vznik	21. január 1919 6. december 1922 (uznaná Spojeným kráľovstvom)
Susedia	Severné Írsko
Rozloha  • celková  • voda (%)	70 273 km² (118.)   1 390 km² (2 %)
Počet obyvateľov  • odhad (2022)  • sčítanie (2022)  • hustota (2022)	5 281 600 (122.) 5 149 139 71,3/km² (113.)
HDP  • celkový  • na hlavu (PKS)	2023 722 mld. $ (40.) 137 638 $ (3.)
Index ľudského rozvoja (2022)	0,950 (7.) – veľmi vysoký
Mena	euro (€) (= 100 centov) (EUR)
Časové pásmo  • Letný čas	ZEČ (UTC) ZELČ (UTC+1)
Medzinárodný kód	IRL / IE
Medzinárodná poznávacia značka	IRL
Internetová doména	.ie
Smerové telefónne číslo	+353
Interaktívna mapa
Gramotnosť: ~100%

Súradnice: 53°S 8°Z / 53°S 8°Z / 53; -8

Írsko (ír. Éire, angl. Ireland), niekedy Írska republika^{[pozn 1]} (ír. Poblacht na hÉireann, angl. Republic of Ireland), je štát v západnej Európe pozostávajúci z 26 z 32 grófstiev ostrova Írsko. Hlavným a najväčším mestom je Dublin na východnej strane ostrova. Približne 2,1 milióna z 5,15 milióna obyvateľov krajiny žije v oblasti Veľkého Dublinu.^[2] Tento suverénny štát má jedinú pozemnú hranicu so Severným Írskom, ktoré je súčasťou Spojeného kráľovstva. Inak ho obklopuje Atlantický oceán, na juhu Keltské more, na juhovýchode prieliv svätého Juraja a na východe Írske more. Je to unitárna parlamentná republika. Zákonodarný zbor (Oireachtas) sa skladá z dolnej komory parlamentu (Dáil Éireann), hornej komory parlamentu (Seanad Éireann) a voleného prezidenta (Uachtarán), ktorý je prevažne ceremoniálnou hlavou štátu, ale má niektoré dôležité právomoci a povinnosti. Na čele vlády stojí Taoiseach (predseda vlády, doslova "šéf"), ktorého volí Dáil a vymenúva prezident, ktorý menuje ďalších ministrov vlády.

Írsky slobodný štát so štatútom domínia vznikol v roku 1922 na základe anglo-írskej zmluvy. V roku 1937 bola prijatá nová ústava, v ktorej bol štát pomenovaný "Írsko" a fakticky sa stal republikou s voleným prezidentom bez výkonnej moci. V roku 1949 bol oficiálne vyhlásený za republiku na základe zákona o Írskej republike z roku 1948. Írsko sa stalo členom Organizácie Spojených národov v roku 1955. Do Európskych spoločenstiev (ES), predchodcu Európskej únie (EÚ), vstúpilo v roku 1973. Po väčšinu 20. storočia nemal štát žiadne formálne vzťahy so Severným Írskom, ale v 80. a 90. rokoch 20. storočia britská a írska vláda spolupracovali so severoírskymi stranami na vyriešení konfliktu, ktorý sa stal známym ako the Troubles (Nepokoje). Od podpísania Veľkopiatkovej dohody v roku 1998 írska vláda a severoírska vláda spolupracujú vo viacerých oblastiach politiky v rámci ministerskej rady Sever/Juh, ktorá bola vytvorená na základe dohody.

Írsko je vyspelým štátom s kvalitou života, ktorá patrí k najvyšším na svete; po zohľadnení nerovnosti sa v rebríčku indexu ľudského rozvoja z roku 2021 umiestnilo na šiestom mieste na svete.^[3] Vysoko sa umiestňuje aj v oblasti zdravotnej starostlivosti, hospodárskej slobody a slobody tlače. Je členom EÚ a zakladajúcim členom Rady Európy a OECD. Írska vláda od čias pred druhou svetovou vojnou uplatňuje politiku vojenskej neutrality prostredníctvom neangažovanosti, a preto krajina nie je členom NATO,^[4] hoci je členom Partnerstva pre mier a niektorých aspektov PESCO. Írska ekonomika je vyspelá,^[5] pričom v okolí Dublinu sa nachádza jedno z hlavných európskych finančných centier. Patrí medzi desať najbohatších krajín sveta z hľadiska HDP aj HND na obyvateľa.^[6][7][8][9] Po vstupe do ES vláda krajiny zaviedla sériu liberálnych hospodárskych politík, ktoré pomohli zvýšiť hospodársky rast v rokoch 1995 až 2007, teda v období, ktoré sa dnes často označuje ako obdobie keltského tigra. Potom nasledovala recesia a zvrat v raste počas veľkej recesie, ktorú ešte zhoršilo prasknutie írskej bubliny na trhu s nehnuteľnosťami.^[10]

V 3. storočí pred Kr. sa v Írsku usadili Kelti, ktorí v 5. storočí prijali kresťanstvo. V 9. a 10. storočí tu zakladali svoje osady Vikingovia. Koncom 12. storočia začali ostrov dobývať Angličania, celkom ho však ovládli až za Cromwella v polovici 17. storočia. Írska nezávislosť bola obnovená v roku 1922. V polovici 19. storočia bol v Írsku tzv. „zemiakový hladomor“. Štatistiky hovoria, že zomrelo vyše 1 000 000 ľudí.

Hoci zákon dostal kráľovský súhlas a bol zapísaný do zbierky zákonov v roku 1914, jeho uplatňovanie bolo pozastavené až do prvej svetovej vojny, ktorá odvrátila hrozbu občianskej vojny v Írsku. Redmond a Írski národní dobrovoľníci podporovali Spojené kráľovstvo a jeho spojencov v nádeji, že sa im podarí zabezpečiť implementáciu zákona na konci vojny prostredníctvom zapojenia Írska do vojny. Do írskych plukov 10. (írskej) a 16. (írskej) divízie Novej britskej armády vstúpilo 175 000 mužov, zatiaľ čo unionisti vstúpili do 36. (ulsterskej) divízie.^[11]

Zvyšok írskych dobrovoľníkov, ktorí odmietli Redmonda a postavili sa proti akejkoľvek podpore Spojeného kráľovstva, začali spolu s Írskou občianskou armádou ozbrojené povstanie proti britskej nadvláde vo Veľkonočnom povstaní v roku 1916. To sa začalo 24. apríla 1916 vyhlásením nezávislosti. Po týždni ťažkých bojov, predovšetkým v Dubline, boli preživší povstalci nútení vzdať sa svojich pozícií. Väčšina z nich bola uväznená, pričom pätnásť zajatcov (vrátane väčšiny vodcov) bolo popravených ako zradcovia Spojeného kráľovstva. Medzi nimi bol aj Patrick Pearse, hlásateľ povstania, ktorý dal signál dobrovoľníkom na začatie povstania, ako aj James Connolly, socialista a zakladateľ odborov Industrial Workers of the World a írskeho i škótskeho labouristického hnutia. Tieto udalosti spolu s krízou brannej povinnosti v roku 1918 mali zásadný vplyv na zmenu verejnej mienky v Írsku, ktorá bola namierená proti britskej vláde.^[12]

V januári 1919, po parlamentných voľbách v decembri 1918, bolo zo 105 zvolených poslancov írskeho parlamentu (MP) 73 členov Sinn Féin, ktorí boli zvolení na základe platformy zdržania sa hlasovania v britskej Dolnej snemovni. V januári 1919 vytvorili írsky parlament s názvom Dáil Éireann. Tento prvý Dáil vydal vyhlásenie nezávislosti a vyhlásil Írsku republiku. Deklarácia bola najmä opakovaním vyhlásenia z roku 1916 s dodatočným ustanovením, že Írsko už nie je súčasťou Spojeného kráľovstva. Ministerstvo Dáil Éireann Írskej republiky vyslalo na Parížsku mierovú konferenciu v roku 1919 delegáciu pod vedením Ceann Comhairle (predseda rady alebo predseda Dáilu) Seána T. O'Kellyho, ktorá však nebola prijatá.

Po skončení vojny za nezávislosť a uzavretí prímeria v júli 1921 rokovali zástupcovia britskej vlády a piati írski delegáti zmluvy pod vedením Arthura Griffitha, Roberta Bartona a Michaela Collinsa v Londýne od 11. októbra do 6. decembra 1921 o anglo-írskej zmluve. Írski delegáti si zriadili sídlo na Hans Place v Knightsbridge a práve tu sa 5. decembra počas súkromných rokovaní rozhodlo o odporúčaní zmluvy Dáil Éireann. Druhý Dáil 7. januára 1922 ratifikoval zmluvu 64 hlasmi proti 57.^[13]

V súlade so zmluvou sa 6. decembra 1922 celý ostrov Írsko stal samosprávnym domíniom s názvom Írsky slobodný štát (Saorstát Éireann). Podľa ústavy Írskeho slobodného štátu mal parlament Severného Írska možnosť o mesiac neskôr vystúpiť z Írskeho slobodného štátu a vrátiť sa do Spojeného kráľovstva. Počas tohto obdobia sa právomoci parlamentu Írskeho slobodného štátu a Výkonnej rady Írskeho slobodného štátu nevzťahovali na Severné Írsko. Severné Írsko využilo svoje právo podľa zmluvy opustiť nové domínium a 8. decembra 1922 sa opäť pripojilo k Spojenému kráľovstvu. Urobilo tak podaním žiadosti kráľovi, v ktorej žiadalo, "aby sa právomoci parlamentu a vlády Írskeho slobodného štátu už nevzťahovali na Severné Írsko".^[14] Írsky slobodný štát bol konštitučnou monarchiou, ktorá mala spoločného monarchu so Spojeným kráľovstvom a ostatnými domíniami Britského spoločenstva národov. Krajina mala generálneho guvernéra (zastupujúceho monarchu), dvojkomorový parlament, kabinet nazývaný "Výkonná rada" a predsedu vlády nazývaného predseda Výkonnej rady.

Bližšie informácie v hlavnom článku: Írska občianska vojna

Írska občianska vojna (jún 1922 - máj 1923) bola dôsledkom ratifikácie anglo-írskej zmluvy a vytvorenia Írskeho slobodného štátu.^[15] Protizmluvné strany na čele s Éamonom de Valerom namietali proti tomu, že prijatím zmluvy sa zrušila Írska republika z roku 1919, ktorej prisahali vernosť, a tvárou v tvár verejnej podpore dohody argumentovali, že "ľudia nemajú právo robiť zlo".^[16] Najviac im vadilo, že štát zostane súčasťou britského impéria a že členovia parlamentu slobodného štátu budú musieť zložiť prísahu, ktorú strana proti zmluve považovala za prísahu vernosti britskému kráľovi. Stúpenci zmluvy na čele s Michaelom Collinsom tvrdili, že zmluva neposkytuje "konečnú slobodu, o ktorú sa usilujú a ktorú rozvíjajú všetky národy, ale slobodu na jej dosiahnutie".^[17]

Na začiatku vojny sa Írska republikánska armáda (IRA) rozdelila na dva protichodné tábory: IRA podporujúcu zmluvu a IRA, ktorá bola proti zmluve. Prozmlúvna IRA sa rozpustila a pridala sa k novej Národnej armáde. Keďže však protizmluvná IRA nemala účinnú veliteľskú štruktúru a vzhľadom na defenzívnu taktiku prozmluvných síl počas celej vojny, Michael Collins a jeho prozmluvné sily dokázali vybudovať armádu s mnohými desiatkami tisíc veteránov prvej svetovej vojny z rozpustených írskych plukov britskej armády z roku 1922, ktorá bola schopná premôcť protizmluvné sily. Britské dodávky delostrelectva, lietadiel, guľometov a munície posilnili prozmluvné jednotky a hrozba návratu korunných vojsk do slobodného štátu odstránila akékoľvek pochybnosti o nevyhnutnosti presadzovania zmluvy. Nedostatok verejnej podpory protizmluvných síl (často nazývaných iregularisti) a odhodlanie vlády poraziť iregularistov významne prispeli k ich porážke.

Po celoštátnom plebiscite v júli 1937 vstúpila 29. decembra 1937 do platnosti nová írska ústava (Bunreacht na hÉireann).^[18] Tá nahradila ústavu Írskeho slobodného štátu a vyhlásila, že názov štátu je Éire alebo "Ireland" v anglickom jazyku. Články 2 a 3 ústavy síce definovali štátne územie ako celý ostrov, ale zároveň obmedzili jurisdikciu štátu na oblasť, ktorá bola Írskym slobodným štátom. Bývalá vláda Írskeho slobodného štátu zrušila úrad generálneho guvernéra v decembri 1936. Hoci ústava ustanovila úrad prezidenta Írska, otázka, či je Írsko republikou, zostala otvorená. Diplomati boli akreditovaní u kráľa, ale prezident vykonával všetky vnútorné funkcie hlavy štátu.^[19] Prezident napríklad udeľoval súhlas s novými zákonmi vlastnou autoritou bez toho, aby sa odvolával na kráľa Juraja VI., ktorý bol len "orgánom", čo bolo stanovené v zákone o štatúte.

Írsko zostalo počas druhej svetovej vojny neutrálne, pričom toto obdobie označovalo ako výnimočný stav. Status domínia Írska bol ukončený prijatím zákona The Republic of Ireland Act 1948, ktorý nadobudol účinnosť 18. apríla 1949 a vyhlásil, že štát je republikou.^[20] V tom čase vyhlásenie republiky ukončilo členstvo v Spoločenstve národov. Toto pravidlo sa zmenilo 10 dní po tom, ako sa Írsko vyhlásilo za republiku, a to Londýnskou deklaráciou z 28. apríla 1949. Írsko opätovne nepožiadalo o členstvo, keď sa pravidlá zmenili tak, aby umožnili republikám vstúpiť. Neskôr bol zákon o Írskej korune z roku 1542 v Írsku zrušený zákonom Statute Law Revision (Pre-Union Irish Statutes) Act 1962.^[21]

Írsko sa stalo členom Organizácie Spojených národov v decembri 1955 po tom, ako mu bolo členstvo odmietnuté z dôvodu jeho neutrálneho postoja počas druhej svetovej vojny a nepodpory spojeneckej kampane.^[22] V tom čase vstup do OSN zahŕňal záväzok použiť silu na odvrátenie agresie jedného štátu voči druhému, ak to OSN bude považovať za nevyhnutné.^[23]

V 50. rokoch 20. storočia sa v Írsku rozvinul záujem o členstvo v Európskych spoločenstvách (ES), pričom sa uvažovalo aj o členstve v Európskej zóne voľného obchodu. Keďže Spojené kráľovstvo malo v úmysle stať sa členom ES, Írsko požiadalo o členstvo v júli 1961 z dôvodu značných hospodárskych väzieb so Spojeným kráľovstvom. Zakladajúci členovia ES boli naďalej skeptickí, pokiaľ ide o hospodársku kapacitu Írska, jeho neutralitu a neatraktívnu protekcionistickú politiku.^[24] Mnohí írski ekonómovia a politici si uvedomovali, že je potrebná reforma hospodárskej politiky. Perspektíva členstva v ES sa stala pochybnou v roku 1963, keď francúzsky prezident generál Charles de Gaulle vyhlásil, že Francúzsko je proti vstupu Veľkej Británie, čo zastavilo rokovania so všetkými ostatnými kandidátskymi krajinami. V roku 1969 jeho nástupca Georges Pompidou nebol proti členstvu Británie a Írska. Začali sa rokovania a v roku 1972 bola podpísaná Zmluva o pristúpení. Neskôr v tom istom roku sa konalo referendum, ktoré potvrdilo vstup Írska do bloku, a Írsko nakoniec vstúpilo do ES ako členský štát 1. januára 1973.^[25]

Hospodársku krízu koncom 70. rokov podnietil rozpočet vlády Fianna Fáil, zrušenie dane z motorových vozidiel, nadmerné zadlžovanie a globálna hospodárska nestabilita vrátane ropnej krízy v roku 1979. Od roku 1989 došlo k významným politickým zmenám, ktoré sa prejavili v ekonomickej reforme, znížení daní, reforme sociálneho zabezpečenia, zvýšení konkurencie a zákaze požičiavania si na financovanie bežných výdavkov. Túto politiku začala v rokoch 1989 - 1992 vláda Fianna Fáil/Progresívni demokrati a pokračovala v nej nasledujúca vláda Fianna Fáil/Labour a vláda Fine Gael/Labour/Demokratickej ľavice. Írsko sa koncom 90. rokov 20. storočia stalo jednou z najrýchlejšie rastúcich ekonomík na svete v období tzv. keltského tigra, ktoré trvalo až do veľkej recesie. Od roku 2014 zaznamenáva Írsko zvýšenú hospodársku aktivitu.^[26]

V severoírskej otázke sa britská a írska vláda začali usilovať o mierové riešenie násilného konfliktu, do ktorého boli zapojené mnohé polovojenské jednotky a britská armáda v Severnom Írsku, známeho ako "The Troubles" (Nepokoje). Mierové riešenie pre Severné Írsko, známe ako Veľkopiatková dohoda, bolo schválené v roku 1998 v referendách na sever a na juh od hranice. Súčasťou mierového urovnania bolo zrušenie územných nárokov na Severné Írsko v článkoch 2 a 3 írskej ústavy v referende. Vláda Spojeného kráľovstva vo svojej bielej knihe o brexite zopakovala svoj záväzok dodržiavať Veľkopiatkovú dohodu. Pokiaľ ide o štatút Severného Írska, uviedla, že "jasne vyjadrenou preferenciou vlády Spojeného kráľovstva je zachovať súčasné ústavné postavenie Severného Írska: ako súčasť Spojeného kráľovstva, ale so silnými väzbami na Írsko".

Štát sa rozprestiera na ploche približne piatich šestín (70 273 km²) ostrova Írsko (84 421 km²), zvyšok tvorí Severné Írsko. Ostrov je na severe a západe ohraničený Atlantickým oceánom a na severovýchode Severným prielivom. Na východe sa Írske more spája s Atlantickým oceánom cez prieliv svätého Juraja a na juhozápade s Keltským morom.

Západnú krajinu tvoria prevažne členité útesy, kopce a hory. Centrálne nížiny sú vo veľkej miere pokryté ľadovcovými nánosmi hliny a piesku, ako aj významnými oblasťami rašelinísk a niekoľkými jazerami. Najvyšším bodom je Carrauntoohil (1 038,6 m), ktorý sa nachádza v pohorí MacGillycuddy's Reeks na juhozápade. Rieka Shannon, ktorá pretína centrálnu nížinu, je s dĺžkou 386 km najdlhšou riekou Írska. Západné pobrežie je členitejšie ako východné, s množstvom ostrovov, polostrovov, mysov a zátok.

Írsko je jednou z najmenej zalesnených krajín v Európe.^[27] Až do konca stredoveku bola krajina husto zalesnená. Medzi pôvodné druhy patria listnaté stromy ako dub, jaseň, lieska, breza, jelša, vŕba, osika, brest, jarabina a hloh, ako aj vždyzelené stromy, napríklad borovica lesná, tis, drieň a jahodovec.^[28] Za hlavnú príčinu odlesňovania sa považuje rast slatín a rozsiahle výruby lesov na poľnohospodárske účely.^[29] V súčasnosti je v Írsku len asi 10 % lesov,^[30] z ktorých väčšinu tvoria nepôvodné ihličnaté plantáže a len 2 % sú pôvodné lesy.^[31][32] Priemerná zalesnenosť v európskych krajinách je viac ako 33 %. Podľa Coillte, štátneho lesníckeho podniku, má Írsko vďaka podnebiu krajiny jedno z najrýchlejších tempov rastu lesov v Európe.^[33] Živé ploty, ktoré sa tradične používajú na vymedzenie hraníc pozemkov, sú dôležitou náhradou lesných biotopov a poskytujú útočisko pre pôvodnú divokú flóru a širokú škálu druhov hmyzu, vtákov a cicavcov.^[34] Nachádzajú sa tu dva suchozemské ekoregióny: Keltské listnaté lesy a severoatlantické vlhké zmiešané lesy.

Poľnohospodárstvo tvorí približne 64 % celkovej rozlohy krajiny.^[35] To má za následok obmedzenú plochu na zachovanie prirodzených biotopov, najmä pre väčšie voľne žijúce cicavce s väčšími teritoriálnymi nárokmi.^[36] Dlhá história poľnohospodárskej výroby spolu s modernými poľnohospodárskymi metódami, ako je používanie pesticídov a hnojív, spôsobili tlak na biodiverzitu.^[37]

Atlantický oceán a otepľovanie Golfského prúdu ovplyvňujú počasie v Írsku. Teploty sa regionálne líšia, pričom stredné a východné oblasti majú tendenciu byť extrémnejšie. Vzhľadom na mierne oceánske podnebie sú však teploty v zime zriedkavo nižšie ako -5 °C a v lete vyššie ako 26 °C.^[38] Najvyššia teplota zaznamenaná v Írsku bola 33,3 °C 26. júna 1887 na hrade Kilkenny Castle v Kilkenny, zatiaľ čo najnižšia teplota bola -19,1 °C na hrade Markree Castle v Sligu. Zrážky sú častejšie v zimných mesiacoch a menej v prvých mesiacoch leta. V juhozápadných oblastiach spadne najviac zrážok v dôsledku juhozápadných vetrov, zatiaľ čo v Dubline najmenej. Dĺžka slnečného svitu je najvyššia na juhovýchode krajiny. Ďaleký sever a západ sú dve najveternejšie oblasti v Európe s veľkým potenciálom pre výrobu veternej energie.

Írsko má bežne 1100 až 1600 hodín slnečného svitu ročne, pričom väčšina oblastí má priemerný denný svit 3,25 až 3,75 hodiny. Najslnečnejšími mesiacmi sú máj a jún, kedy na väčšine územia krajiny svieti v priemere 5 až 6,5 hodiny denne. Najviac slnečného svitu je na krajnom juhovýchode, kde je začiatkom leta v priemere viac ako 7 hodín denne. December je najponurejší mesiac s priemerným denným slnečným svitom od približne 1 hodiny na severe po takmer 2 hodiny na krajnom juhovýchode. Najslnečnejšie leto za 100 rokov od roku 1881 do roku 1980 bolo v roku 1887, podľa meraní vykonaných vo Phoenix Parku v Dubline; najponurejšie bolo v roku 1980.^[39]

Írsko je ústavná republika s parlamentným systémom vlády. Oireachtas je dvojkomorový národný parlament, ktorý sa skladá z írskeho prezidenta a dvoch komôr Oireachtas: Dáil Éireann (Snemovňa reprezentantov) a Seanad Éireann (Senát). Áras an Uachtaráin je oficiálnym sídlom prezidenta Írska, zatiaľ čo komory Oireachtas sa schádzajú v Leinster House v Dubline.

Prezident je hlavou štátu, je volený na sedem rokov a môže byť jedenkrát opätovne zvolený. Prezident je predovšetkým ceremoniálnou postavou, ale s radou Štátnej rady mu sú zverené určité ústavné právomoci. V niektorých oblastiach má úrad absolútne voľné právomoci, napríklad postúpiť návrh zákona Najvyššiemu súdu na posúdenie jeho ústavnosti.^[40] Michael D. Higgins sa 11. novembra 2011 stal deviatym prezidentom Írska.^[41]

Na čele vlády stojí Taoiseach (predseda vlády), ktorého vymenúva prezident na návrh Dáilu. Väčšina Taoisighov pôsobí ako predseda politickej strany, ktorá v celoštátnych voľbách získa najviac kresiel. Stalo sa zvykom, že vládu tvoria koalície, keďže od roku 1989 neexistovala vláda jednej strany.

Dáil má 160 poslancov (Teachtaí Dála), ktorí sú volení za viacmandátové volebné obvody podľa systému pomerného volebného systému prostredníctvom jednotného prenosného hlasu. Seanad sa skladá zo šesťdesiatich členov, pričom jedenásť z nich nominuje Taoiseach, šiestich volia dva univerzitné volebné obvody a 43 volia zástupcovia verejnosti z radov kandidátov zostavených na základe profesijného zloženia.

Počet členov vlády je podľa ústavy obmedzený na pätnásť. Zo Seanadu môžu byť zvolení najviac dvaja členovia a Taoiseach, Tánaiste (podpredseda vlády) a minister financií musia byť členmi Dáilu. Dáil musí byť rozpustený do piatich rokov od jeho prvého zasadnutia po predchádzajúcich voľbách a všeobecné voľby členov Dáilu sa musia uskutočniť najneskôr tridsať dní po rozpustení. V súlade s írskou ústavou sa parlamentné voľby musia konať najmenej každých sedem rokov, hoci zákon môže stanoviť nižšiu hranicu. Súčasná vláda je koalíciou strán Fianna Fáil, Fine Gael a Strany zelených, pričom Leo Varadkar z Fine Gael je Taoiseach a Micheál Martin z Fianna Fáil je Tánaiste. Opozičnými stranami v súčasnom Dáile sú Sinn Féin, Labouristická strana, Ľudia pred ziskom - Solidarita, Sociálni demokrati, Aontú, ako aj niekoľko nezávislých strán.

Írsko je členským štátom Európskej únie od roku 1973. Občania Spojeného kráľovstva môžu voľne vstupovať do krajiny bez pasu vďaka spoločnej cestovnej zóne, ktorá je bezpasovou zónou zahŕňajúcou ostrovy Írsko, Veľká Británia, ostrov Man a Normanské ostrovy. Na letiskách a v námorných prístavoch sa však vyžaduje určitá identifikácia.

Zákon o miestnej samospráve (Írsko) z roku 1898 bol zakladajúcim zákonom súčasného systému miestnej samosprávy a dvadsiata novela ústavy z roku 1999 stanovila jeho ústavné uznanie. Základom oblastí miestnej samosprávy je dvadsaťšesť tradičných írskych grófstiev, pričom tradičné grófstva Cork, Dublin a Galway obsahujú dve alebo viac oblastí miestnej samosprávy. Zákon o miestnej samospráve z roku 2001 v znení zákona o reforme miestnej samosprávy z roku 2014 ustanovuje systém tridsaťjeden miestnych orgánov - dvadsaťšesť rád grófstiev, dve mestské a grófske rady a tri mestské rady. Grófstva (s výnimkou troch grófstiev v Dubline) sa delia na mestské obvody. Druhá úroveň miestnej samosprávy, ktorú tvorili mestské rady, bola zrušená v roku 2014.

Fingal Dublin City Dún Laoghaire–Rathdown Južný Dublin Wicklow Wexford Carlow Kildare Meath Louth Monaghan Cavan Longford Westmeath Offaly Laois Kilkenny Waterford Cork City Cork Kerry Limerick Tipperary Clare Galway Galway City Mayo Roscommon Sligo Leitrim Donegal

Zahraničné vzťahy sú výrazne ovplyvnené členstvom v Európskej únii, hoci dôležité sú aj bilaterálne vzťahy so Spojeným kráľovstvom a Spojenými štátmi. Šesťkrát predsedalo Rade Európskej únie, naposledy od januára do júna 2013.

Írsko sa v zahraničnej politike prikláňa k nezávislosti; krajina teda nie je členom NATO a dlhodobo uplatňuje politiku vojenskej neutrality. Táto politika viedla k tomu, že írske obranné sily sa od roku 1960 podieľali na mierových misiách Organizácie Spojených národov, a to aj počas krízy v Kongu a následne na Cypre, v Libanone a Bosne a Hercegovine.^[42]

Napriek írskej neutralite počas druhej svetovej vojny sa Írsko zúčastnilo na vojne prostredníctvom narukovania do britských ozbrojených síl s viac ako 50 000 príslušníkmi. Počas studenej vojny bola írska vojenská politika, hoci zdanlivo neutrálna, zaujatá voči NATO.^[43] Počas kubánskej krízy Seán Lemass povolil prehľadávanie kubánskych a československých lietadiel prelietajúcich cez Shannon a informácie odovzdal CIA. Írske letecké zariadenia využívala armáda Spojených štátov na doručenie vojenského personálu zapojeného do invázie do Iraku v roku 2003 cez letisko Shannon. Letisko sa predtým využívalo pri invázii Spojených štátov do Afganistanu v roku 2001, ako aj v prvej vojne v Perzskom zálive.^[44]

Od roku 1999 je Írsko členom programu NATO Partnerstvo pre mier (PfP) a Euroatlantickej partnerskej rady NATO (EAPC), ktorej cieľom je vytvoriť dôveru medzi NATO a ostatnými štátmi v Európe a bývalom Sovietskom zväze.^[45]

Írsko je neutrálna krajina a účasť írskych jednotiek v konfliktných zónach sa riadi pravidlami "trojitého zámku", podľa ktorých musí byť schválená OSN, Dáilom a vládou. Preto je jeho vojenská úloha obmedzená na národnú sebaobranu a účasť na mierových operáciách OSN.

Írske obranné sily (Óglaigh na hÉireann) sa skladajú z armády, námorníctva, letectva a záložných obranných síl. Sú malé, ale dobre vybavené, s takmer 10 000 príslušníkmi armády na plný úväzok a viac ako 2 000 príslušníkmi v zálohe.^[46] Denné nasadenie obranných síl zahŕňa pomoc operáciám civilnej moci, ochranu a hliadkovanie írskych teritoriálnych vôd a výhradnej hospodárskej zóny Írska námornou službou a mierové misie OSN, EÚ a PfP. Do roku 1996 slúžilo v medzinárodných mierových misiách OSN viac ako 40 000 príslušníkov írskej armády.

Írske letectvo je leteckou zložkou obranných síl a prevádzkuje šestnásť lietadiel s fixným krídlom a osem vrtuľníkov. Írska námorná služba je írskym námorníctvom a prevádzkuje šesť hliadkových lodí a menší počet nafukovacích člnov a výcvikových plavidiel a má ozbrojené výsadkové skupiny schopné obsadiť loď a špeciálnu jednotku frogmenov. Súčasťou armády sú aj záložné obranné sily (armádna záloha a záloha námornej služby) pre záložníkov na čiastočný úväzok. K írskym špeciálnym silám patrí armádne krídlo Ranger Wing, ktoré sa cvičí a operuje s medzinárodnými jednotkami špeciálnych operácií. Prezident je formálne najvyšším veliteľom obranných síl, ale v praxi sa tieto sily zodpovedajú vláde prostredníctvom ministra obrany.

V roku 2017 Írsko podpísalo Zmluvu OSN o zákaze jadrových zbraní.^[47]

V súčasnosti je najmenej rozšíreným odvetvím írskeho hospodárstva poľnohospodárstvo. Vytvára asi 5 % HDP. Pre porovnanie: služby 49 % a priemysel 46 %. Írsko má nepríliš významné nerastné bohatstvo. Ťaží sa hlavne olovo a zinok, ďalej meď, rašelina, stavebný materiál, striebro a zemný plyn. Rozvíjajú sa predovšetkým petrochemický a chemický priemysel, elektronický, kovospracujúci, nábytkársky a potravinársky. Vyrábajú sa tu aj dopravné prostriedky a počítače.

Najdôležitejším odvetvím poľnohospodárstva je tradičný chov oviec pre vlnu.

ESB, Bord Gáis Energy a Airtricity sú traja hlavní dodávatelia elektriny a plynu v Írsku. V Írsku sa nachádzajú preukázané zásoby plynu v objeme 19,82 miliardy metrov kubických. Ťažba zemného plynu sa predtým uskutočňovala v Kinsale Head až do jeho vyčerpania. Ložisko zemného plynu Corrib malo byť uvedené do prevádzky v rokoch 2013/14. V roku 2012 sa potvrdilo, že ložisko Barryroe má v zásobách až 1,6 miliardy barelov ropy, pričom sa dá vyťažiť 160 až 600 miliónov barelov. To by mohlo pokryť celú energetickú potrebu Írska až na 13 rokov, keď sa začne využívať v rokoch 2015/16.

V Írsku sa vyvinulo značné úsilie o zvýšenie využívania obnoviteľných a udržateľných foriem energie, najmä v oblasti veternej energie, pričom sa vybudovalo 3 000 megawattov veterných elektrární,^[48] niektoré na účely vývozu. Írsky úrad pre udržateľnú energiu (SEAI) odhadol, že 6,5 % írskych energetických potrieb v roku 2011 bolo vyrobených z obnoviteľných zdrojov.^[49] SEAI tiež uviedol, že v Írsku sa zvýšila energetická účinnosť, pričom v rokoch 2005 až 2013 sa emisie uhlíka na dom znížili o 28 %.^[50]

K roku 2021 bolo Írsko 24. najväčším výrobcom veternej energie na svete a v roku 2020 na 3. mieste v rebríčku v prepočte na obyvateľa.

Tri hlavné medzinárodné letiská v Dubline, Shannone a Corku obsluhujú mnohé európske a medzikontinentálne linky pravidelnými a charterovými letmi. Letecká linka z Londýna do Dublinu je deviatou najvyťaženejšou medzinárodnou leteckou linkou na svete a zároveň najvyťaženejšou medzinárodnou leteckou linkou v Európe, pričom v roku 2017 sa medzi nimi uskutočnilo 14 500 letov.^[51][52] V roku 2015 využilo túto linku 4,5 milióna ľudí, v tom čase bola druhou najvyťaženejšou na svete. Aer Lingus je vlajkovým dopravcom Írska, hoci najväčšou leteckou spoločnosťou v krajine je Ryanair. Ryanair je najväčším nízkonákladovým dopravcom v Európe,^[53] druhým najväčším z hľadiska počtu cestujúcich a najväčším na svete z hľadiska počtu medzinárodných cestujúcich.^[54]

Železničnú dopravu zabezpečuje spoločnosť Iarnród Éireann (Írske železnice), ktorá prevádzkuje všetky vnútroštátne medzimestské, prímestské a nákladné železničné služby v krajine. Dublin je centrom siete s dvoma hlavnými stanicami, Heuston station a Connolly station, ktoré spájajú mestá a hlavné obce krajiny. Služba Enterprise, ktorá funguje spoločne so Severoírskymi železnicami, spája Dublin a Belfast. Celá írska sieť hlavných tratí je prevádzkovaná na koľajniciach s rozchodom 1 600 mm, čo je v Európe jedinečné a viedlo to k odlišnému dizajnu koľajových vozidiel. Dublinská sieť verejnej dopravy zahŕňa DART, Luas, dublinské autobusy a dublinbikes.

Diaľnice, štátne cesty prvej a druhej triedy spravuje spoločnosť Transport Infrastructure Ireland, zatiaľ čo regionálne a miestne cesty spravujú miestne orgány v jednotlivých oblastiach. Cestná sieť je zameraná predovšetkým na hlavné mesto, ale diaľnice ho spájajú s ďalšími veľkými írskymi mestami vrátane Corku, Limericku, Waterfordu a Galway.^[55]

Dublin obsluhuje významná infraštruktúra, ako sú mýtne mosty East-Link a West-Link, ako aj Dublinský prístavný tunel. Tunel Jack Lynch pod riekou Lee v Corku a tunel Limerick pod riekou Shannon boli dva veľké projekty mimo Dublinu.

Genetický výskum naznačuje, že prví osadníci migrovali z Pyrenejského polostrova po poslednej dobe ľadovej.^[56] Po mezolite, neolite a dobe bronzovej migranti priniesli keltský jazyk a kultúru. Migranti z posledných dvoch období stále predstavujú genetické dedičstvo väčšiny Írov. Gaelská tradícia sa časom rozšírila a stala sa dominantnou formou. Íri sú kombináciou galského, severského, anglo-normanského, francúzskeho a britského pôvodu.

Počet obyvateľov Írska v roku 2022 bol 5 149 139, čo predstavuje nárast o 8 % od roku 2016.^[57] Od roku 2011 malo Írsko najvyššiu pôrodnosť v Európskej únii (16 narodených detí na 1 000 obyvateľov).^[58] V roku 2014 sa 36,3 % pôrodov narodilo slobodným ženám.^[59] Ročná miera rastu obyvateľstva v intercenzálnom období 2002 - 2006 presiahla 2 %, čo sa pripisuje vysokej miere prirodzeného prírastku a prisťahovalectva.^[60] V nasledujúcom intercenzálnom období 2006 - 2011 sa táto miera mierne znížila, pričom priemerná ročná percentuálna zmena predstavovala 1,6 %. Celková miera plodnosti (CMP) sa v roku 2017 odhadovala na úrovni 1,80 dieťaťa narodeného na jednu ženu, čo je menej ako miera reprodukcie 2,1, ktorá však naďalej zostáva výrazne pod vysokou hodnotou 4,2 dieťaťa narodeného na jednu ženu v roku 1850.^[61] V roku 2018 bol mediánový vek írskej populácie 37,1 roka.^[62]

V čase sčítania ľudu v roku 2022 bol zaznamenaný počet 631 785 osôb, ktoré nie sú írskymi štátnymi príslušníkmi. To predstavuje 8 % nárast v porovnaní s údajom 535 475 osôb pri sčítaní v roku 2016.^[63] Piatimi najväčšími pôvodcami neírskych štátnych príslušníkov boli Poľsko (93 680), Spojené kráľovstvo (83 347), India (45 449), Rumunsko (43 323), Litva (31 177) a Lotyšsko (27 338) v uvedenom poradí. Medzi neírske štátne príslušnosti, ktoré zaznamenali najväčší nárast oproti roku 2016, patrili India (+33 984), Rumunsko (+14 137), Brazília (+13 698), Ukrajina (+10 006). Neírske národnosti, ktoré zaznamenali najväčší pokles oproti roku 2016, boli Poľsko (-28 835), Spojené kráľovstvo (-19 766), Litva (-5 375), Lotyšsko (-1 633) a Slovensko (-1 117).^[64]

Pozri aj: Zoznam miest v Írsku

Najväčšie mestské aglomerácie podľa počtu obyvateľov (sčítanie ľudu v roku 2022)^[65]

Dublin Cork	#	Obec	Populácia	#	Obec	Populácia	Limerick Galway
	1	Dublin	1 263 219	11	Ennis	27 923
	2	Cork	222 526	12	Carlow	27 351
	3	Limerick	102 287	13	Kilkenny	27 184
	4	Galway	85 910	14	Naas	26 180
	5	Waterford	60 079	15	Tralee	26 079
	6	Drogheda	44 135	16	Newbridge	24 366
	7	Dundalk	43 112	17	Balbriggan	24 322
	8	Swords	40 776	18	Portlaoise	23 494
	9	Navan	33 886	19	Athlone	22 869
	10	Bray	33 512	20	Mullingar	22 667

Írska ústava označuje írčinu za "národný jazyk" a "prvý úradný jazyk", ale dominantným jazykom je angličtina (druhý úradný jazyk). Pri sčítaní obyvateľstva v roku 2016 približne 1,75 milióna ľudí (40 % obyvateľstva) uviedlo, že vie hovoriť po írsky, ale z nich menej ako 74 000 ňou hovorí denne.^[66] Írsky jazyk sa používa ako komunitný jazyk len v malom počte vidieckych oblastí prevažne na západe a juhu krajiny, ktoré sa súhrnne nazývajú Gaeltacht. S výnimkou regiónov Gaeltachtu sú dopravné značky zvyčajne dvojjazyčné. Väčšina verejných oznamov a tlačových médií je len v angličtine. Hoci je štát oficiálne dvojjazyčný, občania môžu mať často problém s prístupom k štátnym službám v írčine a väčšina vládnych publikácií nie je k dispozícii v oboch jazykoch, hoci občania majú právo rokovať so štátom v írčine. Medzi médiá v írskom jazyku patrí televízny kanál TG4, rozhlasová stanica RTÉ Raidió na Gaeltachta a internetové noviny Tuairisc.ie. V írskych obranných silách sa všetky povely pešieho a zbraňového cvičenia vydávajú v írskom jazyku.

V dôsledku prisťahovalectva je poľština po angličtine najrozšírenejším jazykom v Írsku a írčina je tretím najpoužívanejším jazykom. Každodenne sa používa aj niekoľko ďalších stredoeurópskych jazykov (najmä čeština, maďarčina a slovenčina), ako aj baltské jazyky (litovčina a lotyština). Medzi ďalšie jazyky, ktorými sa v Írsku hovorí, patrí shelta, ktorou hovoria írski kočovníci, a dialektom škótčiny hovoria niektorí Ulsterskí Škóti v Donegale.^[67] Väčšina študentov stredných škôl sa rozhodne učiť jeden alebo dva cudzie jazyky. Medzi jazyky, ktoré sú k dispozícii pre Junior Certificate a Leaving Certificate, patria francúzština, nemčina, taliančina a španielčina; študenti s Leaving Certificate môžu študovať aj arabčinu, japončinu a ruštinu. Niektoré stredné školy ponúkajú aj starogréčtinu, hebrejčinu a latinčinu. Štúdium írčiny je pre študentov s maturitou vo všeobecnosti povinné, ale niektorí môžu mať za určitých okolností nárok na výnimku, napríklad v prípade problémov s učením alebo vstupu do krajiny po 11. roku života.^[68] Zdroj:
Text je dostupný za podmienok Creative Commons Attribution/Share-Alike License 3.0 Unported; prípadne za ďalších podmienok. Podrobnejšie informácie nájdete na stránke Podmienky použitia.