A | B | C | D | E | F | G | H | CH | I | J | K | L | M | N | O | P | Q | R | S | T | U | V | W | X | Y | Z | 0 | 1 | 2 | 3 | 4 | 5 | 6 | 7 | 8 | 9
Juraj Palkovič | |
slovenský básnik, novinár, prekladateľ a profesor | |
Narodenie | 27. február 1769 Rimavská Baňa, stolica Malohont, Habsburská monarchia |
---|---|
Úmrtie | 13. jún 1850 (81 rokov) Bratislava, Rakúske cisárstvo |
Odkazy | |
Commons | Juraj Palkovič |
Juraj Palkovič (prídomok: Palkovich de Senkvicz) (* 27. február 1769, Rimavská Baňa – † 13. jún 1850, Bratislava) bol slovenský básnik, novinár, prekladateľ, pedagóg, organizátor kultúrneho života, profesor bratislavského evanjelického lýcea (na ktorom umožnil činnosť Ľudovítovi Štúrovi) a v rokoch 1832 – 1836 poslanec uhorského snemu za mesto Krupina.
Rodina
- Otec: Peter Palkovič - Paukovics de Senkvicz
- Matka: Illka
Životopis
Pochádzal zo zemianskej rodiny a vzdelanie získaval v Rimavskej Bani, Ožďanoch, v rokoch 1784 – 1786 v Dobšinej a v rokoch 1786 – 1790 absolvoval lýceum v Šoprone. Istý čas bol správcom školy a vychovávateľom v Budikovanoch a keď si zarobil na ďalšie štúdium, odišiel na univerzitu do nemeckej Jeny, kde pobudol dva roky (1792 – 1793). Tu bol tiež členom čitateľského spolku miestnych slovenských vysokoškolákov, v ktorom sám prednášal o Husovi, Jeronýmovi Pražskom, J. A. Komenskom a pod. Orientoval sa hlavne na české národné a literárne dejiny. Už tu sa upevnil vo svojich názoroch na potrebu jednotného spisovného jazyka pre Čechov, Moravanov i Slovákov. Po návrate z Jeny pôsobil v roku 1794 ako učiteľ v Lučenci, neskôr ako vychovávateľ v dome Gabriela Prónaya – hlavného župana Gemersko - Malohontskej stolice, ako aj vo Vacove. Pokúsil sa s poprednými slovenskými národovcami Bohuslavom Tablicom a Martinom Hamaliarom – absolventmi jenskej univerzity – o založenie Katedry reči a literatúry česko-slovanskej pri bratislavskom evanjelickom lýceu (1803). Toto podujatie bolo úspešné, no nepodarilo sa mu už realizovať ďalší plán a založiť pri katedre aj ústav na vydávanie slovenských spisov, kalendárov a novín, ako aj strediska pre zbieranie slovanských starožitností a archívnych dokumentov. Napriek tomu sa táto katedra stala postupne strediskom slovenského národného hnutia. Jej prvým profesorom sa stal práve Juraj Palkovič, ktorého vynikajúce jazykovedné a literárne znalosti boli už v tejto dobe dostatočne známe. Hoci z profesorskej funkcie nemal takmer žiadne finančné výhody, postupne sa mu podarilo pri katedre vybudovať knižnicu a archív, nazývanú spoločným menom bratislavský ústav, ktorého polstoročná existencia je nerozlučne spojená s jeho menom. Ako profesor lýcea prednášal nielen česko-slovenskú gramatiku, ale aj literárnu históriu spojenú s vyučovaním jazyka srbského, poľského, ba aj ruského. Onedlho však prestal pravidelne prednášať už aj preto, lebo nedostával plat, a tak si musel na živobytie zarábať hlavne literárnou činnosťou, vydávaním ľudovýchovných spisov, kalendárov a novín. Situácia sa aspoň trochu zlepšila potom, keď si od nadriadenej vrchnosti vymohol vymenovanie svojho „námestníka“ (zástupcu profesorátu), ktorý potom vykonával namiesto neho všetky povinnosti na katedre. Bol členom básnického združenia organizovaného Antonínom Jaroslavom Puchmajerom.[1]
Literárna činnosť
Svoju literárnu činnosť začal vydaním zbierky Múza ze slovenských hor, ktorá bola prejavom slobody vo vtedajšej literárnej tvorbe na Slovensku. Pokúsil sa tiež o divadelnú veselohru Dva buchy a tri šuchy, napísanú v slovenskom dialekte. Jeho celoživotným dielom bol však obsiahly dvojzväzkový Česko-latinsko-nemecký slovník Böhmisch-deutsch-lateinisch...Wörterbuch. V roku 1800 vydal vo Vacove preklad Hufelandovho spisu Kunšt prodloužení života a o dva roky neskoršie v Bratislave vlastnú brožúru Poučení o očkování. Z francúzštiny preložil a vydal pojednanie S. A. D. Tissota Zpráva pro lid obecní ve vsech bydlíci, kterak by zdraví svého chrániti a v nemocech sobě pomáhati měl k obecnímu dobrému. Okrem toho roku 1812 vydal dielo Juraja Plachého Knižečka k vzdělávatelnému čtění obzvláště pro školní mládež, ako aj vlastný Výtah z artikulu sněmových, to jest zpráv a zřízení zemských království uherského na obecních jeho sněmích, neb diétach od počátku XIX. století vydaných. Tento výťah určil hlavne poddaným roľníkom, aby sami mali možnosť poznať zákony a bránili sa tak proti neúmernému zvyšovaniu poddanských povinností zemskými pánmi. Ešte aj pri svojej novinárskej práci pamätal na vydávanie lacných brožúr zostavených z príloh novín Týdenník. Sľuboval napr. vydať Úplnú historii přítomné ruské války. Tlačou vyšla príloha novín zvaná Rozmlouvaní o včelářství Včeláka, Mlynáře a Vináře – dobrých sousedů a Zpráva o sázení a obdělávaní stromoví. Sám tvrdil, že vlastným nákladom vydal až 25 „rozličných slovanských kníh“. Vydavateľskou, ale hlavne popularizačno-vedeckou prácou, zostavovaním brožúr a kalendárov sa Palkovič pripravoval na svoju budúcu novinársku prácu. Robil ju popri literárnej, filologickej i popularizačno-vedeckej činnosti, ktorá zaberala takmer celú prvú polovicu minulého storočia.
Publicistická činnosť
V rokoch 1805 – 1848 vydával kalendár a vytvoril aj tzv. Přídavek ku kalendáři, v ktorom popularizoval vedecké poznatky, propagoval modernizáciu poľnohospodárskej výroby a otláčal aj beletristické príspevky. Bývali tu tiež články o najzávažnejších domácich i zahraničných politických udalostiach, o ľudovom zdravotníctve, nových knihách a pod. Dobre si uvedomoval, aký veľký vplyv má kalendár na tisícky čitateľov, ako môže ovplyvňovať verejnú mienku a prebúdzať aj slovenské a slovanské povedomie. Toto ovplyvňovanie však chápal ako dlhodobý proces, ktorý nemožno skvalitňovať náhodnými brožúrami, alebo len raz do roka vychodiacim kalendárom. Preto sa snažil založiť pravidelne vychádzajúce noviny, v ktorých by našlo miesto aj politické spravodajstvo. Sám ako poslanec za kráľovské mesto Krupinu v uhorskom Stavovskom sneme sústavne sledoval politickú i sociálnu problematiku monarchie a sám sa aj k týmto otázkam vyjadroval.
Prvé pokusy o získanie privilégia na vydávanie slovenských novín podnikol už v roku 1804. Vtedy sa pokúšal získať oprávnenie na vydávanie slovenských novín, ktoré po smrti Daniela Tállayiho, nakladateľa Prešpurských novín, ležalo nevyzdvihnuté na Kráľovskej uhorskej miestodržiteľskej rade v Budíne. Palkovičovi to však nadriadené úrady odmietli. Až po dlhých bojoch sa mu podarilo cisárskym dekrétom z roku 1811 získať privilégium na vydávanie novín Týdenník (1812–1818). V rokoch 1832–1841 vydával časopis Tatranka.
Vzťah k Štúrovej slovenčine
Keď Ľudovít Štúr a jeho stúpenci roku 1843 vystúpili so spisovnou slovenčinou, Palkovič ako radikálny zástanca jednoty spisovného jazyka Čechov, Moravanov a Slovákov, so štúrovcami nemohol súhlasiť, aj keď mal s nimi veľa spoločného. Ich cesty sa začali rozchádzať. Štúr zaneprázdnený prípravami na vydávanie politických novín a nepochybne aj znepriatelený s Palkovičom, prestal redigovať Tatranku. Palkovič po prestávke v apríli roku 1845 už ako 76-ročný starec vydáva sám tretí zväzok svojho časopisu. V predhovore k tomuto zväzku sa starý slovenský novinár zmieňuje, že o spisovnej slovenčine sa dozvedel až v máji roku 1844, keď sa mu dostala do rúk knižôčka veršov Janka Francisciho: „Svojim vrstovňíkom na pamjatku“, určená len úzkemu, dôvernému kruhu čitateľov. „Toto nám ještě scházelo“, sťažuje sa Palkovič, „ v tomto osudném čase, takové rozdvojení nás Slováků a od Čechů odtržení, toto rozkolnictví, tento zmatek v řeči a zpátky upadaní ze vzdělané, do té staré, nevzdělané...“ Palkovič teda hneď nepochopil význam spisovnej slovenčiny pre náš národný život. Napriek tomu nechcel popretŕhať všetky zväzky so svojimi bývalými žiakmi – štúrovcami. S uspokojením prijal správu o splnení svojej dávnej túžby – o skorom vydávaní slovenských politických novín, ku ktorým aj Štúrovi blahoželal. Vyslovil pritom nádej, že tento „učený a horlivý krajan náš“ sa vo svojich politických novinách vráti ku spisovnej češtine. K tomuto zväzku Tatranky Palkovič pripojil aj Ohlas o vydávaní Slovenských národných novín a Orla Tatranského, a to v štúrovskej slovenčine. Aj z toho vidieť, že Palkovič mal výhrady len proti spisovnej slovenčine, no s politickými a ľudovýchovnými akciami štúrovcov súhlasil. Preto aj počas revolúcie roku 1848 odmietol kategoricky návrhy Jána Kollára, aby prijal redaktorstvo pripravovaných protištúrovských novín. Ešte pred smrťou, keď ho navštívil Ľudovít Štúr, Jaroslav Bórik a Jozef Miloslav Hurban (koncom roku 1849, alebo nasledujúceho roku), sa takto vyslovil o spisovnej slovenčine: "Když takové věci vyvedlo to slovenské hýbání, když slovenčina takovou moc měla na srdce národa, že právě k tak krutému boji je roznítila, nu nech že si bude!... O však se já mám co těšiti, že národ náš tak se za jejich vedení pozdvihl! Já jíž myslil, že Slováci navěky jsou pochováni a hle, slovenčina byla jejich křísitelem z mrtvých!..."
Hodnotenie
Niektorí starší literárni historici bagatelizovali jeho význam. Napríklad Jaroslav Vlček o ňom napísal: „Ako veršovec hlásil sa k prežitej papierovej anakreontike, ako prozaik jednak mechanicky skladal lexikálnu látku, jednak vo svojom Týdenníku /1812 – 1818/ mechanicky novinárčil, jednak neskôr v „Tatranke“ zastaranú zmes nečasových a nezaujímavých poučení, jednak naposledy mechanicky popularizoval a prekladal bez výberu všetko, z čoho mu kynul aký – taký prospech hmotný“.
Takéto nespravodlivé hodnotenie životného diela Jura Palkoviča vyplývalo z preháňania negatívneho vplyvu jeho jazykovedných sporov s Jozefom Jungmannom a s jeho školou na vývoj slovenského národného hnutia. Aj keď treba priznať, že Palkovič ako zástanca veleslavínskej češtiny a nepriateľ jazykovedných reforiem Jozefa Jungmana sa mýlil a zastával konzervatívne stanovisko, napriek tomu jeho ľudovýchovná, edičná, osvetová a predovšetkým novinárska činnosť z neho robí veľkú a významnú postavu nášho novinárstva.
Dielo
Dráma
- 1800 – Dva buchy a tri šuchy
Poézia
Jazykovedné diela
- 1821 – Česko-nemecko-latinský slovník (Böhmisch-deutsch-lateinisches Wörterbuch)[2]
- 1830 – Bestreitung der Neuerungen in der böhmischen Orthographie...
Preklady
- 1800 – Ch. W. Hufeland: Kunšt prodloužení života lidského...
- 1804 – Známost vlasti (učebnica)
- 1805 – Česko-slovenská gramatika (Šramko)
- 1808 – Památné příhody hraběte Beňovského (Čerňanský)
- 1808 – Hlas volající k sedlákům (Feješ)
- 1810 – Letopisové krupinští (Braxatoris)
- 1812 – Knižečka k vzdělavatelnému čítaní (Braxatois)
- 1812 – Písně Anakreonovy (Rožnay)
- Damétas (Gellert)
- Fillys (Gellert)
- Iliada (Homér; prvý preklad Homéra u nás)
Ostatné diela
- 1802 – Poučení o očkování neb inokulování kravských osipek...
- 1804 – Známost vlasti
- 1808 – Biblia sacra
- 1818 – Obrana vydavatele Týdenníka...
- 1827 – Abkunft der Magyaren
Referencie
- ↑ Devatenácté století slovem i obrazem: Dějiny politické a kulturní. Díl I. Svazek druhý, nakladatel J.R.Vilímek, str.1046.
- ↑ PALKOVIČ, Juraj. Böhmisch-deutsch-lateinisches Wörterbuch : mit Beyfügung der den Slowaken und Mähren eigenen Ausdrücke und Redensarten (2 zv.) . www.digitale-sammlungen.de, . Dostupné online.
Externé odkazy
- Záznam o narodení a krste v matrikeevanjelického zboru v Rimavskej Bani; pokrstený ako Georgius Paukovics
- Plné texty diel J. Palkoviča
- Muza se Slowenských hor. We Wacowě: V Antonjna Gottljba, 1801. 108 s. - dostupné v Digitálnej knižnici UKB
Text je dostupný za podmienok Creative Commons Attribution/Share-Alike License 3.0 Unported; prípadne za ďalších podmienok. Podrobnejšie informácie nájdete na stránke Podmienky použitia.
Ľudovít Gostoni
Ľudovít Petraško
Štefánia Pártošová
Štefan Algöver
Štefan Balák
Štefan Gráf
Štefan Kýška
Štefan Krčméry
Štefan Leška
Štefan Pilárik
Štefan Povchanič
Štefan Romuald Hadbavný
Želmíra Gašparíková
Adam Bžoch
Adolf Dux
Agneša Kalinová
Alžbeta Göllnerová-Gwerková
Albert Marenčin
Alexander Križka
Alexandra Pavelková
Alojz Gocník
Andrej Chmelko
Andrej Kubina
Andrej Pavčo
Anton Brček
Anton Hlinka
Anton Kret
Bohuslav Nosák
Celestín Anton Radványi
Ctibor Matulay
Cyril Gallay
Daniela Lehutová
Daniel Hevier
Daniel Krman
Daniel Miloslav Bachát
Dezider Bodický
Dezider Rakšány
Dobroslav Chrobák
Dušan Kužel
Dušan Makovický
Eduard Goldstücker
Elena Krššáková
Emil Boleslav Lukáč
Emil Lehuta
Etela Farkašová
Eva Antoshchenko Múčková
Eva Maliti-Fraňová
Fedor Jesenský (bankár)
Fedor Jesenský (právnik)
Felix Litva
Ferdinand Gabaj
František Halvax
František Lipka
František Novosád
František Richard Osvald
Gabriel Rapoš
Georg Gaál
Gizela Gáfriková
Hana Ponická
Ignác Oravec
Igor Gallo
Igor Hochel
Igor Kapišinský
Igor Otčenáš
Imrich Kružliak
Ingrid Majeriková
Ivan Králik
Ivan Krčméry
Ivan Mojík
Ján Čajak
Ján Beňo (spisovateľ)
Ján Bodenek
Ján Frátrik
Ján Frýdecký
Ján Hudák
Ján Ičo
Ján Kaľavský
Ján Ladislav Kalina
Ján Lajčiak
Ján Múčka
Ján Mihál
Ján Ondruš
Ján Párička
Ján Pauliny
Ján Poničan
Ján Pravoslav Leška
Ján Valašťan Dolinský
Júlia Májeková
Július Albrecht
Július Botto
Július Lenko
Jana Juráňová
Jana Kantorová-Báliková
Janko Borodáč
Jožo Nižnánsky
Jolana Bánová-Verbeecková
Jozef Ambruš
Jozef Barši
Jozef Blaškovič
Jozef Hodorovský
Jozef Holúbek
Jozef Horváth
Jozef Kačka
Jozef Kot
Jozef Marián Gálik
Jozef Podhradský
Juraj Andričík
Juraj Maro
Juraj Marušiak
Juraj Palkovič (1763 – 1835)
Juraj Palkovič (1769 – 1850)
Karol Chmel
Karol Kuzmány
Karol Lilge
Katarína Lazarová
Koloman Kolomi Geraldini
Kornel Földvári
Ladislav Nižňanský
Leopold Lahola
Mária Ferenčuhová
Mária Filkusová
Mária Follrichová
Mária Klimová
Mária Kupčoková
Mária Rázusová-Martáková
Margita Figuli
Margita Pauliny-Tóthová
Marián Andričík
Marián Gavenda
Marián Hatala
Marián Kováčik
Marianna Oravcová
Marta Podhradská
Martina Grochálová
Martin Kollár (kňaz)
Martin Lauček
Martin Medňanský
Martin Miloš Braxatoris
Matej Bahil
Metod (svätec)
Michal Chorvát
Michal Filip
Mikuláš Štefan Ferienčík
Mikuláš Bakoš
Mikuláš Gacek
Mikuláš Pažítka
Milan Odran
Mirka Brezovská
Miroslav Dudok
Miroslav Marcelli
Natália Makedonová
Oľga Feldeková
Oľga Keltošová
Oľga Kralovičová
Oľga Lajdová
Ondrej Miloslav Bella
Oskár Formánek
Pavel Branko
Pavel Bujnák
Pavel Cancrini
Pavel Mučaji
Pavol Hrtus Jurina
Pavol Janík (spisovateľ)
Perla Bžochová
Peter Bella
Peter Kuklica
Peter Macsovszky
Peter Milčák
Peter Petro
Radovan Brenkus
Roman Brat
Rudolf Čižmárik
Samo Bohdan Hroboň
Samuel Czambel
Samuel Hruškovic
Slavomír Ondrejovič
Teofil Klas
Tereza Gašparíková
Tido J. Gašpar
Valér Kubány
Valerij Kupko
Viera Hegerová
Viera Husáková
Viera Juríčková
Viera Prokešová
Viktor Krupa
Viliam Mruškovič
Vincent Malý
Vladimír Bágeľ
Vladimír Hlôška
Vladimír Krivoš
Vladimír Oleríny
Vojtech Horáček
Vojtech Kondrót
Vojtech Mihálik
Zlatko Klátik
Zora Jesenská
Text je dostupný za podmienok Creative
Commons Attribution/Share-Alike License 3.0 Unported; prípadne za ďalších
podmienok.
Podrobnejšie informácie nájdete na stránke Podmienky
použitia.
www.astronomia.sk | www.biologia.sk | www.botanika.sk | www.dejiny.sk | www.economy.sk | www.elektrotechnika.sk | www.estetika.sk | www.farmakologia.sk | www.filozofia.sk | Fyzika | www.futurologia.sk | www.genetika.sk | www.chemia.sk | www.lingvistika.sk | www.politologia.sk | www.psychologia.sk | www.sexuologia.sk | www.sociologia.sk | www.veda.sk I www.zoologia.sk