A | B | C | D | E | F | G | H | CH | I | J | K | L | M | N | O | P | Q | R | S | T | U | V | W | X | Y | Z | 0 | 1 | 2 | 3 | 4 | 5 | 6 | 7 | 8 | 9
| Litovčina (lietuviškai, lietuvių kalba) | |
| Štáty |  Litva |
|---|---|
| Región | pobaltské štáty |
| Počet hovoriacich | 3,15 milióna |
| Klasifikácia | indoeurópske jazyky
|
| Písmo | latinka |
| Postavenie | |
| Úradný jazyk | Litva Európska úniaUznaný menšinový jazyk:  Poľsko |
| Regulátor | Komisia litovského jazyka (Valstybinė lietuvių kalbos komisija) |
| Jazykové kódy | |
| ISO 639-1 | lt |
| ISO 639-2 | lit |
| Wikipédia | |
| Adresa | lt.wikipedia.org |
| Pomenovanie | Vikipedija - Laisvąją enciklopediją |
| Pozri aj: Jazyk – Zoznam jazykov | |
Litovčina je jazyk z indoeurópskej rodiny z vetvy baltských jazykov. Má dve nárečia – žemajtské (dolnolitovské) a aukštajské (hornolitovské). Základom litovskej abecedy je latinka doplnená o diakritiku.
Je to pre mnohých jazykovedcov zaujímavý jazyk, pretože si zo všetkých iných živých indoeurópskych jazykov zachoval archaické črty vo fonológii a morfológii. Niektoré fakty poukazujú na to, že skupina baltských jazykov existovala oddelene od iných skupín indoeurópskych jazykov už v 10. storočí pred Kr. Vývoj baltských jazykov z indoeurópčiny je nevyjasnený.
Dejiny litovčiny
Východobaltské jazyky sa oddelili od západobaltských jazykov (hypoteticky nazývaných protobaltské jazyky) medzi rokmi 400 – 600. Diferenciácia medzi litovským a lotyšským jazykom sa začala okolo roku 800, ale ešte dlho po tom boli tieto dva jazyky dialektami jedného litovského jazyka. V 13. – 14. storočí mali veľký vplyv na vývoj lotyšského a litovského jazyka Livónci, ktorí v tomto období obsadili územia okolo rieky Daugavy. Toto územie takmer zhodovalo s územím dnešnej Litovskej republiky. Definitívne zmizli až v 17. storočí.
Najstaršia písomná pamiatka litovského jazyka pochádza z roku 1545. Je to prepis modlitby zo skoršieho originálu napísaný rukou na poslednej strane knihy Tractatus sacerdotalis vytlačenej v Štrasburgu. Text je napísaný v dzukiijskom dialekte. Ale niet pochýb o tom, že cirkevné litovské texty sa rozširovali na území Litvy už skôr – dokonca v 14. storočí. Veď v roku 1387 bolo v Litve oficiálne prijaté kresťanstvo a litovský ľud sa potreboval vzdelať aj v tomto smere. V historických análoch sa píše, že prvé cirkevné texty do litovského jazyka prekladal už Jogail
Súčasný litovský jazyk sa začal formovať v polovici 16. storočia. V roku 1547 v Kaliningrade (po litovsky: Karaliaučus) bola vytlačená prvá litovská kniha – luteránsky katechizmus Martiniasa Mažvidasa – v žemajtskom dialekte. Je to vlastne prvá litovská učebnica čítania a písania, v ktorej autor spomína pojem litovská abeceda a niekoľko ním vymyslených gramatických termínov. Úroveň gramotnosti litovcov na prelome 17. a 18. storočia bola nízka, preto knihy boli všetkým dostupné. Vydaním tejto knihy sa od tohto momentu v Litve datuje vznik spisovného litovského jazyka.
V roku 1620 vyšla prvá Učebnica litovčiny – Dictionarium trium linguarum – od Konstantinasa Sirvindasa, ktorá bola následne ešte päťkrát vydaná. V roku 1653 Danielius Kliainus napísal učebnicu gramatiky litovského jazyka Grammatica Litvanica.
Litovskí jazykovedci sa počnúc 17. storočím začali zaoberať vedeckým výskumom litovského jazyka, ktorý v sa v 19. storočí zintenzívnil. Veľmi veľký význam pre ďalší vývin jazyka mali práce litovského jazykovedca 19. storočia Jonasa Jablonskisa.
V roku 1864 po Januárovom povstaní Michail Nikolajevič Muraviev (generál-gubernátor Litvy) zakázal používať latinskú abecedu a tlačené texty v litovskom jazyku. Tlač litovských kníh však naďalej pokračovala za hranicami krajiny vo Východnom Prusku a v USA. Aj keď sa pod hrozbou smrti tieto knihy do Litvy privážali, pomocou nich totiž vzrastalo národné povedomie Litovcov, zákaz sa v roku 1904 zrušil.
Súčasný litovský jazyk
Dnes je litovčina úradným jazykom Litvy. Litovský jazyk však používa aj litovská menšina v Poľsku (5,8 tisíc), Bielorusku a Kaliningradskej oblasti (18 000) a tiež litovskí emigranti v USA (800 000), Rusku, Anglicku, Nemecku, Lotyšsku, Kanade, Austrálii, Brazílii a Argentíne. Celkovo litovským jazykom rozpráva 4 000 000 ľudí vrátane Litovcov v Litve.
Litovská abeceda
Pre zápis litovského jazyka sa od 16. storočia používa mierne upravená latinka. V druhej polovici 60. rokov 19. storočia sa do popredia dostala cyrilika a azbuka, ale v konečnom dôsledku ju Litovci neprijali. V roku 1905 sa uskutočnila pravopisná reforma litovského jazyka, podľa ktorej dnes v súčasnej litovskej abecede existuje 32 písmen:
| Veľké písmená | A | Ą | B | C | Č | D | E | Ę | Ė | F | G | H | I | Į | Y | J | K | L | M | N | O | P | R | S | Š | T | U | Ų | Ū | V | Z | Ž |
|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|
| Malé písmená | a | ą | b | c | č | d | e | ę | ė | f | g | h | i | į | y | j | k | l | m | n | o | p | r | s | š | t | u | ų | ū | v | z | ž |
Pre zápis niektorých zvukov spoluhlások sa používa kombinácia – „ch“.
Samohlásky
Litovčina má 12 samohlások. Doplnkami k štandardnej latinke sú písmená „ą“, „ę“, „į“, „ų“, (tzv. nosné), ktoré historicky označovali nosovky (ako v súčasnom poľskom jazyku). Vyslovujú sa ako písmeno „n“ v slove Hanka.
| Veľké písmená | Ą | Ę | Į | Ų |
|---|---|---|---|---|
| Malé písmená | ą | ę | į | ų |
Ďalším typom samohlások sú písmená „ė“ a „ū“, ktoré sa v slovenčine vyslovujú ako dlhé.
| Veľké písmená | Ė | Ū |
|---|---|---|
| Malé písmená | ė | ū |
Spoluhlásky
V litovčine existuje 20 spoluhlások, ktoré sa píšu latinkou. Navyše sa tu vyskytuje zložka CH ako v slovenčine.
| Veľké písmená | B | C | Č | D | F | G | H | J | K | L | M | N | P | R | S | Š | T | V | Z | Ž |
|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|
| Malé písmená | b | c | č | d | f | g | h | j | k | l | m | n | p | r | s | š | t | v | z | ž |
| Slovenčina | b | c | č | d | f | g | h | j | k | l | m | n | p | r | s | š | t | v | z | ž |
Akcentológia v litovskom jazyku
Akcent (prízvuk) v litovskom jazyku je veľmi dôležitý. Málo jazykov totiž má taký prízvuk ako litovský jazyk. Ak je napríklad v anglickom jazyku prízvuk individuálny, v slovenčine a lotyštine je na 1. slabike, v poľštine na predposlednej slabike, vo francúzštine vždy padá na tretiu slabiku, v macedónčine na 3. slabike od konca, v litovčine existuje celý systém pravidiel prízvukov a intonácie vo vetách.
Prízvučná môže byť ktorákoľvek slabika. V priebehu skloňovania (časovania) sa miesto prízvuku mení. Dlhá prízvučná slabika má dodatočnú prozodickú charakteristiku – intonáciu. Rozlišujeme intonáciu klesajúcu („akut“) a intonáciu stúpajúcu („cirkumflex“).
Poloha prízvuku je zásadným faktorom litovského slova a má fonologickú funkciu, tzn. slová sa môžu líšiť polohou prízvuku – prízvuk je v litovčine významotvorný.
- giria (chváli) – giria (les)
- kasa (ryje) – kasa (cop)
- karti (vešať) – karti (horká)
V litovskom jazyku, na rozdiel od lotyšského jazyka, existujú dvojslabičné slová so stúpajúcou a klesajúcou intonáciou (lauki a laukas) a rozličným prízvukom. Lotyština tento jav počas fínskeho vplyvu v krajine stratila a presunula prízvuk na prvú slabiku.
Litovské dialekty
Litovský jazyk sa rozdeľuje na dva dialekty – aukštajský dialekt (po litovsky: aukštaičių tarmės) a žemajtský dialekt (po litovsky: žemaičių tarmės). Pochádzajú z litovských slov vysoký (aukštaičių) a nízky (žemaičių) a ohraničujú územie obyvateľov okolo rieky Nemunas, ktorí nimi hovorili. Tieto dialekty sa ešte delia na tri poddialekty.
Aukštajský dialekt:
- východní Aukštajti
- západní Aukštajti (Suvalkovia)
- južní Aukštajti (Dzukovia)
Žemajtský dialekt:
- zapadní Žemajti (klajpedské nárečie)
- severozápadní Žemajti (telšiajské nárečie)
- južní Žemajti (razsejnícke nárečie)
Súčasný litovský jazyk je založený na dialekte západných Aukštajcov – Suvalkov.
Gramatika
Litovčina je syntetický jazyk. Rozlišuje v základe tri časy – prítomný, minulý a budúci. Zvláštnosťou je tzv. minulý opakovaný čas, ktorý sa v jazyku vyskytuje minimálne. Má jednu formu oznamovacieho spôsobu, ktorá sa v minulom čase môže kombinovať s príčastiami.
Nijaký iný jazyk nemá toľko príčastí ako litovčina! Súčasný litovský jazyk používa obrovské množstvo príčastí a v tomto mu patrí prvenstvo. Pre každý čas existuje v litovčine aktívne a pasívne príčastie, okrem litovskej zvláštnosti – minulého opakovaného času, – ktorý má len aktívne príčastie. Pomocou týchto príčastí sa vytvárajú formy činného a trpného rodu.
Litovský jazyk má dva gramatické rody – mužský a ženský. Stredný rod sa prakticky nevyskytuje. Má päť vzorov podstatných mien a tri vzory prídavných mien.
Podstatné mená
Podstatné a prídavné mená sa skloňujú siedmimi pádmi – tými istými ako v slovenčine.
| Slovensky | Litovsky | Otázka |
|---|---|---|
| Nominatív | Vardininkas | Kas? |
| Genitív | Kilmininkas | Ko? |
| Datív | Naudininkas | Kam? |
| Akuzatív | Galininkas | Ką? |
| Inštrumentál | Įnagininkas | Kuo? |
| Lokál | Vietininkas | Kur? |
| Vokatív | Šauksmininkas |
Lokál je však nahradený tzv. miestnym pádom, ktorý je bezpredložkový. Ten sa ešte delí na ďalšie štyri pády:
- inesív – v lese, v lesoch (miške, miškuose)
- illatív – do lesa, do lesov (miškan, miškuosna) (používa sa v hovorovej reči)
- adessív – pri lese, pri lesoch (miškiep, miškuosemp)
- allatív – k lesu, k lesom (miškop, miškump) (používa sa v niektorých stálych slovných spojeniach)
V súčasnosti sa v jazyku zachoval iba inesív. Práve on figuruje v gramatických pádoch podstatných mien pod názvom miestny pád.
Litovčina používa aj produktívny pád vokatív, ktorý sa používa pri oslovení. V množnom čísle má tvar nominatívu.
Litovčina prechyľuje ženské priezviská a to tak, že koncovka priezviska -aitė, -ytė alebo -(i)utė označuje slobodné dievča, koncovka -ienė vydatú ženu.[1]
Skloňovanie
Podstatné mená v litovčine sa zaraďujú do piatich skupín skloňovania.
| 1. skupina | -as, -ias, -ys, -jas | vakaras (vakaro) = večer, tarnautojas (tarnautojo) = sluha, butelis (butelio) = fľaša |
|---|---|---|
| 2. skupina | -a, -ia, -ė | daina (dainos) a giesmė (giesmės) = pieseň |
| 3. skupina | niektoré na -is | akis (akies) = oko, ausis (ausies) = ucho, dalis (dalies) = časť, dantis (danties) = zub, debesis (debesies) = oblak, žveris (žveries) = zviera |
| 4. skupina | -us, -ius | alus (alaus) = pivo, sūnus (sūnaus) = syn, direktorius (direktoriaus) = riaditeľ |
| 5. skupina | -uo, niektoré na -ė a -is | vanduo (vandens) = voda, akmuo (akmens) = kameň, šuo (šuns) = pes, sesuo (sesers) = sestra, duktė (dukters) = dcéra, mėnuo (mėnesio) = mesiac |
Slovesá
Slovesá môžu mať tieto tvary: neurčitok, prítomný, minulý, budúci čas, frekventatív. Litovčina má bohatý systém príčastí. Tretia osoba jednotného a množného čísla majú vždy rovnaký tvar.
Časovanie slovies
Prítomný čas
| dirbti = pracovať | norėti = chcieť | skaityti = čítať | |
|---|---|---|---|
| 1. sg. | dirbu | noriu | skaitau |
| 2. sg. | dirbi | nori | skaitai |
| 3. sg. | dirba | nori | skaito |
| 1. pl. | dirbame | norime | skaitome |
| 2. pl. | dirbate | norite | skaitote |
| 3. pl | dirba | nori | skaito |
Minulý čas
| dirbti = pracovať | norėti = chcieť | skaityti = čítať | |
|---|---|---|---|
| 1. sg. | dirbau | norėjau | skaičiau (palatalizácia – vznik afrikáty t→č) |
| 2. sg. | dirbai | norėjai | skaitei |
| 3. sg. | dirbo | norėji | skaitė |
| 1. pl. | dirbome | norėjome | skaitėme |
| 2. pl. | dirbote | norėjote | skaitėte |
| 3. pl | dirbo | norėjo | skaitė |
Budúci čas – infinitív bez koncovky -ti + s + koncovka.
| dirbti = pracovať | norėti = chcieť | skaityti = čítať | |
|---|---|---|---|
| 1. sg. | dirb-s-iu | norė-s-iu | skaity-s-iu |
| 2. sg. | dirb-s-i | norė-s-i | skaity-s-i |
| 3. sg. | dirb-s | norė-s | skaity-s |
| 1. pl. | dirb-s-ime | norė-s-ime | skaity-s-ime |
| 2. pl. | dirb-s-ite | norė-s-ite | skaity-s-ite |
| 3. pl | dirb-s | norė-s | skaity-s |
Frekventatív (opakovaný dej v minulosti) – infinitív bez koncovky -ti + dav + koncovka.