Mahmud II. محمود ثانى
30. sultán Osmanskej ríše
Panovanie
Dynastia	Osmanská dynastia
Panovanie	28. júl 1808 - 1. júl 1839
Predchodca	Mustafa IV.
Nástupca	Abdülmecid I.
Biografické údaje
Narodenie	20. júl 1785 Istanbul, Osmanská ríša
Úmrtie	1. júl 1839 (53 rokov) Istanbul, Osmanská ríša
Vierovyznanie	Sunnitský islam
Rodina
Manželka	Mal 16 konkubín.
Potomstvo	Mal 40 detí, z toho dvoch budúcich sultánov: Abdülmecid I. Abdülaziz
Otec	Abdülhamid I.
Matka	Nakşidil Sultán
Odkazy
	Mahmud II. (multimediálne súbory na commons)
Historický portál  Biografický portál

Mahmud II. alebo Mahmut II. (arab. Mahmúd II.;* 20. júl 1785 – † 30. jún 1839), Turkami nazývaný Mahmut Adli (Mahmud Spravodlivý), bol sultán Osmanskej ríše v rokoch 1808 – 1839. Patrí nepochybne k najpozoruhodnejším osobnostiam moderných dejín Osmanskej ríše.

Jeho matkou mala byť údajne Francúzka Aimée Dubucq de Rivera, ktorú počas plavby z Marseille na Martinik zajali berberskí piráti, ktorí ju potom ako gesto zmierenia poslali z Alžíra sultánovi Abdulhamidovi I. do Carihradu. Tu mala žiť Aimée šťastne až do smrti ako „francúzska sultánka“ a zoznámiť svojho syna Mahmúda s myšlienkami osvietenského absolutizmu. V skutočnosti sa však Mahmúd narodil prinajmenšom tri roky predtým, ako Aimée opustila Francúzsko a neexistuje ani žiadne hodnoverné svedectvo, že by sa mladá žena vôbec kedy do Alžíra či Turecka dostala. Ide teda o nepodložené romantické povesti.

Mahmudov otec, sultán Abdülhamid I. (1774 – 1789), poskytol svojmu synovi tradičné vzdelanie osmanského princa, ktoré spočívalo vo výučbe turečtiny, perzština, arabčiny, náboženstva, práva, poézie a dejín. Mahmud bol výborným kaligrafom a básnikom, písal pod pseudonymom Adli. Nezískal však žiadne zvláštne vedomosti o Európe.

Na trón sa dostal Mahmud za dramatických okolností. Roku 1807 bol zvrhnutý proreformný sultán Selim III. (1789 – 1807), Mahmudov bratranec, ktorý ako prvý osmanský vládca inicioval program reforiem podľa európskeho vzoru nazvaný Nizam-i Cedid (Nový poriadok), zameraný najmä na modernizáciu armády. Tradičné vojská janičiarov mali byť nahradené vycvičenou a organizovanou armádou podľa európskeho vzoru. Program však narazil na odpor vnútornej opozície vedenej janičiarmi a konzervatívnymi moslimskými duchovnými.

Odporcovia reforiem dostali príležitosť na zásah na jar 1807. 27. mája sa vzbúrenci, predovšetkým janičiari a fanatickí študenti teológie, zhromaždili blízko sultánovho paláca Topkapi v Carihrade. Selim III. sa vyľakal a v panike vyhlásil, že jednotky Nizam-i Cedid budú rozpustené. Potom vyhnal z paláca proreformných ministrov, čím ich vystavil istej smrti.

Nasledujúci deň vymenoval novú Imperiálnu radu. Vzbúrenci však neboli spokojní a podozrievali sultána, že ak zostane na tróne, zruší svoje vyhlásenia ihneď, len čo sa vrátia jemu lojálne vojská z dunajského frontu, kde boli z dôvodu práve prebiehajúcej rusko-tureckej vojny. Situácia sa dramaticky vyhrotila. Vzbúrenci sa na vonkajšom prvom nádvorí paláca Topkapi zmocnili sultánovho osobného tajomníka a rozsekali ho na kusy. Jeho hlavu potom hodili do sultánovho paláca. 29. mája bol Selim III. vyhlásený za neschopného vládnuť v súlade so zásadami islamu. Vzbúrenci ho donútili uchýliť sa do izolácie v „zlatej klietke“ v háremovej časti paláca (kde bol umiestnený aj Mahmud) a na jeho miesto dosadili duševne labilného Mustafu IV., syna Abdulhamida I. a nevlastného Mahmudovho brata.

Nový sultán okamžite zrušil reformu Nizam-i Cedid. Janičiari ovládli hlavné mesto a rozpútali všeobecný teror. Reformní ministri a príslušníci reformovanej armády boli chytaní a vraždení. Stále väčší počet nespokojencov, nielen stúpencov reforiem, ale aj znechutených oportunistov, sa sťahoval do provinčných miest. Mnohí sa vydali na sever a prešli bulharským územím do mesta Ruse (Ruščuk), opevneného mesta, ležiaceho pri brehu Dunaja, kde mal hlavný stan schopný vojvodca Mustafa Paša Bajraktar. Bajraktar do roka obnovil disciplínu v rozvrátenej osmanskej armáde a urobil ju schopnou boja.

„Rusecký výbor“ naplánoval štátny prevrat. 19. júla 1808 Bajraktar na čele armády obsadil Carihrad a donútil Mustafu IV. odvolať najvyššieho muftího Ataullaha Efendiho. O niekoľko dní potom odišiel z mesta. Janičiari a moslimskí duchovní sultána varovali, že ho rusecký paša chce zosadiť a znovu nastoliť reformistu Selima III. Vtedy si Mustafa uvedomil, že ak dá Selima a nevlastného brata Mahmuda zabiť, zostane jediným žijúcim mužom v osmanskej dynastii, a bude mať život aj sultanát pevne v rukách.

Keď 28. júla Bajraktar s pätnásťtisícovou armádou zaútočil na sultánov palác, vystrašený Mustafa poslal katov do háremovej časti paláca. Selim, ktorý bol práve na modlitbách, sa katovi bránil, nenechal sa uškrtiť a zakrvavené telo zosadeného sultána bolo nájdené na vnútornom nádvorí paláca.

Dvadsaťtriročnému Mahmudovi sa ale podarilo prežiť. Keď počul rozruch, ktorý spôsobili zabijaci, utiekol údajne s pomocou svojej matky na strechu háremu, kde sa ukryl medzi komíny. Tam ho našli a zachránili Bajraktarovi muži, ktorí už vtrhli do paláca. Podľa inej verzie našiel Bajraktar Mahmuda ukrytého pod kopou kobercov. Nech už to bolo akokoľvek, Paša sa postaral o zosadenie Mustafu IV. a vyhlásil za nového sultána Mahmuda. Mustafu chcel Bajraktar najprv na mieste zabiť ako odplatu za Selimovu smrť, ale keďže poprava dvoch panovníkov počas jediného dňa neprichádzala do úvahy, pretože potom by osmanská dynastia pravdepodobne vymrela po meči (Mahmud by bol posledným žijúcim mužským potomkom), bol Mustafa umiestnený do „zlatej klietky“ do háremu. Bajraktar Mustafa Paša bol menovaný za veľkovezíra.

Cyklus palácových prevratov ale ešte neskončil. Bajraktar sa rozhodol pokračovať v politike armádnych reforiem. Namiesto zdiskreditovaných plukov Nového poriadku zostavil oddiely Nových psovodov (Şegban-i Cedid). Velením týchto vojsk poveril bývalých dôstojníkov Nového poriadku, čo rozhorčilo reakcionárov. Bajraktar navyše urobil chybu, keď sa so svojimi „psovodmi“ v napätej atmosfére na konci pôstneho mesiaca ramadánu venoval hodovaniu.

Janičiari počas noci pripravili sprisahanie a ráno 15. novembra 1808 veľkovezíra prepadli v sídle Vysokej porty. Bajraktar sa ukryl v susednej malej kamennej budove, ktorá sa zdala, že je pomerne dobre obranyschopná. Keďže to však bol sklad strelného prachu, keď v okolí prepukla streľba, ozval sa náhle silný výbuch, ktorý usmrtil veľkovezíra, jeho osobných strážcov aj niekoľko stoviek útočiacich janičiarov. Mŕtve telo veľkovezíra vytiahli z trosiek a narazili na kôl.

Potom sa janičiari rozhodli zaútočiť na sultánov palác Topkapi. Mahmud II. však bol pohotový a privolal na pomoc osmanské loďstvo, ktoré začalo vzbúrencov bombardovať. Nasledoval požiar, ktorý zničil drevené domy v okolí paláca. Po dvoch dňoch bojov velitelia janičiarov začali prostredníctvom moslimských duchovných vyjednávať a dosiahla sa rámcová dohoda so sultánom. Janičiari sľúbili zastaviť obliehanie a zaistiť voľný odchod odzbrojených vojakov. Ráno 18. novembra boli brány sultánovho paláca otvorené a sprievod vojakov bez zbraní v usporiadaných šíkoch odchádzal z paláca.

Vo vzdialenosti niekoľko sto metrov od paláca však boli napadnutí janičiarmi a rozsekaní. Mahmud II. si zachránil život iba okamžitým príkazom na uškrtenie zosadeného Mustafu IV. Pristúpil k tomuto kroku, pretože očakával mužského dediča – jeho obľúbená žena Fatma bola už niekoľko mesiacov tehotná. Fatma nakoniec zomrela nasledujúci rok vo februári pri pôrode dcéry a malá princezná zomrela v útlom veku. Mahmud si tak udržal trón, ale onedlho musel reformný proces zastaviť. Jednotky Nových psovodov boli rozpustené.

Vzhľadom na traumatické zážitky z mladosti nemal sultán Mahmud II. rád palác Topkapi, ktorý zostal naďalej oficiálnou dvornou rezidenciou, ale Mahmud radšej jedol a spal v menšom a lepšie chránenom paláci Besiktaş. Poučil sa z osudu reformátorov sultána Selima III. a veľkovezíra Bajraktara. Práve Selim III., s ktorým viac ako rok zdieľal „zlatú klietku“, mal na neho veľký vplyv.

Prvé roky Mahmudovho panovania plynuli v tieni spomienok na Selimov osud a v strachu z novej vlny násilia. Roky čakal na vhodnú príležitosť, aby mohol udrieť proti nenávideným janičiarom. Bol mimoriadne trpezlivý, vynikajúci taktik, cieľavedomý, tvrdý. Nechýbala mu osobná odvaha a rozhodnosť. Jeho počiatočná pozícia pri nástupe k moci bola mimoriadne slabá. Prvých pätnásť rokov sa usiloval o centralizáciu moci do svojich rúk a jeho prvé kroky smerovali k posilneniu mocenskej pozície sultána priamo v Carihrade. Na kľúčové funkcie v štátnej byrokracii, armáde, ale aj v hierarchii moslimského duchovenstva trpezlivo a systematicky menoval svojich verných prívržencov.

Najsilnejším osmanským štátnikom prvého obdobia vlády Mahmuda II. bol veľmi konzervatívny muž, ktorý vyšiel z radov duchovenstva, Mehmet Sait Halet Efendi (1761 – 1823). V rokoch 1802 – 1806 slúžil ako osmanský veľvyslanec v Paríži. Ako hlavný sultánov radca vystupoval v úlohe ochrancu janičiarov a ako oponent akýchkoľvek reforiem. V novembri 1822 ho sultán Mahmud II. zosadil z funkcie a poslal do vyhnanstva, kde ho tiež skoro dostihol sultánov kat s hodvábnou šnúrou. O niekoľko dní bola jeho hlava vystavená na mramorovom stĺpe v sultánovom paláci.

Likvidácia Haleta Efendiho výrazne posilnila sultánovu autoritu. Vplyvnou osobnosťou v osmanskej armáde bol Kara Aga Hüsein Paša (1776 – 1849). Vo februári až októbri 1823 bol menovaný za veliteľa janičiarskeho zboru, získal hodnosť vezíra a titul pašu. Jeho skúsenosti potom sultán využil na likvidáciu janičiarov. Výraznou osobnosťou vlády sultána Mahmuda II. a hlavným súperom Haleta Efendiho bol Mehmet Husrev Paša (1756 – 1855). V rokoch 1801 – 1803 bol miestodržiteľom Egypta, veľký vplyv získal ako veľkoadmirál v rokoch 1811 – 1818 a 1822 – 1827. Ako vrchný veliteľ armády presadzoval vojenské reformy, a svoju kariéru ukončil ako veľkovezír.

Ďalším cieľom centralizačných snáh sultána Mahmuda II. bolo odstránenie feudálnych separatistov. V tomto smere bol osmanský sultán do veľkej miery úspešný. Mahmud II. sa sústredil najprv na centralizáciu v Anatólie. Keď roku 1814 zomrel Çapanoğlu Süleyman Bey, bola rozšírená sultánova kontrola na centrálnu Anatóliu. Po smrti Karaosmanoğlu Hüseyin Ağa v roku 1816, bola ovládnutá západná Anatólia. Roku 1817 sa celá Anatólia ocitla pod ústrednou mocou sultána Mahmuda II.

Likvidácia balkánskych miestodržiteľov prebehla v rokoch 1814 – 1820. Poslednou baštou balkánskeho feudálneho separatizmu bola doména Aliho Pašu z Janiny (1741 – 1822). Bola zlikvidovaná ťažením v apríli 1820 až januári 1822, pod velením Halet Efendiho.

Ali Paša a jeho synovia boli zosadení zo svojich funkcií, vyhlásení za povstalcov a bola proti ním vypravená pozemná a námorná expedícia. Starý „Lev z Janiny“, ktorý udržiaval styky s vplyvnými gréckymi emigrantmi, neúspešne vyzval Grékov, aby sa pripojili k jeho odporu proti Turkom. Ťaženie osmanskej armády prebiehalo s nebývalou rýchlosťou, už v auguste 1820 bolo obliehané sídlo pašu v Janine.

Ali Paša sa viac ako rok bránil na citadele, neskôr sa uchýlil do malej opevnenej ostrovnej vily na jazere Janina. Vzdal sa po prísľube, že ho sultán omilostí. Miestny veliteľ však dal janinského pašu 24. januára 1822 zabiť. Jeho hlava bola na výstrahu vystavená pred palácom Topkapi v Carihrade. Mahmudova armáda tak oslávila triumf nad mužom, ktorý dokázal vzdorovať piatim sultánom.

V roku 1813 rozdrvili tri turecké armády deväť rokov trvajúce povstanie v srbskom kniežatstve a donútili Karadjordje Petrovića (1760 – 1817), ktorý bol roku 1804 zvolený za prvého srbského vládcu, ujsť do Uhier. Represie janičiarov v Srbsku však boli tak kruté a neznesiteľné, že v roku 1815 vyvolali druhé srbské povstanie pod vedením vojvodu Miloša Obrenovića (1780 – 1860). Srbi sa márne domáhali vypočutia na viedenskom kongrese. Sultán Mahmud II. nakoniec roku 1815 uznal Miloša Obrenovića za vrchné knieža (1815 – 1839, 1858 – 1860) a priznal Srbsku čiastočnú vnútornú autonómiu s tím, že mestá a pevnosti zostanú v tureckých rukách.

Miloš Obrenović potom systematicky rozširoval srbskú autonómiu, svoje osobné postavenie a zaviedol celkom despotický režim. Keď sa Karadjordje vrátil v roku 1817 z emigrácie, knieža Miloš ho dal popraviť a jeho hlavu poslal sultánovi Mahmudovi II. do Carihradu. To sa stalo zárodkom nenávisti medzi dynastiou Obrenovičovcov a Karadjordjevičovcov po celé 19. storočie. V tom istom roku bol Miloš Obrenović vyhlásený za dedičné knieža.

Ďalšie, ale oveľa mohutnejšie povstanie, ktorému musel Mahmud II. čeliť, bolo Grécke povstanie. Po skončení napoleonských vojen vzniklo medzi Grékmi žijúcimi v emigrácii hnutie proti sultánovej vláde. Od roku 1814 pôsobila tajná revolučná Spoločnosť priateľov (Filiki Eteria), založená v Odese gréckymi vlastencami. Neskôr svoje sídlo presunula do Carihradu. Cieľom organizácie bolo oslobodenie Grékov a ďalších pravoslávnych poddaných z tureckej nadvlády. Tajným predsedom organizácie mal údajne byť ruský cár Alexander I. To je však vylúčené, napriek svojmu náboženskému zanieteniu by ruský vládca nikdy nepodporil žiadnu konšpiračnú organizáciu.

Gréci načasovali začiatok povstania na dobu, kedy bol sultán Mahmud II. zaneprázdnený bojom proti Ali Pašovi z Janiny v rokoch 1820 – 1822. Okrem toho v tej istej dobe, v rokoch 1820 – 1823, bola osmanská armáda tiež sústredená na vojnu s Perziou. Grécke povstanie bolo začaté na dvoch miestach, v dunajských kniežatstvách Moldavsku a Valašsku a na polostrove Morea v kontinentálnom Grécku.

Vlastné povstanie začalo 5. marca 1821, kedy generál v ruských službách Alexandros Ypsilanti (1792 – 1828), člen významnej fanariotskej rodiny, syn bývalého valašského hospodára a jeden z vodcov Spoločnosti priateľov, prekročil so svojim oddielom rusko-turecké hranice v Moldavsku v snahe vyvolať v dunajských kniežatstvách protiturecké povstanie.

Ypsilantiho akcia mala byť koordinovaná so súbežným povstaním vo Valašsku na čele s Tudorom Vladimireskom. V marci 1821 vstúpil Vladimirescu do Bukurešti a vzápätí ho nasledoval Ypsilanti. Medzi oboma vodcami však došlo k roztržke a Ypsilanti dal Vladimiresca pre údajnú zradu popraviť. Dobrodružná Ypsilantiho akcia onedlho stroskotala, pretože osmanské vojská ľahko porazili zostávajúcich povstalcov v bitke pri Drǎgǎsani. Srbské knieža Miloš Obrenović odmietlo podporiť Ypsilantiho. Ypsilanti sa preto uchýlil do Rakúska, kde bol ale okamžite uväznený a o sedem rokov neskôr tu skončil svoj život.

Ypsilantiho odvážna akcia sa však stretla so silným ohlasom vo vlastnom kontinentálnom Grécku a na gréckych ostrovoch. 25. marca 1821 v kláštore Agia Lavra zdvihol grécky arcibiskup Germanos (1771 – 1826) svetlomodrú vlajku povstalcov s bielym krížom. 25. apríla povstali grécki obyvatelia Atén a začiatkom júna dobyli pevnosť Akropolis.

Grécke povstanie sprevádzali od začiatku ukrutnosti a masakre, dochádzalo k etnickým čistkám a vypaľovaniu moslimských dedín. Na severe Morey bolo povraždených asi 15 000 moslimských dedinčanov a 40 000 z nich ušlo do osmanských pevností. Kým pravidelná osmanská armáda obliehala Aliho Pašu z Janiny, nemohla proti gréckym povstalcom efektívne zasiahnuť.

1. januára 1822 Prvý všegrécky kongres v Naupliu vyhlásil nezávislosť Grécka. Bola prijatá ústava, zakotvujúca rovnosť, náboženskú slobodu a nedotknuteľnosť súkromného majetku. Gréci sa tým prihlásili k myšlienke národného oslobodenia a k európskemu demokratickému hnutiu. Za prvého vládcu bol zvolený vzdelaný fanariot Alexandros Mavrokordatos (1791 – 1865).

Svätá aliancia grécke povstanie jednoznačne odsúdila a Grékov označila za nelegitímnych vzbúrencov. Toto stanovisko prinútilo Mahmuda II. uskutočniť rozhodné akcie. Sultán vyhlásil povstalcom svätú vojnu, džihád. Ako odveta za vraždenie moslimského obyvateľstva gréckymi povstalcami došlo v apríli a máji 1821 k masakre gréckeho obyvateľstva v Smyrne a na ostrove Chios. Grécky patriarcha v Carihrade Gregorios V. bol 22. apríla 1821 obesený na bráne svojej rezidencie. Jeho telo bolo tajne prevezené do Odesy, kde bol pochovaný ako mučeník. Traja ďalší ortodoxní biskupi boli tiež popravení.

Masaker Grékov na ostrove Chios mal obrovský dopad na európsku verejnú mienku. Na grécku stranu sa postavil anglický básnik lord Byron, ktorý v apríli 1824 zomrel v Missolonghi, ruský spisovateľ Puškin, francúzski spisovatelia Chateaubriand a Hugo aj francúzsky maliar Delacroix so svojim slávnym obrazom Vraždenie na Chiu.

V marci 1823 Veľká Británia vyhlásila, že od teraz bude považovať Grékov a Turkov za bojujúce strany a môže teda gréckym povstalcom poskytnúť pôžičku vo výške 800 000 libier šterlingov. V dôsledku zmeny britského postoja sa pozícia gréckych povstalcov výrazne zlepšila, a ruská diplomacia sa stala aktívnou. Rusko sa rozhodlo grécky problém internacionalizovať. V januári 1824 prišiel cár Alexander I. s iniciatívou, ktorej súčasťou bol projekt nastolenia mieru v Grécku, rátajúci s vytvorením nezávislého gréckeho štátu.

Odpoveďou na britsko-ruský tlak proti Osmanskej ríši bolo uzatvorenie dohody medzi sultánom Mahmudom II. a egyptským miestodržiteľom Muhammadom Alím (1769 – 1849) z januára 1824 o zákroku modernej egyptskej armády v Morei. Výmenou za tento zákrok sultán sľúbil postúpiť egyptskému vládcovi správu Cypru, Kréty, Sýrie a Morey.

Egyptský expedičný zbor s celkovou silou 17 000 mužov pod vedením Ibrahíma Pašu, syna Muhammada Alího, prezimoval na Kréte a vo februári 1825 sa vylodil v južnom Grécku. Egyptský zásah znamenal obrat vo vojnovej situácii. Vojenská a technická prevaha modernej egyptskej armády viedla k ťažkej porážke gréckych povstalcov. V júni 1825 bol dobytý Tripolis, bývalé sídlo morejského pašu. 23. februára 1826 po ročnom obliehaní bola dobytá a zničená hlavná pevnosť povstalcov Missolonghi. V júni 1826 vstúpili egyptskí vojaci do Atén a začali obliehať Akropolis, ktorá však kapitulovala až v júni 1827.

Podľa Mahmúda bolo na jar 1826 grécke povstanie na konci. Modernizovaná vojenská mašinéria Muhammada Alího dosiahla víťazstvo, ktoré tradičným osmanským plukom a janičiarom dlho unikalo. Sultán stál pred dvomi naliehavými, navzájom sa podmieňujúcimi problémami. Potreboval sa vymaniť zo závislosti na egyptských vazaloch, otcovi a synovi, a zároveň nasledovať Alího príklad a zahájiť sériu zásadných reforiem v európskom štýle.

Najväčšou prekážkou reforiem v ríši boli zbory janičiarov. Od 17. storočia, kedy sa stali známymi ako „hrozní nepriatelia kresťanstva“, sa janičiari zmenili na zdegenerovanú spoločenskú vrstvu. Sultán Mahmud II. využil úplný vojenský debakel janičiarov pri vojenských akciách namierených proti gréckemu povstaniu a 28. mája 1826 vydal dekrét o zriadení novej armády podľa vzoru jednotiek Nizam-i Cedid.

Z každého janičiarskeho práporu bolo 150 vybraných mužov zaradených do nového zboru. Sultán si pripravoval pôdu tým, že sa snažil pretrhnúť tradičný zväzok janičiarov s duchovnými. Nový dekrét bol posvätený samotným veľkým muftím. Zároveň 150 janičiarskych dôstojníkov verejne podporilo dekrét pripojením svojich podpisov. Mahmud sa snažil predísť chybám svojho predchodcu Selima III., ktorý roku 1807 vyprovokoval janičiarov k povstaniu, a potom zistil, že nemá dostatok ozbrojených síl na udržanie pokoja. Mahmud preto vo svojom paláci Topkapi tajne zhromažďoval zbrane v prípade komplikácií.

Štrnásť dní driemal medzi radovými vojakmi odpor k novému pokusu o zavedenie poriadku a disciplíny. Rebeli však nemali schopného vojvodcu ani konkrétny plán. Mahmud II. dal najprv usporiadať cvičnú prehliadku malého oddielu nového zboru za hradbami mesta. Potom nariadil, aby bol uprataný a vyčistený tábor Et Meydan pre slávnostnú prehliadku priamo v srdci janičiarskej rezidencie, ktorá sa mala uskutočniť 12. júna 1826.

Janičiari mali v úmysle tieto chvíle využiť na povstanie. Príslušníci nového zboru však prenikli na Et Meydan nenápadne v starých uniformách, rýchlo sa prezliekli do nových uniforiem a pred zrakmi osmanských hodnostárov a duchovných prehliadku vykonali. Na túto provokáciu reagovali janičiari koncentráciou síl a ozbrojovaním.

O dva dni neskôr vodcovia povstania nariadili janičiarom obrátiť kotly na varenie hore dnom. Povstanie sa začalo, ale od začiatku nebolo zdarné. Mahmud odpočíval v paláci Besiktaş, keď sa dozvedel o dlho očakávanej príležitosti na zlikvidovanie janičiarov. Okamžite sa vo svojom prepychovom člne dal previezť k prvej bráne paláca Topkapi.

Vzbúrení janičiari sa medzitým presunuli na Et Meydan do blízkosti mešity Aya Sofya a volali na smrť sultánovi a duchovným, ktorí vydali dekrét o zriadení nových zborov. Všetci poprední hodnostári a duchovní sa zhromaždili v záhradách vnútri hradieb sultánovho paláca. Na príkaz Kara Ağy Hüseyina lode dopravili do paláca celkom asi 14 000 profesionálnych vojakov s koňmi a delami. Janičiari, ktorých počet bol asi 20 000, sa tomu napodiv nijako nesnažili zabrániť.

Sultán sa potom obrátil na zhromaždených moslimských duchovných, aby rozhodli o osude povstalcov. Títo odvetili: „Ak krutí a zlí muži zaútočia na tvojich bratov, bojuj s nimi a pošli ich späť k ich prirodzenému sudcovi.“ Rozsudok smrti nad janičiarmi tak spečatili islamské autority. Sultán sa odobral do klenotnice a vztýčil Prorokov prápor.

Nasledujúceho dňa, 15. júna, sa pri rannej modlitbe v mešitách čítala sultánova výzva všetkým pravoverným moslimom, aby sa zhromaždili okolo paláca. Tisíce ľudí výzvu počúvlo a ponáhľali sa k palácu. Keď janičiari videli, že strácajú oporu ľudových más, začali sa sťahovať k Et Meydane nasledovaní novými zbormi s delostrelectvom. Vodcovia povstalcov narýchlo poslali svojich emisárov k veľkovezírovi so žiadosťou o milosť. Medzitým sa janičiari zabarikádovali vo svojich kasárňach na Et Meydane a začali paľbu proti novým zborom.

Vojaci odpovedali delostreleckou paľbou, ktorá zapálila drevené kasárne, a stovky janičiarov bolo rozstrieľaných delostreleckými kefami. Ďalší boli masakrovaní ucelenými salvami postupujúcich profesionálnych vojakov. Zajatých janičiarov zhromaždili na Et Meydane, uškrtili alebo sťali a ich telá narazili na koly okolo stromu, na ktorom kedysi janičiari obesili veľkovezíra.

Celkom bolo podľa britského veľvyslanca Stratforda Canninga zabitých asi 6000 janičiarov, niektorí autori udávali nepravdepodobné číslo 20 000. Likvidácia janičiarov vstúpila do osmanských dejín pod názvom Vak’ ai Hayriye (Požehnaná udalosť). 17. júna 1826 dal Mahmúd II. vyhlásiť dlhý dekrét o zrušení janičiarskeho zboru. Zvláštne inštrukcie doručili tatárski poslovia miestodržiteľom provincií. Počas niekoľkých dní provinčných janičiarov bez varovania povraždili. Zároveň bol zakázaný rád Bektášíja, ktorý bol hlavnou oporou janičiarov.

Po likvidácii janičiarov mohol sultán Mahmud II. bez prekážok pokračovať v reforme armády. Zároveň so zrušením janičiarského zboru boli zriadené nové armádne zbory (ordu), ktoré dostali oficiálne pomenovanie Muallem Asakir-i Mansure-i Muhammadiye (Vycvičení víťazní vojaci Muhammada).

Najdôležitejším krokom, ktorým si chcel sultán zaistiť politickú kontrolu ozbrojených síl, bolo zriadenie hodnosti serasker, ktorí sa stal vrchným veliteľom osmanskej armády so sídlom v Carihrade. Tým bola ukončená doterajšia roztrieštenosť veliteľských právomocí a tradičná autonómia rôznych zborov osmanskej armády.

Do hodnosti serasker bol najprv vymenovaný Kara Ağa Hüsein Paşa, v máji 1827 ho vystriedal veľkoadmirál Husrev Paşa. Zároveň so zrušením janičiarskych zborov boli zrušené aj zvyky feudálnej jazdy, sipáhijov. Bol vytvorený nový Imperiálny jazdný zbor v Silistre na Dunaji a pravidelný jazdný pluk v Carihrade.

V roku 1826 sa sultán Mahmud II. definitívne presťahoval zo starobylého paláca Topkapi do nového paláca Besiktaş na európskom brehu Bosporu. V paláci nahradili vankúše a divány európske pohovky, stoličky a stoly. V tradičnej osmanskej feudálnej spoločnosti malo veľký význam oblečenie, ktoré presne určovalo pozíciu, hodnosť a funkciu jedinca v spoločenskej hierarchii. Sultán Mahmud II. sa symbolicky začal obliekať ako európsky monarcha a učil sa po francúzsky. Na rozdiel od svojich predchodcov sa začal objavovať na verejnosti v kočiari, ako prvý začal navštevovať recepcie, koncerty, operu a balet. Začal pravidelne chodiť na radu ministrov a jazdiť na inšpekčné cesty do provincií. Ministri, vysokí byrokrati a dôstojníci onedlho začali napodobňovať sultánove európske odievanie. V roku 1829 mali európsky odev predpísaný nosiť všetci štátni úradníci a vojaci. Moderný fez vystriedal turbany, frak nahradil bohaté róby hodnostárov.

Prvé osmanské oficiálne noviny v tureckom jazyku a nepravidelne aj vo francúzskom (Le Moniteur Ottoman) začali vychádzať v roku 1831. Najdôležitejšou úlohou v oblasti vzdelávania a kultúry bolo vytvorenie kádra ľudí schopných realizovať sultánove reformy. V roku 1827 bola založená lekárska škola, roku 1831 zriadená vojenská hudobná škola a roku 1834 v Carihrade otvorili Vojenskú akadémiu.

Likvidácia privilegovaného postavenia gréckych fanariotov v roku 1821 viedla k zvýšenej potrebe tureckých úradníkov ovládajúcich cudzie jazyky. Roku 1827 sultán poslal do Európy prvú skupinu študentov, ktorí boli predurčení na prácu v Úrade hlavného pisára, neskoršom Ministerstve zahraničných vecí. V tomto úrade zriadili roku 1833 Prekladateľský úrad, kde začínal svoju profesionálnu kariéru celý rad vysokých osmanských reformných politikov a štátnikov. V roku 1834 sultán obnovil činnosť osmanských veľvyslanectiev v najvýznamnejších európskych metropolách.

Zavedením poštového systému došlo k zlepšeniu komunikácie vnútri Osmanského impéria. Mnohé z vtedajších reforiem boli povrchné, iné sa dotkli samotných základov osmanskej spoločnosti. Dá sa však povedať, že politika sultána Mahmuda II. po roku 1826 určila smer osmanských reforiem na ďalších 80 rokov.

V zahraničných záležitostiach Mahmud taký predvídavý nebol. Reformy kráčali ruka v ruke s celým radom ponižujúcich neúspechov, aké nezažil žiaden z jeho predchodcov. Ruský cár Mikuláš I. donútil sultána k ústupkom v akkermanskej konvencii podpísanej 7. októbra 1826. Mahmud obnovil privilégia dunajských kniežatstiev, potvrdil autonómiu Srbska ako dedičného kniežatstva, uznal ruskú nadvládu na Kaukaze a povolil ruským obchodným lodiam voľný prístup do osmanských vôd vrátane Úžin.

Grécke povstanie, o ktorom si Mahmud myslel, že sa skončí na jar 1826, trvalo ešte dlho. Po páde Missolonghi sa konflikt zmenil na vojnu s kleftami, ako Turci nazývali gréckych banditov. Oddiely povstalcov útočili v horách na osmanské pozície a ich vodcovia sa pokúšali uzatvoriť dočasné prímerie vždy, keď sa im situácia zdala byť zúfalá. Izolované grécke posádky pokračovali ďalej v odpore.

4. apríla 1826 bol podpísaný petrohradský protokol, ktorý znamenal rusko-britskú dohodu v gréckej otázke a 6. júna 1827 bola podpísaná londýnska konvencia, podľa ktorej sa k petrohradskému protokolu pripojilo Francúzsko. Vytvorila sa mocná protiturecká koalícia Ruska, Veľkej Británie a Francúzska.

20. októbra 1827 došlo k bitke pri Navarina, v ktorej koaličná flotila počas troch hodín celkom zničila turecko-egyptsko-tuniské loďstvo. Turci prišli celkom o 61 lodí a 8 000 vojakov a námorníkov. Katastrofálna porážka osmanského loďstva znamenala, že Ibrahím Paša zostal so svojou armádou celkom odrezaný od Egypta. Pozícia gréckych povstalcov sa výrazne zlepšila. V auguste 1828 Muhammad Alí podpísal dohodu o stiahnutí egyptských vojsk z Moreje.

Sultán Mahmud II. sa v snahe zdôvodniť porážku v decembri 1827 obrátil na pobúrené moslimské obyvateľstvo s manifestom, v ktorom obvinil Rusko z podnecovaní gréckeho povstania a vyhlásil akkermanskú konvenciu z októbra 1826 za neplatnú. Cár Mikuláš I. vyhlásil sultánovi 26. apríla 1828 vojnu. Ruským vojskám sa podarilo obsadiť Moldavsko a Valašsko, ale zle vyzbrojená a diletantsky vedená armáda nebola príliš úspešná. Výsledky prišli až keď vedenie armády prevzal generál Ivan Ivanovič Dibič (1785 – 1831). V júni 1829 dobyl Silistru, prekročil pohorie Balkán a 22. augusta 1829 po týždennom obliehaní vstúpil do Drinopoľa. Medzitým na kaukazskom fronte operoval generál Ivan Fiodorovič Paskevič (1782 – 1856), ktorý už 5. júla 1828 dobyl Kars a 14. septembra 1829 vstúpil do Erzurumu.

Rusko-turecká vojna skončila 14. septembra 1829 drinopolským mierom. Ruské hranice sa posunuli k ústiu Dunaja, dunajská kniežatstvá Moldavsko a Valašsko prešli pod ruský protektorát, bola potvrdená autonómia Srbska ako dedičného kniežatstva a uznaná autonómia Grécka. Rusko získalo na východe územie medzi Kubání? a Gruzínskom, ktoré boli obývané moslimskými Čerkesmi a Čečenmi, potvrdila sa cárova suverenita nad Gruzínskom a Arménskom vrátane nedávnych ruských ziskov vo vojne s Perziou. Osmanská ríša mala zaplatiť počas desiatich rokov vojnové reparácie vo výške 400 miliónov piastrov.

Na základe Londýnskeho protokolu z 3. februára 1830 uznali Veľká Británia, Rusko a Francúzsko úplnú nezávislosť Grécka. Po zavraždení gréckeho prezidenta Kapodistriasa v septembri 1831 však Grécko znova upadlo do anarchie. Roku 1832 bolo vyhlásené za absolútnu monarchiu na čele s neplnoletým bavorským princom Ottom. Otto sa v januári 1833 vylodil v Naupliu a v roku 1834 si zvolil za sídlo Atény, ktoré sa stali novým hlavným mestom Gréckeho kráľovstva. V tom istom roku turecká posádka opustila Akropolu.

V súvislosti s pomocou pri potlačení gréckeho povstania výrazne posilnil svoju pozíciu v rámci Osmanskej ríše egyptský miestodržiteľ Muhammad Alí. Egypt sa zmenil na lokálnu veľmoc vo východnom Stredomorí, ktorá sa usilovala o ďalšiu expanziu. Hlavným spojencom Egypta sa stalo po rokovaniach v Alexandrii Francúzsko. V roku 1829 Francúzsko a Egypt vypracovali spoločný plán na ovládnutie severnej Afriky. V nasledujúcom roku bol rozpracovaný variant, podľa ktorej by Muhammad Alí získal Tripolsko a Tunisko, a Francúzsko by obsadilo Alžírsko.

Neskôr však Muhammad Alí zmenil názor, odmietol účasť na francúzskom ťažení do Alžíra a naplno sústredil svoje sily na ovládnutie susednej Sýrie. Sultán Mahmúd II. nesplnil sľub daný egyptskému vládcovi ohľadom odmeny za grécku expedíciu a nemienil mu Sýriu podstúpiť. Roku 1831 preto Muhammad Alí proti sultánovi povstal. V novembri 1831 jeho syn Ibrahím Paša na čele svojich vojsk prekročil sinajskú púšť a obsadil provinčné sídlo Akku. Mahmúd v marci 1832 vyhlásil egyptského vládcu a jeho syna za vzbúrencov a poveril Ağu Hüseina Paşu, aby sa im postavil na odpor.

Prvé sýrske ťaženie v rokoch 1831 – 1833 malo nečakaný úspech. Pri kombinovanej pozemnej a námornej operácii egyptské vojská pod vedením Ibrahíma Pašu porazili osmanské jednotky a prešli cez Sýriu do Anatólie. Medzitým v máji 1832 padla obliehaná Akka. V decembri 1832 bola osmanská armáda porazená v bitke pri Konyi a Ibrahím Paša tiahol ďalej smerom na Carihrad.

K internacionalizácii osmansko-egyptského konfliktu došlo vo chvíli, keď sultán Mahmúd II. požiadal o pomoc európske veľmoci. Ruský cár Mikuláš I. sa rozhodol Mahmúda podporiť a okamžite vyslal do Carihradu 30 000 vojakov. V tejto chvíli boli Francúzi aj Briti postavení pred jasnú dilemu: alebo musia rozhodnými krokmi zachrániť sultána pred egyptským pašom, alebo vydajú Carihrad cárskemu Rusku. Obe veľmoci presadili uzavretie mieru medzi Mahmúdom a Muhammadom Alím. Muhammada Alího potvrdili dofunkcie miestodržiteľa v Egypte a na Kréte, Ibrahím Paša bol menovaný za guvernéra Damašku, Halabu, Adany a Džiddy. Sultán Mahmúd II. sa na britský nátlak musel s výsledkom rokovaní zmieriť. Egyptské vojská boli vzápätí evakuované z Anatólie a kríza sa skončila.

Cár Mikuláš I. nebol spokojný s priamou osmansko-egyptskou dohodou, pretože chcel upevniť ruskú dominantnú pozíciu priamo v Carihrade. Pokračoval teda v snahe pripútať si sultána Mahmúda II. spojeneckou zmluvou, ktorú uzavreli 8. júla 1833 v Hünkâr Iskelesi. Zmluva mala charakter spojeneckého obranného medzinárodného dokumentu, ktorý stanovil, že v prípade vojny Osmanská ríša nepustí cez Úžiny cudzie vojnové lode. Doba platnosti zmluvy sa stanovila na 8 rokov. Briti sa pokúsili „rozšíriť“ zmluvu z Hünkâr Iskelesi tak, že by sa k nej pripojili ďalšie veľmoci, Francúzsko ale, ktoré okázalo podporovalo Egypt, britskú iniciatívu nepodporilo.

16. augusta 1838 došlo medzi Spojeným kráľovstvom a Osmanskou ríšou k uzatvoreniu liberálnej konvencie v Balta Limani v prospech Britov. Šlo o veľkomyseľné ústupky v obchodnej sfére a Mahmúd dúfal, že Britániu zláka na vstup do formálneho spojenectva. Začiatkom jari 1838 sa jasne ukázalo, že Briti sultána, napriek jeho snahe nepodporia.

Mahmúd už v tom čase vedel, že nebude príliš dlho žiť. V dôsledku ochorení, pitia alkoholu a hýrenia predčasne zostarol. Okrem tuberkulózy ho sužovala aj cirhóza pečene. Odhodlal sa preto na posledné veľké vojenské ťaženie. Najprv vyzval Muhammada Alího, aby rešpektoval plnenie podmienok baltalimanskej dohody. Muhammad Alí sa odmietol sultánovej výzve podriadiť a v máji 1838 vyhlásil svoj zámer stať sa nezávislým panovníkom. Nakoniec sultán vyslal svoje jednotky s pruskými vojenskými poradcami do Sýrie. Nasledovalo druhé sýrske ťaženie Ibrahíma Pašu. Skoncentroval svoje sily a 24. júna porazil v údolí medzi Nezibom a Birecikom osmanské vojsko. Turecký veliteľ neuposlúchol radu pruského špecialistu von Moltkeho, aby zostal za mestským opevnením, ale počúvol výzvu z radov moslimských duchovných, že povstalec má byť porazený na otvorenom poli.

Vzápätí v Carihrade 30. júna 1839 zomrel ťažko chorý 54-ročný sultán Mahmúd II., bez toho, aby sa dozvedel o katastrofálnej porážke svojej pozemnej armády. Zanechal po sebe celkom 15 synov a 12 dcér, z ktorých na trón nastúpil jeho najstarší šestnásťročný syn Abdülmecid.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Mahmud II.

• Gombár, Eduard, Moderní dějiny islámských zemí, Praha 1999.
• Lewis, Bernard, Dějiny Blízkého východu, Praha 1997.
• Muzikář, Josef a kol., Zápas o novodobý stát v islámském světě. Od mešity k parlamentu, Praha 1989.
• Palmer, Alan, Úpadek a pád Osmanské říše, Praha 1996.
• Veselá, Zdenka, Novověké dějiny Turecka, I. díl, Praha 1966.