Tento článok alebo jeho časť si vyžaduje úpravu, aby zodpovedal vyššiemu štandardu kvality. Prosím, pozrite si stránky pomocníka, odporúčanie pre encyklopedický štýl a článok vhodne upravte. opraviť nekvalitný strojový preklad

Napoleonské vojny
Bitka pri Waterloo (18. jún 1815)
Dátum 18. máj 1803 - 20. november 1815 (12 rokov, 5 mesiacov a 4 týždne) Miesto Atlantický oceán, Kaukaz, Európa, Francúzska Guyana, Indický oceán, Stredozemné more, Severná Amerika, Severné more, Rio de la Plata, Západná India Výsledok Víťazstvo Koalície Viedenský kongres Vyhnanstvo Napoleona I. na Svätú Helenu Pád Prvého francúzskeho cisárstva Obnova Bourbonskej monarchie Rozpustenie Svätej ríše rímskej Úpadok Portugalskej ríše, Španielskeho impéria a Holandskej ríše Vzostup britského impéria k dominantnej svetovej superveľmoci Založenie Švédskeho a Nórskeho kráľovstva a Holandského kráľovstva Vzostup Pruska ako veľmoci Začiatok Risorgimenta a zjednotenia Nemecka Rozšírený rozmach nacionalizmu a liberalizmu v Európe Veľká strata populácie
Protivníci
Koaličné vojská: Rímsko-nemecká ríša (do roku 1806) Rakúsko (1805, 1809, 1813-15) Prusko (1806-07, 1813-15) Rusko (1804-07, 1812-15) Spojené kráľovstvo Bádensko Bavorsko (1813-15) Brunšvicko (1815) Francúzski rojalisti Hannover Uhorsko (1809) Lichtenštajnsko Čierna Hora (1806-07, 1813-14) Nasavsko (1815) Nizozemsko (1815) Osmanská ríša (1807-12) Pápežský štát Perzia (1807-12) Portugalsko (1800-07, 1809-15) Sardínia (1815) Sasko (1813-15) Sicília (1806-15) Španielsko (1808-15) Švédsko (1804-09, 1812-15) Švajčiarsko Toskánsko (1815) Württemberg (1813-15)	Francúzska republika (do roku 1804) Francúzske cisárstvo (od roku 1804) Francúzske klientské štáty: * Bonapartské Španielsko * Rýnsky spolok (1808-13) * Varšavské vojvodstvo * Etrúria * Holandsko * Taliansko * Lucca-Piombino * Neapolsko * Poľské légie * Švajčiarsko Rakúsko (1809-13) Dánsko-Nórsko (1807-14) Osmanská ríša (1806-09) Perzia (1804-07, 1812-13) Prusko (1807-12) Rusko (1807-12) Španielsko (1803-08) Švédsko (1810-12)
Velitelia
František I. Fridrich Viliam III. Alexander I. Juraj III. Henry Addington William Pitt mladší William Grenville William Cavendish Spencer Perceval Robert Jenkinson Ľudovít XVIII. Viliam I. Selim III. Mustafa IV. Mahmud II. Mária I. Ferdinand VII. Gustáv IV. Karol XIV. Ján Ferdinand I.	Napoleon I. Maximilián I. Frederik VI. Józef Poniatowski (†) Rutger Jan Schimmelpenninck Ľudovít Bonaparte Eugène de Beauharnais Joachim Murat (popravený)
Sila
Rusi: 900 000 vojakov, kozákov a domobrancov v maximálnom počte Prusi: 320 000 vojakov a domobrancov v maximálnom počte Briti: 250 000 vojakov a domobrancov v maximálnom počte Rakúšania, Španieli, Portugalci, Švédi a ďalší členovia koalície: 1 000 000 - 2 000 000 vojakov a domobrancov v maximálnom počte	Francúzi: 1 200 000 vojakov a domobrancov v maximálnom počte Francúzski klienti a spojenci: 500 000 - 1 000 000 vojakov a domobrancov v maximálnom počte
Straty
Rakúšania: 550 220 mŕtvych v boji (1792 - 1815) (celkový počet mŕtvych neznámy) Španieli: viac ako 300 000 mŕtvych v boji a viac ako 586 000 zabitých celkovo Rusi: 289 000 mŕtvych v boji (celkový počet mŕtvych neznámy) Prusi: 134 000 mŕtvych v boji (celkový počet mŕtvych neznámy) Briti: 32 232 mŕtvych v boji a 279 574 mŕtvych zraneniami, chorobami, nehodami a inými príčinami Portugalčania: viac ako 250 000 mŕtvych alebo nezvestných Taliani: 120 000 mŕtvych alebo nezvestných Osmania: 50 000 mŕtvych alebo nezvestných Celkovo: 2 500 000 mŕtvych	* 371 000 Francúzov mŕtvych v boji * 65 000 Francúzskych klientov mŕtvych v boji * 800 000 Francúzov a spojencov mŕtvych zraneniami, nehodami alebo chorobami (väčšina vo francúzskej invázii do Ruska) Celkovo: 1 800 000 mŕtvych
Historický portál

Napoleonské vojny (1803 - 1815) boli sériou veľkých konfliktov, v ktorých bojovalo Francúzske cisárstvo s jeho spojencami pod vedením Napoleona I. proti európskym mocnostiam formovaných do rôznych koalícií. Výsledkom vojen bolo krátke obdobie francúzskej nadvlády nad väčšinou kontinentálnej Európy. Vojny pramenili z nevyriešených sporov spojených s francúzskou revolúciou a jej výsledným konfliktom. Vojny sú často rozdelené do piatich konfliktov, každý pomenovaný podľa koalície, ktorá bojovala proti Napoleonovi: Tretia koalícia (1805), Štvrtá (1806 - 1807), Piata (1809), Šiesta (1813 - 1814) a Siedma koalícia (1815).

Napoleon pri nástupe na pozíciu prvého konzula vo Francúzsku v roku 1799 zdedil republiku v chaose; následne vytvoril štát so stabilným finančníctvom, silnou byrokraciou a dobre vycvičenou armádou. V roku 1805 vytvorili Rakúsko a Rusko tretiu koalíciu a viedli vojnu proti Francúzsku. Napoleon v reakcii na to v decembri 1805 porazil spojenecké rusko-rakúske vojsko pri Slavkove, čo sa považuje za jeho najväčšie víťazstvo. Na mori Briti 21. októbra 1805 v bitke pri Trafalgare jednoznačne porazili francúzsko-španielske námorníctvo. Toto víťazstvo zabezpečilo Britom kontrolu nad morami a zabránilo invázii do samotnej Británie. Z obavy o zvýšenie francúzskej moci viedlo Prusko vytvorenie štvrtej koalície s Ruskom, Saskom a Švédskom a obnovenie vojny v októbri 1806. Napoleon rýchlo porazil Prusov pri Jene a Rusov pri Friedlande, čím priniesol na kontinent neistý mier. Mier však netrval dlho, pretože vojna vypukla v roku 1809, keď bola vo Wagrame rýchlo porazená zle pripravená piata koalícia na čele s Rakúskom.

V nádeji, že Britániu prostredníctvom kontinentálnej blokády Francúzsko ekonomicky izoluje a oslabí, zahájil Napoleon inváziu do Portugalska, jediného zostávajúceho britského spojenca v kontinentálnej Európe. Po okupácii Lisabonu v novembri 1807 a s väčšinou francúzskych vojsk prítomných v Španielsku využil Napoleon príležitosť obrátiť sa proti svojmu bývalému spojencovi, zosadiť vládnucu španielsku kráľovskú rodinu a vyhlásiť jeho brata za španielskeho kráľa v roku 1808 ako Jozefa I. Španieli a Portugalčania sa vzbúrili s britskou podporou a v roku 1814 po šiestich rokoch bojov vyhnali Francúzov z Pyrenejského polostrova.

Rusko pravidelne porušovalo kontinentálnu blokádu, čo viedlo Napoleona k zahájeniu masívnej invázie do Ruska v roku 1812. Výsledná kampaň sa skončila katastrofou a takmer zničením Napoleonovej Grande Armée.

Rakúsko, Prusko a Rusko povzbudené touto porážkou vytvorili šiestu koalíciu a začali nové ťaženie proti Francúzsku. V októbri 1813 po niekoľkých nepresvedčivých útokoch definitívne porazili Napoleona v Lipsku. Spojenci potom z východu vtrhli do Francúzska, zatiaľ čo Polostrovná vojna sa rozšírila do juhozápadného Francúzska. Koaličné jednotky dobyli Paríž koncom marca 1814 a v apríli prinútili Napoleona abdikovať. Vyhostili ho na ostrov Elba a Bourbonovci sa dostali späť k moci. Napoleon ale vo februári 1815 z Elby utiekol a na zhruba sto dní znovu získal moc nad Francúzskom. Po vytvorení siedmej koalície ho spojenci v júni 1815 natrvalo porazili pri Waterloo a vyhostili ho na ostrov Svätá Helena, kde o šesť rokov neskôr zomrel.

Viedenský kongres prekreslil hranice Európy a priniesol obdobie relatívneho mieru. Vojny mali hlboké následky na globálne dejiny vrátane šírenia nacionalizmu a liberalizmu, vzostupu Británie ako najvýznamnejšej námornej a hospodárskej sily na svete, vzniku hnutí za nezávislosť v Latinskej Amerike a následného rozpadu Španielskeho impéria a Portugalskej ríše, na zásadné reorganizácie nemeckých a talianskych území na väčšie štáty a na zavedenie radikálne nových metód vedenia vojen, ako aj občianskeho práva.

Napoleon sa chopil moci v roku 1799 a vytvoril vojenskú diktatúru.^[1] Existuje mnoho názorov k tomu, kedy nastal formálny začiatok napoleonských vojen; často sa používa 18. máj 1803, keď Británia a Francúzsko ukončili iba krátke obdobie mieru medzi rokmi 1792 a 1814. Napoleonské vojny sa začali vojnou tretej koalície, ktorá bola prvou z koaličných vojen proti prvej francúzskej republike po nástupe Napoleona ako vodcu Francúzska.

Británia ukončila Amienskú zmluvu a v máji 1803 vyhlásila vojnu Francúzsku. Medzi dôvody patrili Napoleonove zmeny v medzinárodnom systéme v západnej Európe, najmä vo Švajčiarsku, Nemecku, Taliansku a Holandsku. Historik Frederick Kagan tvrdí, že Británii vadilo najmä Napoleonovo presadzovanie kontroly nad Švajčiarskom. Briti sa navyše cítili byť urazení, keď Napoleon vyhlásil, že ich krajina si v európskych záležitostiach nezaslúži žiadnu pozornosť, hoci kráľ Juraj III. bol voličom Svätej rímskej ríše. Rusko sa samo rozhodlo, že intervencia vo Švajčiarsku naznačuje, že Napoleon nehľadá mierové riešenie svojich sporov s ostatnými európskymi mocnosťami.

Briti narýchlo presadili námornú blokádu Francúzska. Napoleon reagoval ekonomickým embargom proti Británii a snažil sa eliminovať britských kontinentálnych spojencov, aby rozbil koalície zostavené proti nemu. Takzvaná kontinentálna blokáda vytvorila ligu ozbrojenej neutrality, aby narušil blokádu a presadil voľný obchod s Francúzskom. Briti odpovedali na to dobytím dánskej flotily, rozbitím ligy a neskôr si zaistili nadvládu nad morami, čo im umožnilo slobodne pokračovať v stratégii. Napoleon vyhral vojnu tretej koalície v Slavkove, vytlačil z vojny rakúske cisárstvo a formálne rozpustil Svätú rímsku ríšu. Za niekoľko mesiacov Prusko vyhlásilo vojnu a spustilo vojnu štvrtej koalície. Táto vojna sa pre Prusko skončila katastrofou, bola porazená a obsadená do 19 dní od začiatku kampane. Napoleon následne porazil Rusko pri Friedlande, vytvoril silné klientske štáty vo východnej Európe a ukončil štvrtú koalíciu.

Súčasne odmietnutie Portugalska zaviazať sa k kontinentálnej blokáde a neschopnosť Španielska ju dodržiavať viedlo k Polostrovnej vojne a k vypuknutiu vojny piatej koalície. Francúzi obsadili Španielsko a vytvorili španielske klientské kráľovstvo, ktoré ukončilo spojenectvo medzi nimi. Čoskoro nasledovalo veľké britské zapojenie sa do Polostrovnej vojny. Napoleon dohliadal na situáciu na Pyrenejskom polostrove, porazil Španielov a vykázal Britov z polostrova. Rakúsko, ktoré chcelo získať späť územie stratené počas vojny tretej koalície, zaútočilo na klientske štáty Francúzska vo východnej Európe. Napoleon porazil piatu koalíciu pri Wagame.

Hnev na britské námorné akcie viedol Spojené štáty k vyhláseniu vojny Británii vo vojne roku 1812. Sťažnosti na kontrolu nad Poľskom a vystúpenie Ruska z kontinentálnej blokády viedli k tomu, že Napoleon v júni 1812 napadol Rusko. Invázia bola pre Napoleona katastrofou; taktika spálenej zeme, dezercia, francúzske strategické zlyhania a nástup ruskej zimy prinútili Napoleona ustúpiť s obrovskými stratami. Napoleon utrpel ďalšie neúspechy; nasledujúce leto bola v bitke pri Vitorii zlomená francúzska moc na Pyrenejskom polostrove a nová koalícia začala vojnu šiestej koalície.

Koalícia porazila Napoleona v Lipsku, čo urýchlilo jeho pád z moci a abdikáciu, ktorá nastala 6. apríla 1814. Víťazi vyhostili Napoleona do Elby a obnovili Bourbonskú monarchiu. Napoleon v roku 1815 utiekol z Elby a zhromaždil dostatočnú podporu na zvrhnutie monarchie Ľudovíta XVIII., čím proti nemu bola vyvolaná siedma a posledná koalícia. Napoleon bol pri Waterloo jednoznačne porazený a 22. júna opäť abdikoval. 15. júla sa vzdal Britom v Rochefortu a bol natrvalo vyhostený na ostrov Svätá Helena. Vojnu formálne ukončila Parížska zmluva podpísaná 20. novembra 1815.

Bourbonská monarchia bola znovu obnovená a víťazi začali Viedenský kongres s cieľom obnoviť mier na kontinente. Priamym výsledkom vojny sa stalo to, že Pruské kráľovstvo sa stalo na kontinente veľmocou,^[2] zatiaľ čo Veľká Británia so svojím neprekonateľným kráľovským námorníctvom a rozvíjajúcim sa impériom sa stala dominantnou superveľmocou na svete.^[3] Svätá rímska ríša bola rozpustená a filozofia nacionalizmu, ktorá sa objavila na začiatku vojny, výrazne prispela k neskoršiemu zjednoteniu nemeckých štátov a talianskeho polostrova. Vojna na Pyrenejskom polostrove veľmi oslabila španielsku moc a Španielske impérium sa začalo rozpadať; Španielsko do roku 1833 stratilo takmer všetky svoje územia v Amerike. Portugalská ríša sa zmenšila a Brazília vyhlásila nezávislosť v roku 1822.

Pozri aj: Francúzske revolučné vojny

Vypuknutie francúzskej revolúcie prijali vládcovia kontinentálnych mocností Európy s veľkou nevôľou, čo sa ešte viac zhoršilo popravou francúzskeho kráľa Ľudovíta XVI. a zvrhnutím francúzskej monarchie. V roku 1793 vytvorili Rakúske cisárstvo, Sardínske kráľovstvo, Neapolské kráľovstvo, Pruské kráľovstvo, Španielske impérium a Kráľovstvo Veľkej Británie Prvú koalíciu na potlačenie rastúcich nepokojov vo Francúzsku. Opatrenia ako masový odvod, vojenské reformy a totálna vojna umožnili Francúzsku poraziť koalíciu napriek súbežnej občianskej vojne vo Francúzsku. Napoleon, vtedajší generál francúzskej armády, prinútil Rakúšanov podpísať mier z Campoformia, čím zostala len Veľká Británia proti rodiacej sa Francúzskej republike.

Druhú koalíciu vytvorili v roku 1798 Veľká Británia, Rakúsko, Neapolské kráľovstvo, Osmanská ríša, Pápežské štáty, Portugalsko, Rusko a Švédsko. Francúzska republika bola pod výkonným direktóriom postihnutá vysokou úrovňou korupcie a vnútornými problémami. Novej republike takisto chýbali finančné prostriedky, a taktiež služby Lazareho Carnota, ministra vojny, ktorý viedol Francúzsko k víťazstvám v raných fázach revolúcie. Bonaparte, veliteľ Armée d'Italie v posledných fázach Prvej koalície zahájil kampaň v Egypte s cieľom narušiť britskú ekonomickú veľmoc v Indii. Republika pod tlakom zo všetkých strán utrpela sériu postupných porážok proti revitalizovaným nepriateľom, ktorí boli podporovaní britskou finančnou pomocou.

Bonaparte sa po neúspešnej kampani vrátil do Francúzska z Egypta 23. augusta 1799. Velenie nad francúzskou vládou prevzal 9. novembra štátnym prevratom, zrušil pozíciu konzula a transformoval republiku na de facto diktatúru. Ďalej reorganizoval francúzske vojská a založil veľkú rezervnú armádu, ktorá poslúžila na podporu kampaní na Rýne alebo v Taliansku. Rusko už bolo z vojny von a pod Napoleonovým vedením Francúzi v júni 1800 jednoznačne porazili Rakúšanov. V decembri bolo Rakúsko definitívne porazené Moreauovými jednotkami v Bavorsku. Porážku Rakúska spečatila zmluva v Lunéville začiatkom nasledujúceho roku, čo prinútilo Britov podpísať Amienskú zmluvu s Francúzskom a zaviesť tak neistý mier.

Neexistuje konsenzus o tom, kedy sa skončili francúzske revolučné vojny a začali napoleonské vojny. Možné dátumy zahŕňajú 9. november 1799, kedy sa Bonaparte chopil moci prevratom 18. brumaira, čo je dátum, ktorý sa v tom čase používal podľa republikánskeho kalendára; 18. máj 1803, kedy Británia a Francúzsko ukončili jedno krátke obdobie mieru medzi rokmi 1792 a 1814; alebo 2. december 1804, kedy sa Bonaparte korunoval za cisára.

Britskí historici príležitostne označujú takmer nepretržité vojnové obdobie od roku 1792 do roku 1815 ako Veľkú francúzsku vojnu alebo ako záverečnú fázu anglicko-francúzskej druhej storočnej vojny, ktorá trvala od roku 1689 do roku 1815. Historik Mike Rapport (2013) navrhol použiť výraz „francúzske vojny“ na jednoznačné opísanie celého obdobia od roku 1792 do roku 1815.

Vo Francúzsku sú napoleonské vojny všeobecne integrované do francúzskych revolučných vojen: Les guerres de la Révolution et de l'Empire.

Nemecká historiografia ráta vojnu druhej koalície (1798/1799 – 1801/1802), počas ktorej sa Napoleon ujal moci, ako Erster Napoleonischer Krieg („prvá napoleonská vojna“).

V holandskej historiografii je bežné označovať sedem hlavných vojen medzi rokmi 1792 až 1815 ako koaličné vojny (Coalitieoorlogen), pričom prvé dve sa označujú ako vojny francúzskej revolúcie (Franse Revolutieoorlogen).

Britániu podráždilo niekoľko francúzskych krokov po Amienskej zmluve. Bonaparte anektoval Piemont a Elbu, stal sa prezidentom Talianskej republiky, štátu v severnom Taliansku, ktorý založilo Francúzsko, a nepodarilo sa mu evakuovať Holandsko, tak ako to bolo dohodnuté v zmluve. Francúzsko pokračovalo v zasahovaní do britského obchodu napriek tomu, že došlo k mieru, a sťažovalo sa na Britániu, ktorá ukrývala určitých jednotlivcov a nezakročila protifrancúzskou tlačou. Malta bola počas vojny zajatá Britániou a bola predmetom komplexného usporiadania v 10. článku Amienskej zmluvy, kde mala byť s neapolskou posádkou obnovená u rytierov svätého Jána a poskytnutá pod záruku tretích mocností. Oslabenie rytierov svätého Jána konfiškáciou ich majetku vo Francúzsku a Španielsku spolu s oneskorením pri získavaní záruk zabránili Britom v evakuácii po troch mesiacoch, ako to stanovuje zmluva.

Helvétsku republiku založilo Francúzsko, keď v roku 1798 napadlo Švajčiarsko. Francúzsko stiahlo svoje jednotky, ale proti vláde došlo k prudkým sporom, ktoré mnohí Švajčiari považovali za príliš centralizované. Bonaparte v októbri 1802 znovu obsadil krajinu a nastolil kompromisné riešenie. To spôsobilo rozsiahle pobúrenie v Británii, ktorá protestovala, že išlo o porušenie zmluvy z Lunéville. Napriek tomu, že kontinentálne mocnosti neboli pripravené konať, Briti sa rozhodli vyslať agenta, ktorý by Švajčiarom pomohol získať zásoby, a tiež nariadil ich armáde, aby nevracala Kapskú kolóniu Holandsku, ako sa zaviazali v Amienskej zmluve.

Švajčiarsky odpor sa zrútil skôr, ako bolo možné niečo dosiahnuť, a po mesiaci Británia odvolala rozkaz neobnoviť Kapskú kolóniu. Zároveň sa Rusko konečne pripojilo k záruke, pokiaľ ide o Maltu. V obave, že dôjde k nepriateľstvu, keď Bonaparte zistí zadržanie Kapskej kolónie, začali Briti otáľať s evakuáciou Malty. V januári 1803 vládny dokument vo Francúzsku zverejnil správu obchodného agenta, ktorá zaznamenala ľahkosť, s akou je možné Egypt dobyť. Briti sa toho chopili a požadovali uspokojenie a bezpečnosť pred evakuáciou Malty, ktorá bola vhodným odrazovým mostíkom do Egypta. Francúzsko sa vzdalo akejkoľvek túžby zmocniť sa Egypta a pýtalo sa, aký druh uspokojenia je potrebný, ale Briti nedokázali odpovedať. Stále ich ešte nenapadlo ísť na vojnu; predseda vlády Addington verejne potvrdil, že Británia je v mierovom stave.

Začiatkom marca 1803 Addingtonové ministerstvo dostalo správu, že Kapská kolónia bola znovu obsadená britskou armádou v súlade s rozkazmi, ktoré boli následne zrušené. 8. marca nariadili vojenské prípravy na ochranu pred možnou francúzskou odvetou a zdôvodnili ich nepravdivým tvrdením, že išlo iba o reakciu na francúzske prípravy a že s Francúzskom vedú vážne rokovania. O pár dní sa vedelo, že Kapská kolóna bola odovzdaná v súlade s protiargumentmi, ale už bolo neskoro. Bonaparte pred vojenskými prípravami nadával britskému veľvyslancovi pred 200 divákmi.

Addingtonové ministerstvo si uvedomilo, že budú čeliť vyšetrovaniu z dôvodu ich falošných dôvodov vojenských príprav, a v priebehu apríla sa neúspešne pokúsilo získať podporu Williama Pitta mladšieho, aby ich chránil pred hrozbou. V tom istom mesiaci ministerstvo vydalo ultimátum pre Francúzsko, ktoré požaduje zadržanie Malty najmenej na desať rokov, trvalé získanie ostrova Lampedusa od sicílskeho kráľovstva a evakuáciu Holandska. Ponúkli tiež uznanie francúzskych ziskov v Taliansku, ak evakuujú Švajčiarsko a odškodnia kráľa Sardínie za jeho územné straty. Francúzsko ponúklo, že Maltu zverí do rúk Ruska, aby uspokojilo britské záujmy, odišlo z Holandska, keď bola Malta evakuovaná, a uzavrelo dohodu, ktorá by uspokojila Britániu v iných otázkach. Briti nepravdivo popreli, že by Rusko ponúklo, a ich veľvyslanec opustil Paríž. V snahe vyhnúť sa vojne poslal Bonaparte tajnú ponuku, v ktorej súhlasil s tým, aby Británia zadržala Maltu, ak by Francúzsko mohlo obsadiť polostrov Otranto v Neapolsku. Všetko úsilie bolo márne a Británia 18. mája 1803 vyhlásila vojnu.

Bližšie informácie v hlavnom článku: Spojené kráľovstvo v napoleonských vojnách

Británia ukončila prímerie vyvolané Amienskou zmluvou, keď v máji 1803 vyhlásila vojnu Francúzsku. Britov čoraz viac hnevalo Napoleonovo preskupenie medzinárodného systému v západnej Európe, najmä vo Švajčiarsku, Nemecku, Taliansku a Holandsku. Kagan tvrdí, že Britániu znepokojilo najmä Napoleonovo presadzovanie kontroly nad Švajčiarskom. Briti sa cítili urazení, keď Napoleon vyhlásil, že si nezaslúžia žiadny hlas v európskych záležitostiach (napriek tomu, že kráľ Juraj bol voličom Svätej rímskej ríše), a pokúsil sa obmedziť londýnske noviny, ktoré ho hanobili.

Británia mala pocit straty kontroly a straty trhov a bola znepokojená možnou hrozbou Napoleona pre jeho zámorské kolónie. McLynn tvrdí, že Británia išla do vojny v roku 1803 zo „zmesi ekonomických motívov a národných neuróz - iracionálnej obavy o Napoleonove motívy a zámery“. McLynn dospel k záveru, že sa to ukázalo ako správna voľba pre Britániu, pretože z dlhodobého hľadiska boli Napoleonove zámery nepriateľské voči britským národným záujmom. Napoleon nebol pripravený na vojnu, a tak to bol najlepší čas, kedy ich Británia zastavila. Británia využila otázku Malty a odmietla dodržiavať podmienky Amienskej zmluvy a ostrov evakuovať.

Hlbšou britskou sťažnosťou bolo ich vnímanie, že Napoleon preberá osobnú kontrolu nad Európou, robí medzinárodný systém nestabilným a núti Britániu byť bokom. Mnoho vedcov tvrdí, že Napoleonov agresívny postoj z neho urobilo nepriateľov a stálo ho potenciálnych spojencov. Až v roku 1808 kontinentálne mocnosti potvrdili väčšinu jeho ziskov a titulov, ale pokračujúci konflikt s Britániou ho viedol k zahájeniu Polostrovnej vojny a invázii do Ruska, čo mnohí vedci považujú za dramatickú chybu.

Počas vojny došlo k jednému vážnemu pokusu o rokovanie o mieri s Francúzskom, ktorý uskutočnil Charles James Fox v roku 1806. Briti si chceli ponechať svoje zámorské výboje a výmenou za prijatie francúzskych výbojov na kontinente. Francúzi boli ochotní nechať Maltu, Kapskú kolóniu, Tobago a Francúzsku Indiu Británii, ale chceli získať Sicíliu výmenou za obnovenie Hannoveru, čo Briti odmietli.

Na rozdiel od mnohých koaličných partnerov zostala Británia vo vojne počas celých napoleonských vojen. Britská vláda vyplatila vysoké finančné prostriedky ďalším európskym štátom, aby mohli vyplácať armády v poli proti Francúzsku. Tieto platby sú hovorovo známe ako Zlatá jazda sv. Juraja. Britská armáda poskytovala dlhodobú podporu španielskemu povstaniu v Polostrovnej vojne v rokoch 1808 – 1814, za pomoci španielskej partizánskej taktiky. Anglo-portugalské vojská pod vedením Arthura Wellesleyho podporovali Španielov, ktorí úspešne bojovali proti francúzskym armádam, nakoniec ich vyhnali zo Španielska a umožnili Veľkej Británii napadnúť južné Francúzsko. Do roku 1815 hrala britská armáda ústrednú úlohu pri konečnej porážke Napoleona vo Waterloo.

Okrem menších námorných akcií proti britským imperiálnym záujmom boli napoleonské vojny svojím rozsahom omnoho menej globálne ako predchádzajúce konflikty, ako napríklad sedemročná vojna, ktorú historici označujú ako „svetovú vojnu“.

V reakcii na námornú blokádu francúzskeho pobrežia uzákonenú britskou vládou 16. mája 1806 vydal Napoleon 21. novembra 1806 berlínsky dekrét, ktorým sa začala uplatňovať kontinentálna blokáda. Táto politika mala za cieľ eliminovať hrozbu zo strany Británie uzavretím francúzsky kontrolovaného územia pre jeho obchod. Británia udržiavala na vrchole napoleonských vojen stálu 220 000 armádu, z ktorých bola na kampaň k dispozícii menej ako polovica. Zvyšok bol potrebný na obsadenie Írska a kolónií a zabezpečenie bezpečnosti pre Britániu. Sila Francúzska dosiahla maximum okolo 2 500 000 vojakov na plný a čiastočný úväzok vrátane niekoľkých stotisíc národných gardistov, ktorých mohol Napoleon v prípade potreby povolať do armády. Oba národy narukovali veľké množstvo sedavých milícií, ktoré neboli vhodné na vedenie kampaní, a väčšinou boli zamestnané na uvoľnenie pravidelných síl do aktívnej služby.

Kráľovské námorníctvo narušilo francúzsky mimokontinentálny obchod zabavením a hrozbou pre francúzsku lodnú dopravu a koloniálne vlastníctvo, ale nemohlo nič urobiť s francúzskym obchodom s hlavnými kontinentálnymi ekonomikami a pre francúzske územie v Európe predstavovalo malú hrozbu. Obyvateľstvo a poľnohospodárske kapacity Francúzska predbehli Britániu. Británia mala najväčšiu priemyselnú kapacitu v Európe a jej ovládnutie morí jej umožnilo vybudovať si prostredníctvom obchodu značnú ekonomickú silu. To zaistilo, že Francúzsko nikdy nemohlo môcť upevniť svoju kontrolu nad Európou v mieri. Mnohí vo francúzskej vláde verili, že odrezaním Británie od kontinentu sa ukončí jej ekonomický vplyv na Európu a izoluje sa.

Kľúčovým prvkom britského úspechu bola jeho schopnosť mobilizovať priemyselné a finančné zdroje národa a použiť ich na porazenie Francúzska. Aj keď v Spojenom kráľovstve žilo približne 16 miliónov obyvateľov oproti 30 miliónom vo Francúzsku, početnú výhodu Francúzska vyvážili britské dotácie, ktoré vyplácali mnohých rakúskych a ruských vojakov, pričom v roku 1813 dosiahli vrchol asi 450 000 mužov. Podľa anglo-ruskej dohody z roku 1803 vyplatila Británia dotáciu 1,5 milióna libier na každých 100 000 ruských vojakov v teréne.

Britská národná produkcia zostala silná a dobre organizovaný obchodný sektor smeroval produkty do toho, čo armáda potrebovala. Británia využila svoju ekonomickú moc na rozšírenie kráľovského námorníctva, zdvojnásobila počet fregát, pridala o 50% viac veľkých radových lodí a zvýšila počet námorníkov z 15 000 na 133 000 za osem rokov po začiatku vojny v roku 1793. Vo Francúzsku sa jeho námorníctvo zmenšilo o viac ako polovicu. Pašovanie hotových výrobkov na kontinent podkopalo francúzske úsilie o oslabenie britskej ekonomiky odrezaním trhov. Vo vojne ich udržiavali dotácie Rusku a Rakúsku. Britský rozpočet v roku 1814 dosiahol 98 miliónov libier, z toho 10 miliónov libier pre kráľovské námorníctvo, 40 miliónov libier pre armádu, 10 miliónov libier pre spojencov a 38 miliónov libier ako úrok zo štátneho dlhu, ktorý stúpol na 679 miliónov libier. Tento dlh podporili státisíce investorov a daňových poplatníkov, a to aj napriek vyšším daniam z pôdy a novej dani z príjmu. Náklady na vojnu dosiahli 831 miliónov libier.^{[pozn. 1]} Francúzsky finančný systém bol naopak nedostatočný a Napoleonove sily sa museli čiastočne spoliehať na rekvizície z dobytých krajín.

Bližšie informácie v hlavnom článku: Vojna tretej koalície

Británia zhromaždila spojencov, aby vytvorili tretiu koalíciu proti Francúzskemu cisárstvu.^[4] V reakcii na to Napoleon vážne uvažoval o invázii do Veľkej Británie^[5] a zhromaždil 180 000 vojakov v Boulogne. Predtým, ako mohol ju napadnúť, potreboval dosiahnuť námornú prevahu - alebo aspoň odtiahnuť britskú flotilu od Lamanšského prielivu. Komplexný plán na odvrátenie pozornosti Britov ohrozením ich majetku v Západnej Indii zlyhal, keď sa francúzsko-španielska flotila pod vedením admirála Villeneuvea po nerozhodnej akcii pri myse Finisterre 22. júla 1805 otočila späť. Kráľovské námorníctvo zablokovalo Villeneuvea v Cádize, kým 19. októbra neodišiel do Neapolska; britská eskadra dobyla a v drvivej väčšine porazila kombinovanú nepriateľskú flotilu v bitke pri Trafalgare 21. októbra (v bitke zahynul britský veliteľ lord Nelson). Napoleon už nikdy nemal možnosť napadnúť Britov na mori ani pohroziť inváziou. Opäť upriamil svoju pozornosť na nepriateľov na kontinente.

V apríli 1805 podpísali Británia a Rusko zmluvu s cieľom odstrániť Francúzov z Batavianskej republiky (zhruba dnešné Holandsko) a Švajčiarskej konfederácie. Rakúsko vstúpilo do aliancie po anexii Janova a vyhlásení Napoleona za talianskeho kráľa 17. marca 1805. Švédsko, ktoré už súhlasilo s prenájmom švédskeho Pomoranska ako vojenskej základne pre britské jednotky proti Francúzsku, vstúpilo do koalície 9. augusta.

Rakúšania začali vojnu inváziou do Bavorska 8. septembra 1805 s asi 70-tisícovou armádou pod vedením Karla Macka von Leibericha a francúzska armáda koncom júla 1805 vyrazila z Boulogne proti nim. V Ulme (25. september - 20. október) Napoleon obkľúčil Mackovu armádu a vynútil si jej kapituláciu bez výraznejších strát.

Keďže bola hlavná rakúska armáda severne od Álp porazená (ďalšia armáda pod vedením arcivojvodu Karola bojovala proti francúzskej armáde Andrého Massénu v Taliansku), Napoleon 13. novembra obsadil Viedeň. Ďaleko od svojich zásobovacích vedení stál pred väčšou rakúsko-ruskou armádou pod velením Michaila Kutuzova s osobne prítomným ruským cárom Alexandrom I. 2. decembra Napoleon rozdrvil rakúsko-ruské vojská na Morave pri Slavkove (zvyčajne sa to považovalo za jeho najväčšie víťazstvo). Početne prevyšujúcej nepriateľskej armáde spôsobil 25 000 obetí, zatiaľ čo vo vlastnej vojsku mu zomrelo necelých 7 000 vojakov.

Rakúsko podpísalo Bratislavský mier (26. decembra 1805) a vystúpilo z koalície. Zmluva vyžadovala od Rakúšanov, aby sa vzdali Benátska v prospech Talianskeho kráľovstva ovládanému Francúzmi a Tirolska v prospech Bavorska. Odstúpením Rakúska z vojny nastala patová situácia. Napoleonova armáda mala na zemi záznamy nepretržitých neprerušených víťazstiev, ale plná sila ruskej armády ešte neprišla na rad. Napoleon si teraz upevnil svoju moc nad Francúzskom, ovládol Belgicko, Holandsko, Švajčiarsko a väčšinu západného Nemecka a severného Talianska. Jeho obdivovatelia tvrdia, že Napoleon sa chcel teraz zastaviť, bol však nútený pokračovať, aby získal väčšiu bezpečnosť v krajinách, ktoré odmietli prijať jeho výboje. Esdaille odmieta toto vysvetlenie a namiesto toho hovorí, že bol vhodný čas na zastavenie expanzie, pretože hlavné mocnosti boli pripravené prijať Napoleona takého, aký bol:

v roku 1806 Rusko aj Británia pozitívne túžili po uzavretí mieru a mohli sa dobre dohodnúť na podmienkach, ktoré by napoleonské impérium ponechali takmer úplne nedotknuté. Pokiaľ ide o Rakúsko a Prusko, jednoducho chceli zostať sami sebou. Získať kompromisný mier by teda bolo celkom ľahké. Napoleon bol ale pripravený neurobiť žiadne ústupky.

Bližšie informácie v hlavnom článku: Vojna štvrtej koalície

V priebehu niekoľkých mesiacov po rozpade tretej koalície bola Britániou, Pruskom, Ruskom, Saskom a Švédskom vytvorená štvrtá koalícia (1806 – 1807) proti Francúzsku. V júli 1806 vytvoril Napoleon Rýnsky spolok z mnohých malých nemeckých štátov, ktoré tvorili Porýnie a väčšinu ďalších západných častí Nemecka. Mnoho menších štátov spojil do väčších voličov, vojvodstiev a kráľovstiev, aby sa správa nepruského Nemecka stala plynulejšou. Napoleon povýšil vládcov dvoch najväčších konfederačných štátov, Saska a Bavorska, na postavenie kráľov.

V auguste 1806 sa pruský kráľ Fridrich Viliam III. rozhodol ísť do vojny nezávisle od akéhokoľvek iného veľkého vojska. 8. októbra 1806 rozpútal Napoleon všetky francúzske sily východne od Rýna do Pruska. Napoleon porazil pruskú armádu pri Jene (14. októbra 1806) a Davout ešte v ten istý deň porazil ďalšiu pri Auerstädte. 160 000 francúzskych vojakov (s pribúdajúcou kampaňou pribúdalo) zaútočilo na Prusko a pohybovalo sa takou rýchlosťou, že ako účinná vojenská sila zničili celú pruskú armádu. Z 250 000 vojakov utrpeli Prusi 25 000 obetí, ďalších 150 000 stratili ako zajatcov, 4 000 diel a viac ako 100 000 muškiet. Napoleon v Jene bojoval iba s oddielom pruských síl. Bitka pri Auerstädte sa týkala jedného francúzskeho zboru, ktorý porazil väčšinu pruskej armády. Napoleon vstúpil do Berlína 27. októbra 1806. Navštívil hrobku Fridricha Veľkého a dal pokyn svojim maršalom, aby mu zložili klobúky, a povedal: „Keby bol nažive, dnes by sme tu neboli“. Napoleonovi trvalo iba 19 dní od začiatku útoku na Prusko, aby ho vyradil z vojny dobytím Berlína a zničením jeho hlavných armád v Jene a Auerstädte. Sasko opustilo Prusko a spolu s malými štátmi zo severného Nemecka sa spojilo s Francúzskom.

V ďalšej etape vojny vytlačili Francúzi ruské sily z Poľska a v niekoľkých prípadoch zamestnali mnohých poľských a nemeckých vojakov v niekoľkých obliehaniach v Sliezsku a Pomoransku, v druhom prípade za pomoci holandských a talianskych vojakov. Napoleon sa potom obrátil na sever, aby čelil zvyšku ruskej armády a pokúsil sa dobyť dočasné pruské hlavné mesto Kaliningrad. Taktická remíza v Eylau (7. - 8. februára 1807), po ktorej nasledovala kapitulácia v Danzigu (24. mája 1807) a bitka pri Heilsbergu (10. júna 1807), prinútila Rusov ustúpiť ďalej na sever. Napoleon jednoznačne spôsobom porazil ruskú armádu vo Friedlande (14. júna 1807), potom musel Alexander uzavrieť s Napoleonom Tylžský mier (7. júla 1807). V Nemecku a Poľsku vznikli nové napoleonské klientské štáty, ako je Vestfálske kráľovstvo, Varšavské vojvodstvo a Danzigská republika.

Do septembra maršal Guillaume Brune dokončil okupáciu švédskeho Pomoranska a umožnil švédskej armáde stiahnuť sa so všetkou vojnovou muníciou.

Bližšie informácie v článkoch: Vojna delových člnov, Fínska vojna a Dánsko-švédska vojna (1808 – 1809)

Prvou odpoveďou Británie na napoleonskú kontinentálnu blokádu bolo zahájenie veľkého námorného útoku proti Dánsku. Aj keď je Dánsko zdanlivo neutrálne, bol pod silným francúzskym a ruským tlakom, aby zložila flotilu Napoleonovi. Londýn nemohol využiť šancu ignorovať dánsku hrozbu. V auguste 1807 kráľovské námorníctvo obkľúčilo a bombardovalo Kodaň, čo viedlo k zajatiu dánsko-nórskej flotily a zabezpečilo pre britskú obchodnú flotilu využitie námorných koridorov v Severnom a Baltskom mori. Dánsko sa zapojilo do vojny na strane Francúzska, ale bez flotily nemalo veľa čo ponúknuť, čím sa začalo zapojenie do námornej partizánskej vojny, v ktorej malé delové člny útočili na väčšie britské lode v dánskych a nórskych vodách. Dánsko sa tiež zaviazalo zúčastniť sa na vojne proti Švédsku spolu s Francúzskom a Ruskom.

V Tilsite sa Napoleon a Alexander dohodli, že Rusko by malo prinútiť Švédsko, aby sa pripojilo k kontinentálnej blokáde, čo viedlo k ruskej invázii do Fínska vo februári 1808, po ktorej v marci nasledovalo dánske vyhlásenie vojny. Napoleon vyslal do Dánska aj pomocný zbor zložený z vojsk z Francúzska, Španielska a Holandska pod vedením maršala Jeana-Baptiste Bernadotteho, aby sa zúčastnili invázie do Švédska. Britská námorná prevaha ale bránila armádam v prechode cez Øresundský prieliv a vojna sa mala viesť hlavne pozdĺž švédsko-nórskych hraníc. Na Erfurtskom kongrese (september - október 1808) sa Francúzsko a Rusko ďalej dohodli na rozdelení Švédska na dve časti oddelené Botnickým zálivom, kde sa z východnej časti stalo ruské Fínske veľkovojvodstvo. Britské dobrovoľné pokusy o pomoc Švédsku s humanitárnou pomocou zostali obmedzené a nebránili Švédsku v prijatí politiky priaznivejšej pre Napoleona.

Vojna medzi Dánskom a Britániou sa v skutočnosti skončila britským víťazstvom v bitke pri Lyngøre v roku 1812, pri ktorej došlo k zničeniu poslednej veľkej dánsko-nórskej lode - fregaty Najaden.

Bližšie informácie v hlavnom článku: Varšavské vojvodstvo

V roku 1807 vytvoril Napoleon mocnú základňu svojej ríše v strednej Európe. Poľsko nedávno rozdelili jeho traja veľkí susedia, Napoleon však vytvoril Varšavské veľkovojvodstvo, ktoré od začiatku záviselo od Francúzska. Vojvodstvo pozostávalo z krajín zabratých Rakúskom a Pruskom; jeho veľkovojvoda bol Napoleonovým spojencom kráľom Saska, ale Napoleon ustanovil intendantov, ktorí riadili krajinu. 4,3 milióna obyvateľov bolo prepustených z okupácie a do roku 1814 vyslalo do Napoleonových armád asi 200 000 mužov. Okolo 90 000 mužov s ním pochodovali do Moskvy; pár pochodovalo naspäť. Rusi sa dôrazne postavili proti akémukoľvek smerovaniu k nezávislému Poľsku a jedným z dôvodov, prečo Napoleon napadol Rusko v roku 1812, bol ich potrestanie. Veľkovojvodstvo bolo rozpustené v roku 1815; po rozpade Ruskej ríše sa Poľsko stalo štátom opäť až v roku 1918. Napoleonov dopad na Poľsko bol obrovský, vrátane napoleonského právneho poriadku, zrušenia poddanstva a zavedenia moderných byrokracií strednej triedy.

Bližšie informácie v hlavnom článku: Španielska vojna za nezávislosť

Pyrenejský konflikt sa začal, keď Portugalsko pokračovalo v obchodovaní s Britániou napriek francúzskym obmedzeniam. Keď Španielsko nedokázalo udržať kontinentálnu blokádu, nepokojné španielske spojenectvo s Francúzskom skončilo vo všetkom okrem mena. Francúzske jednotky postupne zasahovali na španielske územie, až kým neobsadili Madrid, a spravili z neho klientsku monarchiu. To vyvolalo výbuch populárnych povstaní v celom Španielsku. Čoskoro nasledovalo veľké britské zapojenie.

Po porážkach v Španielsku, ktoré utrpelo Francúzsko, sa Napoleon ujal moci a tešil sa z úspechu. Opätovne ovládol Madrid, porazil Španielsko a vynútil si stiahnutie početnej britskej armády z Pyrenejského polostrova (bitka pri La Coruñe, 16. januára 1809). Ale keď odišiel, partizánska vojna proti jeho silám na vidieku naďalej zväzovala veľké množstvo vojakov. Vypuknutie vojny piatej koalície zabránilo Napoleonovi v úspešnom ukončení operácií proti britským silám nevyhnutnosťou jeho odchodu do Rakúska a na polostrovný front sa už nevrátil. Briti potom vyslali novú armádu pod vedením sira Arthura Wellesleya (neskôr vojvodu z Wellingtonu). Na istý čas zostali Briti a Portugalci obmedzení na oblasť okolo Lisabonu, zatiaľ čo ich španielski spojenci boli obkľúčení v Cádize.

Polostrovná vojna sa pre Francúzsko ukázala ako veľká katastrofa. Napoleon urobil dobre, keď mal na starosti priame vedenie, ale po jeho odchode nasledovali ťažké straty, pretože vážne podcenil, koľko pracovnej sily bude potrebných. Úsilie v Španielsku bolo odčerpávaním peňazí, pracovných síl a prestíže. Historik David Gates to nazval „španielskym vredom“. Napoleon si uvedomil, že to bola pre jeho vec katastrofa, a neskôr napísal: „Táto nešťastná vojna ma zničila ... Všetky okolnosti mojich katastrof sú spojené s týmto osudovým uzlom.“

Polostrovné kampane boli svedkami 60 veľkých bitiek a 30 veľkých obliehaní, čo bolo viac ako v iných napoleonských konfliktoch, a trvali šesť rokov, čo bolo oveľa dlhšie ako v prípade ostatných. Francúzsko a jej spojenci stratili na polostrove najmenej 91 000 mŕtvych vojakov v boji a 237 000 zranených. Od roku 1812 sa Polostrovná vojna spojila s vojnou šiestej koalície.

Bližšie informácie v hlavnom článku: Vojna piatej koalície

Piata koalícia (1809) Británie a Rakúska proti Francúzsku sa sformovala, keď sa Briti zúčastnili na Polostrovnej vojne v Španielsku a Portugalsku. More sa stalo hlavným dejiskom vojny proti Napoleonovým spojencom. Rakúsko, predtým spojenec Francúzska, využilo príležitosť a pokúsilo sa obnoviť svoje cisárske územia v Nemecku, aké držali pred bitkou pri Slavkove. V čase piatej koalície kráľovské námorníctvo získalo postupnosť víťazstiev vo francúzskych kolóniách. Medzi hlavné bitky na pevnine patrili bitka pri Raszyne, bitka pri Asperne a Esslingu a bitka pri Wagrame.

Na súši sa piata koalícia pokúsila o niekoľko rozsiahlych vojenských snáh. Jedna z nich, expedícia Walcheren z roku 1809, zahŕňala dvojité úsilie britskej armády a kráľovského námorníctva o uvoľnenie rakúskych síl pod silným francúzskym tlakom. Skončilo sa to katastrofou potom, čo sa veliteľovi armády Johnovi Pittovi, 2. grófovi z Chathamu, nepodarilo dobyť cieľ, námornú základňu ovládanú Francúzmi, Antverpy. Po väčšinu rokov piatej koalície zostali britské vojenské operácie na pevnine (okrem Pyrenejského polostrova) obmedzené na zásahové operácie vykonávané kráľovským námorníctvom, ktoré dominovalo nad morom po porazení takmer všetkých podstatných častí námornej opozície Francúzska a jeho spojencov a blokáde zvyškov francúzskych námorných síl v silne opevnených francúzsky kontrolovaných prístavoch. Tieto operácie rýchleho útoku boli zamerané hlavne na zničenie blokovanej francúzskej námornej a obchodnej lodnej dopravy a prerušenie dodávok, spojenia a vojenských jednotiek Francúzska umiestnených blízko pobrežia. Keď sa britskí spojenci pokúsili o vojenské akcie v okruhu niekoľkých desiatok kilometrov od mora, často prichádzalo kráľovské námorníctvo, ktoré vyloďovalo jednotky a zásoby a pomohlo pozemným silám koalície v koordinovanej operácii. Lode kráľovského námorníctva dokonca poskytovali delostreleckú podporu proti francúzskym jednotkám, keď sa boje odohrávali dostatočne blízko k pobrežiu. Tieto operácie riadili schopnosť a kvalita pozemných síl. Napríklad pri operácii s neskúsenými partizánskymi silami v Španielsku kráľovské námorníctvo niekedy nedokázalo dosiahnuť svoje ciele z dôvodu nedostatku pracovných síl, ktoré im partizánski spojenci námorníctva sľúbili dodať.

Rakúsko dosiahlo niekoľko počiatočných víťazstiev proti slabo rozšírenej armáde maršala Berthiera. Napoleon nechal Berthiera s iba 170 000 mužmi na obranu celej východnej hranice Francúzska (v 90. rokoch 18. storočia túto úlohu vykonávalo 800 000 mužov, ale držali oveľa kratší front).

Na východe vtrhli Rakúšania do Varšavského vojvodstva, ale 19. v bitke pri Raszyne 19. apríla 1809 utrpeli porážku. Po predchádzajúcom úspechu poľská armáda dobyla Západnú Galícíu. Napoleon prevzal osobné velenie a posilnil armádu na protiútok proti Rakúsku. Po niekoľkých malých bitkách prinútila dobre rozbehnutá kampaň Rakúšanov stiahnuť sa z Bavorska a Napoleon postúpil do Rakúska. Jeho uponáhľaný pokus o prekročenie Dunaja vyústil do veľkej bitky pri Asperne a Esslingu (22. mája 1809) - prvej významnej Napoleonovej taktickej porážky. Rakúsky veliteľ arcivojvoda Karol ale nedokázal nadviazať na svoje nerozhodné víťazstvo a umožnil Napoleonovi začiatkom júla pripraviť a zmocniť sa Viedne. Rakúšanov porazil pri Wagrame 5. - 6. júla. (Bolo to uprostred tejto bitky, keď bol maršal Bernadotte zbavený velenia po tom, čo ustúpil v rozpore s Napoleonovými príkazmi. Krátko nato Bernadotte využil ponuku Švédska, aby obsadil voľné miesto tamojšieho korunného princa. Neskôr sa aktívne zúčastňoval vojen proti svojmu bývalému cisárovi.)

Vojna piatej koalície sa skončila Schönbrunnskou zmluvou (14. októbra 1809). Na východe pokračovali v boji proti francúzsko-bavorskej armáde iba tyrolskí povstalci na čele s Andreasom Hoferom, ktorí boli v novembri 1809 definitívne porazení. Na západe pokračovala Polostrovná vojna. Hospodárska vojna medzi Britániou a Francúzskom pokračovala: Briti pokračovali v námornej blokáde Francúzskom kontrolovaného územia. Z dôvodu vojenských nedostatkov a nedostatku organizácie na francúzskom území došlo k mnohým porušeniam kontinentálnej blokády a francúzsky kontinentálna blokáda bola do značnej miery neúčinná a spôsobila Veľkej Británii malé hospodárske škody. Obe strany vstúpili do ďalších konfliktov v snahe presadiť svoju blokádu. Keď si Napoleon uvedomil, že rozsiahly obchod vedie cez Španielsko a Rusko, napadol tieto dve krajiny; Briti bojovali proti USA vo vojne roku 1812 (1812 – 1815).

V roku 1810 dosiahlo francúzske cisárstvo najväčší rozmach. Napoleon sa oženil s Máriou Lujzou, rakúskou arcivojvodkyňou, s cieľom zabezpečiť stabilnejšie spojenectvo s Rakúskom a poskytnúť cisárovi dediča (čo sa nepodarilo jeho prvej manželke Josephine). Rovnako ako Francúzske cisárstvo, Napoleon ovládal Švajčiarsku konfederáciu, Rýnsky spolok, Varšavské vojvodstvo a Talianske kráľovstvo. Územia spojené s Francúzmi zahŕňali:

• Dánske kráľovstvo
• Španielske kráľovstvo (za vlády Jozefa Bonaparteho, Napoleonovho staršieho brata)
• Vestfálske kráľovstvo (Jérôme Bonaparte, Napoleonov mladší brat)
• Neapolské kráľovstvo (za vlády Joachima Murata, manžel Napoleonovej sestry Karolíny)
• Kniežatstvo Lucca a Piombino (za vlády Elisy Bonaparteovej (Napoleonová sestra) a jej manžela Felice Baciocchiho);

a územia bývalých nepriateľov Napoleona: Švédsko, Prusko a Rakúsko.

Napoleonské vojny boli priamou príčinou vojen v Amerike i inde.

Bližšie informácie v hlavnom článku: Britsko-americká vojna

Vojna roku 1812 sa zhodovala s vojnou šiestej koalície. Historici v Spojených štátoch a Kanade to vidia ako samostatnú vojnu, zatiaľ čo Európania to často vnímajú ako menšie divadlo napoleonských vojen. USA vyhlásili Britániu vojnu kvôli britským zásahom do amerických obchodných lodí a nútenému zaradeniu do britského kráľovského námorníctva. Zasahovalo aj Francúzsko a USA uvažovali o vyhlásení vojny Francúzsku. Vojna sa skončila vojenskou patovou situáciou a v Gentskej zmluve, ktorá nadobudla platnosť začiatkom roku 1815, keď bol Napoleon na ostrove Elba, nedošlo k nijakým zásadným zmenám.

Bližšie informácie v článkoch: Španielsko-americké vojny za nezávislosť, Vojna za nezávislosť Brazílie a Haitská revolúcia

Abdikácia španielskych kráľov Karola IV. a Ferdinanda VII. a ustanovenie Napoleonovho brata Jozefa za kráľa vyvolali občianske vojny a revolúcie vedúce k nezávislosti väčšiny španielskych kontinentálnych amerických kolónií. V španielskej Amerike mnoho miestnych elít vytvorilo junty a zaviedlo mechanizmy vládnutia v mene Ferdinanda VII., ktorého považovali za legitímneho španielskeho panovníka. Vypuknutie španielsko-amerických vojen za nezávislosť vo väčšine ríše bolo výsledkom destabilizačných akcií Napoleona v Španielsku. Porážka Napoleona pri Waterloo v roku 1815 spôsobila exodus francúzskych vojakov do Latinskej Ameriky, kde sa pridali k armádam hnutí za nezávislosť.

Naproti tomu portugalská kráľovská rodina utiekla do Brazílie a založila tam dvor, čo viedlo k politickej stabilite portugalskej Ameriky. Po porážke Napoleona a návrate monarchie Braganzovcov do Portugalska zostal dedič v Brazílii a vyhlásil brazílsku nezávislosť, ktorú dosiahol mierovou cestou s neporušeným územím.

Haitská revolúcia sa začala v roku 1791, tesne pred francúzskymi revolučnými vojnami, a pokračovala až do roku 1804. Porážka Francúzska vyústila do nezávislosti Saint-Domingue a viedla Napoleona k predaju územia, ktoré tvorilo kúpu Louisiany, USA.

Bližšie informácie v hlavnom článku: Francúzska invázia do Ruska

Tylžský mier z roku 1807 vyústil do anglo-ruskej vojny (1807 – 1812). Cár Alexander I. vyhlásil vojnu Británii po britskom útoku na Dánsko v septembri 1807. Britskí vojaci podporovali švédsku flotilu počas fínskej vojny a v júli 1808 a auguste 1809 zvíťazili nad Rusmi vo Fínskom zálive. Úspech ruskej armády na pevnine však prinútil Švédsko podpísať mierové zmluvy s Ruskom v roku 1809 a s Francúzskom v roku 1810 a pripojiť sa k blokáde proti Británii. Po roku 1810 sa ale francúzsko-ruské vzťahy postupne zhoršovali a ruská vojna s Britániou sa prakticky skončila. V apríli 1812 podpísali Británia, Rusko a Švédsko tajné dohody namierené proti Napoleonovi.

Ústrednou otázkou pre Napoleona i cára Alexandra I. bola kontrola nad Poľskom. Každý chcel polosamostatné Poľsko, ktoré by mohol ovládať. Ako poznamenáva Esdaile: „Implicitná predstava ruského Poľska bola samozrejme vojnou proti Napoleonovi.“ Schroeder tvrdí, že Poľsko bolo „hlavnou príčinou“ Napoleonovej vojny s Ruskom, ale faktorom bolo aj odmietnutie Ruska podporovať kontinentálnu blokádu.

V roku 1812, na vrchole svojej moci, Napoleon vtrhol do Ruska s celoeurópskou Grande Armée, ktorú tvorilo 450 000 mužov (200 000 Francúzov a veľa vojakov spojencov a ďalších). Francúzske vojská prekročili rieku Neman 24. júna 1812. Rusko vyhlásilo vlasteneckú vojnu a Napoleon vyhlásil druhú poľskú vojnu. Poliaci dodali pre invázne sily takmer 100 000 mužov, Napoleon sa však podľa ich očakávaní vyhýbal poľským ústupkom, majúc na pamäti ďalšie rokovania s Ruskom.

Grande Armée pochodovala Ruskom a zvíťazila v niekoľkých relatívne menších zásahoch a vo veľkej bitke o Smolensk 16. - 18. augusta. V tých istých dňoch bola časť francúzskej armády vedená maršalom Nicolasom Oudinotom zastavená v bitke o Polotsk pravým krídlom ruskej armády pod velením generála Petra Wittgensteina. To zabránilo francúzskemu pochodu na hlavné mesto Ruska, Petrohrad; o osude invázie sa rozhodlo v Moskve, kde Napoleon osobne viedol svoje vojská.

Rusko použilo taktiku spálenej zeme a ovládlo Grande Armée ľahkou kozáckou jazdou. Grande Armée v reakcii neprispôsobila svoje operačné metódy. To viedlo k väčšine strát hlavnej skupiny Grande Armée, ktorá v jednom prípade predstavovala za týždeň 95 000 mužov vrátane dezertérov.

Hlavná ruská armáda ustupovala takmer tri mesiace. Tento neustály ústup viedol k neobľúbenosti poľného maršala Michaela Andreasa Barclaya de Tollyho a veterána princa Michaila Kutuzova ustanovil novým hlavným veliteľom cár Alexander I. Napokon sa obe armády 7. septembra stretli v bitke pri Borodine v blízkosti Moskvy. Bitka bola najväčšou a najkrvavejšou jednodňovou akciou napoleonských vojen, do ktorej sa zapojilo viac ako 250 000 mužov a ktorá si vyžiadala najmenej 70 000 obetí. Bolo to nerozhodné; Francúzi dobyli hlavné pozície na bojisku, ale nepodarilo sa im zničiť ruskú armádu. Logistické ťažkosti spôsobili, že francúzske obete nebolo možné nahradiť, na rozdiel od ruských.

Napoleon vstúpil do Moskvy 14. septembra po tom, čo ruská armáda opäť ustúpila. Do tej doby Rusi mesto z veľkej časti evakuovali a prepustili zločincov z väzníc, aby nepríjemnosti obťažovali Francúzov; guvernér, gróf Fjodor Rostopčin, dal mesto spáliť. Alexander I. odmietol kapitulovať a mierové rozhovory, o ktoré sa pokúsil Napoleon, zlyhali. V októbri, bez viditeľného náznaku jasného víťazstva, začal Napoleon katastrofálny Veľký ústup z Moskvy.

V bitke pri Maloyaroslavetse sa Francúzi pokúsili dostať do Kalugy, kde našli jedlo a zásoby. Doplnená ruská armáda zablokovala cestu a Napoleon bol nútený ustúpiť rovnakým spôsobom, ako prišiel do Moskvy, cez ťažko spustošené oblasti pozdĺž Smolenskej cesty. V nasledujúcich týždňoch dostalo Grande Armée katastrofický úder nástupom ruskej zimy, nedostatkom zásob a neustálym partizánskym bojom ruských roľníkov a nepravidelných vojsk.

Keď v novembri pozostatky napoleonskej armády prekročili rieku Berezinu, prežilo iba 27 000 vojakov, z ktorých bolo 380 000 mŕtvych alebo nezvestných a 100 000 ich bolo zajatých. Napoleon potom opustil svojich mužov a vrátil sa do Paríža, aby pripravil obranu proti postupujúcim Rusom. Kampaň sa účinne skončila 14. decembra 1812, keď posledné nepriateľské jednotky opustili Rusko. Rusi stratili okolo 210 000 mužov, ale svojimi kratšími zásobovacími linkami čoskoro doplnili svoje armády.

Bližšie informácie v hlavnom článku: Vojna šiestej koalície

Vidiac príležitosť v historickej porážke Napoleona, Prusko, Švédsko, Rakúsko a niekoľko ďalších nemeckých štátov zmenilo strany a pridalo sa k Rusku, Spojenému kráľovstvu a ďalším, ktoré boli proti Napoleonovi.^[6] Napoleon sa zaviazal, že vytvorí novú armádu takú veľkú, akú poslal do Ruska, a rýchlo vybudoval svoje sily na východe z 30 000 na 130 000 a nakoniec na 400 000. Spôsobil 40 000 obetí spojencom v Lützene (2. mája 1813) a Budyšíne (20. - 21. mája 1813). Obidve bitky zahŕňali sily s viac ako 250 000 vojakmi, čo z nich urobilo jeden z doteraz najväčších konfliktov vojen. Metternich v novembri 1813 ponúkol Napoleonovi frankfurtské návrhy. Umožnili by Napoleonovi zostať cisárom, ale Francúzsko by sa zmenšilo na svoje „prirodzené hranice“ a stratilo by kontrolu nad väčšinou Talianska a Nemecka a Holandska. Napoleon stále očakával, že vyhrá vojny, a podmienky odmietol. V roku 1814, keď sa spojenci blížili k Paríži, Napoleon súhlasil s frankfurtskými návrhmi, ale už bolo neskoro a odmietol nové prísnejšie podmienky, ktoré spojenci navrhli.^[7]

V Polostrovnej vojne Arthur Wellesley, 1. vojvoda z Wellingtonu, obnovil anglo-portugalský postup do Španielska tesne po Novom roku 1812 obkľúčením a dobytím opevnených miest Ciudad Rodrigo, Badajoz a bitkou pri Salamanke (v ktorej Francúzi prehrali). Keď sa Francúzi preskupili, anglo-portugalci vstúpili do Madridu a postupovali smerom na Burgos. Potom ustúpili až do Portugalska, keď hrozilo, že ich znovu chytia nové koncentrácie Francúzov. V dôsledku kampane v Salamanke boli Francúzi nútení ukončiť svoje dlhé obliehanie Cádizu a natrvalo evakuovať provincie Andalúzia a Astúria.^[8]

Strategickým krokom Wellesley plánoval presun svojej zásobovacej základne z Lisabonu do Santanderu. Anglo-portugalské sily sa koncom mája prehnali na sever a zmocnili sa Burgosu. 21. júna vo Vitorii zvíťazili spojené anglo-portugalské a španielske armády proti Jozefovi Bonaparteovi, čím nakoniec zlomili francúzsku moc v Španielsku. Francúzi museli ustúpiť z Pyrenejského polostrova, cez Pyreneje.^[9]

Bojovníci vyhlásili prímerie od 4. júna 1813 (pokračovalo do 13. augusta). Počas tejto doby sa obe strany pokúsili spamätať zo straty približne štvrť milióna mužov za predchádzajúce dva mesiace. Počas tejto doby koaličné rokovania konečne vyniesli Rakúsko do otvorenej opozície voči Francúzsku. Na pole nastúpili dve hlavné rakúske armády, ktoré do nemeckých koaličných armád pridali 300 000 mužov. Spojenci mali teraz na nemeckom fronte okolo 800 000 frontových vojakov, pričom na podporu frontových operácií bola vytvorená strategická rezerva 350 000 vojakov.^[7]

Napoleonovi sa podarilo dostaviť armádu na zhruba 650 000 mužov - hoci pod jeho priame velenie sa dostalo iba 250 000, ďalších 120 000 pod Nicolasom Charlesom Oudinotom a 30 000 pod Davoutom. Zvyšok cisárskych vojsk pochádzal väčšinou z Rýnskeho spolku, najmä zo Saska a Bavorska. Okrem toho malo na juhu Muratove Neapolské kráľovstvo a Talianske kráľovstvo Eugèna de Beauharnaisa 100 000 ozbrojených mužov. V Španielsku ustupovalo ďalších 150 000 až 200 000 francúzskych vojakov pred anglo-portugalskými jednotkami v počte okolo 100 000 mužov. Asi 900 000 Francúzov vo všetkých frontoch tak čelilo približne 1 800 000 koaličných vojakov (vrátane formovanej strategickej rezervy v Nemecku). Hrubé údaje môžu mierne zavádzať, pretože väčšina nemeckých vojsk bojujúcich na strane Francúzov bojovala v najlepšom prípade nespoľahlivo a stála na hranici prechodu k spojencom. Dá sa rozumne povedať, že Napoleon mohol v Nemecku rátať s nie viac ako 450 000 mužmi - čo ho v počte prevyšovalo asi štyroch na jedného.^[7]

Po skončení prímeria sa zdalo, že Napoleon znovu získal iniciatívu v Drážďanoch (august 1813), kde opäť porazil početne vyššiu koaličnú armádu a spôsobil si obrovské straty, pričom si udržal relatívne málo vojakov. Zlyhania jeho maršálov a pomalé obnovenie ofenzívy z jeho strany ho stáli každú výhodu, ktorú by toto víťazstvo mohlo zabezpečiť. V bitke pri Lipsku v Sasku (16. – 19. októbra 1813), nazývanej tiež „bitka národov“, bojovalo 191 000 Francúzov s viac ako 300 000 spojencami a porazení Francúzi museli ustúpiť do Francúzska. Po odchode Francúzov z Nemecka sa zostávajúci Napoleonov spojenec, Dánsko-Nórsko, izoloval a prepadol ku koalícii.^[10]

Napoleon potom vo Francúzsku viedol sériu bitiek vrátane bitky pri Arcis-sur-Aube, ale drvivý počet spojencov ho neustále nútil ustupovať. Spojenci vstúpili do Paríža 30. marca 1814. Počas tejto doby Napoleon bojoval vo svojej šesťdňovej kampani, v ktorej vyhral mnoho bitiek proti nepriateľským silám postupujúcim do Paríža. Počas celej tejto kampane sa mu nikdy nepodarilo postaviť viac ako 70 000 mužov proti viac ako pol miliónu koaličných vojakov. Na základe Chaumontskej zmluvy (9. marca 1814) sa spojenci dohodli na zachovaní koalície až do úplnej porážky Napoleona.^[11]

Napoleon sa rozhodol bojovať aj teraz, neschopný pochopiť svoj pád z moci. Počas kampane vydal dekrét pre 900 000 čerstvých brancov, ale uskutočnil sa iba zlomok z nich a Napoleonove víťazné programy nakoniec ustúpili realite jeho beznádejnej situácie. Abdikoval 6. apríla. Začiatkom roku 1814 pokračovali príležitostné vojenské akcie v Taliansku, Španielsku a Holandsku.^[11]

Víťazi vyhnali Napoleona na ostrov Elba a obnovili francúzsku bourbonskú monarchiu v osobe Ľudovíta XVIII. Podpísali Fontainebleauskú zmluvu (11. apríla 1814) a iniciovali Viedenský kongres, aby prekreslili mapu Európy.^[11]

Bližšie informácie v článkoch: Sto dní a Neapolská vojna

Siedma koalícia (1815) postavila proti Francúzsku Britániu, Rusko, Prusko, Švédsko, Švajčiarsko, Rakúsko, Holandsko a niekoľko menších nemeckých štátov. Obdobie známe ako Sto dní sa začalo potom, čo Napoleon utiekol z Elby a pristál v Cannes (1. marca 1815). Keď mieril do Paríža a cestou sa pripájali jeho podporovatelia, nakoniec zvrhol obnoveného kráľa Ľudovíta XVIII. Napoleon vychoval 280 000 mužov, ktorých rozdelil medzi niekoľko armád. Aby pridal 90 000 silných stálych vojakov k armáde, spomenul si na viac ako štvrť milióna veteránov z minulých kampaní a vydal dekrét o prípadnom výbere okolo 2,5 milióna nových mužov do francúzskej armády, ktorý sa nikdy nepodarilo dosiahnuť. Čelil počiatočným koaličným silám okolo 700 000 - hoci plány koaličnej kampane počítali s miliónom frontových vojakov podporovaných okolo 200 000 posádkami, logistikou a ďalším pomocným personálom.

Napoleon vzal okolo 124 000 mužov Severnej armády na preventívny úder proti spojencom v Belgicku.^[12] Mal v úmysle zaútočiť na koaličné armády predtým, ako sa spojili, v nádeji, že Britov vypudia na more a Prusov z vojny. Jeho pochod k hranici dosiahol prekvapenie, ktoré si naplánoval, a zastihol anglo-holandskú armádu v rozptýlenom usporiadaní. Prusi boli ostražitejší a sústredili 75% svojej armády v Ligny a okolí. Prusi prinútili Armée du Nord bojovať celý deň. 16. júna 1815 prinútil Prusko bojovať pri Ligny a porazení Prusi ustúpili neusporiadane. V ten istý deň sa ľavému krídlu Armée du Nord pod velením maršala Michela Neya podarilo zastaviť ktorékoľvek z Wellingtonových vojsk ktoré išli pomôcť Blücherovým Prusom bojom proti blokujúcej akcii v bitke pri Quatre Bras. Wellington pozíciu posilnil. Ale s pruským ústupom musel ustúpiť aj Wellington. Vrátil sa do predtým preskúmanej polohy na zrázu v Mont St Jean, niekoľko kilometrov južne od dediny Waterloo.

Napoleon vzal rezervu Armády severu a spojil svoje sily s jednotkami Neya, aby prenasledovali Wellingtonovu armádu, potom ako nariadil maršálovi Grouchymu vziať pravé krídlo Armády severu a zabrániť opätovnému zoskupeniu Prusov. V prvom zo série nesprávnych výpočtov si Grouchy aj Napoleon neuvedomili, že pruské sily už boli reorganizované a zhromažďovali sa v dedine Wavre. Francúzska armáda neurobila nič pre to, aby zastavila skôr pohodový ústup, ktorý sa odohrával celú noc a skoro ráno Prusmi. Keď 4., 1. a 2. pruský zbor pochodovali mestom smerom na Waterloo, 3. pruský zbor zaujal blokujúce pozície cez rieku, a hoci sa Grouchy zapojil a porazil pruský zadný voj pod velením genpor. von Thielmanna v bitke pri Wavre (18. - 19. júna), bolo to už neskoro.

Napoleon odložil začatie bojov v bitke pri Waterloo ráno 18. júna o niekoľko hodín, kým po predošlom nočnom daždi čakal na vyschnutie zeme. Do neskorého popoludnia sa francúzskej armáde nepodarilo vyhnať Wellingtonove sily zo zrázu, na ktorom stáli. Keď prišli Prusi a v čoraz väčšom počte zaútočili na pravé francúzske krídlo, Napoleonova stratégia rozdelenia koaličných armád zlyhala a postup generálneho spojenca koalície zahnal zmätok jeho armádu z poľa.

Grouchy zorganizoval úspešný a dobre usporiadaný ústup smerom do Paríža, kde mal maršal Davout 117 000 mužov pripravených vrátiť späť 116 000 mužov Blüchera a Wellingtona. Generál Vandamme bol v bitke pri Issy porazený a začali sa rokovania o kapitulácií.

Po príchode do Paríža tri dni po bitke pri Waterloo sa Napoleon stále držal nádeje na spoločný národný odpor; ale povaha zákonodarných komôr a verejnosti všeobecne nepriala jeho názoru. S nedostatočnou podporou Napoleon 22. júna 1815 opäť abdikoval a 15. júla sa vzdal britskej eskadre v Rochefort. Spojenci ho vyhostili na vzdialený juhoatlantický ostrov Svätá Helena, kde 5. mája 1821 zomrel.

V Taliansku sa Joachim Murat, ktorému spojenci umožnili zostať neapolským kráľom po počiatočnej porážke Napoleona, opäť spojil so svojím švagrom, čím spustil neapolskú vojnu (marec až máj 1815). V nádeji, že medzi talianskymi nacionalistami nájde podporu v obavách pred zvyšujúcim sa vplyvom Habsburgovcov v Taliansku, vydal Murat Riminské vyhlásenie, ktoré ich podnecuje k vojne. Vyhlásenie zlyhalo a Rakúšania čoskoro rozdrvili Murata v bitke pri Tolentine (2. mája až 3. mája 1815) a prinútili ho k úteku. Bourbonovci sa 20. mája 1815 vrátili na neapolský trón. Murat sa pokúsil znovu získať trón, ale nevyšlo to a 13. októbra 1815 bol popravený zastrelením.

Napoleonské vojny priniesli do Európy radikálne zmeny. Napoleonovi sa podarilo dostať väčšinu západnej Európy pod jednu vládu. Vo väčšine európskych krajín prinieslo podmanenie vo Francúzskom cisárstve so sebou mnoho liberálnych prvkov francúzskej revolúcie vrátane demokracie, riadneho súdneho procesu, zrušenia poddanstva, zníženia moci katolíckej cirkvi a požiadavky ústavných obmedzení panovníkov. Zvyšujúci sa hlas stredných vrstiev s rastúcim obchodom a priemyslom znamenal, že obnovení európski panovníci ťažko obnovili predrevolučný absolutizmus a museli si ponechať veľa reforiem prijatých za vlády Napoleona. Inštitucionálne dedičstvá pretrvávajú dodnes v podobe občianskeho práva s jasne definovanými zákonníkmi - trvalým odkazom napoleonského zákonníka.

Neustála vojna Francúzska s kombinovanými silami rôznych kombinácií a nakoniec všetkých ostatných európskych mocností po viac ako dve desaťročia si nakoniec vyžiadala svoju daň. Na konci napoleonských vojen už Francúzsko nezohrávalo dominantnú moc v kontinentálnej Európe, ako to bolo od čias Ľudovíta XIV., pretože Viedenský kongres priniesol „rovnováhu síl“ zmenou veľkosti hlavných mocností, takže mohli sa navzájom vyvážiť a zostať v pokoji. V tejto súvislosti bolo Prusko obnovené na svojich bývalých hraniciach a dostalo tiež veľké kusy Poľska a Saska. Prusko sa veľmi zväčšilo a stalo sa trvalou veľmocou. S cieľom pritiahnuť pozornosť Pruska na západ a do Francúzska odovzdal Kongres Porýnie a Vestfálsko Prusku. Tieto priemyselné oblasti zmenili v 19. storočí agrárne Prusko na priemyselného vodcu. Británia sa stala najdôležitejšou ekonomickou mocnosťou a jej kráľovské námorníctvo malo nespochybniteľnú námornú prevahu na celom svete až do 20. storočia.

Po napoleonskom období nacionalizmus, relatívne nové hnutie, nadobúdal čoraz väčší význam. To formovalo veľkú časť priebehu budúcich európskych dejín. Jeho rast znamenal začiatok niektorých štátov a koniec ďalších, pretože mapa Európy sa za sto rokov po napoleonskej ére dramaticky zmenila. Vládu léna a aristokracie nahradili národné ideológie založené na spoločnom pôvode a kultúre. Vláda Bonaparteovcov nad Európou zasiala zárodky pre založenie národných štátov Nemecka a Talianska zahájením procesu konsolidácie mestských štátov, kráľovstiev a kniežatstiev. Na konci vojny bolo Dánsko nútené dať Nórsko Švédsku najmä ako kompenzáciu za stratu Fínska, s ktorou súhlasili ostatní členovia koalície, ale pretože Nórsko podpísalo svoju vlastnú ústavu 17. mája 1814, zahájilo Švédsko švédsko-nórsku vojnu v roku 1814. Vojna prebiehala krátko od 26. júla do 14. augusta 1814 a skončila švédskym víťazstvom, vďaka ktorému sa Nórsko dostalo do osobnej únie so Švédskom za vlády Karola XIV. Jána. Únia bola v roku 1905 pokojne rozpustená. Spojené kráľovstvo Nizozemské vytvorené ako nárazníkový štát proti Francúzsku sa rýchlo rozpustilo s nezávislosťou Belgicka v roku 1830.^[13]

Napoleonské vojny tiež zohrali kľúčovú úlohu v nezávislosti latinskoamerických kolónií od Španielska a Portugalska. Konflikt oslabil autoritu a vojenskú moc Španielska, najmä po bitke pri Trafalgare. V španielskej Amerike došlo k mnohým povstaniam, ktoré viedli k vojnám za nezávislosť. V portugalskej Amerike zažila Brazília väčšiu autonómiu, pretože teraz slúžila ako sídlo Portugalskej ríše a politicky vystúpila na postavenie kráľovstva. Tieto udalosti tiež prispeli k portugalskej liberálnej revolúcii v roku 1820 a nezávislosti Brazílie v roku 1822.

Storočie relatívneho transatlantického mieru po Viedenskom kongrese umožnilo „najväčšiu medzikontinentálnu migráciu v dejinách ľudstva“ počnúc „veľkým prílivom imigrácie po prepustení priehrady postavenej napoleonskými vojnami“. Prílev prisťahovalectva v pomere k populácii USA vzrástol na rekordnú úroveň (s maximom 1,6% v rokoch 1850 - 1851), keď sa v rokoch 1815 až 1914 presídlilo 30 miliónov Európanov do Spojených štátov.

Z Viedenského kongresu vzišiel ďalší koncept - koncept zjednotenej Európy. Po svojej porážke Napoleon vyjadril poľutovanie nad skutočnosťou, že jeho sen o slobodnom a mierovom „európskom združení“ zostal nenaplnený. Takéto európske združenie by malo rovnaké vládne princípy, systém merania, menu a občiansky zákonník. O jeden a pol storočia neskôr a po dvoch svetových vojnách sa niekoľko týchto ideálov znova objavilo v podobe Európskej únie.

Až do čias Napoleona európske štáty zamestnávali relatívne malé armády, ktoré tvorili národní vojaci aj žoldnieri. Títo žoldnieri boli vysoko drilovaní profesionálni vojaci. Armády Ancien Régime mohli nasadiť iba malé poľné armády kvôli základným štábom a komplexnej, ale ťažkopádnej logistike. Obidve čísla spojili dohromady, aby poľné sily boli obmedzené na približne 30 000 mužov pod jedným veliteľom.

Vojenskí inovátori v polovici 18. storočia začali uznávať potenciál celého vojnového národa: „národ v zbrani“.

Rozsah vojen sa dramaticky zväčšil počas revolučných a nasledujúcich napoleonských vojen. Počas hlavnej predrevolučnej vojny v Európe, sedemročnej vojny v rokoch 1756 - 1763, malo málo armád nikdy viac ako 200 000, pričom poľné sily ich mali často menej ako 30 000. Francúzske inovácie samostatných zborov (ktoré umožňujú jedinému veliteľovi efektívne riadiť viac ako tradičné rozpätie velenia 30 000 mužov) a žiť mimo pevninu (čo umožnilo poľným armádam nasadiť viac mužov bez toho, aby sa vyžadovalo rovnaké zvýšenie zásobovacích opatrení, ako sú sklady a zásobovacie vlaky) umožnili Francúzskej republike postaviť oveľa väčšie armády ako ich protivníci. Napoleon v čase francúzskej republiky zabezpečil, aby samostatné francúzske poľné armády fungovali ako jedna armáda pod jeho kontrolou, čo mu často umožňovalo podstatne prevýšiť jeho protivníkov. To prinútilo jeho kontinentálnych protivníkov, aby tiež zväčšili veľkosť svojich armád, odkloniac sa od tradičných malých, dobre prepracovaných armád Ancien Régime z 18. storočia k masovým branným armádam.

Bitka pri Marengu, ktorá do veľkej miery ukončila vojnu druhej koalície, sa viedla s menej ako 60 000 mužmi na oboch stranách. Bitky pri Slavkove, ktorá ukončila vojnu tretej koalície, sa zúčastnilo menej ako 160 000 mužov. Bitka pri Friedlande, ktorá viedla k mieru s Ruskom v roku 1807, zahŕňala asi 150 000 mužov.

Po týchto porážkach vyvinuli kontinentálne mocnosti rôzne formy hromadného odvodu, ktoré im umožnili vyrovnať sa s Francúzskom za párnych podmienok, a veľkosť poľných armád sa rýchlo zväčšovala. Bitky pri Wagame z roku 1809 sa zúčastnilo 300 000 mužov a 500 000 bojovalo v Lipsku v roku 1813, z ktorých 150 000 bolo zabitých alebo zranených.

Okolo milión francúzskych vojakov sa stalo obeťami (zranenými, invalidnými alebo zabitými), čo je viac ako v prvej svetovej vojne. Celkový súčet v Európe mohol dosiahnuť 5 000 000 vojenských úmrtí vrátane chorôb.

Do konca 18. storočia malo Francúzsko druhú najväčšiu populáciu v Európe (27 miliónov v porovnaní s 12 miliónmi v Británii a 35 až 40 miliónmi v Rusku). Bol dobre pripravený hromadne využívať výhody levée en masse. Pred Napoleonovým úsilím sa Lazare Carnot významne podieľal na reorganizácii francúzskej armády v rokoch 1793 - 1794 - v čase, keď došlo k zvráteniu predchádzajúcich francúzskych nešťastí, keď republikánske armády postupovali na všetkých frontoch.

Veľkosť francúzskej armády vrcholila v 90. rokoch 18. storočia, keď narukovalo 1,5 milióna Francúzov, hoci sila bojiska bola oveľa menšia. Náhodné účtovníctvo, základná lekárska podpora a laxné náborové normy zabezpečili, že mnoho vojakov nikdy neexistovalo, neochorelo alebo nedokázali odolať fyzickým požiadavkám vojakov.

Okolo 2,8 milióna Francúzov bojovalo na pevnine a okolo 150 000 na mori, čo celkovo za takmer 25 rokov bojov prinieslo pre Francúzsko takmer 3 milióny bojovníkov.

Británie mala v rokoch 1792 až 1815 v zbrani 750 000 mužov, pretože jej armáda sa rozšírila zo 40 000 mužov v roku 1793 na vrchol 250 000 mužov v roku 1813. V kráľovskom námorníctve slúžilo viac ako 250 000 námorníkov. V septembri 1812 malo Rusko vo svojich pozemných silách 900 000 vojakov a v rokoch 1799 až 1815 v jeho armáde slúžilo 2,1 milióna mužov. Ďalších 200 000 slúžilo v ruskom námorníctve. Z 900 000 mužov malo poľné armády nasadené proti Francúzsku necelých 250 000.

Pre ostatných hlavných bojovníkov neexistujú konzistentné štatistiky. Sily Rakúska dosiahli maximum okolo 576 000 vojakov (počas vojny šiestej koalície) a mali malú alebo žiadnu námornú zložku, napriek tomu nikdy nepostavili viac ako 250 000 mužov v poľných armádach. Po Británii sa Rakúsko stalo najtrvalejším nepriateľom Francúzska; počas dlhých vojen slúžilo viac ako milión Rakúšanov. Jeho veľká armáda bola celkovo dosť homogénna a pevná a v roku 1813 operovala v Nemecku (140 000 mužov), Taliansku a na Balkáne (90 000 mužov na svojom vrchole, asi 50 000 mužov počas väčšiny kampaní na týchto frontoch). Koncom vojen bola pracovná sila Rakúska dosť obmedzená, čo viedlo jeho generálov k uprednostňovaniu opatrných a konzervatívnych stratégií a obmedzovaniu ich strát.

Prusko nikdy nemalo v zbrani kedykoľvek viac ako 320 000 mužov. V rokoch 1813 – 1815 sa jadro jeho armády (asi 100 000 mužov) vyznačovalo kompetenciou a odhodlaním, ale väčšinu jeho síl tvorili vojaci druhej a tretej línie, ako aj milicionári rôznej sily. Mnohé z týchto jednotiek podávali pomerne dobré výsledky a často prejavovali značnú statočnosť, ale chýbala profesionalita ich bežných kolegov a neboli tak dobre vybavené. Iné boli z veľkej časti nespôsobilé na operácie, s výnimkou obliehania. Počas kampane v roku 1813 bolo do vojenských operácií nasadených 130 000 mužov, z toho 100 000 sa efektívne zúčastnilo na hlavnej nemeckej kampani a asi 30 000 sa použilo na obkľúčenie izolovaných francúzskych posádok.

Španielske armády tiež dosiahli maximum okolo 200 000 mužov, okrem 50 000 partizánov roztrúsených po Španielsku. Okrem Maráthskej ríše, Osmanskej ríše, Talianska, Neapola a Varšavského vojvodstva mali každý v zbrani viac ako 100 000 mužov. Dokonca aj malé národy mali teraz armády súperiace s veľkosťou veľmocí v minulých vojnách, ale väčšinou to boli nekvalitné sily vhodné iba na posádkové úlohy. Veľkosť ich bojových síl zostala skromná, napriek tomu však mohli byť vítaným doplnkom hlavných mocností. Percento francúzskych vojakov v Grande Armee, ktoré Napoleon viedol do Ruska, bolo asi 50%, zatiaľ čo francúzski spojenci tiež významne prispeli francúzskym silám v Španielsku. Keďže tieto malé národy vstúpili do koaličných vojsk v rokoch 1813 – 1814, poskytli koalícii užitočný doplnok a pripravili Napoleona o potrebné pracovné sily.

Počiatočné fázy priemyselnej revolúcie mali veľa spoločného s väčšími vojenskými silami - bolo ľahké hromadne vyrábať zbrane, a tak vybaviť väčšie sily. Británia bola v tomto období najväčším samostatným výrobcom výzbroje. Dodávala väčšinu zbraní používaných koaličnými mocnosťami počas konfliktov. Francúzsko vyrobilo druhé najväčšie množstvo výzbroje a vybavilo svoje vlastné obrovské sily, ako aj Rýnsky spolok a ďalších spojencov.

Napoleon preukázal inovatívne tendencie pri využívaní mobility na vyrovnanie početných nevýhod, čo sa preukázalo pri postupe rakúsko-ruských síl v roku 1805 v bitke pri Slavkove. Francúzska armáda predefinovala úlohu delostrelectva a formovala samostatné mobilné jednotky na rozdiel od predchádzajúcej tradície pripájania diel na podporu vojsk.

Semaforový systém umožňoval francúzskemu ministrovi vojny Carnotovi komunikovať s francúzskymi silami na hraniciach počas 90. rokov 18. storočia. Francúzi tento systém používali aj počas napoleonských vojen. Prvýkrát sa letecký dozor použil, keď Francúzi použili teplovzdušný balón na prieskum pozícií koalície pred bitkou pri Fleuruse, 26. júna 1794.

Historici skúmali, ako sa z napoleonských vojen stali totálne vojny. Väčšina historikov tvrdí, že stupňovanie rozsahu pochádzalo z dvoch zdrojov. Prvým bol ideologický stret medzi revolučnými/rovnostárskymi a konzervatívnymi/hierarchickými systémami viery. Druhým bol nástup nacionalizmu vo Francúzsku, Nemecku, Španielsku a inde, ktorý spôsobil tieto „ľudové vojny“ namiesto súťaží medzi panovníkmi. Bell tvrdil, že ešte dôležitejšie ako ideológia a nacionalizmus boli intelektuálne premeny vo vojnovej kultúre, ku ktorým došlo prostredníctvom osvietenstva. Tvrdí, že jedným z faktorov je, že vojna už nebola rutinnou udalosťou, ale transformačnou skúsenosťou pre spoločnosti - úplnou skúsenosťou. Po druhé, armáda sa objavila sama o sebe ako samostatná sféra spoločnosti odlišná od bežného civilného sveta. Francúzska revolúcia urobila z každého civilistu súčasť vojnového stroja, či už ako vojaka prostredníctvom všeobecného odvodu, alebo ako dôležitého ozubeného kolesa v mechanizmoch domácej fronty podporujúcich a zásobujúcich armádu. Z toho, hovorí Bell, vyšiel „militarizmus“, viera v to, že vojenská úloha bola v čase veľkej národnej krízy morálne nadradená civilnej. Bojujúca armáda predstavovala podstatu duše národa. Ako Napoleon vyhlásil: „Je to vojak, ktorý zakladá republiku, a je to vojak, ktorý ju udržiava.“

1803

• 18. máj 1803 - Veľká Británia vyhlásila vojnu Francúzsku.

1804

• 18. máj 1804 - Senát vyhlásil Napoleona Bonaparte za francúzskeho cisára Napoleona I. (doslova za Cisára Francúzov).
• 2. december 1804 - Napoleon sa v parížskej katedrále Notre-Dame v prítomnosti pápeža Pia VII. sám korunoval.

1805

• 19. október 1805 - Jednoznačné víťazstvo francúzskej armády nad rakúskou armádou v bitke pri Ulme.
• 21. október 1805 - Jednoznačné víťazstvo britskej flotily nad spojenou francúzsko-španielskou flotilou v námornej bitke pri Trafalgare, v bitke padol hlavný veliteľ britskej flotily Horatio Nelson.
• 2. december 1805 - Víťazstvo francúzskej armády nad spojenou rakúsko-ruskou armádou v bitke pri Slavkove, označovanej aj ako bitka troch cisárov, keďže sa jej okrem francúzského cisára Napoleona zúčastnil aj ruský cár Alexander I. a rakuský cisár František I..
• 26. december 1805 - Podpis Bratislavského mieru, ktorým Rakúsko stratilo niektoré svojich územia v prospech Francúzska, jeho spojencov a klientskych štátov. Pravdepodobne najvýznamnejšia udalosť napoleonského obdobia, ktorá sa odohrala na území dnešného Slovenska.

1806

• 30. marec 1806 - Napoleon vymenoval svojho brata Jozefa Bonaparte za neapolského kráľa a postupne vymenovával na dôležité posty ďalších členov svojej rodiny.
• 14. október 1806 - Jednoznačné víťazstvo Francúzska nad Pruskom v bitkách pri Jene a Auerstedte. Francúzsko okupovalo Prusko a pruský kráľ Friedrich Wilhelm III. ušiel do východnej časti kráľovstva.
• 21. november 1806 - Napoleon vydal Berlínsky dekrét, ktorého cieľom bol Kontinentálny systém (alebo Kontinentálna blokáda), ktorý zakazoval akýkoľvek obchod s Veľkou Britániou. Blokáda bola porušovaná štátmi a pašeráctvom a nespôsobila hospodárske oslabenie Veľkej Británie, čo bolo jej hlavným cieľom.

1807

• 8. február 1807 - Čiastkové francúzske víťazstvo v bitke pri Eylau (bitka pri Jílovom) nad spojenými prusko-ruským vojskom vo východnom Prusku.
• 14. jún 1807 - Jednoznačné víťazstvo francúzskej armády v bitke pri Friedlande nad ruskou armádou vo východnom Prusku.
• 7. júl 1807 - Tylžský mier medzi Francúzskom a Ruskom, ktorým Rusko pristúpilo ku Kontinentálnej blokáde a uznalo štáty v strednej a západnej Európe pod francúzskym vplyvom. O dva dni neskôr bola podpísaný mier medzi Francúzskom a Pruskom, ktorým sa Prusko vzdalo viacerých území a zaviazalo s vojnovým reparáciám.
• 27. október 1807 - Zmluva z Fontainebleau medzi Francúzskom a Španielskom o rozdelení Portugalska.

1808

• 2. máj 1808 - Povstanie Dos de Mayo obyvateľov Madridu proti francúzskym vojakom, ktoré boli krvavo potlačené. Začiatok Španielskej vojna za nezávislosť.
• 7. júl 1808 - Jozef, brat Napoleona, bol korunovaný za španielskeho kráľa.
• 16. júl 1808 - Bitka pri Bailéne v ktorej španielska armáda jednoznačne porazila francúzsku armádu. Prvá veľká porážka napoleonskej armády.

1809

• 22. máj 1809 - V bitke pri Asperne a Esslingu pri Viedni zvíťazilo rakúske vojsko nad francúzskym vojskom vedeným Napoleonom. Prvá porážka Napoleona po viac ako 10 rokoch.
• 5. júl 1809 - Výrazne víťazstvo armády Francúzska a spojencov nad Rakúskom v bitke pri Wagrame (pri Viedni).
• 14. október 1809 - Uzavretý Schönbrunnský mier, v ktorom porazené Rakúsko stratilo viaceré územia a pristúpilo ku Kontinentálne blokáde.
• 14. december 1809 - Napoleon sa rozviedol s Jozefínou (Joséphine de Beauharnais), s ktorou bol ženatý od roku 1796 a s ktorou nemali deti.

1810

• 1. apríl 1810 - Napoleon si zobral za manželku Máriu Lujzu Habsbursko-Lotrinskú.

1811

• 20. marec 1811 - Narodil sa Napoleon II., jediný syn Napoleona.

1812

• 24. jún 1812 - Začiatok francúzskej invázie do Ruska. Armáda Francúzska a jeho spojencov mala 685 000 vojakov, čo bol najväčšia armáda do toho času zhromaždená na európskych bojiskách.
• 22. júl - Víťazstvo spojených britsko-portugalsko-španielských vojsk nad francúzskou armádou v bitke pri Salamanke.
• 7. september 1812 - Víťazstvo Francúzska nad Ruskom v bitke pri Borodine.
• 26. november 1812 - Ústupová bitka na Berezine, v ktorej francúzska armáda utrpela veľké straty ale usporiadane ustúpila z Ruska.

1813

• 16. október 1813 - Bitka národov (bitka pri Lipsku) v ktorej koalícia tvorená hlavne Rakúskom, Pruskom, Ruskom a Švédskom, a ku ktorej počas bitky zmenilo stranu Sasko výrazne porazila Francúzsko.

1814

• 30. marec 1814 - Výrazná porážka Francúzska v bitke o Paríž spojeneckými vojskami Ruska, Rakúska a Pruska.
• 10. apríl 1814 - Nerozhodná bitka pri Toulouse v južnom Francúzsku medzi britsko-portugalsko-španielskou armádou a francúzskou armádou vytlačenou zo Španielska.
• 11. apríl 1814 - Zmluva z Fontainebleau, ktorou sa Napoleon vzdal vlády nad Francúzskom a zaviazal sa odísť do exilu na ostrov Elba. Na francúzsky kráľovský trón nastúpil Ľudovít XVIII., z rodu Bourbonovcov, brat popraveného kráľa Ľudovíta XVI..
• 4. máj 1814 - Napoleon odišiel do exilu na ostrov Elba.
• 30. máj 1814 - Podpísaný Parížsky mier (niekedy nazývaný aj Prvý parížsky mier), ktorým boli upravené hranice Francúzska späť do stavu v roku 1792.
• 18. september 1814 - Začiatok Viedenského kongresu, na ktorom sa víťazné štáty dohodli na povojnových hraniciach a mocenskom usporiadaní.

1815

• 26. február 1815 - Napoleon ušiel z ostrova Elba.
• 20. marec 1815 - Napoleon prišiel do Paríža. Ľudovít XVIII. ušiel.
• 9. jún 1815 - Ukončenie Viedenského kongresu podpisom záverečného aktu (Acte final) víťaznými mocnosťami.
• 16. jún 1815 - Francúzske víťazstvo v bitke pri Ligny. Posledné víťazstvo v Napoleonovej kariére.
• 18. jún 1815 - Víťazstvo spojeneckých armád Veľkej Británie, Pruska a Holandska pod velením vojvodu z Wellingtonu a Gebharda von Blüchera nad francúzskou armádou v bitke pri Waterloo (pri Bruseli).
• 16. október 1815 - Napoleon je odvezený do exilu na ostrov Svätej Heleny v Atlantickom oceáne.
• 20. november 1815 - Podpísaný Parížsky mier, ktorým boli upravené hranice Francúzska späť do stavu v roku 1792, určené reparácie splatné víťazným mocnostiam a stanovená povinnosť financovať okupačnú armádu v počte 150 000 vojakov.

1. ↑ 3 bilióny libier v moderných ekonomických nákladoch.

• Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Napoleonic Wars na anglickej Wikipédii.