Nórske kráľovstvo
Vlajka Znak
Národné motto: Alt for Norge, Alt for Noreg (Všetci za Nórsko)
Štátna hymna: Ja, vi elsker dette landet
Miestny názov
• dlhý	Kongeriket Norge, Kongeriket Noreg
• krátky	Norge, Noreg
Hlavné mesto	Oslo 59°56′ s.š. 10°41′ v.d.
Najväčšie mesto	Oslo
Úradné jazyky	nórčina (bokmål a nynorsk), lapončina
Regionálne jazyky	severná saamčina, luleská saamčina, kvenčina, južná saamčina
Štátne zriadenie Kráľ Predseda vlády	konštitučná monarchia Harald V. Jonas Gahr Støre
Vznik	7. jún 1905
Susedia	Švédsko, Fínsko, Rusko
Rozloha  • celková  • voda (%)	385 207[1] km² (67.)   16 837 km² (5,7 %)
Počet obyvateľov  • odhad (2023)  • sčítanie (2015)  • hustota (2023)	5 488 984[2] (120..) 5 165 800 14,0/km² (213.)
HDP  • celkový  • na hlavu (PKS)	2018 443 mld. $ (22.) 74 065 $ (4.)
Index ľudského rozvoja (2017)	0,953 (1.) – vysoký
Mena	nórska koruna (NOK)
Časové pásmo  • Letný čas	UTC+1 (v lete UTC+2) (UTC) (UTC)
Medzinárodný kód	NOR / NO
Medzinárodná poznávacia značka	N
Internetová doména	.no, .sj (pre Svalbard a Jan Mayen), .bv (pre Bouvetøya)
Smerové telefónne číslo	+47

Súradnice: 65°S 11°V / 65°S 11°V / 65; 11

Nórsko, (dlhý tvar Nórske kráľovstvo, v miestnej jazykovej verzii bokmål celým názvom Kongeriket Norge, vo verzii nynorsk Kongeriket Noreg, v reči národnostnej menšiny Sami Norga) je jedným zo severských štátov na Škandinávskom polostrove v severne Európe. Má rozlohu 385 207 km² a žije v ňom 5 425 000 obyvateľov.^[1] Hlavným mestom je Oslo. Nórsko je unitárny štát a parlamentná monarchia. Susedí so Švédskom na väčšine juhovýchodnej hranice, s Fínskom a Ruskom na severovýchode. Pod nórsku suverenitu patrí aj arktické súostrovie Svalbard (Špicbergy) a ostrov Jan Mayen, ktorý leží neďaleko Islandu. Administratívne patrí Nórsku aj ostrov Bouvetøya v južnom Atlantiku. Krajina si robí nárok aj na Ostrov Petra I. v južnom Pacifiku a teritórium Zem kráľovnej Maud (Dronning Maud Land) v Antarktíde.

Nórsko je prevažne hornatá krajina, najvyššia hora Galdhøpiggen meria 2 464 metrov. V jej blízkosti ležia dva nórske ľadovce Jostedalsbreen a Jotunheimen, lákajúce každý rok tisíce turistov. Na medzinárodnej ceste E16, spájajúcej Oslo s Bergenom na západnom pobreží Nórska, sa nachádza Lærdalský tunel, najdlhší cestný tunel na svete (24km dlhý).

Nórsko vytvorilo severský model sociálneho štátu. Nórsky štát rovnako udržuje svoje vlastníctvo v kľúčových priemyselných odvetviach, ako je ťažba ropy a zemného plynu. Ropný priemysel predstavuje zhruba štvrtinu hrubého domáceho produktu (HDP).^[3] Nórsko je pätnástym najväčším svetovým producentom ropy na svete.^[4] V prepočte na jedného obyvateľa je najväčším ťažiarom ropy mimo Blízky východ.

Nórsko má 4. najvyšší HDP na obyvateľa na svete (v parite kúpnej sily).^[5] Od roku 2009 sa Nórsko umiestňuje na prvej priečke rebríčka Indexu ľudského rozvoja, ktorý zostavuje OSN.^[6] Nórsko sa umiestnilo na prvom mieste aj v Správe o svetovom šťastí OSN v roku 2017.^[7] Podľa indexu demokracie vytváraného časopisom The Economist má Nórsko najkvalitnejšiu demokraciu na svete.^[8] Má tak isto aj jednu z najnižších úrovní kriminality na svete.^[9]

Etymológia

Nórsku dali meno zrejme starí Góti alebo Dáni a v ich jazyku to znamenalo „cesta na sever“. V historickom zázname reči vikingského náčelníka Ottara k anglickému kráľovi Alfrédovi zhruba v roku 880 je dnešné územie Nórska nazývané Norðvegr. Až v 14. storočí sa začali používať formy mena krajiny Noreg(h)e, Norig(h)e, Norg(h)e alebo Norie. Oficiálny názov Noreg v jazyku nynorsk bol prijatý až po jazykovej reforme z roku 1938, zatiaľ čo názov Norge v jazykovej verzii bokmål je používaný zhruba už od roku 1450.

Dejiny Nórska

Bližšie informácie v hlavnom článku: Dejiny Nórska

Pravek

Praveké maľby v Alte

Petroglyfy lodí typu hjortspring z doby bronzovej

Stopy po prvom ľudskom osídlení archeológovia dávajú do súvislosti s kultúrou nazývanou Ahrensburgien (pomenovanou po dedinke Ahrensburg, ležiacej 25 km severovýchodne od Hamburgu, v neskoršom nemeckom štáte Šlezvicko-Holštajnsko). Táto kultúra je lokalizovaná do severoeurópskych nížin v období 9–7 tisíc rokov pred n. l. Príslušníci tejto kultúry boli predovšetkým lovcami Sobov, ktorí žili v stanoch, alebo mierne vyhĺbených chatách. Používali štiepané hroty so stopkou, oštepy a luky. Tieto najstaršie stopy ľudského osídlenia v Nórsku sa nachádzajú pozdĺž pobreží, kde sa po poslednej dobe ľadovej, medzi rokmi 11 000 a 8 000 pred n. l., stiahol ľadovec.^[10]  

K najcennejším objavom patria tie z doby okolo roku 5000 pred n. l. zo severu Nórska, z Finnmarku, hlavne z obce Alta, kde boli objavené pozoruhodné skalné rytiny, znázorňujúce predovšetkým lov (dnes súčasť Svetového dedičstva UNESCO).^[11] Archeológovia v súvislosti s týmito objavmi niekedy hovoria o kultúre Komsa.^[12] Druhé centrum objavov z tejto doby sa nachádza na juhozápade krajiny, v Rogalande (kultúra Fosna).^[13] Veľká vzdialenosť týchto objavov dlho viedlo k presvedčeniu, že išlo o dve rôzne kultúry, to však býva od 70. rokov 20. storočia spochybňované. Dnes väčšina historikov predpokladá, že južné centrum bolo staršie a sever bol z tohto centra osídlený pochodom po pobreží. Objavy z Alty sú najrozsiahlejšími skalnými kresbami v celej Škandinávii. Prezradzujú, že miestni obyvatelia doby kamennej boli predovšetkým lovci a rybári.

Medzi rokmi 3000 až 2500 pred n. l. dorazili do východného Nórska noví osadníci, radení k tzv. kultúre so šnúrovou keramikou. Boli to indoeurópski poľnohospodári, ktorí už pestovali obilie a chovali kravy a ovce. Lov a rybolov sa stal pri nich až sekundárnym zdrojom obživy. Od roku 1500 pred n. l. sú zaznamenané stopy po použití bronzu, avšak bronzové nástroje sa zrejme obmedzovali len na náčelníkov. Na skalných rytinách sa objavujú nové motívy, predovšetkým slnečný kotúč, ktorý bol zrejme uctievaný.^[14] Výrazným motívom sú lode, hlavne typ hjortspring.^[15] Tiež aj vztýčené kamenné monumenty sú usporiadané do tvaru, ktorý pripomína loď.

Na začiatku doby železnej (posledných 500 rokov pred našim letopočtom) došlo zrejme k populačnej kríze, lebo archeológovia nachádzajú len málo pozostatkov. Oživenie nastalo zhruba po začiatku nášho letopočtu, keď sa obyvatelia Nórska dostali do kontaktu s rímskou Gáliou. Bolo objavených asi 70 rímskych bronzových kotlov, často používaných ako pohrebné urny.

Stredovek

Raný stredovek

Mapa vikingských ciest a objavov

Z kontinentu sa tiež do Nórska zrejme dostalo runové písmo. Najstarší známy nórsky runový nápis pochádza z 3. storočia. K najstarším puužívaným slovám patrí „vik“ označujúci fjord či záliv. Práve toto slovo sa stalo koreňom pojmu Viking. O Vikingoch hovoria historici od 8. storočia, keď začali ich výboje. Za medzník je obvykle pokladané vikingské prepadnutie kláštora v Lindisfarne na severovýchode Anglicka v roku 793.^[16] Vikingovia potom prenikli takmer do všetkých častí Európy a tiež aj na pobrežie dnešnej Kanady. Vikingovia z územia dnešného Nórska boli najviac aktívni na britských ostrovoch a východných ostrovoch Severnej Ameriky. Dnešné írske mestá Dublin, Limerick a Waterford boli pravdepodobne založené práve osadníkmi z Nórska.^[17] Nórski Vikingovia v 9. storočí osídlili tiež aj Faerské ostrovy, Orkneje a Island.^[18] V roku 985 založili prvé osady v Grónsku.^[19]

V nórskom národnom povedomí je kľúčovým rok 872, keď Harald I. Krásnovlasý, po bitke pri Hafrsfjorde (neďaleko Stavangera), ako prvý zjednotil nórske drobné kráľovstvá (smårike) a stal sa prvým nórskym kráľom.^[20] Centrum Haraldovej ríše bolo na južnom pobreží. Po Haraldovi sa moci chopil jeho syn Erik Krvavá sekera, po jeho zosadení potom ďalší z Haraldových synov Hakon I.. Ten už začal koketovať s kresťanstvom. Christianizácii však zabránilo to, že sa moci po Haakonovej smrti ujali veľkí ctitelia severských tradícií Harald II. a Haakon Sigurdsson. Až Olaf I. Tryggvason začal v krajine znovu presadzovať kresťanstvo, a to často veľmi násilne.^[21] Postavil aj prvý kostol, v roku 995 v Mosteri.^[22] Olaf I. Tryggvason preslávený aj ako vikingský dobyvateľ, když s 390 loďami napadol Anglicko a obliehal Londýn.^[23] V jeho christianizačnom diele pokračoval inak pomerne neúspešný panovník Olaf II., neskôr prehlásený za svätého. Jeho nástupca Knut Veľký potom Nórsko po prvý krát v jeho histórii zapojil do viacnárodnej ríše, tzv. Severskej ríše, avšak len nakrátko.^[24] Po ňom sa opäť presadili lokálni vodcovia.

Vrcholný stredovek

Březonozí? (či birkebeinerovia) zachraňujú budúceho kráľa Haakona IV.

Veľkým problémom nórskeho štátu bolo nástupníctvo. Tradícia dávala právo nastúpiť na trón všetkým kráľovým synom, čo viedlo k mnohým bojom a tiež aj posilňovalo cirkev, ktorá si robila nárok do otázky nástupníctva hovoriť. Sériu nórskych občianskych vojen ukončil až v roku 1217 Hakon IV., ktorý nastolil jasný nástupnický rád. Jeho vláda bola v znamení mieru, konsolidácie monarchie a definitívneho zjednotenia krajiny. Obdobie jeho panovania je považované za vrcholné obdobie stredovekého Nórska.

Rozvoj pokračoval aj v 14. storočá, hoci epidémia moru v roku 1349 vyhubila tretinu obyvateľstva.^[25] Spoločenská štruktúra, ktorá sa počas vrcholného stredoveku v Nórsku vytvorila, nebola typicky feudálna (ako aj v iných škandinávskych krajinách). Kráľ a šľachta síce získali mnoho pozemkov a pôvodne nezávislí poľnohospodári sa stali ich nájomcami, avšak zostali v omnoho slobodnejšom postavení než poddaní na kontinente. Vzhľadom k nízkej hustote zaľudnenia (posilňované aj decimáciou obyvateľstva epidémiami) bolo pôdy stále dostatok, čo robilo oveľa silnejšiu vyjednávaciu pozíciu nájomcov. Tento rys sformoval rovnostársku tradiciu Nórska (aj celej Škandinávie), ktorá v iste transformácii pretrváva doposiaľ.

Veľkú rolu začal v 14. storočí zohrávať hanzovný obchod, jeho centrom sa stal Bergen. Dlhší čas bol Bergen v dôsledku toho tak trochu „štátom v štáte“.^[26]

Kalmarská únia okolo roku 1500

V roku 1380 Olaf II. Dánsky spojil Nórsko a Dánsko do personálnej únie, v roku 1397 kráľovná Markéta I. pripojila aj Švédsko (spbášovou politikou) a vznikla Kalmarská únia. Jadro tejto ríše bolo avšak v Dánsku a Nórsko tak začalo byť trochu periferizované. Nadvláda Dánov trvala ďalších 434 rokov, preto nórskí nacionalisti v 19. storočá hovorili o „štyristoročnej noci“.^[27]

Geografia

Mapa Nórska

Hardangerfjord – Tretí najväčší fjord v Nórsku

Nórsko sa rozprestiera v západnej časti Škandinávskeho polostrova od mysu Lindesnes v Severnom mori po Severný mys v Severnom ľadovom oceáne, s celkovou dĺžkou približne 1 700 km. Nórske pobrežie je členité a dlhé až 2 650 km, Niektoré fjordy siahajú až 200 km do vnútrozemia. V blízkosti pobrežia sa nachádza množstvo malých ostrovčekov a skjärov (plochých skál vyčnievajúcich nad vodnú hladinu). Vnútrozemie je zväčša hornaté (celým Nórskom sa tiahne masív Škandinávskych vrchov), najvyšší vrch je Galdhøpiggen – 2 469 m, vyššie položené oblasti sú trvalo zaľadnené. Rieky sú krátke a prudké. V Nórsku sa nachádza aj vodopád Vinnufossen, ktorý je najvyšší v Európe.

Hospodárstvo

Nórske kráľovstvo je rozvinutým priemyselno-poľnohospodárskym štátom. Významná je aj ťažba nerastných surovín, najmä ropy a zemného plynu na plošinách v šelfoch Severného mora. Ako jeden z najlesnatejších štátov Európy, významný podiel má aj ťažba dreva (okolo 10 miliónov m³ ročne), na čo nadväzuje drevársky a papierenský priemysel. Nezanedbateľným prvkom je aj rybolov a spracovanie rýb (z najvýznamnejších centier napr. Bergen, Stavanger alebo Trondheim) s ročným úlovkom cca 300 tis. ton. Z ostatných priemyselných odvetví majú významný podiel aj hutnícky, chemický, potravinársky a textilný priemysel.

V Nórsku sa 99,6 % elektrickej energie vyrába vo vodných elektrárňach, ktoré majú ideálne podmienky kvôli rýchlotečúcim a strmým riekam.

Keďže má Nórsko len veľmi malý podiel ornej pôdy (2,9 %), poľnohospodárska výroba sa zameriava predovšetkým na chov, najmä oviec, hovädzieho dobytka, kožušinovej zveri (líšky, norky a pod.) a na severe aj tradičný chov sobov.

Zahraničný obchod Nórskeho kráľovstva je trvale aktívny a zameriava sa najmä na vývoz ropy a ropných produktov, zemného plynu (podmorskými ropovodmi do Veľkej Británie, Nemecka, Švédska a pod.), rýb a výrobkov z rýb a papiera. Hlavným dovozným artiklom sú stroje, dopravné prostriedky, elektrotechnické výrobky a potraviny.

Údaje o ťažbe, poľnohospodárstve a priemyselnej výrobe

Poznámka: Údaje sú platné k roku 1994, ak nie je uvedené inak

• ťažba: ťažba ropy 139,8 miliónov ton, čierne uhlie 301 000 ton, železná ruda 1 599 000 ton
• rastlinná výroba: pestovanie pšenice 350 000 ton, jačmeň 650 000 ton, zemiaky 471 000 ton (rok 1995)
• živočíšna výroba: chov hovädzieho dobytka 1 003 000 kusov, ovce 2 316 kusov, soby 210 500 kusov, líšky 45 000 kusov, norky 294 000 kusov (rok 1995)
• rybolov: úlovok 2 551 476 ton
• ťažba dreva: drevo 10,1 miliónov m³
• elektrická energia: výroba 113,4 miliárd kWh (rok 1997)
• hutníctvo: výroba surového železa 70 000 ton, ocele 468 000 ton
• chemický priemysel: výroba kyseliny sírovej 615 000 ton, benzín 844 000 ton, nafta 843 000 ton, kapacita rafinérií ropy 14,7 miliónov ton,
• potravinárstvo: výroba masla 16 000 ton, spracované mlieko 1 863 000 ton, mäso 238 000 ton (rok 1995)
• textilníctvo: výroba bavlnených tkanín 1 500 ton, vlnené tkaniny 1 500 000 ton

Náboženstvo

Od reformácie sa drvivá väčšina obyvateľov hlási k luteranizmu, k Nórskej (evanjelickej) cirkvi. Väčšina moslimov, rímskych katolíkov a pravoslávnych sú prisťahovalci z arabských krajín, Poľska a balkánskych štátov.

Štatistika za rok 2011:^[28]

• Nórska cirkev (luteráni) – 3 911 622
• Moslimovia – 106 735
• Rímski katolíci – 83 018
• Reformovaní (kalvíni) – 39 599
• Evanjelická slobodná luteránska cirkev – 19 614
• Jehovovi svedkovia – 11 739
• Metodisti – 11 055
• Baptisti – 9 922
• Pravoslávni – 9 894
• Adventisti Siedmeho dňa – 5 066
• Evanjelické luteránske cirkevné spoločenstvo – 3 213

Administratívne členenie

Bližšie informácie v hlavnom článku: Administratívne členenie Nórska

Mapa administratívneho členenia Nórska znázorňuje 19 krajov (fylker) a ostrovy Svalbard a Jan Mayen, ktoré sú súčasťou Nórskeho kráľovstva

Vlastné Nórsko sa delí na 11 krajov. Nórsko má aj dve integrálne zámorské územia, a to ostrovy Jan Mayen a Svalbard. Ďalej má tri antarktické a subarktické závislé územia: Bouvetov ostrov, Ostrov Petra I. a Zem kráľovnej Maud.

Doprava

V Nórsku je 48 letísk, z nich dve medzinárodné. Krajina má jednu z najväčších obchodných flotíl na svete. Železničná doprava má menší význam. Cesty sú zväčša vyasfaltované. Významným zdrojom príjmov je turistický ruch.

Údaje o dopravnej sieti a turistickom ruchu

Poznámka: Údaje sú platné k roku 1994, ak nie je uvedené inak

• železnice: 4 023 km železníc (z toho 2 422 km elektrifikovaných tratí)
• cestné komunikácie: 90 174 km spevnených ciest (z toho 512 km diaľnic)
• loďstvo: kapacita obchodných lodí 22 387 936 BRT (z toho 10 mil. BRT sú tankery)
• letectvo: počet nalietaných trás 102 mil. km (7 266 miliónov pasažierov/ km)
• turistický ruch: 3,3 miliónov návštevníkov (rok 1995)

V roku 2020 sa Nórsko stalo prvým štátom kde sa predalo viac elektromobilov ako áut na benzínový, naftový či hybridný pohon. Z celkového počtu 141 412 áut tvorili 54,3%.^[29]

Zámorské územia

• súostrovie Špicbergy (Svalbard) v Severnom ľadovom oceáne
• Medvedí ostrov (Bjornoya)
• ostrov Jan Mayen
• Bouvetov ostrov (Bouvetoya)
• ostrov Petra I. (Peter I. Oy)

Referencie

Iné projektyupraviť | upraviť zdroj

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Nórsko
• Wikislovník ponúka heslo Nórsko

Externé odkazyupraviť | upraviť zdroj

• Norway.no - oficiálne stránky (nórsky - bokmål)