A | B | C | D | E | F | G | H | CH | I | J | K | L | M | N | O | P | Q | R | S | T | U | V | W | X | Y | Z | 0 | 1 | 2 | 3 | 4 | 5 | 6 | 7 | 8 | 9
| Staroveký Rím Rímska ríša
| ||||||||
| Geografia
| ||||||||
| Obyvateľstvo | ||||||||
| Štátny útvar | ||||||||
753 p. n. l. – 509 p. n. l.: kráľovstvo
509 p. n. l. – 27 p. n. l.: republika | ||||||||
| ||||||||
Staroveký Rím je tradičné slovenské označenie štátneho útvaru, ktorý vznikol v 8. storočí pred Kr. na Apeninskom polostrove v dnešnom Ríme ako mestský štát, postupne ovládol celé Stredomorie a v roku 395 po Kr. sa rozdelil na Západorímsku ríšu (zanikla v roku 476 po Kr.) a Byzantskú ríšu (zanikla v roku 1453 po Kr.). Od ovládnutia Stredomoria sa často označuje aj ako Rímska ríša.
Zo starovekého Ríma pochádza moderné právo, kresťanské náboženstvo, časti modernej filozofie a iných vied, ako aj základy dnešného štátneho zriadenia mnohých štátov.
Dejiny starovekého Ríma sa tradične delia na 4 fázy:
Tieto štyri fázy sa ďalej delia na menšie celky.
Poznámka: Všetky roky rímskych dejín až po pribl. rok 300 pred Kr. sú neisté, lebo rímske dejepisectvo začalo až v tomto čase.
Osídľovanie Apeninského polostrova (4000 pred Kr. – približne 753 pred Kr.)
Rímska ríša vznikla na Apeninskom polostrove. Známi praobyvatelia tohto polostrova boli Ligúri, Elymovia, Sikulovia, Korzovia a Sardovia.[1]
Oblasť bola krajinou menších osád, mestský charakter života a mestá ako také sa tu objavili neskôr ako v ostatných oblastiach Stredomoria. O prvých skutočných mestách sa dá hovoriť až v siedmom storočí pred Kr. Tento vývoj bol do značnej miery podmienený geologickým charakterom a podnebím Apeninského polostrova. Ten je na severe oddelený od vnútrozemskej Európy pohorím Álp. Južne od Álp sa nachádza úrodná Pádska nížina, ktorou preteká rieka Pád. Pádska nížina je od polostrova oddelená dlhým horským pásmom Apenín. Samotný polostrov je dlhý viac ako 1 000 km, ale široký len 200 km; Apeniny sa spočiatku tiahnu východno-západným smerom, oddeľujú Pádsku nížinu a pred Jadranským morom sa stáčajú lukovito na juh. Severne sú bližšie Jadranskému, južne sa naopak stáčajú k Tyrrhénskemu moru. Táto morfológia podmienila i vznik jednotlivých centier osídlenia. Navyše je Apeninský polostrov spolu so Sicíliou významnou strategickou oblasťou: rozdeľuje Stredomorie na západnú a východnú časť a zároveň je neúplným "mostom" medzi Európou a Severnou Afrikou.[2]
Jadranské pobrežie bolo s výnimkou Apúlie úzke a nevhodné pre rozsiahle osady či prístavy; navyše Apúlia má polosuché podnebie a úrodných údolí je tam málo. Podobne na tom bolo i južné pobrežie polostrova. Oveľa vhodnejšie k väčšiemu osídleniu bolo západné pobrežie, kde sa nachádzali úrodné roviny a väčšie rieky umožňujúce prístup k moru i do vnútrozemia (Arno, Tiber, Liri, Volturno). Tu vznikli tri najvýznamnejšie oblasti antického osídlenia: Etrúria (oblasť, kde žili starí Etruskovia), Latium (oblasť, kde vznikol a leží Rím) a Kampánia (okolie Neapolského zálivu).[2]
Informácie o predmestskom období existujú iba z vykopávok, písomníctvo sa rozvinulo až v období mestských štátov.[3] Nástup poľnohospodárstva v tejto oblasti sa odhaduje okolo roku 4000 pred Kr. V úrodných oblastiach boli roztrúsené malé osady obvykle s menej ako 100 obyvateľmi a rovnostárskym postavením. Pestovali pšenicu a jačmeň, chovali ovce, dobytok, kozy a ošípané. Remeslá boli rozvinuté málo, aj keramika sa významnejšie rozvinula až v období nástupu miest. Oblasť tiež nebola bez kontaktov s okolím. Mykénska keramika sa objavila v oblasti Sardínie, pravdepodobne výmenou za medenú rudu, ktorá sa tu ťažila už v 14. storočí pred Kr.; ďalej v južnom Taliansku a Sicílii. V tejto oblasti sa objavili obce, ktoré čiastočne napodobovali mykénske spoločenské usporiadanie. V strednej časti polostrova sa jednotlivé osady mierne zväčšovali a objavovali sa odvtedy ojedinelé obranné stavby ako priekopy či zátarasy.[4]
Indoeurópske kmene Italikov, pôvodne pastierov a roľníkov, ktoré už okolo 2000 pred Kr. prišli do Pádskej nížiny, pokračovali na juh a osídlili oblasť Latia. Okolo roku 1000 pred Kr. neznámo odkiaľ prišli (možno z Anatólie) Etruskovia (neindoeurópania), ktorí pokojne nahradili villanovskú kultúru a usadili sa v oblasti Etrúrie.
Ďalší rozvoj oblasti strednej časti Apeninského polostrova výrazne ovplyvnili narastajúce kontakty s Feničanmi v 9. a 8. storočí pred Kr., ktorí v tom čase už žili v typických mestách. Feničania boli predovšetkým obchodníci. V rámci svojich výprav začali okolo roku 1000 pred Kr. v Stredomorí zakladať nové mestá, z ktorých najznámejším sa stalo Kartágo, ktoré vzniklo okolo roku 800 pred Kr. a neskôr sa stalo hlavným protivníkom Ríma.[5]
V takmer rovnakom období sa zintenzívňovali kontakty aj so starovekými Grékmi, ktorí na území Apeninského polostrova a okolitých ostrovoch začali takisto zakladať svoje osady; spočiatku pre prístup ku kovom, neskôr pre poľnohospodársku pôdu. K najznámejším patrili Kúmy (zal. 750 pred Kr.), neskôr pribudlo množstvo ďalších na pobreží Sicílie a južnom a západnom pobreží polostrova.[5]
Vznik a rozvoj miest (800 – 400 pred Kr.)
V tomto období územia Etrúrie, Latia a Kampánie prešli komplexnými hospodárskymi, politickými, kultúrnymi a spoločenskými zmenami, ktoré vyústili do vzniku prvých mestských štátov. Mestské štáty sa na Apeninskom polostrove, Sicílii, Grécku a západnom a juhozápadnom pobreží Malej Ázie stali na niekoľko storočí dominantnou politickou, obchodnou i vojenskou silou.[6]
Jednotlivé mestské štáty sa od seba vo viacerých aspektoch odlišovali, no mali podobnú štruktúru: centrum tvorilo sídlisko, kde žila elita, plochy pre potreby obce a pohrebiská; v okolí boli menšie osady, farmy, svätyne, poľnohospodárska pôda a pasienky. Spočiatku mal takýto mestský štát približne 1000 obyvateľov a územie o rozlohe 100 km², na konci 6. storočia pred Kr. však už niektoré aglomerácie mali niekoľko desiatok tisíc obyvateľov s podstatne väčšou rozlohou ovládaného územia.[6]
Spočiatku mestám vládli aristokratické rodiny, v 7. a 6. storočí pred Kr. sa v tejto oblasti objavujú prví králi. Na začiatku 5. storočia pred Kr. sa objavujú oficiálne úrady s volenými predstaviteľmi, ktorí riadili určité aspekty fungovania mesta.
Obdobie vzniku a formovania miest v strednom Taliansku sa rozdeľuje na 2 fázy:[6]
- orientalizujúca (725 – 580 pred Kr.; v hrobkách sa našli predmety pochádzajúce z „Orientu“, znalosť písma, dominuje monumentálna architektúra)
- archaická (580 – 480 pred Kr.; rozvoj verejných mestských inštitúcií, nárast vzájomných konfliktov mestských štátov)
Vývoj jednotlivých mestských štátov je zmapovaný iba útržkovito, z dostupných archeologických nálezov. Najviac informácií je k dispozícii predovšetkým z dejín Ríma.
Z tohto obdobia pochádzajú i prvé písomné zdroje; dominuje predovšetkým grécke písmo a jazyk, najstaršie etruské nápisy sa datujú na začiatok 7. storočia pred Kr. Rané texty v latinčine sú vzácne a to až do 5. storočia pred Kr. Zdroje sú všeobecne fragmentované, málo informatívne a ťažko zrozumiteľné; nie sú dôkazy o využití písma pre úradné záznamy.[7]
Prvé ucelenejšie písomné zdroje sú až z 5. storočia pred Kr., kedy v starovekom Grécku začalo zapisovanie dejín. Niektoré grécke mestá na Apeninskom polostrove a ich vládcov okrajovo spomína vo svojom diele Hérodotos. Thukididés popísal založenie gréckych kolónií na Sicílii, ktoré tam vznikli 200 – 300 rokov pred jeho zápiskami. Neskôr o udalostiach z tejto ranej doby písali i autori žijúci na prelome letopočtu (Diodóros Sicílsky, Plútarchos), ktorí čerpali z historických spisov, ktoré sa do súčasnej doby nezachovali. Z etruských prameňov sa zachovali iba drobné zlomky, pričom grécki autori opisujú Etruskov (s ktorými súperili o vplyv a územie) ako krutých, nepriateľských a nespoľahlivých.[8]
Rozširovanie pôvodne malých osád do väčších sídlisk až miest so sebou prinášal i vznik elít. Najviac informácií o existencii a charaktere týchto privilegovaných rodín sa získalo archeologickým prieskumom pohrebísk. V 8. storočí pred Kr. sú už hroby s bohatou pohrebnou výbavou relatívne bežným nálezom a na jeho konci sa objavujú tzv. kniežacie hroby. Boli budované tak, aby mohli prijať viacero tiel; účelom bolo zrejme spoločné pohrebisko rodiny. Často boli stavané popri hlavnej ceste vedúcej do sídliska a dávali tak na obdiv bohatstvo a postavenie príslušného rodu. Okrem samotného tela hrobky bohatých a významných obsahovali veľké množstvo kovových predmetov a keramiky, osobné šperky, zbrane, dokonca i bojové vozy.[9]
Jednou z najznámejších a najnákladnejších etruských hrobiek z tohto obdobia je tzv. Hrobka Regolini-Galassi s 36 m dlhou chodbou a pohrebnými komorami, ktoré sú prekryté veľkou mohylou (tumulus).[10] Z civilných stavieb je ukážkou diferenciácie mestskej architektúry z tohto obdobia tzv. palác v Murlo.
Etruskovia postavili kamenné stavby, odvodňovacie systémy pre pobrežné močiare, kanály a veľké hrobky. Svoje písmo prevzali od Grékov. Boli obchodníci a stavali veľké hrobky. V mestách Etruskov sa nachádzali stavby gréckeho slohu.
Elity svoj vplyv udržiavali predovšetkým schopnosťou chrániť svojich stúpencov a podporovateľov a odmeňovať ich za vykonané služby. Jedným z najdôležitejších spôsobov, ako si k sebe pripútať pracovnú silu, boli pôžičky a dlhy. Tie boli nastavené často tak, aby sa nedali splatiť a pripútali tak ešte viac dlžníka k svojmu patrónovi. V mestách sa tak postupne vytváral systém rodín alebo klanov, kde každý človek patril k nejakej takejto skupine a bol zaradený do jej vnútornej hierarchie.[11]
Obchod nebol v oblasti Apeninského polostrova priamo spojený s vládnucimi elitami. Obchodníci boli mobilní a poskytovali svoje služby bohatším, ktorí k obchodu a obchodníkom navonok vykazovali dešpekt. Chápali však jeho význam a preto ho podporovali nepriamo ochranou obchodných ciest a poskytovaním miest, kde mohli obchodníci svoje produkty predávať, prípadne i vyrábať. Talianski aristokrati neboli obchodníci.[11]
Ako sa v mestách postupne hromadilo bohatstvo a rozširoval sa ich vplyv, zvýšili sa investície do obranných opatrení a zároveň stúpal počet vzájomných konfliktov. Opevnenie spočiatku tvorila široká a hlboká priekopa (fossa), ktorá čiastočne obkolesovala mesto postavené obvykle na vyvýšenom mieste. Hlina z výkopu sa použila na vytvorenie obranného valu (agger). Na začiatku 6. storočia pred Kr. sa začali objavovať i zložitejšie typy opevnení, ako napr. hradba z nepálených tehál etruského mesta Rusellae, či hradby z kamenných blokov v etruskom meste Caere. Ani tieto však spočiatku neobklopovali celé mesto, iba jeho najzraniteľnejšiu časť.[12]
Dochádzalo tiež k zmene a vývoju vzájomných ozbrojených konfliktov: od rýchlych koristníckych nájazdov, kde bojovníci patrili skôr k niektorému bohatšiemu rodu, než k mestu, až k formálnym a vojenským konfliktom väčších organizovaných armád. Tak došlo postupným vývojom k diferenciácii jednotlivých typov vojakov, spôsobu vedenia boja a výzbroje, na čo reagovali mestá zvyšovaním svojich obranných opatrení. Starovekí Gréci sa sústredili na pechotu (hopliti a boj vo falange), čo vo väčšej či menšej miere prevzali i ostatné mestské štáty na Apeninskom polostrove.[13]
Pred príchodom Keltov (pozri ďalej), t. j. okolo roku 400 pred Kr., bolo osídlenie polostrova takéto: V Pádskej nížine a na severozápade polostrova až dolu po Rím a v okolí gréckeho Neapolu žili Etruskovia. Vedľa nich, vo vnútrozemí polostrova (a na juhu aj vo vnútri juhozápadného výbežku polostrova) žili Italikovia. Tieto dve etniká sa stretali v oblasti medzi Rímom a Neapolom. Gréci obsadili celé juhozápadné pobrežie polostrova (špicu „čižmy“) až hore po Neapol a Kumy, ako aj Sicíliu. Ilýri žili na východnom pobreží polostrova. Kartáginci zas na pobrežiach Korziky, Sardínie a na západnom pobreží Sicílie. Praobyvatelia ostali najmä vo vnútrozemí Korziky, Sardínie a Sicílie (Korzovia, Sardovia, Elymovia + Sikulovia) a v dnešnom severozápadnom Taliansku (Ligúri). Venédi žili v severovýchodnej Itálii.
| Tomuto článku alebo sekcii chýbajú odkazy na spoľahlivé zdroje, môže preto obsahovať informácie, ktoré je potrebné ešte overiť. Pomôžte Wikipédii a doplňte do článku citácie, odkazy na spoľahlivé zdroje. |
Kráľovstvo (pribl. 753 pred Kr. – 510 pred Kr.)


Roku 753 pred Kr. podľa povesti kráľ Romulus s bratom Remom založili mesto Rím na siedmich pahorkoch na ľavom brehu rieky Tiber, ktorá oddeľovala územie Etruskov a italického kmeňa Latinov. Archeológovia tento dátum približne potvrdili, ale v skutočnosti na niektorých z uvedených pahorkov sídlili italické kmene Latinovia (vrch Palatin) a na iných italické kmene Sabinovia (vrchy Kapitol, Quirinal a Esquilin), pričom sedem ich vytvorilo federáciu, základ mesta, ktorým sa Rím však stal až neskôr za etruských kráľov (pozri ďalej). V 7. storočí (podľa povesti roku 616 pred Kr.) sa Ríma totiž zmocnili Etruskovia.
Obdobie od vzniku federácie/mesta až po vyhnanie Etruskov v roku 510 pred Kr. bolo obdobím kráľovstva. Vládlo celkovo sedem kráľov, z toho – aspoň podľa povesti – poslední traja boli Etruskovia – konkrétne Tarquiniovci. Inštitúcie kráľovstva boli:
- kráľ (rex) – stál na čele štátu, bol vládca a najvyšší kňaz, bol volený
- senát (senatum) – aristokratický poradný zbor kráľa, v podstate rada starších
- kúrijný snem – prijímal rozhodnutia kráľa; jedna kúria (obyvatelia Ríma sa delili na kmene a tie na kúrie – skupiny rodín) mala jeden hlas
Obyvateľstvo tvorili:
- patricijovia (patres), čiže aristokracia (asi len potomkovia Etruskov, Sabinov a Latinov, čiže pôvodné rímske obyvateľstvo). Boli plnoprávni – mali všetky osobné, občianske a politické práva. Často boli tzv. patrónmi (ochranca, boháč), ktorí podporovali sociálne slabších príslušníkov národa z radu plebejcov, tzv. klienti (pozri dolu) – právny vzťah klient – patrón.
- plebejci ("plebs" – úhrnný názov pre nepatricijov, ľud), čiže potomkovia neskorších prisťahovalcov. Boli to slobodní roľníci, obchodníci a remeselníci (v dnešnom chápaní) bez občianskych práv. Nemohli byť úradníkmi. Niektorí boli klientmi (pozri dolu), pričom do tohto právneho zväzku vstupovali slobodne – na základe vlastného rozhodnutia. Boli najpočetnejšou vrstvou v Ríme. Boli hlavnou zložkou armády.
- klienti ("chránenec", „závislý“), čiže ľudia závislí od bohatých ochrancov, často prepustení otroci, ktorí pomáhali a lichotili. Boli chudobní, zaviazaní podporou patróna v politickom boji, tvorili vojsko, po voľbách agitovali pred súdom. Spravidla boli z radov plebejcov.
- bezzemkovia (proletári – "proles" – potomok) Boli slobodní nemajetní ľudia bez občianskych práv. Nemali žiaden majetok, mohli však mať deti (proles). Nemohli byť v armáde.
- otroci (servi) – Boli neplnoprávni, osobne neslobodní. Nemali ani slobodu, ani majetok, ani deti. V spoločnosti boli považovaní za niečo ako vec. Do otroctva sa človek mohol dostať tým, že sa veľmi zadĺžil. Bolo ich relatívne málo.
Kráľmi boli podľa legendy: Romulus, potom Numa Pompilius, Tullus Hostilius, Ancus Marcius, Tarquinius Priscus, Servius Tullius, a napokon Tarquinius Superbus. Poslední traja boli Etruskovia. Titul kráľov bol rex a boli doživotne volení s najvyššími poctami. Symbolmi moci u Etruskov, ktoré prevzal Rím a používal ich počas celej existencie, bol zväzok prútov so sekerou – fasces, kráľovské žezlo, kráľovský trón a tóga. Ale či vôbec títo králi existovali je stále otázne.
Významný kráľ bol druhý etruský kráľ Servius Tullius (578 – 534), ktorý je údajným autorom novej, tzv. timokratickej, ústavy, ktorou sa odstránilo rodové zriadenie. Podľa ústavy existoval centuriálny snem a 5 tried obyvateľstva podľa majetku. Každá trieda mala toľko hlasov v sneme, koľko vojenských stotín (centúrií) postavila.
Tarquinia Superba pre jeho povahu (znásilnil ženu na schodoch pred senátom) vyhnali aj s rodinou z Ríma. Keď sa Tarquinius pokúsil zmocniť Ríma, bol porazený. Podľa povesti sa o jeho vyhnanie postaral Brutus. Rimania vyhlásili kráľovský titul (rex) za prekliaty a už nikdy ho nepoužili. Niektorí neskorší panovníci sa za kráľa vyhlásiť chceli, ale boli čoskoro zavraždení.
Republika (510 pred Kr. – 27 pred Kr.)
Hlavný článok: Rímska republika
Po vyhnaní Etruskov vznikla Rímska republika so svojimi špecifickými inštitúciami (najmä dvoma konzulmi, senátom a viacerými ľudovými zbormi). Spočiatku, do roku 287 pred Kr., sa odohrávali boje medzi patricijmi a plebejcami. Plebejci boli takí nespokojní, že sa chystali hromadne odísť z Ríma a založiť si vlastné mestá. Senát teda v roku 287 pred Kr. vyhlásil úplné zrovnoprávnenie oboch vrstiev. Vznikla tzv. nobilita, čiže úradnícki šľachtici – vplyvní patricijovia a plebejci, ktorí boli na sklonku republiky v politickej strane označovanej ako optimáti. Plebejcov zastupoval tribún ľudu, ktorý mal dokonca právo veta. Súčasne, v rokoch 493 – 265 pred Kr. vznikla tak výborná organizácia štátu, podobná ako v starovekých Aténach. Prebehlo aj ovládnutie Itálie (t. j. Apeninského polostrova) Rímom po bojoch so Samnitmi a s gréckym kráľom Pyrhom.
Po dobytí Itálie nasledovalo v rokoch 264 – 133 pred Kr. dobytie Stredomoria. Jeho najdôležitejším medzníkmi boli:
- tri Púnske vojny Ríma proti fenickému Kartágu ovládajúcemu západné Stredomorie (264 – 241; 218 – 201;149 – 146 pred Kr.), ktorými bolo porazené Kartágo
- štyri Macedónske vojny (215 – 205 ;200 – 197; 171 – 168; 149 – 148 pred Kr.), ktorými Rím získal Macedóniu
- dobytie Ilýrskeho kráľovstva roku 229 pred Kr.
- dobytie Pádskej nížiny roku 222 pred Kr.
- podmanenie Grécka roku 146 pred Kr.
- podmanenie Dalmatíncov v rokoch 157 – 155 pred Kr.
Ovládnutie Stredomoria ukončil grécky kráľ z Pergamonu Attalos, ktorý roku 133 pred Kr. odkázal svoju krajinu vo svojom závete Rímu.
Hospodárske a politické dôsledky ovládnutia Stredomoria viedli k sérii občianskych vojen (132 – 31 pred Kr.). Najdôležitejšími medzníkmi tohto obdobia boli:
- občianska vojna medzi Gaiom Mariom a Corneliom Sullom v rokoch 83 – 82 pred Kr. Zatiaľ, čo Marius reprezentoval plebejcov, Sulla stál na strane aristokracie. Marius síce vyhral, no zakrátko zomrel a tak nasledovala diktatúra víťazného Sullu do roku 79 pred Kr.
- Spartakovo povstanie otrokov v Kapuiskej otrokárni Lentulla Batiata sa rozšírilo na celú Itáliu. Nakoniec Spartaka porazil Marcus Licinius Crassus (73 – 71 pred Kr.).
- Gaius Iulius Caesar si postupne dobýva Gáliu, vojna končí po porážke kráľa Galov Vercingetorixa.
- rozdelenie moci (tzv. Prvý triumvirát) medzi Pompeiom, Crassom a Caesarom (Cézar) v roku 60 pred Kr.
- Parti porážajú Rimanov a zabijú Crassa pri Karhách (53 pred Kr.)
- občianska vojna medzi Pompeiom a Caesarom v rokoch 49 – 45 pred Kr., z ktorej vyšiel Caesar ako neobmedzený vládca po bitke pri Farsale (48 pred Kr.) a po zavraždení Pompeia panovníkom Egypta Ptolemaiom.
- Caesarova 11-dňová diktatúra a snaha korunovať sa za kráľa.
- zabitie Caesara stúpencami republiky v roku 44 pred Kr.
- Celý Caesarov majetok zdedil jeho mladý synovec Gaius Octavianus.
- rozdelenie moci (tzv. Druhý triumvirát) medzi Marcom Antoniom, Octaviánom a (do roku 36 pred Kr. aj) Lepidom v roku 43 pred Kr.
- Odchod Marca Antónia do Alexandrie za ptolemaiovskou kráľovnou Kleopatrou.
Občianske vojny a republika sa skončili porážkou spojených vojsk Antonia a egyptskej kráľovnej Kleopatry v roku 31 pred Kr., v námornej bitke pri myse Aktios, ktorou bol Egypt pripojený k Rímskej ríši. Octavianus (od roku 27 pred Kr. zvaný Caesar Augustus) sa stal rímskym cisárom.
Cisárstvo (27 pred Kr. – 476 po Kr.)
Hlavný článok: Rímske cisárstvo
Obdobie cisárstva delíme na dve fázy:
Principát (27 pred Kr. – 284 po Kr.)
Principát je charakteristický tým, že boli formálne ponechané republikánske inštitúcie, ktoré však obmedzovala moc cisára – princepsa (po latinsky prvý občan).
Octavianus Augustus, zakladateľ juliovsko-klaudiovskej dynastie, vládol do roku 14 po Kr. Bol absolútnym vládcom, okrem iného mu bola zverená moc nad všetkým, t. j. impériom (súhrn správnej, súdnej a vojenskej moci). Jeho vláda bola zlatým obdobím rímskej literatúry a došlo k rozvoju kultúry a architektúry. Posunul hranice až k Dunaju, vďaka generálom Tiberiovi, Germanicovi a Drusovi. Tiberius založil blízko Bratislavy v dnešnom Rakúsku mesto Carnuntum, neskôr najväčšie mesto na Dunajskej hranici. Začal budovať opevnenú rímsku hranicu limes Romanus. Za jeho vlády, najneskôr roku 6 po Kr., sa Rimania prvýkrát dostali na naše územie. Kríza nastala v roku 9, keď boli 3 légie pod velením Quintília Varra zničené Germánmi, pod vedením kráľa Cheruskov Arminia v Teutuburskom lese. Ale tieto légie boli čoskoro doplnené novými. Arminius bol v nasledujúcich rokoch porazený.

Pokračovateľmi juliovsko-klaudiovskej dynastie boli Tiberius (14 – 37), Caligula, známy krutý tyran, oddávajúci sa hýreniu (37 – 41) a Claudius (41 – 54), ktorý okrem iného dobyl južnú Britániu pod velením gen. Suetonia Paulina. Nasledoval Nero (54 – 68), ktorý so svojou matkou stál za smrťou Claudia. Podľa Tacita ho otrávili hubami, aby už nič nestálo v ceste Nerovi. Za jeho vlády boli zo založenia veľkého požiaru v Ríme roku 64 obvinení kresťania a začali sa ich prvé prenasledovania. Nero bol krutý tyran, ktorý okrem iného zavraždil svoju matku Agrippinu, svojho učiteľa Senecu dohnal k samovražde, zabil tiež prvú manželku a druhú manželku-známu krásavicu Poppaeu Sabinu, ktorú ako tehotnú dokopal na smrť. Nero proskriboval mnoho ďalších ľudí. Nakoniec bol praetoriánmi donútený k samovražde.
V rokoch 68 – 69 vládli tzv. vojenskí cisári (Galba, Otho, Vitellius), pričom každý z nich sa dostal k moci po zavraždení druhého. V rokoch 69 – 96 s k moci dostala tzv. flaviovská dynastia. Jej zakladateľom bol Flavius Vespasianus (69 – 79), ktorého ako vojvodcu na výprave proti vzbúrenej Palestíne (Židom) vyhlásili jeho vojaci za cisára a s polovicou vojska tiahol do Ríma. Vespasianus so svojimi generálmi obsadil Aquileu a pri Cremone Vitelliove vojská porazil. Vitellia potom zradil generál Caecina. V Ríme sa spory medzi cisármi vyhrotili až natoľko, že príslušníci oboch strán po boji podpálili chrám na Kapitole. Následne na to obsadili Rím vespasianovci, Vitellius bol zavraždený. Vespasianus v r. 80 postavil nový Kapitol a Koloseum v Ríme. Za vlády jeho syna Tita (79 – 81) vybuchol Vezuv a boli zničené Pompeje. Posledným Flaviovcom bol despotický Domitianus (81 – 96). Všeobecne sa vláda Vespasiana a Tita považuje za zlaté obdobie, no Domitianus bol krutý, podobne ako Nero.
V roku 96 nastúpil na trón Nerva (96 – 98), starý senátor, ktorý bol zvolený senátom, aby urovnal pomery. Adoptoval človeka, ktorého pokladal za vhodného nástupcu – Trajána. Podobne potom postupoval Traján a jeho nasledovníci. Obdobie 98 – 180 preto nazývame obdobím štyroch adoptovaných cisárov. Bola to zlatá doba rímskej ríše, ale aj začiatok nájazdov barbarov. Traján (98 – 117) bol prvý neitalský cisár. Pochádzal z Hispánie, konkrétne z mesta Italica, ako potomok kolonistov z Itálie. Za neho ríša dosiahla najväčší rozsah (pripojenie Dácie, Mezopotámie (115) a pod.) a došlo k všestrannému rozvoju. Snáď najslávnejšia je jeho vojna s Dákmi. Domitianus sa totiž zaviazal platiť Dákom ročný tribút, čo Traján neakceptoval a v dvoch vojnách porazil ich kráľa Decebala a dobyl hlavné mesto - Sarmisegetuza, ktoré sa odvtedy nazývala Ulpia Traiana Sarmisegetuza. Za Hadriána (117 – 138) už bolo treba prejsť k obranným vojnám, cisár sa vzdal Arménska a bola potlačená vzbura Židov pod vedením vzbúrenca Šimeona Bar Kochbu, ktorý Judeu držal 3 roky (132 – 135). Hadrián precestoval mnoho častí ríše a podľa vzoru najkrajších pamiatok si postavil svoju vilu v Tivoli. Za vlády Antonina Pia (138 – 161) zavládol mier a spravodlivosť. Antoninus je vnímaný ako najlepší cisár vôbec. Mal dokonca väčší rešpekt u nepriateľov ako Traján či Hadrián. Parthského kráľa zastavil v plienení iba listom a svojou autoritou. Voči kresťanom vystupoval mierne, zniesol kritiku a za jeho vlády nebol nikto nespravodlivo odsúdený. Potom nastúpili na trón spoločne cisári Marcus Aurelius (161 – 180), tzv. „filozof na tróne“ a Lucius Verus (161 – 175). Zatiaľ čo Marcus bol skromný filozof, Lucius sa rád oddával hýreniu. Vraj počas jednej oslavy minul 6 000 000 sesterciov. Tieto činy zarmucovali Marca. Cisári bojovali s Parthmi, kde osobne išiel Lucius, ale namiesto boja iba oslavoval v Antiochii. Rimania nakoniec vyhrali. Potom nasledovala vojna s Markomanmi a Kvádmi, počas ktorej Lucius zomrel na mŕtvicu. Marcus potom pokračoval bojovať aj na území Slovenska. Na vojenskej výprave prenikli jeho vojská až k Trenčínu, kde prezimovali v zime 179 – 180. Pamiatkou na ich pobyt je nápis na trenčianskej hradnej skale. Nové provincie založiť nestihol, na mor zomrel vo Vindobone (Viedeň).
Dvestoročnú éru úpadku ríše (roky 180 – 395) začal cisár Commodus (180 – 193), rozmaznaný syn Marca Aurelia, ktorý sa venoval viac hýreniu ako vládnutiu. Vystupoval ako gladiátor, zločinmi a oslavami prekonal i Nera, dal zavraždiť vlastnú sestru Lucillu. Nakoniec ho zabil jeden z jeho sluhov. V rokoch 193 nasledovala vláda tzv. severovskej dynastie, z ktorých prvý bol Septimius Severus (193 – 211). Severus porazil uzurpátorov Pescenia Nigra, Didia Iuliana a nakoniec po krátkej spoluvláde Clodia Albina. Bojoval s Germánmi, Britmi a Parthmi, ktorých úspešne porazil. Zomrel v Británii v Eburacu (York).
Neskorá antika / Dominát (284 – 476/ 565 po Kr.)
V treťom storočí vyvrcholila kríza principátu. Vládla tzv. vojenská anarchia, ktorá začala smrťou Alexandra Severa. Príčinami chaosu bol nedostatok otrokov (lebo vojny už neboli výbojné), šírenie kresťanstva, inflácia, vzbury ľudí proti vlastnej armáde, lebo im brala potraviny. Tlak barbarov sa zo všetkých strán stupňoval a Rimania ich už viac zadržiavať nemohli. Vznikol kolonát. Kolonát bol drobný nájom veľkostatkárskej pôdy kolónom – chudobným roľníkom, bezzemkom a otrokom. Od tretieho storočia museli kolóni nájomné platiť namiesto v peniazoch v naturáliách a začali utekať z prenajatých pozemkov a stávali sa lupičmi. Na druhej strane vznikali domény – veľkostatky s vlastnou remeselnou výrobou, na ktorých pracovali kolóni. Domény boli nezávislé od mestských remeselníkov a niekedy aj celého štátu. Veľkostatkári dokonca často mali i vlastnú armádu. Kmene Gótov opustili svoje sídla pred strachom z Hunov a nebezpečne dotierali na ríšu. Vyplienili i bohaté grécke mestá v Anatólii. Nakoniec ich však cisár Claudius II., zvaný Gothicus (gótsky) porazil. V tomto storočí sa do légií dostávalo barbarské obyvateľstvo, čo zapríčinil edikt cisára Caracallu z r. 212, ktorý zrovnoprávnil všetkých slobodných obyvateľov v ríši. Nepokoje sa vyostrili, keď Peržania zajali a neskôr zabili v zajatí cisára Valeriána. Východ uzurpovala Palmýrska uzurpátorka, Grékyňa Zénóvia. Gáliu, Britániu a Hispániu ovládol vzdorocisár Postumus. Vyzeralo to, že sa večná ríša rozpadne. Ale pomery urovnal cisár Aureliánus, ktorý porazil Zénóviu aj tzv. Galské cisárstvo. Znovu teda zjednotil ríšu. Stratená ostala iba časť Germánie a Dácia. Okolo Ríma postavil hradby, čo bol znak defenzívy.
Za tejto situácie cisár Dioklecián (284 – 305) úplne vylúčil moc senátu a stal sa tak úplne neobmedzeným vládcom (lat. dominus – odtiaľ pojem dominát). Jeho opatrenia, ktoré však mali len dočasnú účinnosť, boli devalvácia meny (znížením váhy mince), určenie maximálnej ceny výrobkov a najmä administratívne rozdelenie ríše na západnú a východnú. Podľa vzoru perzských kráľov sa obliekal do orientálnych šiat, nosil perleťový diadém a vystupoval ako deus (boh). V každej časti vládol jeden „augustus“ (on sám na východe) a každý augustus mal „cézara“ (spoluvládcu a nástupcu). Toto sa nazýva aj „vláda štyroch“ (tetrarchia). Západ teda riadil augustus Maximianus a cézar Constantinus Chlorus, východ augustus Diocletianus a cézar Galerius. Rím prestal byť sídelným mestom. Ostal však hlavným mestom. Dioklecián vládol v Nikomédii, Maximianus v Auguste Treverorum. Dioklecián viedol najväčšie prenasledovanie kresťanov. V staršej historiografii sa obdobie po Diokleciánových reformách označuje ako dominát. Podľa nových výskumov však zmeny neboli až také radikálne, preto sa uprednostňuje pojem „neskorá antika“. Ale cisársky dvor ostal definitívne orientálnym. Roku 305 sa Dioklecián vzdal vlády a žil ďalej v Splite, kde si postavil palác kolosálnych rozmerov. Na tomto paláci vznikol stredoveký Split.
Po Diokleciánovom odchode došlo k bojom o trón, z ktorých víťazne vyšiel Konštantín Veľký (306/324 – 337). Tento znovu zjednotil ríšu pod jedným cisárom a roku 313 (ešte počas bojov o trón) tzv. Milánskym ediktom povolil kresťanstvo, ktoré sa potom neskôr, v roku 380, stalo štátnym náboženstvom. Novým hlavným mestom sa stal Konštantínopol (dnes:Istanbul).
Po Konštantínovej smrti sa ríša rozdelila medzi jeho troch synov (Východ; Afrika a Itália a Ilýria; Západ). Po konfliktoch sa napokon jeden z nich, Konstantius II., stal pánom celej ríše (350 – 361). Po ňom nasledoval Julianus Apostata (361 – 363), ktorý začal vojnu s Peržanmi a usiloval o návrat k tradičnému náboženstvu, ktoré upadalo. Peržanov dokázal poraziť, no jeho nástupca Jovianus (363 – 364) vojnu s Peržanmi ukončil, a aby sa mohol sústrediť na boj na západe, odstúpil Peržanom časť Mezopotámie, Arménsko a iné územia a ukončil uctievanie starého náboženstva. Po jeho smrti bol povolaný na trón Valentinianus (364 – 375), ktorý si hneď zvolil za spoluvládcu brata Valensa (364 – 378) vládnuceho a bojujúceho na východe. Valentianus bojoval s Germánmi a v Británii. Roku 375 na výprave proti Kvádom, ktorá sa skončila podpísaním mieru, pod jeho vedením Rimania posledný raz vstúpili na územie Slovenska. 17. novembra 375 na tejto výprave cisár zomrel pri Komárne. Zomrel práve vo chvíli, keď na východe vpadli do Európy Huni a začali tlačiť na germánske kmene, čím vyvolali Sťahovanie národov a úplne zmenili chod celých ľudských dejín.
Nástupcom Valentiniána na západe sa stal Gratianus (375 – 383, už od roku 367 Valentiniánov spoluvládca), ktorému sa podarilo stabilizovať hranicu na Rýne (až do roku 406) a ktorého vojsko donútilo prijať za spolucisára na západe Valentiniána II. (375 – 392). Cisár Valens na východe zatiaľ bojoval s Peržanmi a Gótmi a neprozreteľne roku 376 Vizigótom dovolil usadiť sa na území ríše. Rimania ich však vydierali prehnanými cenami a Vizigóti sa vzbúrili. Roku 378 zomrel v pri Adrianopole v boji s Vizigótmi. V tejto bitke padla elita rímskej armády, ktorá sa už nikdy nespamätala. Vizigóti sa nato rozptýlili po celom Balkánskom polostrove. Ostrogóti sa zas usadili v Panónii (dnešné západné Maďarsko). Gratianus menoval novým spoluvládcom na východe cisára Theodosia (379 – 395). Tento Gótov porazil a ich začal hromadne usadzovať ako spojencov Ríma v hraničných oblastiach ríše, čo postupne viedlo ku germanizácii rímskeho vojska i vedúcich osobností ríše. Roku 380 povýšil kresťanstvo z Ríma za povinné náboženstvo všetkých občanov a prvýkrát zákonom definoval pojem katolícky. V roku 392 vydal edikt, v ktorom zakázal akékoľvek prejavy pohanstva. Nasledovalo krvavé prenasledovanie iných vyznaní a náboženská občianska vojna na východe. „Pohanské“ grécke Olympijské hry sa naposledy konali roku 393, delfská veštiareň bola zničená. Theodosius sa po vzburách na západe – a z toho vyplývajúcej smrti Gratiána (383) a Valentiniána II. (392) a krátkej vláde Eugenia (392 – 394) na západe – na päť mesiacov stal jediným vládcom celej Rímskej ríše (394 – 395).
Theodosius krátko pred smrťou v januári roku 395 definitívne rozdelil ríšu medzi svojich synov. Aj keď oficiálne došlo len k administratívnemu rozdeleniu, tak ako to urobil už Dioklecián, a ešte dlho ostali mnohé spoločné prvky medzi oboma územiami (napríklad spoločný vrchný veliteľ rímskeho vojska; právny pojem rímska ríša existoval naďalej; roku 438 vyšiel spoločný zákonník -Codex Theodosianus), v skutočnosti sa obe časti začali vyvíjať odlišne. Preto od roku 395 hovoríme o Západorímskej ríši a Východorímskej ríši, nazývanej tiež Byzantská ríša.
Západorímska ríša (395 – 476)
Hlavný článok Západorímska ríša
V tejto ríši došlo k rozkladu miestnej správy, náboženským a sociálnym konfliktom, ktoré oslabili cisársku moc a obranyschopnosť. Rozhodujúci vplyv získala žoldnierska germánska armáda a jej velitelia (Stilicho, Odoaker). V 5. storočí vznikli na jej území germánske kráľovstvá Vizigótov a Vandalov (429 v Afrike) a začali sa tu usadzovať aj iné kmene (Anglosasi a Ostrogóti). Roku 410 Vizigóti a roku 455 Vandali zničili Rím. Roku 476 zosadením šesťročného cisára Romula Augustula germánskym vodcom v službách západorímskej ríše Odoakerom de facto zanikla Západorímska ríša. Tento rok sa tiež tradične považuje za koniec staroveku. Západorímska ríša formálne pretrvávala do roku 480 v Dalmácii a do roku 486 v severozápadnej Galii.
Východorímska ríša/Byzantská ríša (395 – 1453)

Hlavný článok Byzantská ríša
Byzantská ríša, ktorej sa v prvej polovici 6. storočia podarilo dočasne obsadiť veľkú časť území bývalej Západorímskej ríše. Po dlhom a komplikovanom vývoji zanikla roku 1453 po dobytí Konštantínopolu, jej hlavného mesta, Osmanmi (Turkami), ktorých expanzia do Európy sa začala začiatkom 14. storočia. Tento rok sa niekedy tradične považuje za koniec stredoveku.
Dôvody rozpadu rímskej ríše
Kríza rímskej ríše sa prejavovala už od 3. storočia po Kr. Počas obdobia vojen na obranu limes Romanus (hranica impéria, ktorá sa rozkladala pozdĺž riek Dunaj a Rýn) došlo ku kríze vojska. Vojsko spotrebovávalo veľa ekonomickej energie štátu a prinášalo nové problémy:
- rímske vojsko tvorili od konca 2. storočia pred Kr. žoldnieri – rímski občania z najnižších sociálnych skupín, ktorí po skončení vojenskej služby získavali pôdu alebo peniaze. Už v období principátu rímski cisári prijímali do vojska napr. Germánov (ako svoju osobnú stráž), od 3. storočia po Kr. sa prijímali aj "barbarskí" bojovníci do pravidelnej armády. Po skončení vojenskej služby získavali rímske občianske práva.
- od roku 235 po Kr, kedy bol zavraždený cisár Alexander Severus, došlo k tzv. vojenskej anarchii, počas ktorej vojenské zoskupenia v jednotlivých častiach Rímskej ríše dosadzovali alebo vyhlasovali svojich veliteľov za cisárov, ktorí vládli často len niekoľko týždňov alebo mesiacov. Oslabenie centrálnej vlády spôsobovalo separatizmus v jednotlivých častiach Rímskej ríše (Palmýrske kráľovstvo, Galské cisárstvo). Ríšu sa podarilo opäť zjednotiť až cisárovi Aurelianovi (vládol v rokoch 270 – 275). Definitívne odstránil obdobie vojenskej anarchie až cisár Diocletianus zavedením novej formy vlády (dominát, tetrarchia).
- Od roku 375 po Kr. boli do rímskeho vojska prijímané celé "barbarské" národy, ktoré na základe zmluvy (foedus) získavali pôdu na rímskom území, za čo museli chrániť hranice Rímskej ríše pred náporom ďalších kmeňov. Tieto vojenské oddiely boli pod velením vlastných náčelníkov, ktorí za služby získavali čestné tituly "patricius", alebo "magister militum", prípadne sa dostali až do najvyšších štátnych funkcií (Stilicho). Dochádzalo k barbarizácii vojska.
V čase vojenskej anarchie dochádzalo k oslabovaniu obchodu v rámci ríše, čo sa snažil vyriešiť Diocletianus zavedením celoštátneho ediktu o maximálnych cenách tovarov a služieb, ale tento jeho krok nebol úspešný. V 4. a 5. storočí po Kr. dochádzalo k prechodu od peňažného hospodárstva k naturálnemu, peniaze (hoci sa cisár Konštantín snažil zaviesť kvalitnú zlatú mincu) strácali hodnotu alebo si ich ľudia ukladali. Nedostatok kvalitnej meny spôsobil, že aj vojakov vyplácali v naturáliách.
Vznik tetrachie znamenal značný nárast administratívneho aparátu (každý cisár mal svoj vlastný dvor, vlastných úradníkov), takže upadajúce rímske hospodárstvo nedokázalo uživiť také množstvo ľudí. Zavádzanie kolonátu (slobodných nájomcov pôdy) nebolo až také úspešné, postupne boli kolóni opäť pripútaní k pôde, nemohli sa voľne pohybovať a museli odvádzať vysoké dávky. V 4. storočí možno sledovať vysoký nárast veľkostatkov (latifundiá), ktorých majitelia – senátori a iné privilegované vrstvy – získavali rôzne daňové úľavy alebo boli od daní úplne oslobodení. Od čias markomanských vojen bol nedostatok otrokov, ktorých postupne nahrádzali barbari, usadzovaní na rímskej pôde, ktorí vytláčali pôvodné rímske obyvateľstvo.
Posledný a najvážnejší dôvod úpadu rímskeho štátu boli vojenské nájazdy barbarských kmeňov:
- 410 Vizigóti vedení Alarichom.
- 451 Huni vedení Atilom
- 455 Vandali vedení Geiserichom.
- 568 Longobardi vedení Alboínom. (Autarich = longobardský kráľ).
Pandémie
Staroveký Rím postihli tri veľké epidémie, ktoré výrazne zasiahli spoločnosť a prispeli k úpadku ríše[14][15]:
- Antonínovský mor: asi pravé kiahne, (165 – 180) – úmrtnosť nie je známa a odhaduje sa od 1,5 do 25 miliónov[16].
- Cypriánov mor: asi filovírus (250 – 265[17]) – bol rozšírený po celej ríši, v Ríme v určitom čase zomieralo 5 000 ľudí denne[17].
- Justiniánov mor: bubonický mor (541 – 749, v nepravidelných intervaloch)[16]
Referencie
- ↑ VALACHOVIČ, Pavol. Stručné dejiny starovekého Ríma. Trnava : , 2009. Dostupné online. S. 9. Archivované 2014-02-03 z originálu.
- ↑ a b Boatwright 2004, Itálie a středomořský svět, s. 14 – 18
- ↑ Boatwright 2004, Prameny, s. 18
- ↑ Boatwright 2004, Předměstská Itálie, s. 20 – 22
- ↑ a b Boatwright 2004, Řekové a Foiničané v centrálním Středomoří, s. 24 – 25
- ↑ a b c Boatwright 2004, Vznik měst, s. 25 – 26
- ↑ Boatwright 2004, Počátky písma, s. 26 – 27
- ↑ Boatwright 2004, Řekové a Etruskové, s. 41
- ↑ Boatwright 2004, Vznik elity, s. 25 – 26
- ↑ The Regolini Galassi Tomb . REV. 2010-05-02, . Dostupné online. (po anglicky)
- ↑ a b Boatwright 2004, Společenské a hospodářské uspořádání, s. 38 – 40
- ↑ Boatwright 2004, Města a monumentální architektura, s. 31 – 35
- ↑ Boatwright 2004, Válčení v orientalizujícím a archaickém období, s. 35 – 38
- ↑ DRÁBIK, Jozef; KOVÁR, Branislav. História pre zaneprázdnených. Prvé. vyd. Bratislava : Premedia, 2019. 407 s. ISBN 978-80-8159-798-5.
- ↑ Mgr. Evina Steinová, PhD.. Mohli Rímsku ríšu rozvrátiť epidémie?. Denník N (Bratislava: N Press). Dostupné online . ISSN 1339-844X.
- ↑ a b HARPER, Kyle. The Fate of Rome (Climate, Disease, and the End of an Empire). : Princeton University Press, 2017. 417 s. ISBN 978-0-691-16683-4.
- ↑ a b GIBBON, Edward. The History of the Decline and Fall of the Roman Empire. : Penguin Publishing Group, 2001. 848 s. ISBN 978-0-14-043764-5.
Pozri aj
- Zoznam kráľov Ríma
- Zoznam konzulov Rímskej, Západorímskej a Byzantskej ríše
- Zoznam rímskych cisárov
- Nova Roma – nezisková organizácia zaoberajúca sa rímskou históriou a kultúrnym dedičstvom
Iné projekty
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Staroveký Rím
Externé odkazy
- Keby pred 2000 rokmi mali Google Mapy: Orbis vypočíta, ako dlho trvali cesty v Rímskej ríši. Aktuality.sk (Bratislava: Ringier Axel Springer Slovakia), 2021-05-28. Dostupné online .
Zdroj
- Boatwright, Mary T. et al. (2004), Dějiny římské říše od nejranějších časů po Konstantina Velikého (2012, 1. české vyd.), Praha: Grada, ISBN 978-80-247-3168-1
Text je dostupný za podmienok Creative Commons Attribution/Share-Alike License 3.0 Unported; prípadne za ďalších podmienok. Podrobnejšie informácie nájdete na stránke Podmienky použitia.
Čínská republika (1912–1949)
Čechy
Černé moře
Červenec
Česká Wikipedie
Český zemský sněm
Česko
Československo
Čestmír Janošek
Římský konzul
Řecko
Šablona:Aktuální
Šablona:Cite book
Šablona:Cite news
Šablona:Cite web
Šablona:Infobox - muzeum
Šablona:Pracuje se
Šablona:Ve výstavbě
Šestá hodnotící zpráva IPCC
Španělsko
Švédsko
Železniční trať Plzeň – Furth im Wald
.50 BMG
1. únor
1. srpen
10. srpen
11. březen
11. květen
11. leden
11. srpen
12. únor
12. březen
12. srpen
13. prosinec
13. srpen
14. březen
14. listopad
14. srpen
1455
1496
1499
15. březen
15. srpen
15. září
1521
16. srpen
1632
1672
1674
1696
17. únor
17. březen
17. listopad
17. srpen
1703
1704
1707
1723
1733
1749
1750
1754
1755
1772
1775
1791
1798
18. srpen
1804
1809
1816
1818
1820
1821
1825
1827
1832
1834
1838
1848
1849
1850
1854
1857
1858
1861
1866
1868
1869
1875
1877
1878
1880
1881
1882
1884
1889
1892
1893
1897
1898
19. srpen
1901
1903
1904
1905
1907
1908
1913
1914
1915
1918
1920
1921
1923
1926
1927
1929
1930
1932
1934
1935
1938
1940
1942
1942 v letectví
1943
1944
1945
1946
1949
1950–1959
1951
1953
1954
1957
1958
1959
1960
1961
1968
1969
1970
1973
1974
1977
1978
1989
1990
1992
1998
2. říjen
2. listopad
2. srpen
20. březen
20. květen
20. srpen
2002
2009
2011
2022
2024
21. červen
21. říjen
21. březen
21. srpen
21. září
216 př. n. l.
22. únor
22. leden
22. srpen
23. červen
23. květen
23. listopad
23. srpen
24. říjen
24. leden
24. srpen
25. srpen
26. srpen
27. květen
27. srpen
27. září
28. březen
28. srpen
29. srpen
29. září
3. duben
3. srpen
30. květen
30. srpen
303. stíhací peruť
31. srpen
338 př. n. l.
4. prosinec
4. srpen
5. leden
5. srpen
6. červen
6. srpen
7. duben
7. srpen
8. únor
8. srpen
9. leden
9. listopad
9. srpen
Abstraktní expresionismus
Adolf Hitler
Aeronca L-3
Aero Spacelines Mini Guppy
Aero Spacelines Pregnant Guppy
Aero Spacelines Super Guppy
AEW&C
Akademie výtvarných umění v Praze
Akira Kurosawa
Alšova jihočeská galerie v Hluboké nad Vltavou
Alain Resnais
Albánie
Aleš Veselý
Alena Kučerová
Alexandr Ivanovič Osterman-Tolstoj
Alfréd Justitz
Amanda Gormanová
Americký dolar
Amharsko
Appeltův dům
Archiv výtvarného umění
Arthur Dove
Arthur Siegel
Artur Kraus
Asambláž
Athény
Atomové bombardování Hirošimy a Nagasaki
August Bedřich Piepenhagen
Auschwitz
Autobusové nádraží Liberec
Autoritní kontrola
Aztécká říše
Bílí Tygři Liberec
Bělorusko
B-29 Superfortress
Bangkok
Barbizonská škola
Barokní architektura
Bedřich Dlouhý
Beechcraft Model 18
Beechcraft XA-38 Grizzly
Bell Aircraft Corporation
Bell P-39 Airacobra
Bell P-59 Airacomet
Bell P-63 Kingcobra
Bell X-1
Bell XFL Airabonita
Bell XP-52
Bell XP-76
Bell XP-77
Berlínská zeď
Bibliografie dějin Českých zemí
Bitevní letoun
Bitva u Abúkíru
Bitva u Chairóneie
Bitva u Kann
Bitva u Liberce
Bockscar
Boeing
Boeing 247
Boeing 307 Stratoliner
Boeing 314 Clipper
Boeing 377 Stratocruiser
Boeing B-17 Flying Fortress
Boeing B-29 Superfortress
Boeing B-50 Superfortress
Boeing C-97 Stratofreighter
Boeing P-26 Peashooter
Boeing XB-15
Boeing XF8B
Bohumil Kubišta
Bohuslav Reynek
Bombardér
Botanická zahrada Liberec
Brewster F2A Buffalo
Brewster SB2A Buccaneer
Brewster SBN
Brouk a Babka (Liberec)
Calvin Coolidge
Carlo Naya
Centre Georges Pompidou
Centrum Babylon Liberec
Cessna T-50
Commons:Featured pictures/cs
Conquista
Consolidated Aircraft
Consolidated B-24 Liberator
Consolidated B-32 Dominator
Consolidated C-87 Liberator Express
Consolidated PB2Y Coronado
Consolidated PB4Y-2 Privateer
Consolidated PBY Catalina
Convair XP-81
Covid-19
Creative Commons
Curtiss-Wright AT-9
Curtiss C-46 Commando
Curtiss O-52 Owl
Curtiss P-36 Hawk
Curtiss P-40 Warhawk
Curtiss SB2C Helldiver
Curtiss SBC Helldiver
Curtiss SC Seahawk
Curtiss SOC Seagull
Curtiss XF14C
Curtiss XF15C
Curtiss XP-46
Curtiss XP-55 Ascender
Curtiss XP-62
Curtiss XP-71
Curych
Cvičné letadlo
Dělová věž
Dům obuvi Baťa (Liberec)
Dalibor z Kozojed
Diecéze míšeňská
Dionýz Blaškovič
Diskuse k šabloně:Infobox - muzeum
Divadlo F. X. Šaldy
Dobývání Aztécké říše
Dolet letadla
Domažlice
Dominik Oesterreicher
Doprava v Liberci
Dora Boothbyová
Douglas A-20
Douglas A-26 Invader
Douglas Aircraft
Douglas B-18 Bolo
Douglas B-23 Dragon
Douglas C-47 Skytrain
Douglas C-54 Skymaster
Douglas DC-2
Douglas DC-3
Douglas DC-5
Douglas SBD Dauntless
Douglas TB2D Skypirate
Drak letadla
Druhá světová válka
Druhá světová válka v Tichomoří
Dusty Hill
Emanuel Mandler
Emma Waldecko-Pyrmontská
Encyklopedie
Enola Gay
Etiopie
Eugène Boudin
Evangelická církev
Experimentální letadlo
Führer
Fairchild Model 24
Fascinace skutečností - hyperrealismus v české malbě
Fat Man
FC Slovan Liberec
Federico Fellini
Fehime Sultan
Fernando Tarrida del Mármol
Filip II. Makedonský
Filip II. Orleánský
Filip Suchomel
Film
Fleetwings BT-12 Sophomore
Frédéric Auguste Bartholdi
Francouzská národní knihovna
Frankfort Cinema
František Heřmánek (spisovatel)
František Kupka
František Ronovský
Franz von Lenbach
Görlitz
Gabriel Max
Galerie hlavního města Prahy
Galerie moderního umění v Hradci Králové
Galerie moderního umění v Roudnici nad Labem
Galerie umění
Galerie umění Karlovy Vary
Galerie výtvarného umění v Chebu
Galerie výtvarného umění v Hodoníně
Galerie výtvarného umění v Ostravě
Galerie Vincence Kramáře
Gemeinsame Normdatei
General Motors P-75A Eagle
Glenn L. Martin Company
Globální oteplování
Gotická architektura
Grand Prix architektů
Gregoriánský kalendář
Grumman F3F
Grumman F4F Wildcat
Grumman F6F Hellcat
Grumman F7F Tigercat
Grumman F8F Bearcat
Grumman G-21 Goose
Grumman G-44 Widgeon
Grumman J2F Duck
Grumman JF Duck
Grumman TBF Avenger
Grumman XF5F Skyrocket
Grumman XP-50
Guam
Gustav Švamberg
Gustav Oplustil
Gymnázium a Střední odborná škola pedagogická Jeronýmova
Gymnázium F. X. Šaldy
Hana Seifertová
Hannibal
Henry Steel Olcott
Herbert George Wells
Hernán Cortés
Hirošima
Hispano-Suiza HS.404
Hlavní strana
Horní Lužice
Hotel Praha (Liberec)
Hugo Demartini
Hvězdicový motor
HyperText Markup Language
Ignác Händl
Ilindenské povstání
Indie
Informel
Ingeborg Dánská (1878)
Instituce
International Standard Book Number
Internet Archive
Irák
Isabel Allende
Iveta Toušlová
Ján Mato
Jaan Kaplinski
Jaderná zbraň
Jan Cicero Braniborský
Jan Henryk Dąbrowski
Jan Koblasa
Jan Kubíček (výtvarník)
Jan Vermeer
Japonsko
Jaroslava Pokorná
Ještěd (obchodní dům)
Jiří Načeradský
Jiří Sopko
Jiří Valenta (výtvarník)
Jiří Vyvadil
Jiří Zídek
Jindřich IV.
Jitka Válová
Johann Jakob Scheuchzer
Johann Liebieg
Johann Sigmund Riesch
John Tyndall
Josef Šmaha
Josef David
Josef Grus (1869)
Josef Istler
Josef Jíra
Josef Ježek (ministr)
Josef Lacina
Jules A. Hoffmann
Jussi Adler-Olsen
Křídlo letadla
Kansas
Kapitulace u Világoše
Karel Kinský (malíř)
Karel Mareš (skladatel)
Karel Nepraš
Karel Nepraš#Å midrové
Karel Souček (malíř)
Karolina Kózka
Kaspar von Stieler
Kategorie:Údržba:Články bez obrázků
Kategorie:Údržba:Články celkově zpochybněné
Kategorie:Údržba:Články ke kategorizaci
Kategorie:Údržba:Články ke sloučení
Kategorie:Údržba:Články k úpravě
Kategorie:Údržba:Články k aktualizaci
Kategorie:Údržba:Články k jazykové úpravě
Kategorie:Údržba:Články k rozdělení
Kategorie:Údržba:Články k wikifikaci
Kategorie:Údržba:Články možná porušující autorská práva
Kategorie:Údržba:Články porušující NPOV
Kategorie:Údržba:Články reagující na aktuální události
Kategorie:Údržba:Články zpochybněné z hlediska faktické přesnosti
Kategorie:Údržba:Chybná volání šablon
Kategorie:Údržba:Doložit významnost
Kategorie:Údržba:Přeložit
Kategorie:Údržba:Požadované přesuny
Kategorie:Údržba:Stránky ke smazání
Kategorie:Údržba:Stránky k přesunu na Wikicitáty
Kategorie:Údržba:Stránky k přesunu na Wikiknihy
Kategorie:Údržba:Stránky k přesunu na Wikislovník
Kategorie:Údržba:Stránky k přesunu na Wikiverzitu
Kategorie:Údržba:Stránky k přesunu na Wikizdroje
Kategorie:Údržba:Stránky navržené ke smazání
Kategorie:Údržba:Strojové překlady
Kategorie:Údržba:Subpahýly
Kategorie:Údržba:Urgentně ověřit
Kategorie:Údržba:Urgentně upravit
Kategorie:Čas
Kategorie:Články podle témat
Kategorie:Život
Kategorie:Dorozumívání
Kategorie:Geografie
Kategorie:Historie
Kategorie:Hlavní kategorie
Kategorie:Informace
Kategorie:Kultura
Kategorie:Lidé
Kategorie:Matematika
Kategorie:Narození 2. srpna
Kategorie:Příroda
Kategorie:Pahýly
Kategorie:Politika
Kategorie:Právo
Kategorie:Rekordy
Kategorie:Seznamy
Kategorie:Společnost
Kategorie:Sport
Kategorie:Technika
Kategorie:Umění
Kategorie:Věda
Kategorie:Vojenství
Kategorie:Vzdělávání
Kategorie:Wikipedie:Rozpracované stránky
Kategorie:Zdravotnictví
Klášter kapucínů (Liberec)
Klub Za starou Prahu
Komunismus
Komunistický režim v Československu
Konflikt v Tigraji 2020
Konfrontace (umění)#1. Malmuzherciáda (1954, klub Unitářů)
Konstantin I. Řecký
Korejská válka
Kostel Božského srdce Páně (Liberec)
Kostel Matky Boží U Obrázku
Kostel Nalezení svatého Kříže (Liberec)
Kostel Navštívení Panny Marie (Liberec)
Kostel Nejsvětější Trojice (Vratislavice)
Kostel svatého Antonína Paduánského (Liberec)
Kostel svatého Antonína Velikého (Liberec)
Kostel svatého Bonifáce (Liberec)
Kostel svatého Jana Křtitele (Liberec)
Kostel svatého Petra a Pavla (Görlitz)
Kostel svaté Máří Magdalény (Liberec)
Krajská galerie výtvarného umění ve Zlíně
Krajská nemocnice Liberec
Krajská vědecká knihovna v Liberci
Kryscina Cimanouská
Kultura
Kurt Biedenkopf
Kuvajt
Létající tanker
Lalibela
Leninismus
Leopold Chalupa
Letecká puma
Letecký kanón
Letecký motor
Letecký výrobce
Letectvo Spojených států amerických
Letní olympijské hry 2020
Letoun
Lettrismus
Liberec
Liberecká radnice
Liberecký kraj
Liberec (zámek)
Library of Congress Control Number
Litoměřice
Lockheed Constellation
Lockheed Corporation
Lockheed Hudson
Lockheed L-10 Electra
Lockheed L-18 Lodestar
Lockheed P-38 Lightning
Lockheed P-80 Shooting Star
Lockheed PV-2 Harpoon
Lockheed Vega
Lockheed Ventura
Lockheed XP-49
Lockheed XP-58 Chain Lightning
Lorne Betts
Louis Antoine Henri de Bourbon Condé
Lužická Nisa
Ludvík XV.
Městská autobusová doprava v Liberci
Městské lázně (Liberec)
Městské okresy v Německu
M2 Browning
Maďarská revoluce 1848–1849
Mahmud I.
Makedonie (region)
Malíř
Manýrismus
Marg Moll
Maria Caroline Charlotte von Ingenheim
Marie Pia Neapolsko-Sicilská
Marie Terezie
Marie Votrubová-Haunerová
Martin 187 Baltimore
Martin B-26 Marauder
Martin Hampl
Martin Maryland
Martin PBM Mariner
Massiel
Max Švabinský
McConnell AFB
McDonnell FH-1 Phantom
McDonnell XF-85 Goblin
McDonnell XP-67 Bat
Metro v Praze
Mezinárodní standardní identifikátor jména
Mezivládní panel pro změnu klimatu
Michael Rittstein
Michelangelo Antonioni
Mikuláš Medek
Milavče
Miloslav Holý
Miroslav Jindra
Morava
Moravská galerie v Brně
Mučednice čistoty
Murad V.
Musée d'Art Moderne de la Ville de Paris
Museum Kampa
Muzeum umění Olomouc
Námořní hlídkový letoun
Námořní mina
Nápověda:Úvod
Nápověda:Úvod pro nováčky
Nápověda:Infoboxy
Nápověda:Mezijazykové odkazy
Nápověda:Obsah
Nápověda:Tabulky
Nápověda:Vnitřní odkazy
Národní galerie v Praze
Národní knihovna České republiky
Národní knihovna Izraele
Národní muzeum Letectva Spojených států amerických
Německá demokratická republika
Německo
Německo-polská státní hranice
Nadace Wikimedia
Nagasaki
Napoleonovo tažení do Egypta a Sýrie
Napoleonské války
NASA
Netvořice
Nizozemský institut dějin umění#Online stránky umÄ›lců
Noorduyn Norseman
Norsko
Northrop BT
Northrop F-15 Reporter
Northrop P-61 Black Widow
Northrop XP-56 Black Bullet
Northrop XP-79 Flying Ram
North American A-27
North American A-36 Apache
North American B-25 Mitchell
North American O-47
North American P-51 Mustang
North American T-6 Texan
Novorossijsk
Obchodní akademie a Jazyková škola Liberec
Oblastní galerie Vysočiny v Jihlavě
Oblastní galerie v Liberci
Ocelárna
Okresní soud v Liberci
Olga Sommerová
Olympijské hry
Omaha
Operace Starvation
Organizace spojených národů
Osmanská říše
Pátrání a záchrana
Pístový motor
Předměstí
Přimda (hrad)
Paříž
Pagekon obří
Paleta vlasti
Památková rezervace
Památný den romského holokaustu
Pandemie covidu-19
Pandemie covidu-19 v Česku
Panoráma
Paul von Hindenburg
Pavel Juráček
Perzifláž
Peter O'Toole
Petr Brandl
Philippe Soupault
Pierre Charles L'Enfant
Piper J-3 Cub
Piper J-5
Ploutvonožci
Plzeň
Poddanství
Podvozek letadla
Polština
Polsko
Portál:Aktuality
Portál:Doprava
Portál:Geografie
Portál:Historie
Portál:Kultura
Portál:Liberec
Portál:Lidé
Portál:Náboženství
Portál:Nizozemsko/Malíři
Portál:Obsah
Portál:Příroda
Portál:Sport
Portál:Umění
Postupimská dohoda
Postupimská konference
Povstání v Treblince
Průzkumný letoun
Pratt & Whitney R-4360
Prevét
Projekt Manhattan
Prokop Sedlák
Prototyp
Proudový motor
Pruské Slezsko
Pumovnice
Punské války
Q12041925
Q12041925#identifiers
Q12041925#identifiers|Editovat na Wikidatech
Q184870
Q21418916
Q21418916#identifiers
Q21418916#identifiers|Editovat na Wikidatech
Ráže
Rómulo Gallegos
Radoslav Kratina
Rakousko-uherská koruna
Rakousko-uherský zlatý
Rakousko-Uhersko
Referendum
Reichenberger Zeitung
Rembrandt
Renesanční architektura
Republic P-43 Lancer
Republic P-47 Thunderbolt
Republic XP-72
Reverzní inženýrství
Rey Koranteng
Robotní patent (1775)
Ropná skvrna
Royal Air Force
Rozpětí křídel
Rudolf Komorous
Rudolf Kufa
Rudolf Němec (malíř)
Rusko
Ryan FR-1 Fireball
Ryan S-C
Sériová výroba
Saipan
Sakrální stavba
SARS-CoV-2
Sasko
Sergej Adamovič Kovaljov
Severočeská galerie výtvarného umění v Litoměřicích
Severočeské muzeum v Liberci
Seversky P-35
Seversky SEV-3
Seversky XP-41
Seznam římských králů
Seznam představitelů Liberce
Seznam světového dědictví v Africe#Etiopie
SIAL
Sikorsky H-5
Sikorsky R-4
Sikorsky R-6
Sikorsky S-43
Silverplate
Skupina Tvrdohlaví
Slezská kuchyně
Soubor:04. Bedřich Dlouhý, Lovecké Rondo (1959), Museum Montanelli.jpg
Soubor:05. Bedřich Dlouhý, Promenáda romantiků (1958), GASK.jpg
Soubor:08. Bedřich Dlouhý, Zeď (1962-1963).jpg
Soubor:09. Bedřich Dlouhý, Zkouška tlaku (1962-1963).jpg
Soubor:10. Bedřich Dlouhý, Šedá série - obraz č. 3 (1962).jpg
Soubor:100. Bedřich Dlouhý, Hlídač (2014).jpg
Soubor:109. Bedřich Dlouhý, Akademický malíř B.D. vzpomíná (2019).jpg
Soubor:110. Bedřich Dlouhý, Návrh na pomník Rembrandtovi (1969).jpg
Soubor:111. Bedřich Dlouhý, Podzim (1973).jpg
Soubor:112. Bedřich Dlouhý, Objekt Magorie (2003-2004).jpg
Soubor:14. Bedřich Dlouhý, Studie III (1964).jpg
Soubor:17. Bedřich Dlouhý, Studie 66 - Moroa s kondorem (1966), GVU v Ostravě.jpg
Soubor:19. Bedřich Dlouhý, Stroj na horší věci (1967).jpg
Soubor:20. Bedřich Dlouhý, Objekt 68 A (1968), Národní galerie v Praze.jpg
Soubor:28. Bedřich Dlouhý, V temném sklepě (1976).jpg
Soubor:31. Bedřich Dlouhý, V prádelně (1976).jpg
Soubor:34. Bedřich Dlouhý, Test (1978).jpg
Soubor:36. Bedřich Dlouhý, New (1978).jpg
Soubor:44. Bedřich Dlouhý, Testování plnicího pera - Etude (1979).jpg
Soubor:54. Bedřich Dlouhý, Krajkář (1986), Museum Kampa.jpg
Soubor:55. Bedřich Dlouhý, Testování baroka - Caravaggio (1988).jpg
Soubor:56. Bedřich Dlouhý, Dívka s perlou, Tvrdý chleba (1988).jpg
Soubor:60. Bedřich Dlouhý, Zeď a tělo (1990).jpg
Soubor:63. Bedřich Dlouhý, Autoportrét I (1993-1999).jpg
Soubor:64. Bedřich Dlouhý, Posuzovač normálnosti (1997).jpg
Soubor:66. Bedřich Dlouhý, Autoportrét II (1999-2007).jpg
Soubor:87. Bedřich Dlouhý, Revival (2007).jpg
Soubor:88. Bedřich Dlouhý, Autoportrét III (2008).jpg
Soubor:89. Bedřich Dlouhý, Robotická žena (2008).jpg
Soubor:93. Bedřich Dlouhý, Poslední večeře (2011).jpg
Soubor:99. Bedřich Dlouhý, Volání (2014).jpg
Soubor:B-29 in flight.jpg
Soubor:Bedřich-Dlouhý-(2015).jpg
Soubor:Bedřich Dlouhý, signatura.jpeg
Soubor:Bedřich Dlouhý, Zkouška podkladu (2003-2004), olej na plátně.jpg
Soubor:Berlinermauer.jpg
Soubor:BockscarDisplay.jpg
Soubor:Boeing-Whichata B-29 Assembly Line - 1944.jpg
Soubor:Boeing B-29 Superfortress.jpg
Soubor:Boeing B-29 Superfortress 3-view.svg
Soubor:Isabel allende.jpg
Soubor:Joos van Craesbeeck - Peasants in a Country Room.jpg
Soubor:Jussi Adler-Olsen.jpg
Soubor:Kubista, Bohumil - Polibek smrti (1912).jpg
Soubor:Liberec lázně císaře FJ 2.jpg
Soubor:Nagasakibomb.jpg
Soubor:Nobel Prize 2011-Press Conference KI-DSC 7584.jpg
Soubor:Oblastní galerie v Liberci - hlavní budova.jpg
Soubor:Olga-Sommerová.jpg
Soubor:Olive-drab painted B-29 superfortress.jpg
Soubor:Peter O'Toole -- LOA trailer.jpg
Soubor:Petr Brandl - Jan František Samuel Wussin.jpg
Soubor:Rey kora...jpg
Soubor:Spaanse zangeres Massiel, winnares Euro Song Festival tijdens opname in studio K, Bestanddeelnr 921-2648.jpg
Soubor:Thilafushi1.jpg
Soubor:WarKorea B-29-korea.jpg
Soubor:Znak Liberec.svg
Sovětský svaz
Sovětsko-japonský pakt o neútočení
Speciální:Chybějící kategorie
Speciální:Chybějící stránky
Speciální:Dvojitá přesměrování
Speciální:Kategorie
Speciální:Map/13/50.7736131/15.0678481/cs
Speciální:Nekategorizované šablony
Speciální:Nekategorizované kategorie
Speciální:Nekategorizované stránky
Speciální:Nepoužívané šablony
Speciální:Nepoužívané kategorie
Speciální:Nepropojené stránky
Speciální:Nové stránky
Speciální:Odkazy na rozcestníky
Speciální:Přerušená přesměrování
Speciální:Sirotčí stránky
Speciální:Slepé stránky
Speciální:Statistika
Speciální:Zdroje knih/80-206-0117-1
Speciální:Zdroje knih/80-242-0651-x
Speciální:Zdroje knih/80-7237-203-3
Speciální:Zdroje knih/80-7238-022-2
Speciální:Zdroje knih/80-85711-35-4
Speciální:Zdroje knih/978-1-107-01475-6
Speciální:Zdroje knih/978-80-254-6496-0
Speciální:Zdroje knih/9788025718810
Speciální:Zdroje knih/9788070101551
Spojené království
Spojené státy americké
Spojovací letadlo
Spolek výtvarných umělců Mánes
Srážka vlaků u Milavčí
Srpen
Stíhací letoun
Střední Evropa
Střední průmyslová škola a Vyšší odborná škola Liberec
Střední průmyslová škola stavební Liberec
Střelecká věž#Letecké věže
Stalinismus
Stanislav Kolíbal
Starověký Řím
Stearman PT-17 Kaydet
Stearman XA-21
Strategický bombardér
Surrealismus
Světskost
Technická univerzita v Liberci
Technické muzeum Liberec
Tenochtitlán
Teosofie
Terry Cooper
Théby
Theodor Pištěk (výtvarník)
Thilafushi
Tigrajská lidově osvobozenecká fronta
Tinian
Tokio
Tony Esposito (lední hokejista)
Torpédový bombardér
Tramvajová doprava v Liberci
Transportní letoun
Tucker XP-57
Tupolev Tu-4
Učitel
UB 12
Umělecká beseda
Uměleckoprůmyslové muzeum v Praze
UNESCO
Union List of Artist Names
United States Army Air Forces
Univerzitní systém dokumentace
US Navy
Václav Benda (malíř)
Václav Jíra (fotbalista)
Válec (motor)
Válka v Zálivu
Vírník
Východní Germáni
Východočeská galerie v Pardubicích
Výfukové plyny
Výkon
Výsadkové vojsko (Rusko)
Vakcína proti covidu-19
Valdštejnské domky
Vazební věznice Liberec
Velké okresní město
Vila Franze Bognera (Liberec)
Vila Johanna Liebiega mladšího
Vincenc Červinka
Virtual International Authority File
Vital Šyšov
Vladimír Boudník
Vladislav Mirvald
Vlasta Čiháková–Noshiro
Vojenský kluzák
Volné seskupení 12/15 Pozdě, ale přece
Vought F4U Corsair
Vought OS2U Kingfisher
Vought SB2U Vindicator
Vought XF5U Flying Flapjack
Vrtulník
Vultee A-31 Vengeance
Vultee V-11
Vultee XP-54
Vultee XP-68 Tornado
Vyhlazovací tábor Treblinka
Vztlakové klapky
Waco CG-13
Waco CG-15
Waco CG-3
Waco CG-4
Warren G. Harding
Watt
Werner Seelenbinder
Wichita
Wiki
Wikicitáty:Hlavní strana
Wikidata:Hlavní strana
Wikiknihy:Hlavní strana
Wikimedia Česká republika
Wikimedia Commons
Wikipedie:Údržba
Wikipedie:Údržba/Nepropojené články vzniklé překladem
Wikipedie:Údržbové seznamy/Články obsahující subjektivní formulace
Wikipedie:Časté chyby
Wikipedie:Často kladené otázky
Wikipedie:Článek týdne
Wikipedie:Článek týdne/2021
Wikipedie:Články začínající tabulkou
Wikipedie:Autorské právo
Wikipedie:Chybějící stránky
Wikipedie:Citování Wikipedie
Wikipedie:Diskuse o smazání
Wikipedie:Dobré články
Wikipedie:Dobré články#Portály
Wikipedie:Kontakt
Wikipedie:Nefunkční externí odkazy
Wikipedie:Nejlepší články
Wikipedie:Obrázek týdne
Wikipedie:Obrázek týdne/2021
Wikipedie:Odložené smazání
Wikipedie:Pahýl
Wikipedie:Požadované články
Wikipedie:Požadované obrázky
Wikipedie:Pod lípou
Wikipedie:Pod lípou (sesterské projekty)
Wikipedie:Portál Wikipedie
Wikipedie:Porušení práv/Články zřejmě porušující autorská práva
Wikipedie:Potřebuji pomoc
Wikipedie:Průvodce
Wikipedie:Pravopisné rady
Wikipedie:Rozcestníky
Wikipedie:Rychlé smazání
Wikipedie:Seznam jazyků Wikipedie
Wikipedie:Seznam nejvíce odkazovaných rozcestníků
Wikipedie:Správci
Wikipedie:URL blacklist
Wikipedie:Velvyslanectví
Wikipedie:Vybraná výročí dne/srpen
Wikipedie:Vzhled a styl
Wikipedie:Wikidata
Wikipedie:Wikidata/Nedávná úmrtí
Wikipedie:WikiProjekt Check Wikipedia
Wikipedie:WikiProjekt Kvalita/Články k rozšíření
Wikipedie:WikiProjekt Kvalita/Seznam příliš krátkých článků
Wikipedie:Zajímavosti
Wikipedie:Zajímavosti/2021
Wikipedie:Zdroje informací
Wikislovník:Hlavní strana
Wikiverzita:Hlavní strana
Wikizdroje:Hlavní strana
Wikizprávy:Hlavní strana
Wilhelm Leibl
Wright R-3350
XB-39
YouTube
Září
Zálet
Západní Slované
Zaostalí
Zbyšek Sion
Zemský okres Zhořelec
Zgorzelec
Zoologická zahrada Liberec
Text je dostupný za podmienok Creative
Commons Attribution/Share-Alike License 3.0 Unported; prípadne za ďalších
podmienok.
Podrobnejšie informácie nájdete na stránke Podmienky
použitia.
www.astronomia.sk | www.biologia.sk | www.botanika.sk | www.dejiny.sk | www.economy.sk | www.elektrotechnika.sk | www.estetika.sk | www.farmakologia.sk | www.filozofia.sk | Fyzika | www.futurologia.sk | www.genetika.sk | www.chemia.sk | www.lingvistika.sk | www.politologia.sk | www.psychologia.sk | www.sexuologia.sk | www.sociologia.sk | www.veda.sk I www.zoologia.sk
