Su-27M/Su-35
Su-35S ruských vzdušných síl počas letu
Typ	viacúčelové stíhacie lietadlo na vybojovanie nadvlády vo vzduchu
Výrobca	Moskovský strojárenský závod P. O. Suchoja (Su-27M) Komsomoľskoamurský letecký závod J. A. Gagarina (Su-35)
Konštruktér	Su-27M: Michail Simonov
Prvý let	Su-27M: 28. júna 1988 Su-35S: 19. februára 2008
Zavedený	Su-27M: nezavedený Su-35S: 12. februára 2014
Charakter	v službe
Hlavný používateľ	Vzdušno-kozmické sily Ruskej federácie Vzdušné sily Čínskej ľudovej oslobodzovacej armády
Výroba	Su-27M: 1988 – 1995 Su-35S: 2007 – súčasnosť
Vyrobených	Su-27M: 15 Su-35S: 135 (k septembru 2022)
Cena za kus	40 – 65 miliónov USD (Su-35S)
Varianty	Suchoj Su-37
Letecký portál

Suchoj Su-35 (v kóde NATO: „Flanker-Е+“) je ruské viacúčelové stíhacie lietadlo na vybojovanie nadvlády vo vzduchu, ktoré vzniklo výraznou modernizáciou stroja Su-27. Na začiatku vývoja malo lietadlo názov Su-27M, ale postupom času došlo k mnohým významným zmenám motorov, radaru, zbraňových systémov i navigácie, takže dostalo názov Su-35. Stíhačky Su-35 sa vyznačujú vysokou obratnosťou.^{[chýba zdroj}

Prvý variant, známy pôvodne pod označením Su-27M, bol vyvíjaný v osemdesiatych rokoch 20. storočia. Vývoj lietadla prebiehal pod vedením Michaila Petroviča Simonova a stroj prvýkrát vzlietol 28. júna 1988. Do polovice deväťdesiatych rokov boli vyrobené 3 sériové kusy a 12 prototypov, vrátane 2-miestneho prototypu, nazvaného Su-35UB. Od roku 1992 bol Su-27M ponúkaný na medzinárodnom trhu pod exportným menom Su-35. Lietadlo sa zúčastnilo viacerých leteckých show a koncom milénia aj tendrov na nákup stíhačiek pre kórejské a brazílske vzdušné sily. Napriek tomu, že Su-27M bol obratnejší ako Su-27, mal modernejšiu avioniku a niesol väčšiu škálu zbraní typu vzduch-zem, Rusko s ním neslávilo žiadne exportné úspechy. Bez ohľadu na to, že sa nepodarilo predať do zahraničia ani jediný kus, išlo skutočne o pokrokovú modernizáciu. Konštruktérom sa podarilo znížiť hmotnosť lietadla použitím kompozitných materiálov a hliníkovo-lítiových zliatin. Jedným z charakteristických rysov tejto konštrukcie boli kačacie krídla, ktoré zlepšili prúdenie vzduchu nad krídlami. Táto zlepšená aerodynamika v kombinácii s ovládaním lietadla cez systém fly-by-wire umožnila stroju lietať pod uhlom nábehu 120°. O pohon sa staral dvojprúdový motor Ľuľka AL-31FM (AL-35F), ktorý bol väčší a spoľahlivejší ako jeho predchodca a dosahoval maximálny ťah 125 kN. Nový radar N011 mohol sledovať 15 vzdušných cieľov a na šesť z nich súčasne navádzať rakety. Kokpit bol modernizovaný a vybavený farebnými LCD obrazovkami. Dolet bol zvýšený na 4 000 km a dal sa predĺžiť ešte viac vďaka možnosti tankovania za letu. Zaujímavosťou je, že následnou úpravou Su-27M vzniká v roku 1996 experimentálne lietadlo Su-37 s meniteľným vektorom ťahu. I keď sa Su-37 nikdy nedostal do výroby, niektoré z jeho vylepšení boli integrované do neskorších modernizácií ako je Su-30MKI alebo Su-35S.^[1]

V roku 2003 sa Suchoj pustil do druhej modernizácie Su-27, ktorá bola neskôr nazvaná Su-35S. Tento variant má výrazne prepracovaný drak, vylepšenú avioniku, motory s meniteľným vektorom ťahu a znížený čelný radarový odraz. Su-35S je viacúčelová stíhačka generácie 4 ++, využívajúca technológie piatej generácie. Predstavuje technologický medzistupeň medzi Su-30MK a vyvíjaným T-50 PAK FA.^[2] Prvý experimentálny Su-35-1 (č. 901) bol dokončený v lete 2007 a prvýkrát sa objavil na verejnosti na ruských leteckých dňoch MAKS-2007. Svoj prvý let absolvoval 19. februára 2008. O osem mesiacov neskôr ho nasledoval aj druhý prototyp Su-35-2 (č. 902).

Tretí prototyp, určený na letové testovanie, niesol označenie Su-35-4 a 26. apríla 2009 podstupoval rozjazdové skúšky na letisku Dzemgi. Pilot zvýšil ťah motorov a lietadlo sa rozbehlo. Keď sa však pokúšať znížiť ťah, tak motory nereagovali. Začal teda núdzovo brzdiť a vysunul brzdiaci padák. Brzdy však v dôsledku prehriatia zlyhali, stroj sa dostal mimo dráhy a pilot sa musel katapultovať. Následne prototyp havaroval a úplne zhorel.^[3]

V auguste 2009 bola podpísaná zmluva v hodnote 66 miliárd rubľov na výrobu 48 stíhačiek Su-35S.^[4] Prvá sériovo vyrobená Su-35S vzlietla 3. mája 2011, skúšky lietadla však kvôli problémom s integráciou avioniky postupovali veľmi pomaly. Paralelne so štátnymi skúškami prebiehali aj dodávky Su-35S ruským vzdušným silám, ktoré do 25. decembra 2012 získali prvých šesť lietadiel. Dňa 12. februára 2014 bola 23. stíhaciemu leteckému pluku na letisku Dzemgi slávnostne odovzdaná skupina prvých 12 lietadiel, čo je považované za oficiálny dátum zavedenia stíhačiek Su-35S do ruského letectva. V 23. stíhacom leteckom pluku nahradili stroje Su-27SM, ktoré boli prevedené na Krym. Dňa 25. decembra 2015 si lietadlá Su-35S zo základne Dzemgi začali plniť svoje bojové povinnosti pri ochrane vzdušného priestoru na východe Ruska. Prvé stíhačky Su-35S, vyzbrojené raketami krátkeho doletu R-73 a raketami stredného doletu R-27T, tak dosiahli počiatočných operačných schopností.

Následne prebiehala druhá fáza štátnych skúšok, ktorá bola dokončená 2. októbra 2017. To je termín, kedy Su-35S kompletne splnila technické požiadavky ruského letectva.

Od samého začiatku sa s Su-35S počítalo ako s prechodným typom, kým nebude v dostatočnom počte zavedená Su-57. Preto bola Su-35S aktívne ponúkaná na export a jedným z prvých zákazníkov sa mala stať Líbya. Rokovania s touto krajinou už boli v pokročilom štádiu, ale v januári 2011 tam však vypukli protivládne protesty, ktoré prerástli do občianskej vojny. Nasledovala vojenská intervencia zo strany Francúzska, Veľkej Británie a Spojených štátov, po ktorej bol režim Muammara Kaddáfího zvrhnutý. Tým bola definitívne pochovaná možnosť predaja Su-35S do Líbye. V novembri 2015 však prejavila o lietadlo záujem Čína, ktorá objednala 24 strojov. O mesiac neskôr si Rusko objednalo ďalšiu várku 50 stíhačiek v hodnote približne 100 miliárd rubľov, ktoré by mali byť dodané do konca roku 2020.^[5]

V konštrukcii Su-35S, na rozdiel od Su-27M, chýbajú kačacie krídla a brzdový štít. K ďalším aerodynamickým úpravám patrí zmenšený hrb za kokpitom a skrátené dozadu vyčnievajúce "žihadlo". Drak bol zosilnený použitím titánových zliatin, čím sa zvýšila jeho odolnosť asi na 30 rokov alebo 6000 prevádzkových hodín. To zároveň umožnilo zvýšiť maximálnu vzletovú hmotnosť Su-35S na 34 500 kg. Kvôli zníženiu hmotnosti boli na niektorých častiach draku použité hliníkovo-lítiové zliatiny a kompozitné materiály z uhlíkových vlákien. Vnútorná kapacita palivových nádrží bola zvýšená o viac než 20% na 11 500 kg.

Su-35S je vybavený novou sadou palubných prístrojov, pozostávajúcich z 2 centrálnych počítačov, indikačného systému, komunikačných a informačných zariadení. Kľúčový je nový Informačný riadiaci systém, ktorý značne zlepšuje interakciu medzi pilotom a lietadlom. Výstupné dáta získava pilot prostredníctvom 2 multifunkčných displejov (uhlopriečka 15", rozlíšenie 1400x1050 pixelov), priehľadového displeja (HUD) a okuliarov pre nočné videnie. Samozrejmosťou je ovládanie lietadla pomocou systému fly-by-wire a v kokpite je využitý koncept HOTAS (najdôležitejšie ovládacie prvky sú umiestnené na plynovej a riadiacej páke). Pilot má k dispozícii dva systémy šifrovanej rádiovej komunikácie – VHF / UHF. Na výmenu dát medzi lietadlami v rámci letky alebo s pozemným riadiacim strediskom slúži dátový systém, odolný voči rušeniu. Navigačný systém pozostáva z inerciálnej navigácie a globálneho navigačného systému (GLONASS).

Su-35S využíva radar Irbis-E typu PESA, t. j. s pasívnym fázovaním a elektronicky vychylovaným lúčom. Anténa má priemer 900 mm a je schopná nájsť cieľ s radarovou odrazovou plochou 3 m² na vzdialenosť 400 km.^[6] Môže sledovať 30 vzdušných cieľov naraz a navádzať rakety vzduch-vzduch na 8 cieľov súčasne. Radar má horizontálne uhlové pokrytie priestoru +/− 120^o a vertikálne +/− 60^o. Dokáže zachytiť letiace objekty s radarovou odrazovou plochou 0,01 m² na vzdialenosť až 90 km. V móde vzduch-zem dokáže mapovať povrch Zeme s rozlíšením menej ako 1 m. Radar môže sledovať až 4 pozemné ciele súčasne alebo prehľadávať vzdušný priestor a zároveň sledovať 1 pozemný cieľ.^[7] Je schopný detegovať lietadlovú loď na 400 km, železničný most na 150 – 200 km a skupinu tankov na 60 – 70 km.

Irbis-E je doplnený optoelektronickým zameriavacím systémom OLS-35, ktorý zahŕňa laserový diaľkomer, TV kameru a infračervený vyhľadávač. Tepelný senzor poskytuje horizontálne pokrytie +/− 90 a vertikálne pokrytie + 60 / −15. Vyhľadá cieľ, letiaci bez prídavného spaľovania a zameraný z prednej hemisféry, do vzdialenosti 50 km a do vzdialenosti 90 km zo zadnej hemisféry. Laserový diaľkomer má dosah až 20 km pri vzdušných cieľoch a 30 km pri pozemných cieľoch.^[8]

Na koncoch krídel môže byť pripevnený systém elektronického boja Chibiny (produkt L-265), ktorý komplikuje detekciu lietadla nepriateľom.^[9]

Su-35 je poháňaný dvojicou dvojprúdových motorov Saturn 117S (AL-41F1S) s prídavným spaľovaním a s 3D meniteľným vektorom ťahu. Ide o silne modernizovaný variant AL-31F, vyvinutý v spolupráci firiem Suchoj, NPO Saturn a UMPO. S prídavným spaľovaním poskytuje maximálny ťah 142 kN, čo je o 20 kN viac ako je schopný vyvinúť motor AL-31F v Su-27M. AL-41F1S má odhadovanú životnosť 4000 hodín, čo je výrazne viac ako životnosť 1500 hodín, ktorú dosahuje motor lietadla Su-27M. Vďaka motorom je Su-35S schopný letieť nadzvukovou cestovnou rýchlosťou bez použitia prídavného spaľovania, ale iba ak nenesie žiadnu výzbroj. Prívody vzduchu do motorov a predná časť kompresora každého z motorov sú pokryté materiálom, absorbujúcim radarové vlny.

Su-35S môže niesť riadené strely a bomby do hmotnosti 8 000 kg, upevnené na 12 externých závesníkoch.

Dňa 25. decembra 2015 dosiahli lietadlá Su-35S počiatočných operačných schopností. Vyzbrojené raketami krátkeho doletu R-73 a raketami stredného doletu R-27T začali chrániť ruský vzdušný priestor.^[10] Dňa 6. februára 2016 boli prvýkrát uverejnené fotografie, na ktorých sú vybavené aj novými protilietadlovými riadenými strelami R-77 (verzia RVV-SD, známa tiež ako produkt 170-1). Produkt 170-1 predstavuje radarom navádzanú strelu stredného dosahu typu „vystreľ a zabudni“, ktorá je obdobou americkej AIM-120C. Je vybavená dopplerovským rádiolokátorom 9B-1103М, ktorý umožňuje jej aktívne navádzanie v záverečnej fáze letu. V porovnaní so svojim predchodcom RVV-AE má výrazne zvýšený výkon vysielača i citlivosť prijímača, aktualizovaný softvér, lepšiu odolnosť voči rušeniu a mala by byť schopná zasiahnuť cieľ z prednej polosféry až na vzdialenosť 110 km.^[11]

Na základe fotografie uverejnenej v júni 2015 sa možno domnievať, že v súčasnosti prebieha aj integrácia výzbroje, určenej na ničenie pozemných cieľov. Na spomínanom zábere letí stíhačka Su-35S, vyzbrojená tromi laserom navádzanými bombami KAB-1500L a šiestimi neriadenými bombami FAB-500M62.^[12]

V októbri 2017 bola do Su-35 plne integrovaná strela Ch-35U, ktorá je určená hlavne na ničenie lodí s výtlakom do 5000 ton, ale aj na ničenie pozemných opevnení a obrnenej techniky.

Dňa 30. januára 2016 presunulo Rusko na základňu v Sýrii 4 stroje Su-35S. Ide o prvé bojové nasadenie týchto stíhačiek, v rámci ktorého poskytujú vzdušné krytie lietadlám Su-25SM, Su-24M a Su-34.^[13][14] Lietadlá sú vyzbrojené strelami krátkeho dosahu R-73, ale aj raketami stredného dosahu R-27T a RVV-SD.^[15]

V úvode leteckej kampane na Ukrajine (február 2022) nasadilo ruské letectvo približne 350 prúdových bojových lietadiel. Na začiatku invázie vykonali ruské frontové bombardéry Su-34 a viacúčelové stíhacie lietadlá Su-30SM a Su-35S približne 140 bojových letov za deň. Počas nich uskutočnili nielen stíhacie lety proti ukrajinským lietadlám, ale aj útoky na pozemné ciele. Ruské stroje útočili až 300 kilometrov hlboko v ukrajinskom území, pričom lietali vo výškach asi od 3700 do 9100 metrov. Počas prvých troch dní zaútočili na 100 rôznych cieľov vrátane stacionárnych radarov s dlhým dosahom. Na elimináciu ukrajinských radarov používali Su-35S protiradarové rakety Ch-31P a Ch-58.

Následne vykonávali ruské stíhačky Su-35S a Su-30SM letecké hliadkovanie vo výške približne 9150 metrov. Počas týchto misií zabezpečovali krytie útočným lietadlám, ktoré pôsobili proti pozemným cieľom zo stredných výšok. Zaznamenali viacero zostrelov ukrajinských stíhačiek Mig-29 a Su-27. Zostrelili aj niekoľko nízko letiacich útočných lietadiel Su-24 a Su-25, ktoré bombardovali ruský vojenský konvoj smerujúci na Kyjev.

Ako potvrdili aj ukrajinskí piloti, ruské Su-30SM a Su-35S technologicky výrazne predčili ukrajinské letectvo. Najdôležitejšími aspektami tejto technologickej nadradenosti boli výkonnejšie radary ruských stíhačiek, ako aj modernejšie rakety vzduch-vzduch R-77-1, ktoré majú oveľa väčší dolet a schopnosť aktívneho radarového navádzania. Moderné palubné radary umožnili ruským stíhačkám odpaľovať rakety v režime track-while-scan (TWS), čo znamená, že bolo nepravdepodobné, aby ukrajinskí piloti dostali varovanie zo svojich radarových prijímačoch. Ukrajinskí piloti sa tak dozvedeli o prilietajúcich strelách len niekoľko sekúnd pred zásahom, keď sa aktivoval radarový navádzací systém samotnej rakety. Naproti tomu zastarané rakety R-27R/ER, ktorými boli vyzbrojené ukrajinské stíhačky, vyžadovali, aby bol palubný radar zapnutý v režime single target track (STT), čo znamená, že musel ožarovať nepriateľské lietadlo počas celého letu odpálených rakiet. To znamená, že ruskí piloti dostali varovanie z radarového prijímača hneď, ako na nich ukrajinský pilot vystrelil radarom navádzanú strelu. Ak následne ruský pilot začal manévrovať alebo nasadil prostriedky elektronického boja a ukrajinská stíhačka ho tak čo i len na krátko stratila z uzamknutia, tak raketa minula svoj cieľ.

Od marca 2022 pokračovali stíhačky Su-35S a Su-30SM vo vykonávaní leteckého hliadkovania vo výške medzi 9150 a 15250 metrov. Spravidla však do vzdušného priestoru kontrolovaného Ukrajinou nevstupovali. Namiesto toho pôsobili ako odstrašujúci prostriedok pre ukrajinské útočné výpady. Zároveň boli piloti týchto strojov poverení vedením operácií zameraných na potlačenie ukrajinskej protivzdušnej obrany. Na tento účel boli použité ako návnada, aby ukrajinské systémy PVO zapli svoje radary a začali na ne strieľať. Ak k tomu došlo, piloti Su-35S a Su-30SM použili riadené strely Ch-31P a neskôr aj staršie Ch-58, aby sa naviedli na radarové emisie. Medzitým prilietali v nízkej nadmorskej výške skúsení piloti Su-25, ktorí sa či už jednotlivo alebo v pároch snažili nájsť tieto systémy PVO a zničiť ich neriadenými raketami.

V septembri 2022 prevzala Ukrajina iniciatívu, v Chersone a Charkove prešla do protiofenzívy, čím prinútila ruskú armádu prejsť do defenzívy. To prinútilo ruské letectvo zaujať obranný postoj. Vzdušno-kozmické sily Ruskej federácie rozdelili ukrajinsko-ruskú frontovú líniu do ôsmich zón, v ktorých pravidelne hliadkovali dvojice stíhačiek Su-35S alebo Mig-31BM. Keďže Rusko nezabezpečovalo svojim stíhačkám pravidelné dopĺňanie paliva počas letu, je nepravdepodobné, že každá táto misia trvala dlhšie ako dve hodiny. Z toho dôvodu bolo potrebné vykonať približne 96 bojových vzletov denne, aby dokázali zabezpečiť hliadkovanie len počas denného svetla. Tieto hliadky sa však ukázali byť proti ukrajinským útočným lietadlám a stíhačkám vysoko účinné.

Obzvlášť nebezpečné sa pre ukrajinských pilotov stali rakety R-37M, ktorými boli spočiatku vyzbrojené len Migy-31BM. Neskôr však boli integrované aj do stíhačiek Su-35S. Extrémne vysoká rýchlosť R-37M spojená s veľmi veľkým dosahom predstavovala pre ukrajinské lietadlá v blízkosti frontovej línie značnú hrozbu. Vďaka týmto raketám dokázali piloti ruských Su-35S a Mig-31BM zostreliť značný počet ukrajinských útočných lietadiel, pričom sami zostávali v bezpečnej vzdialenosti a nevystavovali sa nepriateľskej paľbe.^[16] Aj napriek tomu sa ukrajinskej protivzdušnej obrane podarilo v priebehu prvých dvoch rokov vojny zostreliť minimálne 7 ruských stíhačiek Su-35S.^[17]

Ani v prvom štvrťroku 2023 sa ruské letectvo neodvážilo prenikať do ukrajinského vzdušného priestoru. Bolo to vďaka tomu, že ukrajinská PVO bola stále funkčná a navyše bola posilnená západnými raketovými systémami zem-vzduch (Patriot, NASAMS). Preto ruské letectvo pokračovalo v útokoch na pozemné ciele len z bezpečnej vzdialenosti. Hoci hlavnou platformou pre tieto útoky naďalej zostávali strategické bombardéry Tu-95 vyzbrojené raketami dlhého doletu Ch-101, dôležitým prostriedkom pre taktické údery sa stali stíhačky Su-35S, ktoré začali vo veľkej miere používať upravené bomby FAB-500. Tieto bomby sú vybavené špeciálnymi súpravami, ktoré im umožňujú kĺzavý let až do vzdialenosti 70 km. A hoci má táto munícia pomerne nízku presnosť, stále ide o bomby s hmotnosťou 500 kg, ktoré dokážu napáchať veľké škody. Okrem toho sa predpokladá, že tieto útoky poskytujú ruskej armáde dostatok údajov, ktoré môžu časom priniesť zlepšenie presnosti týchto bômb. FAB-500 tak prestavujú pre ukrajinskú armádu značnú hrozbu, pretože Rusko má veľké zásoby týchto bômb a nepretržite ich vybavuje súpravami umožňujúcimi kĺzavý let.^[18]

Čína

• Vzdušné sily Čínskej ľudovej oslobodzovacej armády - v novembri 2015 sa Čína stala prvým zahraničným zmluvným partnerom pre lietadlá Su-35S, keď podpísala zmluvu v hodnote 2 miliardy amerických dolárov na nákup 24 strojov.^[19] Dodávky lietadiel začali v decembri 2016 a v novembri 2018 bolo Číne dodaných všetkých 24 strojov Su-35S.^[20]

Na ruskej strane existuje podozrenie, že Čína kúpila malé množstvo Su-35S z dôvodu, aby spätným inžinierstvom vyvinula domácu verziu moderného stíhacieho lietadla. Ako však upozorňuje vojenský analytik Reuben F. Johnson v hre môžu byť ešte aj iné faktory. Čínske letectvo sa v súčasnosti snaží získať kontrolu nad spornými ostrovmi v Juhočínskom mori a ďalšími spornými oblasťami. Po posilnení svojich pozícií nasadením protilodného raketového systému YJ-62 na Woody Island^[21] a moderných torpédoborcov typu 052D,^[22] sa tak Čína snaží ovládnuť aj vzdušný priestor. Od 6. augusta 2016 v oblasti hliadkujú čínske strategické bombardéry H-6K, sprevádzané stíhačkami Su-30MKK.^[23] Množia sa taktiež incidenty, pri ktorých čínske stíhačky J-11 prenasledujú americké špionážne lietadlá.^[24] Avšak nevýhodou Su-30MKK a J-11 v porovnaní s Su-35S je kratší dolet, čo môže pri hliadkovaní v takto rozsiahlej oblasti hrať dôležitú rolu. Dolet Su-35 s dvomi prídavnými nádržami je až 4 500 km, čomu nemôže v súčasnosti konkurovať žiadne z lietadiel čínskeho letectva. Ďalšou dôležitou výhodou je i výkonný radar N-035 Irbis, schopný nájsť cieľ s radarovou odrazovou plochou 3 m² na vzdialenosť 400 km. Čína tak v podobe Su-35S bude mať v Juhočínskom mori najmodernejšie stíhacie lietadlo, alebo presnejšie povedané, druhé najmodernejšie, v prípade že by sa USA rozhodlo vyslať do oblasti svoje F-22, dislokované na leteckej základni Andersen na ostrove Guam.^[25] Pomocou Su-35S tak môže Čína až do príchodu stealth stíhačiek J-20 dôraznejšie presadzovať svoje strategické zámery v danej oblasti.

Egypt

• Egyptské vzdušné sily - 19. marca 2018 objednal Egypt 26 lietadiel Su-35S.^[26] Dodávka prvých 5 stíhačiek (palubné čísla 9210 - 9214) sa uskutočnila 22. júla 2020.^[27]

Rusko

• Vzdušno-kozmické sily Ruskej federácie: od roku 2009 objednalo Rusko celkovo 106 lietadiel, ktoré boli všetky dodané k 11. septembru 2022.^[28]
• Základne:
  • 790. stíhací letecký pluk (Chotilovo, Tverská oblasť) - 12 lietadiel^[29][30]
  • 159. stíhací letecký pluk (Besovec, Karelsko) - 24 lietadiel^[31]
  • 22. stíhací letecký pluk (Centraľnaja Uglovaja, Prímorský kraj) - 11 lietadiel
  • 23. stíhací letecký pluk (Komsomoľsk na Amure/Dzemgi, Chabarovský kraj) - 24 lietadiel (4 z nich sú v súčasnosti dislokované v Sýrii)
  • 929. štátne testovacie centrum (Achtubinsk) - 11 lietadiel
  • 4. národné centrum pre výcvik leteckého personálu a vojenských skúšok (Lipeck) - 8 lietadiel
  • Letecký závod J.A. Gagarina (Komsomoľsk na Amure) - 1 lietadlo, ktoré sa v súčasnosti nevyužíva
  • 237. gardové centrum ukážok leteckej techniky (Kubinka, Moskovská oblasť):
    • Letecká skupina vyššej pilotáže „Ruskie viťazi“ – 4 lietadlá^[32]

• Posádka: 1
• Dĺžka: 21,95 m
• Rozpätie: 14,75 m
• Výška: 5,92 m
• Plocha krídel: 62,20 m²
• Hmotnosť prázdneho lietadla: 19 000 kg
• Vzletová hmotnosť: 25 300 kg
• Maximálna vzletová hmotnosť: 34 500 kg
• Motor: 2 × dvojprúdový motor Saturn 117S (AL-41F1S) s prídavným spaľovaním a s 3D meniteľným vektorom ťahu
  • maximálny ťah: 86.3 kN každý
  • ťah s prídavným spaľovaním: 142 kN každý
• Zásoba paliva bez prídavných nádrží: 11 500 kg
• Zásoba paliva s 2 prídavnými nádržami: 14 300 kg

• Maximálna rýchlosť: 2 500 km/h (2,35 M)
• Maximálna rýchlosť pri zemi: 1 400 km/h (1,17 M)
• Dolet s 2 prídavnými nádržami: 4 500 km
• Dolet vo vysokej letovej hladine: 3 600 km
• Dolet v nízkej letovej hladine: 1 580 km
• Dostup: 19 000 m
• Maximálne preťaženie: 9,0 g
• Stúpavosť: > 280 m/s
• Plošné zaťaženie krídla:
  • pri normálnom zaťažení: 410 kg/m²
  • pri maximálnom zaťažení: 611 kg/m²
• Pomer ťah/hmotnosť
  • pri normálnom zaťažení: 1,14
  • pri maximálnom zaťažení: 0,76

• Hlavňová: automatický letecký kanón GŠ-301 kalibru 30 mm so zásobou 150 nábojov
• 12 externých závesníkov (2 x na konci krídel, 6 x pod krídlami, 4 x pod drakom stroja) s nosnosťou do 8 000 kg
  • Rakety vzduch-vzduch:
    • 8 x R-27ER (AA-10 Alamo-C)
    • 4 x R-27ET (AA-10 Alamo-D)
    • 12 x R-73E (AA-11 Archer)
    • 6 x R-77 RVV-AE/RVV-SD
  • Rakety vzduch-zem:
    • 6 x Ch-31P/Ch-31A
    • 6 x Ch-29T/L
    • 6 x Ch-25
    • 6 x Ch-38
    • 6 x Ch-58
    • 6 x Ch-59MK
    • 6 x S-25LD/S-8/S-10
    • Ch-35^[33]
  • Bomby:
    • 4 – 5 x KAB-500Kr
    • 2 – 3 x KAB-1500Kr
    • 2 – 3 x KAB-1500L

• Suchoj Su-30
• Dassault Rafale
• Eurofighter Typhoon
• McDonnell Douglas F/A-18 Hornet
• McDonnell Douglas F-15 Eagle
• Šen-jang J-11

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Suchoj Su-35

Letecký portál Ruský portál