Vladimír Mečiar
Bývalý premiér Slovenskej republiky
3. predseda vlády Slovenska
V úrade 13. december 1994 – 29. október 1998
Jozef Moravčík Mikuláš Dzurinda
1. predseda vlády Slovenska
V úrade 1. január 1993 – 14. marec 1994
Jozef Moravčík
Bývalý minister vnútra Slovenska
V úrade 11. január 1990 – 26. jún 1990
Milan Čič Anton Andráš
Biografické údaje
Narodenie	26.7.194226. júl 1942 (80 rokov) Zvolen, Slovenská republika
Politická strana	KSČ (1962 – 1970) VPN (1990 – 1991) ĽS-HZDS (1991 – 2013)[1] Slovenská liga (od 2019)[2]
Alma mater	Právnická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave (JUDr.)
Profesia	právnik
Národnosť	slovenská
Rodina
Manželka	Margita Mečiarová
Deti	3
Odkazy
	Vladimír Mečiar (multimediálne súbory)
Politický portál  Biografický portál

Dr. h. c. JUDr. Vladimír Mečiar (* 26. júl 1942, Zvolen)^[3][4] je slovenský právnik a bývalý politik. Bol prvým (1990 – 1991), druhým (1992 – 1994) a tretím (1994 – 1998) predsedom vlády Slovenskej republiky v 90. rokoch 20. storočia. Počas prvého desaťročia po Nežnej revolúcii bol najpopulárnejším slovenským politikom.^[5] Často bol označovaný za populistu^[6] s autoritárskym správaním. S obdobím jeho vládnutia sú spojené viaceré závažné politické i ekonomické kauzy na Slovensku po novembri 1989.^[7] Vyšetrenie a objasnenie niektorých z nich znemožnil prijatím tzv. Mečiarových amnestií v roku 1998, ktoré boli zrušené až v roku 2017.^[8] Bol jediný predseda HZDS od jeho založenia v roku 1991 až do septembra 2013.^[9]

Prednovembrové obdobie

Po skončení strednej školy v roku 1959 pracoval najprv ako referent, neskôr ako tajomník odboru Miestneho hospodárstva na Okresnom národnom výbore (ONV) v Žiari nad Hronom. V roku 1962 sa stal členom KSČ a v rokoch 1967 – 1968 bol predsedom Okresného výboru Československého zväzu mládeže (predchodca SZM). Pre odpor voči vpádu vojsk Varšavskej zmluvy v auguste 1968 musel z postov odísť a v roku 1970 bol vylúčený zo strany.^[3] Nastúpil do Závodov ťažkého strojárstva v Dubnici nad Váhom, kde pracoval ako tavič a popri práci diaľkovo vyštudoval právo na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Štátna bezpečnosť na neho založila takzvaný pozorovací zväzok a od roku 1974 bol dokonca dva roky evidovaný ako nepriateľská osoba.^[10] Školu absolvoval v roku 1975 a podľa vtedy platného vysokoškolského zákona sa stal absolventom práva (titul JUDr. mu bol udelený až dodatočne po absolvovaní rigoróznej skúšky v roku 1990).^[4][11] Ako absolvent nastúpil do závodu Skloobal Nemšová, kde pracoval ako podnikový právnik až do roku 1989.^[12][13]

Ponovembrové obdobie – minister vnútra

Bližšie informácie v hlavnom článku: Politický vývoj Slovenska od roku 1989

Po Nežnej revolúcii vznikla na Slovensku 12. decembra 1989 vláda národného porozumenia, ktorú vytvorili predstavitelia Verejnosti proti násiliu spolu s členmi KSS. Keďže sa predstavitelia VPN nezhodli na tom, koho nominovať na post ministra vnútra, túto funkciu dočasne zastával predseda vlády Milan Čič. Začiatkom roku 1990 urobila VPN „konkurz“ na ministra vnútra, v ktorom aj na odporúčanie Alexandra Dubčeka zvíťazil neznámy podnikový právnik z Nemšovej – Vladimír Mečiar a 11. januára 1990 nastúpil do funkcie ministra vnútra a životného prostredia Slovenska.^[14]

Podľa Jána Budaja do tejto dočasnej (od 12. decembra 1989 do 26. júna 1990) Čičovej vlády V. Mečiar nevstúpil ako kandidát VPN (tým bol iba Vladimír Ondruš), ani ako nezávislý odborník (Ladislav Kováč, Michal Kováč, Ladislav Košťa, Ladislav Chudík, atď.). V. Mečiar bol politickým nominantom skupiny okolo A. Dubčeka Klub za socialistickú prestavbu Obroda.^[15] Vtedajší šéf „Obrody“ Ivan Laluha potvrdil verejne, že to bol on, kto predložil Čičovi požiadavku na Mečiarovu nomináciu za ministra vnútra.^[15]

Predseda vlády za VPN (1990 – 1991)

Po prvých slobodných voľbách v júni 1990 vytvorila vládu na Slovensku koalícia VPN, Kresťanskodemokratické hnutie a Demokratická strana. Aj vďaka popularite, ktorú si stihol vytvoriť svojimi častými verejnými vystúpeniami (napr. aj počas vzbury vo väznici Leopoldov v marci 1990), sa po voľbách ocitol v role hlavného kandidáta víťaznej VPN na predsedu slovenskej vlády v rámci česko-slovenskej federácie. Mečiara vehementne odporúčal za predsedu vlády aj tribún revolúcie Milan Kňažko.^[16][6][17]

Vo funkcii predsedu vlády však pôsobil kratšie ako rok od 27. júna 1990 do 23. apríla 1991. Už štyri mesiace po zostavení svojej vlády v októbri 1990 postavil politickú scénu pred otázku „buď ja, alebo on“. Domáhal sa, aby odstúpil minister vnútra Anton Andráš (KDH), ale jeho žiadosti šéfovia VPN a KDH nechceli vyhovieť.^[18] Andráš odporoval, ale Mečiar trval na jeho odchode argumentujúc bizarnými obvineniami (napríklad, že chce proti nemu vytiahnuť materiály, že bol agentom KGB, ktoré aj keby mal, nakoniec nevytiahol).^[19] Mečiar zvíťazil, keď Andráš podal demisiu.^[19] Nahradil ho od 22. novembra 1990 Ladislav Pittner (KDH), s ktorým mal Mečiar neskôr tiež podobné spory (napríklad v apríli 1991, keď vypukla kauza Tisova vila^[10]).

Schopnosť dramatizovať a odhaľovať (protislovenské) konšpirácie tým, že dokumenty (napríklad o spolupracovníkoch bývalej Štátnej bezpečnosti z radov žurnalistov, politikov i duchovných) našiel jednoducho na stole,^[20] neprestal používať ani v ďalšej kariére.

„Prežil som deväť pokusov o atentát,“ tvrdil pri oslave svojej sedemdesiatky v televízii v roku 2012.^[21]

Po atentátnikoch na Mečiara začali prvýkrát pátrať 26. októbra 1990 (počas sporu s Andrášom) na základe rečí pochybného kriminálnika.^[21]

Vtedajší minister financií a neskorší prezident Michal Kováč vo svojich Pamätiach píše, že premiér Mečiar si stopercentnú lojalitu niektorých členov vlády vynucoval tým, že sa im vyhrážal svojimi poznatkami o ich spolupráci s ŠtB. „Bral som to ako jeho chorobnú záľubu a myslel som si, že si z toho netreba nič robiť.“

Konflikt a založenie HZDS

Začiatkom roku 1991 sa dostal do otvoreného sporu s vedením VPN. 3. marca 1991 v relácii STV Hovorí predseda vlády, namiesto Mečiara vystúpil Kňažko s vyhlásením, že sa vedenie strany na čele s Fedorom Gálom snaží obmedzovať Mečiara v práci a cenzuruje ho. (Mečiar, hoci bol premiérom, nebol členom užšieho vedenia VPN. V strane začali silnieť hlasy volajúce po tom, aby práve Mečiar šéfoval VPN. Na sneme VPN v Topoľčanoch v dňoch 23. a 24. februára 1991 v súboji o post predsedu ho napokon Gál porazil. Relácia STV Hovorí predseda vlády sa nevysielala naživo, ale v STV ju nahrávali dopredu. Keď sa Mečiar od riaditeľa televízie dozvedel, že predstavitelia VPN od neho žiadali, aby im nahrávku s príhovorom odovzdal ešte pred jej odvysielaním, poslal namiesto seba do relácie Kňažka.)^[22] „Dnešná smutná skúsenosť s existenciou cenzúry, na ktorú si osobuje právo akési politbyro vo vzťahu k predsedovi slovenskej vlády, ma donútila k tomu, aby som sa verejne dištancoval od takýchto postupov“, povedal Kňažko.^[17] O dva dni na to, 5. marca 1991, vznikla platforma VPN „Za demokratické Slovensko“ (VPN-ZDS), do ktorej prešla značná časť členov VPN.

Po vyostrení konfliktu s vedením VPN parlament v apríli 1991^[5] odvolal Mečiara z funkcie predsedu vlády (na Mečiarovu stranu sa vtedy pridal aj Ján Budaj^[16]). V popularite mu to ale neuškodilo. Práve naopak, on a jeho hnutie sa tešili takmer deväťdesiat percentnej podpore.^[5] Platforma ZDS sa potom pretransformovala na politickú stranu Hnutie za demokratické Slovensko (HZDS). Mečiar bol 22. júna 1991 zvolený za predsedu HZDS. Spolu s ním do HZDS odišli Michal Kováč, Kňažko, Rudolf Filkus, Augustín M. Húska, Ivan Lexa, Anna Nagyová a ďalší. Prví štyria menovaní sa stali podpredsedami.^[18]

Predsedom vlády za HZDS s krátkou prestávkou (1992 – 1998)

Zakladateľ štátu

Po voľbách roku 1992, v ktorých HZDS zvíťazilo so ziskom 37,26 % hlasov, sa 24. júna 1992 znova stal predsedom vlády Slovenska (najprv v rámci Česko-Slovenska, od 1. januára 1993 samostatného Slovenska). Ako predseda Slovenskej vlády sa podieľal na rokovaniach s českými predstaviteľmi ohľadom rozdelenia Česko-Slovenska.^[23] Podľa prieskumu agentúry MVK, ktorý sa uskutočnil 2. až 9. novembra 2007 na vzorke 1 200 respondentov 47,8 % Slovákov bolo presvedčených, že o vznik samostatnej Slovenskej republiky sa najviac zaslúžil práve on (druhý bol Václav Klaus s 9,7 %).^[24]

„Faktom je a zostane, že nebyť Mečiara, 1. januára 1993 by Slovenská republika nevznikla. Žiadny z alternatívnych lídrov, ktorí boli k dispozícii (Kňažko, Kováč, Móric, Markuš, Čarnogurský a pod.), by nedokázal získať (vo voľbách) politickú podporu 38 percent hlasov, ktorá viedla k rozdeleniu ČSFR. Problém je, že na rozhodnutia, ktoré urobil, mu podpora voličov HZDS žiadny mandát nedávala.“ Napísal Peter Schutz.^[24]

„Mytologizácia sprevádzala aj vznik samostatného Slovenska. Na jednej strane mnohí z politikov HZDS, či im blízki novinári, rozprávali o bájnom tisícročnom úsilí slovenského národa o samostatnosť, ale v priamom prenose tiež vytvárali z Vladimíra Mečiara otca vlasti. A to aj napriek tomu, že ešte krátko predtým chcel Mečiar dokopať Čechov do federácie a v programe HZDS sa štátoprávnych riešení nachádzalo viac, ale o samostatnosti nehovoril pred voľbami 1992 nikto okrem SNS.“ Napísal Tomáš Gális.^[25] (Otec vlasti bol v staroveku titul rímskych cisárov.)

Samotný Mečiar začiatkom júla 1992 pre francúzsky denník Le Monde akýkoľvek vklad do rozpadu Československa poprel: „Nechceme nezávislosť, tlačia nás do nej.“^[26] Napriek tomu o polnoci 1. januára 1993 prišiel (v sprievode kňaza Antona Hlinku a predsedu Národnej rady Ivana Gašparoviča) na Námestie SNP v Bratislave a desaťtisíc dobre naladeným ľuďom zagratuloval ku vzniku samostatného Slovenska (a získaniu slobody).^[27] 1. január sa stal štátnym sviatkom – Deň vzniku Slovenskej republiky a Mečiar pokračoval v budovaní si imidžu zakladateľa štátu.

Nešlo však všetko podľa jeho predstáv. 15. februára bol zvolený a 2. marca 1993 nastúpil do funkcie prvého prezidenta Michal Kováč. Na stretnutí s funkcionármi HZDS 27. a 28. novembra 1993 v Zlatej Idke, ktorého nahrávku podľa Mariána Leška sprístupnil niektorý z funkcionárov,^[28] Mečiar povedal:

„Ak by sme, nedajbože, museli ísť do predčasných volieb, tak aby sme boli takí silní, že prevalcujeme všetko.. je nám to už proste jedno, my sme už bití ako žito za pozitívnu robotu, že to prevalcujeme, nech sa deje vôľa Božia, že sa do toho pustíme tak, že sa potom budú všetci diviť.“^[5][29]

Jeho predtucha sa splnila. Tri mesiace po Zlatej Idke stratila Mečiarova vláda parlamentnú väčšinovú podporu. Prezident Michal Kováč v marci 1994 predniesol v národnej rade správu o stave spoločnosti, v ktorej kritizoval jeho spôsob vládnutia, čo nakoniec viedlo k predčasným voľbám.^[30]

Predseda s prestávkou

Úrad predsedu vlády zastával do 14. marca 1994, kedy bola jeho vláda odvolaná a nastúpila vláda Jozefa Moravčíka. Po voľbách koncom roka 1994, v ktorých jeho strana opäť zvíťazila, bol od 13. decembra 1994 do 29. októbra 1998 znovu predsedom vlády SR.

Počas tejto jeho vlády bol 31. augusta 1995 unesený syn slovenského prezidenta Michal Kováč ml. do rakúskeho Hainburgu a medzi hlavných podozrivých sa dostala slovenská tajná služba SIS. Spojka korunného svedka únosu Róbert Remiáš následne v apríli 1996 zhorel pri výbuchu auta v Karlovej Vsi.^[31] Páchateľov únosu a súvisiacej vraždy Remiáša (ak by boli obviňovaní ľudia spájaní s únosom) Mečiar v roku 1998 amnestoval.^[8] Tiež došlo k protiústavnému odvolaniu poslanca Františka Gauliedera (1996)^[32] a zmareniu referenda o vstupe do NATO a priamej voľbe prezidenta (1997).^[33] Slovensko sa začalo pomaly dostávať do medzinárodnej izolácie a nepočítalo sa s jeho prijatím do Európskej Únie ani do NATO.

V opozícii: obdobie po voľbách 1998

Vyhrané voľby 1998 a odchod do opozície

Po voľbách v septembri 1998, v ktorých opäť tesne zvíťazil, nebola jeho strana schopná vytvoriť koalíciu a preto sa predsedom vlády stal Mikuláš Dzurinda. Mečiar, hoci bol lídrom kandidátky HZDS, do poslaneckej lavice nezasadol. Vzdal sa funkcie poslanca a na jeho miesto nastúpil ako náhradník Ivan Lexa. Odchádzajúci premiér tvrdil, že po odchode z funkcie stále vlastní iba trojizbový byt a starú „korzičku“.^[34]

„Je to koniec slovenskej cesty. Tá sa týmito voľbami skončila,“ povedal Mečiar 30. septembra 1998 v poslednom príhovore v STV v relácii Ako ďalej, pán premiér.^[35] Na rozlúčku zaspieval. „S Pánom Bohom, idem od vás, neublížil som, neublížil som, žiadnemu z vás.“^[36]

Kandidatúra na prezidenta 1999

V prvom kole prezidentský volieb v roku 1999, ktoré sa konali po prvýkrát ako priame, Mečiar získal 37,23 % hlasov, čím sa umiestnil na druhom mieste.^[37] V druhom kole získal s 42,81 % hlasov, opäť druhé miesto, voľby prehral a prezidentom sa stal Rudolf Schuster.^[38]

HZDS pod vedením Vladimíra Mečiara zvíťazilo aj v parlamentných voľbách v roku 2002, ale znovu nebolo schopné vytvoriť vládu a preto zostalo naďalej v opozícii. Vládu vytvorila opäť koalícia na čele s premiérom Dzurindom. V roku 2003 bolo HZDS premenované na ĽS-HZDS.

Prezidentské voľby 2004

V prvom kole prezidentských volieb v roku 2004 Mečiar získal 32,73 % hlasov, čím sa umiestnil na prvom mieste.^[39] V druhom kole získal s 40,08 % hlasov druhé miesto, voľby prehral a prezidentom sa stal Ivan Gašparovič.^[40]

Opätovne zvolený za predsedu HZDS

Mečiar bol opätovne zvolený za predsedu ĽS-HZDS aj 4. júna 2005 na sneme strany v Prešove. Bol jediným kandidátom na funkciu predsedu a hlasovalo za neho 255 z 257 delegátov s hlasom rozhodujúcim. Mečiar bol lídrom HZDS 14 rokov. Počas výkonu funkcie našiel iba dvakrát vyzývateľa na súboj o predsednícku stoličku – v roku 1993 sa o to na republikovom sneme v Trnave pokúsil Milan Kňažko a v roku 2007 Viliam Veteška, ktorý však pre zdravotné komplikácie tesne pred snemom z kandidatúry odstúpil.

Vo voľbách v roku 2010 ĽS-HZDS nezískalo ani 5 % hlasov a žiadni jeho kandidáti sa tak nedostali do parlamentu.

Ukončenie politickej kariéry

Pred konaním predčasných parlamentných volieb 10. marca 2012 Mečiar oznámil odchod vedenia strany, vrátane jeho osoby, v deň po voľbách v prípade, že ĽS-HZDS nedosiahne dobrý výsledok. Strana dostala podporu 0,93 % voličov. Svoj skutočný odchod oznámil 26. apríla 2012 na rokovaní straníckeho grémia.^[41] Oficiálne sa jeho pôsobenie vo funkcii predsedu skončilo 7. septembra 2013 dňom konania republikového snemu ĽS-HZDS.^[9] 12. decembra 2013 vystúpil zo strany.^[42]

Nepodarený návrat do politiky v roku 2019

V auguste 2019 Mečiar v rozhovore pre denník Plus jeden deň vyhlásil, že pripravuje založenie novej politickej strany.^[43] Mečiar povedal, že na Slovensku „chýba strana, ktorá by vedela povedať, že Slovensko je pre ňu na prvom mieste“.^[44] V októbri 2019 sa Mečiar začal predstavovať ako jeden z lídrov strany Slovenská liga, ktorá vznikla premenovaním strany NOVÝ PARLAMENT. 9. novembra 2019 bol na republikovom sneme zvolený za predsedu a lídra kandidátnej listiny do volieb do NR SR v roku 2020, ^[45][2] avšak koncom novembra 2019 oznámil, že nebude kandidovať. Dôvodom mali byť nezhody v strane.^[46] Mečiar nakoniec nekandidoval, zároveň ďalší piati členovia strany boli z kandidátky vyradení^[47] a strana skončila na poslednom mieste, keď získala 809 hlasov.

Kritika

Vyšetrovanie zneužívania právomoci

Vyšetrovateľ odboru kriminálnej polície Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave (KR PZ) začal vo veci amnestií (v kauze únosu prezidentovho syna Michala Kováča mladšieho) trestné stíhanie v roku 2017 voči V. Mečiarovi pre trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa.^[48] Vyšetrovanie bolo zastavené najprv v auguste 2017 vzhľadom na údajné premlčanie. Od októbra toho roku sa však vyšetrovanie opäť začalo a avšak v júli 2019 ho vyšetrovateľ KR PZ v Bratislave zastavil.^[49] Generálna prokuratúra SR sa po preskúmaní vyšetrovacieho spisu nestotožnila s uznesením vyšetrovateľa KR PZ v Bratislave z 24. júla 2019, ktorým zastavil trestné stíhanie a 25. novembra 2019 uložila vydať uznesenia o začatí trestného stíhania. Na obnovenie trestného stíhania v decembri 2019 upozornila TV Markíza.^[49][50]

V období jeho vládnutia V. Mečiara je s ním spájaných viacero káuz (pozri aj politické aféry na Slovensku):

Kauzy^[50][7]507">upraviť | upraviť zdroj

• Únos Michala Kováča ml. do Rakúska.
• Smrť Róberta Remiáša.
• Amnestie pre páchateľov únosu.
• Privatizácia – štátne firmy (Nafta Gbely atď.) sa dostali do rúk ľudí blízkym HZDS za zlomok ich skutočnej ceny.
• Autoritatívne riadenie strany a štátu, ktoré viedlo k odstráneniu kritikov z radov HZDS ako Milan Kňažko (1993), František Gaulieder (1996), Ivan Gašparovič, Sergej Kozlík, Viliam Veteška.

Zastrašoval nielen svojich spolustraníkov. Mal zlé vzťahy s viacerými médiami a novinármi a viacerým sa vyhrážal, ba dokonca napadol aj fyzicky.^[51]

„Predseda Mečiar používa lož ako pracovnú metódu“ – povedal na sneme HZDS v marci 1993 M. Kňažko.^[52]

Majetkové pomeryupraviť | upraviť zdroj

Koncom roku 1998 Mečiar tvrdil, že vlastní len „korzičku“ (Opel Corsa) a trojizbový byt v Bratislave. V marci 1999 médiá zistili,^[34] že Mečiar je majiteľom štvorpodlažného penziónu Elektra v Trenčianskych Tepliciach, kde doteraz býva. Najprv tvrdil, že si na kúpu Elektry a jej rekonštrukciu požičal päť miliónov korún od podnikateľa (Peter Ziegle­r). Neskôr ale svoje tvrdenia zmenil a vyhlásil, že všetko financovala jeho manželka, ktorej sa podarilo za milión korún kúpiť akcie, a tie vzápätí predala za šesťdesiat miliónov.^[5]

V apríli 2000 polícia začala preverovať financovanie Elektry, vo vtedajšej hodnote viac ako 41 miliónov korún. Mečiara predviedli na policajný výsluch kukláči tak, že vyhodili do vzduchu dvere jeho penziónu.^[53]

Podľa Toma Nicholsona a dokumentov, ktoré má denník SME k dispozícii, kúpila 4. apríla 2005 Mečiarova manželka Margita 10-percentný podiel v akciovej spoločnosti Trend Tatry od Júliusa Rezeša mladšieho za jeden milión korún. O necelé tri mesiace, 9. júna 2005, predala tieto akcie za 60 miliónov korún spoločnosti Paola Properties z Gibraltaru. 48 miliónov z celkovej sumy 60 miliónov bola zápočtom na pôžičku, ktorú Mečiar dlžil práve Paola Properties a jej majiteľovi Petrovi Ziegle­rovi. Ďalších 12 miliónov jej vyplatili v hotovosti, aby bol Mečiar schopný platiť dane z tohto lukratívneho predaja akcií. Tieto transakcie súvisia s vysvetlením, ktoré dal Mečiar k svojej vile 20. septembra 2005, teda deň po tom, ako bol prevod akcií zapísaný do zoznamu akcionárov Trend Tatry v Centrálnom depozitári cenných papierov.^[54] Firmu Trend Tatry založili v roku 2001 Július Rezeš, Ondrej Žemba, Milan Bališ a Gabriel Vysaník. Vysaník a Bališ boli podľa Sme spolumajiteľmi spoločnosti GVM, ktorá potom v roku 2007 získala za zlomok trhovej ceny vyše milióna štvorcových metrov pozemkov vo Veľkom Slavkove. Sporný prevod pozemkov odobril nominant HZDS v Slovenskom pozemkovom fonde^[55][56] Branislav Bríza.^[57] "Znova je to isté, štát odovzdal pozemok reštituentovi, potom ten pohyb ďalej už nebol vecou štátu," povedal v roku 2008 v diskusnej relácii Vladimír Mečiar ku kauze Čierna Voda, kde sa k lukratívnym pozemkom dostala spoločnosť blízka aktuálnemu štátnemu tajomníkovi ministerstva výstavby Martinovi Glváčovi, nominantovi Smeru-SD.^[58]

Sídlo HZDS na Tomášikovej ulici 32 v Bratislave vlastnila spoločnosť s ručením obmedzeným Salus, pretože politické strany nemohli vlastniť majetok a podnikať s ním. Podľa Obchodného registra bol však od augusta 2012 jediným majiteľom firmy Salus Mečiar.^[59] Touto nehnuteľnosťou mala strana splatiť dlh asi milión eur voči vtedy už bývalému predsedovi. O tom, že budovu Mečiar potom predal koncom roka 2016, informoval denník Plus 1 deň.^[60]

V médiáchupraviť | upraviť zdroj

• V roku 2013 o ňom Tereza Nvotová nakrútila krátkometrážny (40 minút) dokumentárny film Mečiar.^[61][62] Do kín bol film Mečiar (89 minút) uvedený v roku 2017.^[63] Je v ňom zverejnená aj fotografia Mečiara ako boxera, čo bola póza, ktorá sa s ním často spájala.^[64]
• Film Únos režisérky Mariany Čengel Solčanskej z roku 2017 je inšpirovaný skutočnými udalosťami na slovenskej politickej scéne deväťdesiatych rokov.^[65]
• Dňa 7. marca 2017 sa Vladimír Mečiar v diskusnej relácii Téma dňa v televízii TA3 stretol so šéfom Mostu-Híd Bélom Bugárom. Hovorili najmä o kontroverzných amnestiách, ale aj o vražde Róberta Remiáša, či úlohe členov SIS v zavlečení prezidentovho syna.^[66]

Čestné doktorátyupraviť | upraviť zdroj

Prvý čestný doktorát Dr. h. c. získal 22. decembra 1995 na Moskovskej štátnej univerzite, ktorá mu ho udelila za „výrazný prínos pre rozvoj slovensko-ruských vzťahov“.^[67] Za doktora honoris causa ho navrhla aj Právnická fakulta Univerzity Komenského.^{[chýba zdroj} Čestný doktorát získal aj na univerzite Brača Kariča v roku 1996, čo je súkromná škola a Mečiarovi udelila vôbec svoj prvý čestný doktorát.^[68] Jej zakladateľom je podnikateľ, ktorý predtým navštívil Slovensko a stretol sa aj so slovenským premiérom.

Referencieupraviť | upraviť zdroj

Literatúraupraviť | upraviť zdroj

• PETRÁŠOVÁ, Eva. Kto ste, pán Mečiar?. 1. vyd. Bratislava : Republic-Press, 1991. 70 s. ISBN 80-85448-00-9.
• PETRÁŠOVÁ, Eva. Prípad Mečiar: Ako to bolo naozaj?. Praha : Cesty, 1991. 50 s. ISBN 80-85363-14-3.
• KLUSÁKOVÁ, Jana; GÁL, Fedor. Jana Klusáková a Fedor Gál rozmlouvají nadoraz : o Mečiarovi, Kňažkovi, Klausovi, Havlovi a konci jedné revoluce. Praha : PRIMUS, 1992. 109 s. ISBN 80-85625-01-6.
• LEŠKO, Marián. Mečiar a mečiarizmus : politik bez škrupúľ, politika bez zábran. Bratislava : VMV, 1996. 239 s. ISBN 80-967275-3-2.
• CHELEMENDIK, Sergej. Superslovák Vladimír Mečiar : portréty slovenských politikov. Bratislava : Slovanský dom, 1996. 84 s. ISBN 80-85459-03-5.
• CHELEMENDIK, Sergej. Európa alebo Mečiar : utópie moci a moc utópie. Bratislava : Slovanský dom, 1996. 63 s. ISBN 80-85459-05-1.
• DOBROVOLNÝ, Marek. Mečiar. 1. vyd. Praha : JPM tisk, 1999. 86 s. ISBN 80-86313-00-X.
• ČERŇANSKÝ, Ivan; ČULEN, Robert. Mečiar a jeho ženy. Bratislava : Vox Populi, 2000. 139 s. ISBN 80-88706-04-1.
• MEČIAR, Vladimír; PODRACKÁ, Dana; ŠAJDOVÁ, Ľuba. Slovenské tabu. Bratislava : Silentium, 2000. 379 s. ISBN 80-968275-5-3.
• BELKO, Marián; HAVLÍK, Vlastimil; SEDLÁR, Jaromír. Od Mečiara k Dzurindovi : slovenská politika a politický systém v prvním desetiletí samostatnosti. 1. vyd. Brno : Masarykova univerzita, 2003. 177 s. ISBN 80-210-3136-0.
• MATEJKA, Arpád. Dotyky s mocou : spomienky spoza opony. Trnava : VD Tirna, 2016. 390 s. ISBN 978-80-969858-6-9.
• LEŠKO, Marián. Chudák každý, čo po nich tú káru bude ťahať ďalej : rozhovory s Tomášom Gálisom. 1. vyd. Bratislava : Premedia, 2017. 270 s. ISBN 978-80-8159-558-5.

Pozri ajupraviť | upraviť zdroj

• Mečiarizmus
• Mečiarove amnestie
• Politický vývoj Slovenska od roku 1989

Iné projektyupraviť | upraviť zdroj

• Wikicitáty ponúkajú citáty od alebo o Vladimír Mečiar
• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Vladimír Mečiar

Externé odkazyupraviť | upraviť zdroj

• Články týkajúce sa Vladimíra Mečiara na portáli teraz.sk TASR
• Vladmír Mečiar na webe Úradu vlády SR
• Vladimír Mečiar na Encyclopædia Britannica (anglicky)