2004 - 2005 - 2006 - 2007 - 2008 - 2009 - 2010 - 2011 - 2012 - 2013 - 2014 - 2015 - 2016 - 2017 - 2018 - 2019 - 2020 - 2021 - 2022 - 2023 - 2024

1 | 2 | 3 | 4 | 5 | 6 | 7 | 8 | 9 | 10 | 11 | 12

Nové Zámky sú mesto na Slovensku, ktoré je centrom Novozámockého okresu v Nitrianskom kraji. Nové Zámky sa nachádzajú na brehu rieky Nitra, v strednej časti Podunajskej nížiny.

Nové Zámky sa nachádzajú v strednej časti Podunajskej nížiny, ktorá je súčasťou Malej dunajskej kotliny. Mestom preteká rieka Nitra, 6 km východne tečie rieka Žitava a na severe od mesta preteká potok Chrenovka. Väčšia časť mestských kultúrnych pamiatok bola zničených počas druhej svetovej vojny.

Oblasť mesta bola obývaná už v mladšej kamennej dobe. Na jeho území sa vyskytli archeologické nálezy keramiky želiezovského typu. Obyvatelia z tohto osídlenia sa zaoberali poľnohospodárstvom a chovom domácich zvierat.

celý článok...

Nemecko, dlhý tvar Nemecká spolková republika, skr. NSR, (nem. Bundesrepublik Deutschland, BRD) je spolkový štát v strednej Európe. Susedí s Dánskom, Poľskom, Českom, Rakúskom, Švajčiarskom, Francúzskom, Luxemburskom, Belgickom a Holandskom. Na severe tvoria prirodzenú hranicu Severné more a Baltské more.

Hlavným mestom a sídlom vlády je Berlín, niektoré ministerstvá sa nachádzajú aj v Bonne. Politický systém je federálny a organizovaný ako parlamentná demokracia: Podľa definície v ústave (v Nemecku označovanej ako Základný zákon) je Nemecko demokratický a sociálny spolkový štát. Tento štát pozostáva zo 16, čiastočne suverénnych krajín.

Po skončení 2. svetovej vojny v roku 1945 bolo územie Nemecka rozdelené na štyri okupačné zóny, ktoré obsadili víťazní Spojenci USA, Spojené kráľovstvo, Francúzsko a Sovietsky zväz. Z okupačných zón vznikli dva nemecké štáty: Nemecká spolková republika a Nemecká demokratická republika. K opätovnému zjednoteniu Nemecka došlo až v roku 1990. Nemecko je zakladajúcim členom Európskej únie.

celý článok...

Janko Kráľ (* 24. apríl 1822, Liptovský Mikuláš – † 23. máj 1876, Zlaté Moravce), častokrát označovaný ako básnik-búrlivák, bol slovenský národný buditeľ a jeden z najvýznamnejších a najradikálnejších básnikov štúrovskej generácie.

Prvé verše začal písať počas štúdií na bratislavskom lýceu. Spočiatku písal v češtine, neskôr začal používať spisovnú slovenčinu a bol jeden z prvých básnikov, ktorí používali Štúrovu slovenčinu (prvá báseň v Štúrovej slovenčine – Duma bratislavská je práve od Janka Kráľa).

Do povedomia verejnosti vstúpil ako autor balád a piesní, no jeho tvorba bola oveľa širšia. Jeho balady, vychádzajúce zo žriediel ľudovej slovesnosti, ktorými sa preslávil, ukázali novú cestu slovenskej poézii.

Kráľove básne sú poznačené jeho pesimizmom, ale aj demokratizmom a fatalizmom, prerastajúcim do mesianizmu či až chiliastického mysticizmu. Svojou tvorbou sa radí medzi básnikov z obdobia romantizmu.

celý článok...

Bitka pri Termopylách bola jedna z bitiek tretej výpravy Peržanov proti Grékom počas grécko-perzských vojen, medzi spolkom starovekých gréckych mestských štátov, vedeným spartským kráľom Leónidom I. a Achajmenovskou ríšou Xerxa I. Odohrala sa počas troch dní zároveň s bitkou pri myse Artemision, 11. augusta, (príp. 7. augusta alebo 8. – 10. septembra) 480 pred Kr., v úzkom pobrežnom priesmyku zvanom Termopyly.

Tak ako starovekí, aj moderní autori spomínajú bitku pri Termopylách ako príklad vlasteneckého boja a obrany domova. Boj obrancov sa používa ako príklad výhod výcviku, dobrej výzbroje a umného využitia vlastností terénu, čo znásobuje účinnosť boja. Tiež sa stal symbolom príkladnej odvahy proti veľkej presile.

Bitka pri Termopylách je zrejme najslávnejšou bitkou v starovekých dejinách Európy a opakovane sa na ňu odkazuje v rôznych kultúrnych dielach, od starovekých až po súčasné. Vyskytuje sa v nespočetných príkladoch v slovesnosti, poézii a piesňach, literatúre, filme, televízii a v hrách. Objavuje sa v mnohých knihách a článkoch, ktoré sa zaoberajú jej vojenským významom. Filmy The 300 Spartans (1962) a 300 (2006) boli vytvorené viac či menej na základe skutočných udalostí.

celý článok...

Katedrála svätého Martina je pôvodne gotická sakrálna stavba v historickej zóne Bratislavy. Je najvýznamnejším a najväčším kostolom v Bratislave (tretím najväčším na Slovensku) a od roku 2008 diecéznym chrámom bratislavskej arcidiecézy (do tohto roku bol konkatedrálou bratislavsko-trnavskej arcidiecézy). Je jednou z najvýraznejších bratislavských dominánt a po hrade druhým najvyhľadávanejším turistickým objektom hlavného mesta Slovenska.

Katedrála svätého Martina je trojloďová stavba halového typu s centrálnou loďou, dvoma postrannými loďami a predstavaným presbytériom. Stavba je orientovaná v smere západ-východ. Na západnej strane je stavba ukončená vstavanou hranolovitou vežou. Z pôdorysu stavby vystupujú tri prístavby – na severnej strane kaplnka sv. Jána Almužníka a kaplnka sv. Anny, na južnej strane tzv. južná predsieň. Halová stavba i sakristia sú zastrešené sedlovou strechou pokrytou hlinenou škridlou.

Stavba prešla počas svojej existencie zložitým stavebným vývojom. Miesto, na ktorom súčasný chrám stojí, bolo od nepamäti centrom spoločenského a cirkevného diania v meste. Okrem vlastnej architektúry, vzácnych plastík a interiérového gotického a barokového vybavenia je chrám zaujímavý aj v súvislosti s dôležitými udalosťami národných a uhorských dejín.

celý článok...

Malá Fatra je jadrové pohorie na severe Slovenska v Žilinskom kraji. Je súčasťou krajinného celku Fatransko-tatranskej oblasti, ktorá je súčasťou Vnútorných Západných Karpát. Po Vysokých, Nízkych Tatrách a Oravských Beskydách je štvrtým najvyšším pohorím s bohatou a pomerne zachovalou západokarpatskou prírodou. Významnú časť pohoria v krivánskej časti Malej Fatry zaberá Národný park Malá Fatra.

Malá Fatra patrí do Fatransko-tatranskej oblasti Západných Karpát. Pôdorys pohoria Malá Fatra predstavuje nepravidelnú elipsu (poetickejšie „krídla motýľa“) s celkovou vzdušnou dĺžkou 52 km a najväčšou šírkou 16 km. Charakteristickým znakom je hlavný hrebeň, ktorý sa kľukatí a vytvára rázsochy oddeľujúce hlboké doliny. V mieste nazývanom Strečniansky priesmyk je pohorie rozdelené riekou Váh na dva geomorfologické podcelky.

Na sever od rieky sa nachádza Krivánska Malá Fatra, ktorej veľká časť s rozlohou 22 630 ha je od 1. apríla 1988 národným parkom. Pomenovaná je podľa najvyššieho vrcholu – Veľkého Kriváňa (1 708,7 m n. m.). Na juh od Váhu sa nachádza Lúčanská Malá Fatra, ktorá je pomenovaná podľa jej najvyššieho vrcholu – Veľkej lúky (1 475,5 m n. m.). Lúčanská Fatra je na východe ohraničená riekou Turiec a na západe riekou Rajčianka.

celý článok...

Jozef Miloslav Hurban (* 19. marec 1817, Beckov – † 21. február 1888, Hlboké) bol prvý predseda Slovenskej národnej rady, slovenský spisovateľ, novinár, politik a organizátor kultúrneho života slovenského národného hnutia, evanjelický kňaz a vedúca osobnosť slovenského povstania 1848 – 1849.

Do národnobuditeľskej, literárnej a kultúrno-organizačnej činnosti sa zapojil v roku 1835. Spolu s Ľudovítom Štúrom, ktorý na neho osobne vplýval, sa stal najaktívnejším členom Společnosti česko-slovanskej a neskôr po jej zrušení i Ústavu reči a literatúry československej. 24. apríla 1836 sa zúčastnil stretnutia štúrovskej mládeže na Devíne, kde prijal slovanské meno Miloslav. V rokoch 1837 – 1840 bol aktívnym členom tajného spolku Vzájomnosť. V roku 1837 vystúpil s tézou o kmeňovej svojbytnosti Slovákov.

V júli 1843 sa na jeho fare v Hlbokom uskutočnilo jeho stretnutie so Ľudovítom Štúrom a Michalom Miloslavom Hodžom, na ktorom sa na základe spoločnej dohody rozhodli o prijatí stredoslovenského nárečia za základ celonárodného spisovného slovenského jazyka, ktorý mal slúžiť na zjednotenie národnobuditeľského hnutia, no taktiež ako prostriedok osvety, vzdelanosti a kultúry pre široké vrstvy národa. Vďaka tomu už v druhom vydaní almanachu Nitra v roku 1844 uviedol novú spisovnú slovenčinu, hoci Štúrova kodifikačná gramatika vyšla až o dva roky neskôr. V tom istom roku sa tiež stal zakladajúcim a najaktívnejším členom celoslovenského literárneho a kultúrneho spolku Tatrín.

celý článok...

Chrám svätého Jakuba je gotická sakrálna stavba v okresnom meste Levoča v Prešovskom kraji. Spolu s neďaleko stojacou renesančnou mestskou radnicou tvorí dominantu Námestia Majstra Pavla. Je farským kostolom levočskej rímskokatolíckej farnosti.

Svojou architektúrou reprezentuje vrcholné dielo gotického stavebného umenia na Slovensku. Jeho zrod môžeme dať do súvisu s veľkým umeleckým prúdom, ktorý sa do strednej Európy začal šíriť v 13. storočí. Architektúra stavby s cennými a výtvarne náročnými dielami sa stala vzorom pre mnohé sakrálne stavby na Spiši. Pozoruhodné a vzácne dielo Majstra Pavla v umeleckej harmónii dopĺňajú nástenné maľby, vytvorené pod vplyvom českej maľby z luxemburského obdobia ako aj diela, v ktorých možno badať vplyv nemeckej výtvarnej školy.

Je najväčšou sakrálnou stavbou na Spiši a druhou najväčšou na Slovensku (po košickom Dóme svätej Alžbety). Svojím cenným interiérovým vybavením (kolekcia gotických krídlových oltárov, vzácny mobiliár, viacero jedinečných umeleckých diel) sa radí medzi najcennejšie historické pamiatky u nás. Dôkazom toho je nielen mimoriadna návštevnosť chrámu ale tiež skutočnosť, že aj vďaka nemu bola Levoča v roku 1993 zapísaná do Zoznamu Svetového dedičstva UNESCO (ako súčasť súboru Levoča, Spišský hrad a pamiatky okolia).

celý článok...

Esperanto je najrozšírenejší medzinárodný plánový jazyk. Názov je odvodený od pseudonymu, pod ktorým v roku 1887 zverejnil lekár L. L. Zamenhof základy tohto jazyka. Zámerom tvorcu bolo vytvoriť ľahko naučiteľný a použiteľný neutrálny jazyk, vhodný na použitie v medzinárodnej komunikácii. Cieľom nebolo nahradiť národné jazyky, čo bolo neskôr aj deklarované v Boulonskej deklarácii.

Hoci žiaden štát neprijal esperanto ako úradný jazyk, používa ho komunita s odhadovaným počtom hovoriacich 100 000 až 2 000 000, z čoho približne 1 000 osôb tvoria rodení hovoriaci. Získalo aj isté medzinárodné uznania, napríklad dve rezolúcie UNESCO či podporu známych osobností verejného života. V súčasnosti sa esperanto využíva pri cestovaní, medzinárodných stretnutiach a kultúrnych výmenách, kongresoch, vedeckých diskusiách, v pôvodnej aj prekladovej literatúre, divadle a kine, hudbe, tlačenom aj internetovom spravodajstve, rozhlasovom a televíznom vysielaní.

Slovná zásoba esperanta pochádza predovšetkým zo západoeurópskych jazykov, zatiaľ čo jeho skladba a tvaroslovie ukazujú na silný slovanský vplyv. Morfémy sú nemenné a je možné ich kombinovať takmer bez obmedzení do rozmanitých slov; esperanto má teda mnoho spoločného s analytickými jazykmi, ako je čínština, zatiaľ čo vnútorná stavba jeho slov pripomína jazyky aglutinačné, ako je japončina, swahilčina alebo turečtina.

celý článok...

Marcus Tullius Cicero (* 3. január 106 pred Kr., Arpinium – † 7. december 43 pred Kr., Formie) bol rímsky štátnik, rečník a filozof, autor početných politicko-teoretických, filozofických aj rečníckych spisov. Cicero je považovaný za jedného z najväčších rímskych rečníkov a prozaikov a za jedného z najvýznamnejších starých Rimanov vôbec.

Cicero je vnímaný vo všeobecnosti ako jeden z najvšestrannejších vzdelancov, ktorých svetu dala rímska kultúra. Počas svojho života sa Cicero preslávil ako vynikajúci rečník a úspešný právnik, dnes je však oceňovaný predovšetkým ako filozof, humanista a autor politických prác. Jeho filozofické dielo otvorilo Rimanom dvere ku gréckej filozofii. Cicero sám pre ňu vytvoril latinskú slovnú zásobu. Forma latinského jazyka, ktorou Cicero písal, je považovaná za vzor klasickej latinčiny. Dochovaná objemná korešpondencia, z veľkej časti adresovaná jeho blízkemu priateľovi Titovi Pomponiovi Atticovi, slúžila po nasledujúce storočia ako vzor písania listov pre vzdelané vrstvy v Európe. Podľa životopisca Cornelia Nepota obsahovala táto korešpondencia také bohatstvo informácii „o zmýšľaní predných mužov, chybách vojvodcov a búrení vo vláde“, že mohla nahradiť historiografické dielo.

Počas búrlivej druhej polovice 1. storočia pred Kr. poznačenej občianskymi vojnami, vzostupmi a pádmi diktátorov, Cicero obhajoval návrat k tradičnej republike. V skutočnom živote sa však nechával unášať raz k jednej raz k druhej politickej strane podľa panujúcej politickej situácie. Gaius Asinius Pollio, významný štátnik a historik Ciceronovej doby, sa o ňom vyjadril: „Kiež by bol schopný zniesť bohatstvo s väčším sebazáporom a nepriateľstvo s väčšou vytrvalosťou!“

celý článok...

Spišský hrad je hradná zrúcanina zaberajúca vrchol travertínovej kopy Spišský hradný vrch, tvoriaca dominantu širokého okolia na hlavnom cestnom ťahu spájajúcom východoslovenské regióny Spiš a Šariš. Hrad je národnou kultúrnou pamiatkou a od roku 1993 je ako súčasť pamiatkového súboru Levoča, Spišský hrad a pamiatky okolia zapísaný v Zozname Svetového dedičstva UNESCO.

Z polohy hradu priamo vyplývala jeho obranná funkcia. Súčasne mala hradná posádka kontrolovať neďaleké obchodné cesty na Spiš zo všetkých smerov. Hrad bol strediskom Spišskej župy a sídlom správcu kráľovských majetkov na Spiši.

Priestory hradu, vysunutej expozícii Spišského múzea, sú verejnosti prístupné. Sprístupnené sú viaceré objekty – na dolnom nádvorí náučná trasa, ktorej súčasťou (popri sprístupnených častiach ochranného hradobného múru) sú zachované a rekonštruované základy kruhovej pevnosti Jiskrových vojsk, ďalej barbakan západnej brány stredného nádvoria zo 14. storočia, základy pravekej stavby kultového charakteru, ako aj základy časti hospodárskych budov zo 17. storočia. V roku 1985 sa sprístupnila v stavebnom komplexe renesančnej arkádovej chodby a západných gotických palácov na hornom hrade historická expozícia, prezentujúca doklady o osídlení hradného brala od najstarších čias až po výstavbu hradu, a na dokumentáciu politickej a vojenskej moci šľachty, s dôrazom na obrannú bojovú techniku hradu v 15. – 16. storočí a na feudálnu justíciu.

celý článok...

Milan Rastislav Štefánik (* 21. júl 1880, Košariská, okres Myjava – † 4. máj 1919, Ivanka pri Dunaji) bol slovenský astronóm, politik a generál francúzskej armády. V rokoch 1914 – 1918 organizoval česko-slovenské légie v Srbsku, Rumunsku, Rusku, Taliansku a v roku 1918 protisovietsku intervenciu na Sibíri. Taktiež bol členom Národnej rady v Paríži a prvý česko-slovenský minister vojny.

Dňa 4. mája 1919 nastúpil Štefánik na letisku Campoformido pri Udine do lietadla typu Caproni 450 (č. 11 495), sprevádzaný dvoma talianskymi letcami, poručíkom Giottom Mancinelliom Scottim a seržantom Umbertom Merlinom, a mechanikom-rádiotelefrafistom Gabrielom Aggiustom. Cieľom jeho cesty bolo letisko vo Vajnoroch pri Bratislave. Lietadlo však nepristálo, pretože keď sa už blížilo k miestu pristátia, náhle sa zrútilo neďaleko Ivanky pri Dunaji. M. R. Štefánik a všetci členovia posádky boli na mieste mŕtvi.

Je pochovaný v mohyle na Bradle, vrcholnom diele architekta Dušana Jurkoviča.

celý článok...