Francisco Franco
Caudillo Španielska
V úrade 1. október 1936 – 20. november 1975
Manuel Azaña Juan Carlos I.
Biografické údaje
Rodné meno	Francisco Paulino Hermenegildo Teódulo Franco Bahamonde
Narodenie	4. december 1892 Ferrol, Galícia, Španielske kráľovstvo
Úmrtie	20. november 1975 (82 rokov) Madrid, Španielsko
Politická strana	Falanga
Alma mater	Toledská pechotná akadémia
Národnosť	španielska
Vierovyznanie	rímskokatolík
Rodina
Manželka	Carmen Polo
Odkazy
	Francisco Franco (multimediálne súbory)
Politický portál  Biografický portál

Francisco Franco Bahamonde (* 4. december 1892 – † 20. november 1975), označovaný tiež ako generál Franco, bol španielsky diktátor a najvyšší predstaviteľ Španielska od roku 1939 až do svojej smrti v roku 1975. Bol označovaný ako „Caudillo de España por la gracia de Dios“ (Vodca Španielska z božej milosti).

Pôvod a rodina

Narodil sa do rodiny, ktorá mala vojenskú tradíciu spojenú s námorníctvom. Rodičia boli protikladné osobnosti, čo výrazne ovplyvnilo Franciscove vnímanie reality. Otec, Nicolás Franco, bol prísny a chladný človek, ktorý mal záľubu v alkohole a ženách. Bol liberál a sympatizant slobodomurárskeho hnutia. Matka, Pilar Bahamonde, bola naopak konzervatívna katolíčka. Nicolás Franco neskôr rodinu opustil a v Madride uzavrel manželstvo s mladšou ženou. Aj preto mal Francisco k otcovi rezervovaný vzťah a viac sa identifikoval s matkou. Šetrnosť, sebakontrola, rodinné hodnoty, katolícka viera - to všetko boli rysy, ktorými budúci španielsky diktátor kopíroval svoju matku. Rovnako po celý život mal odpor k liberalizmu a slobodomurárom.^[1]

V roku 1923 uzavrel Franco manželstvo s aristokratkou Carmen Polo y Martínez-Valdés (* 11. jún 1900 – † 6. február 1988). Manželia mali jedno dieťa - dcéru menom María del Carmen Franco y Polo.^[2]

Vojenská a politická kariéra

Francisco Franco začal študovať v roku 1907 na Akadémii pozemného vojska v Tolede a túto školu úspešne skončil. V roku 1916 sa úspešne vyznamenal v bojoch proti berberským kmeňom v severnom Maroku, ktoré bolo v tom čase španielskou kolóniou. V bojoch bol ranený a po návrate do Španielska vyznamenaný. Postupne získaval vyššie hodnosti. Pôsobil na viacerých miestach v Španielsku vo vysokých vojenských funkciách. Po vyhlásení republiky bol odsunutý do úzadia. V roku 1936 zorganizoval fašisticky orientovaných dôstojníkov a vojakov španielskej armády a začal povstanie proti republike s jej socialistickou a liberálnou vládou.^[3] Povstanie prerástlo do plnej občianskej vojny. Frankom vedení „Národniari“ (Nacionales) po troch rokoch rozsiahlych bojov so státisícami obetí na oboch stranách zvíťazili nad „Republikánmi“ (Republicanos), brániacimi predchádzajúcu republiku. Podpora španielskym obyvateľstvom bola silne rozdelená: Franco mal rozsiahlu podporu v konzervatívnych kruhoch Španielska, ale aj celej Európy. Na jeho strane stála aj katolícka cirkev, ktorej vplyv bol predchádzajúcou liberálnou republikou značne obmedzovaný, a za práva a záujmy ktorej bojoval Franco celý život. Od roku 1939 stál na čele Španielskeho štátu až do svojej prirodzenej smrti v roku 1975.^[4][5]

Po skončení vojny prebehla najväčšia vlna represií proti odporcom nového frankistického Španielska. Údaje o obetiach frankistického teroru sa líšia, pohybujú sa medzi číslami 100 000 až 200 000 mŕtvych.^[6] Prenasledovaní boli komunisti, socialisti, liberáli, baskickí a katalánski separatisti. Vyšetrovaniu týchto skutkov sa venoval na konci 20. storočia sudca Baltasar Garzón. Autoritatívny štýl si frankistická diktatúra udržala až do konca, ešte v septembri 1975 - necelé dva mesiace pred smrťou - potvrdila Francova vláda rozsudky smrti nad baskickými separatistami, ktorí boli odsúdení za terorizmus. (Proti vykonaniu popráv sa vtedy zdvihla vlna medzinárodných protestov, rozhodnutie však neovplyvnili.)

Aj napriek otvorenej fašistickej ideológii a antikomunizmu, zachoval počas vojny relatívnu neutralitu, nikdy neuzavrel otvorené spojenectvo s fašistickým Nemeckom a na východný front odišla iba dobrovoľnícka Modrá divízia. Po skončení 2. svetovej vojny sa u niektorých predstaviteľov protihitlerovskej koalície objavila myšlienka vojensky odstrániť aj frankistický režim. Podporoval to hlavne Sovietsky zväz. USA a Veľká Británia to odmietli a priklonili sa k politickej izolácii Španielska. Zo Španielska odišli zahraniční diplomati, krajine bolo odmietnuté členstvo v OSN, bolo odmietnuté členstvo v NATO a začalo ekonomické embargo. Spojencami Španielska v tomto období ostali Vatikán, Portugalsko, Argentína. Dôležitá bola hlavne ekonomická podpora Argentíny, kde vtedy vládol Juan Domingo Perón, juhoamerický štát poskytol hlavne významnú potravinovú pomoc. Spojenectvo potvrdila návšteva manželky argentínskeho prezidenta - Eva Perónová navštívila Španielsko v roku 1947.^[7] Zmena postoja voči Španielsku prišla s udalosťami studenej vojny - vznik komunistických štátov v strednej a východnej Európe, prevzatie moci komunistami v Číne, kórejská vojna. Západ pod vedením USA pragmaticky ponúkol Španielsku spojenectvo, roku 1953 bol uzavretý medzi USA a Španielskom Madridský pakt a roku 1959 prezident Eisenhower Španielsko navštívil.^[8] V rokoch 1959 až 1973 dosiahlo tiež Španielsko pod Francovou vládou výrazný ekonomický rozkvet (tzv. El Milagro económico español).

Franco zomrel 20. novembra 1975 vo veku 82 rokov na septický šok spôsobený sepsou. Niekol’ko týždňov pred jeho smrt’ou utrpel niekoľko infarktov, počas hospitalizácie v nemocnici sa k tomu pridalo aj krvácanie do žalúdka.

Franco bol pochovaný spolu so zakladateľom „španielskeho fašizmu“ José Antonio Primo de Riverom pod oltárom v monumentálnej bazilike Údolia Padlých. 24. októbra 2019 boli jeho ostatky po rozhodnutí vlády a parlamentu exhumované a premiestnené na madridský cintorín Cementario de Mingorrubio.^[9]

Po Francovej smrti sa Španielsko vrátilo na jeho želanie k monarchii pod kráľom Juanom Carlosom I. Kráľ priviedol Španielsko späť ku demokracii vo forme konštitučnej monarchie pretrvávajúcej dodnes.

Zaujímavosti

Franco zomrel v rovnaký deň (20. november) ako José Antonio Primo de Rivera - zakladateľ Falangy a jeden zo symbolov frankistického režimu. (Rivera † 20.11. 1936 - Franco † 20.11. 1975)

Franco bol blízkymi priateľmi oslovovaný prezývkou „Paco“ (číta sa „Pako“). Paco je v španielčine domácka podoba mena Francisco.

Franco bol aj veľkým fanúšikom futbalu, konkrétne španielskeho klubu Real Madrid.

Franco dlhé roky vo svojej vládnej rezidencii Palacio del Pardo prechovával tzv. „Ruku sv. Terezy“. Bola to katolícka relikvia, mumifikovaná pravá ruka sv. Terézie z Avily. Relikvia bola počas občianskej vojny ukradnutá z kláštora v meste Ronda a našla sa medzi osobnými vecami republikánskeho veliteľa Josého Villalba Rubio. Franco následne dostal od katolíckej cirkvi povolenie na jej prechovávanie. Keď v novembri 1975 zomieral Franco v nemocnici, tak mu relikviu priniesli dokonca na nemocničnú izbu.^[10]

V súčasnom Španielsku je Franco predmetom aj satiry a imitácie televíznych komikov. Známym imitátorom Franca je katalánsky herec Manel Lucas.^[11]

Referencie

Iné projekty

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Francisco Franco