Ján Čarnogurský
slovenský advokát a bývalý politik
Bývalý predseda vlády SR
V úrade 6. mája 1991 – 24. júna 1992
Vladimír Mečiar Vladimír Mečiar
4. minister spravodlivosti SR
V úrade 30. októbra 1998 – 15. októbra 2002
Jozef Liščák Daniel Lipšic
1. predseda KDH
V úrade 1990 – 2000
novovzniknutá funkcia Pavol Hrušovský
Biografické údaje
Narodenie	1.1.19441. január 1944 (79 rokov) Bratislava, Slovenská republika
Alma mater	Právnická fakulta Karlovej univerzity Právnická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave
Rodina
Rodičia	Pavol Čarnogurský
Súrodenci	Ivan Čarnogurský Marina Čarnogurská Oľga Slivková Pavol Čarnogurský ml.
Manželka	Marta
Deti	Ján, Peter
Odkazy
	Ján Čarnogurský (multimediálne súbory)
Politický portál  Biografický portál

JUDr. Ján Čarnogurský (* 1. január 1944, Bratislava, Slovensko) je slovenský advokát a bývalý disident, člen Bratislavskej päťky, kresťansko-demokratický politik, v rokoch 1991 – 1992 predseda vlády SR.

Život

Na strednú školu bol prijatý v Kežmarku, po roku prestúpil do Bratislavy, kde zmaturoval. Absolvoval jeden ročník na Stavebnej fakulte STU v Bratislave, kde sa zoznámil s budúcou manželkou Martou. Prestúpil na štúdium práva najskôr v Bratislave, vysokoškolské vzdelanie však ukončil v roku 1969 na univerzite v Prahe, ^[1] kde vyštudoval právo na Karlovej univerzite. Doktorát práv získal v r. 1971 na Univerzite Komenského v Bratislave.^[2]

V r. 1970 – 1981 pracoval ako advokát v Bratislave a v tomto povolaní sa stal známym ako zástupca náboženských aktivistov a politických disidentov v rámci celého Česko-Slovenska. Obhajoval napríklad Perlu Karvašovú, keď ju zo Slovenského rozhlasu vyhodili po tom, ako v rámci normalizácie neprešla previerkou. Obhajoval tiež dvoch kňazov, ktorí podpísali Chartu 77, ako aj veriacich, ktorí vydávali kresťanský samizdat.^[3]

Kľúčovým prípadom Čarnogurského V súvislosti s týmto prípadom totiž v roku 1981 komunisti Čarnogurského vylúčili z advokácie a Čarnogurský si musel hľadať nové zamestnanie.^[3]

V r. 1981 ho vylúčili z advokácie. Dôvodom bola jeho účasť v politickom procese (obhajoval Češku, ktorá na písacom stroji prepisovala diela zakázaných českých spisovateľov).^[3] Pracoval potom ako šofér, neskôr bol podnikovým právnikom.^[4]

V. r. 1987 úplne stratil zamestnanie. Pokračoval v poskytovaní právnych konzultácií náboženským a opozičným politickým aktivistom a v r. 1988 začal vydávať samizdatový časopis Bratislavské listy.^[4]

14. augusta 1989 ho uväznili a obvinili z trestného činu poburovania a z „nepriateľstva k socialistickému spoločenskému a štátnemu zriadeniu“.^[5] Žaloba spočívala z týchto troch bodov: z vydávania Bratislavských listov, z prípravy kladenia vencov a kvetov obetiam sovietskej okupácie z roku 1968 a z prednesenia požiadavky slobodných volieb v júni 1989 na zhromaždení v Predmieri pri Žiline (ako člen Bratislavskej päťky). V novembri 1989 sa konal súdny proces, na základe ktorého bol 23. novembra oslobodený. Prepustený bol však až po udelení amnestie od prezidenta Gustáva Husáka 25. novembra^[1] až v období prebiehajúcej nežnej revolúcie. (Približne 15 000 ľudí 22. novembra 1989 demonštrovalo pred Justičným palácom v Bratislave za jeho prepustenie).

Od 10. decembra 1989 do 6. apríla 1990 bol prvým podpredsedom federálnej vlády národného porozumenia a predsedom Legislatívnej rady vlády ČSFR od februára do augusta 1990. Neskôr bol podpredsedom vlády ČSFR (od 6. apríla 1990 do 27. júna 1990). Od 27. júna 1990 do 23. apríla 1991) na Slovensku zastával funkciu prvého podpredsedu vlády SR, predsedu Rady vlády SR pre informačnú politiku a masmédiá, predsedu Rady vlády SR pre národnosti a etnické skupiny.

V novembri 1990 bol na dvadsať dní (2. november až 22. november) poverený prechodne riadiť Ministerstvo vnútra SR. Predsedom vlády SR bol od apríla 1991 do júna 1992.

Od roku 1998 do roku 2002 (prvá Dzurindova vláda) bol ministrom spravodlivosti Slovenskej republiky.

Od roku 1990 do roku 2000 bol predsedom Kresťanskodemokratického hnutia.

Je členom Valdajského diskusného klubu.

11. októbra 2013 oznámil na tlačovej konferencii vystúpenie z KDH.^[6]

Čarnogurský kandidoval v prezidentských voľbách 2014.^[7] V prvom kole voľby získal len 12 207 hlasov (0,64 % z odovzdaných hlasov) a zo 14 kandidátov skončil na 9. mieste, teda nepostúpil do druhého kola.^[8]

Postoj k Slovenskému štátu (1939 – 1945)

Jedno z vyjadrení Jána Čarnogurského o vojnovej SR z októbra 1991: „Stretávam sa na Slovensku s množstvom ľudí, ktorí majú skôr dobré spomienky na Slovenský štát, vedia ich aj racionálne odôvodniť; a ich pocity a argumenty jednoducho nie som schopný ani z morálneho hľadiska vyvrátiť.“^[9]

Pohľad na úlohu Ruska v súčasných dejinách

Citát z mája 2007 publikovaný v ruských médiách:

Ján Čarnogurský sa angažuje aj v oblasti hospodárskych stykov s Ruskom. V r. 2006 zastupoval v súdnom spore Leonida Sviridova proti Mladej Fronte Dnes, ktorá o ňom uviedla, že dôvodom odmietnutia jeho novinárskej akreditácie v Česku bola Sviridova spolupráca s ruskými tajnými službami.

Angažovanie sa v spore o Kosovo

Vyhlásenie nezávislosti Kosova považuje za porušenie medzinárodného práva. Svoje články publikoval v slovenskej^[11][12][13] i ruskej^[14] tlači.

Zúčastnil sa na manifestácii 5. apríla 2008 pred americkou ambasádou v Bratislave proti samostatnosti Kosova.

Iné

13. marca 2019 v štvrtej časti ankety RTVS Najväčší Slovák obhajoval Andreja Hlinku.^[15]

V auguste 2019 sa ako hosť zúčastnil na letnom cvičení Slovenských brancov o čom napísal status na Facebook a článok do Hlavných správ.^[16]

Rodina

Je synom Pavla Čarnogurského, bratom niekdajšieho politika Ivana Čarnogurského, Pavla Čarnogurského ml., sinologičky Mariny Čarnogurskej a prekladateľky Oľgy Slivkovej. S manželkou Martou majú synov Jána a Petra.

Referencie

Iné projekty

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Ján Čarnogurský

Externé odkazyupraviť | upraviť zdroj

• Osobný weblog
• Životopis, Úrad vlády SR
• Články týkajúce sa Jána Čarnogurského na portáli teraz.sk TASR
• Ján Čarnogurský: Veril som, že z bývalého disidenta by mohol byť dobrý prezident – rozhovor v Bratislavských novinách (2018)
• Pre mňa sa komunizmus skončil. A ja som patril k víťazom – Ján Čarnogurský v diskusnej relácii Fair Play Michala Kovačiča (2019)