2006 – 2008 | 2009 | 2010

Články sa na portáli zobrazujú v náhodnom poradí.

Bielkoviny alebo proteíny sú vysokomolekulárne prírodné látky zložené prevažne z (istých) aminokyselín. Chemická definícia znie : kopolyméry (kombinované polyméry) z monomerných jednotiek L-alfa-aminokyselín prepojených peptidovými väzbami.

Molekulová hmotnosť jednoreťazcových bielkovín je medzi 10 000 a 100 000, u viacreťazcových bielkovín až do niekoľkých miliónov.

Často sa ako bielkovina chápe len taká bielkovina, ktorá obsahuje peptid s viac ako 100 aminokyselinami v molekule. Terminologickým opakom sú potom menšie „polypeptidy“ (v užšom zmysle) a „oligopeptidy“, ale terminológia tu nie je celkom ustálená. Polypeptid v širšom zmysle je každý väčší peptid, a teda aj napríklad každá bielkovina.

Úloha

Sú nevyhnutnými zložkami všetkých rastlinných a živočíšnych buniek a majú v nich tak z hľadiska množstva (50%), ako aj funkcie veľmi významné postavenie.

Ako enzýmy sú nenahraditeľné pri regulácii biochemických reakcií, ako hormóny pri sprostredkúvaní reakcií, ako stavebné látky v stavbe bunky, ako protilátky pri obrane organizmu a sú to aj dôležité transportné a rezervné látky. Dôležité sú aj pri zrážaní krvi a mlieka, pri druhu krvnej skupiny a pri pamäti.

Kukurica siata (Zea mays ssp. mays) je kultúrna plodina pôvodne domestikovaná Indiánmi na území dnešného Mexika. Je to rastlina z čeľade lipnicovitých.

História

Kukurica je veľmi stará rastlina. Spôsob jej domestikácie je jednou z najväčších záhad genetiky. Predpokladá sa, že kukurica vznikla vývojom a selekciou z teosintu (skupina amerických tráv z rodu Zea), s ktorým si však dnes kultúrna kukurica nie je vzhľadovo príliš podobná. Na rozdiel od ostatných kultúrnych plodín nie sú známe žiadne medzistupne medzi divokým predchodcom kukurice a kultúrnou plodinou. Kukurica nie je schopná samostatnej existencie bez pomoci poľnohospodára. Záhadu ešte umocňuje fakt, že dávni obyvatelia Ameriky nemali na domestikáciu kukurice príliš veľa času. Súčasné teórie predpokladajú, že kukurica "vznikla" niekedy medzi rokmi 4000-3000 pred Kr. v údolí rieky Balzas. Vedú sa spory o tom, či išlo o postupný proces alebo o šťastnú udalosť. S niektorými druhmi teosintu sa môže kukurica krížiť, kríženci majú väčšinou zníženú životaschopnosť. Napriek tomu sa predpokladá, že v Strednej Amerike dochádza k prenosu génov medzi populáciami teosintu a kukurice.

Bunka je najmenšia stavebná a funkčná jednotka všetkých živých organizmov (okrem vírusov, viroidov a vírusoidov, pokiaľ sú aj tieto považované za živé organizmy), ktorá má všetky základné vlastnosti života.

Môže byť samostatným organizmom alebo len časťou celku neschopnou samostatného života (napr. nervová bunka). V prvom prípade hovoríme o jednobunkovom organizme, v druhom o mnohobunkovom organizme.

Bunky rôznych skupín živých organizmov sú veľmi rozmanité z hľadiska veľkosti a stavby, ale niektoré vlastnosti majú spoločné. Vnútorný živý obsah každej bunky (protoplast) je ohraničený dvojitou fosfolipidovou membránou (tzv. cytoplazmatickou membránou). Vo vnútri bunky sa nachádza genetický materiál vždy vo forme DNA, na rozdiel od vírusov, ktoré v niektorých prípadoch majú len RNA. Všetky bunky obsahujú tiež ribozómy, malé organely slúžiace na syntézu proteínov (bielkovín).

Poznáme dva základné typy bunky, takzvané prokaryotické a eukaryotické.

Obrúčkavce (lat. Annelida) sú kmeň špirálovcov. Sú to červovité živočíchy s vonkajšou i vnútornou segmentáciou, ktorá zodpovedá coelomu (vzácne môže byť druhotne potlačená). Každý pravý coelomový somit okrem akronu a pygidia obsahuje primárne 1 pár coelomových dutiniek a nesie 1 pár dvojvetvových parapódií so štetinami. Tento stav môže byť vyvinutý iba embryonálne (parapódiá u mnohých skupín a štetiny u Hirudinea druhotne chýbajú), segmentálne coelomové dutinky sú však vytvorené takmer vždy i v dospelosti.

Anatómia

Telo sa skladá primárne z hlavy a zo skoro rovnakých telových segmentov alebo somitov (homonómna segmentácia), v procese fylogenézy sa prejavuje tendencia k narušeniu pôvodnej homonómnosti – vzniká heteronómna segmentácia.

Povrch tela

Povrch tela tvorí pokožka (epidermis) s množstvom žľazových buniek, niekedy vylučuje tenkú kutikulu. U najprimitívnejších typov je na povrchu obrvený epitel, ktorý slúži na pohyb (Dinophilus). Pod pokožkou je svalový vak tvorený vrstvou cirkulárnej (okružnej) a longitudálnej (pozdĺžnej) svaloviny, ktorý umožňuje peristaltický pohyb. Okružná svalovina je kožného, ektodermálneho pôvodu, kým pozdĺžne svalstvo je pôvodu mezodermálneho.

Kosatka dravá (Orcinus orca), v angličtine známa ako killer whale čiže veľryba zabijak, je najväčším členom čeľade delfínovité. Ide o druhého najrozšírenejšieho cicavca na zemi (po človeku), možno ju nájsť vo všetkých svetových oceánoch. Je všestranným dravcom, požiera ryby, korytnačky, vtákov, tulene, žraloky a tiež iné malé a mladé veľryby. To stavia kosatku na vrchol morského potravinového reťazca. Názov "veľryba zabijak" odráža jej povesť veľkolepého a obávaného morského cicavca ako bola opísaná už v Prírodopise Plínia Staršieho. Dnes už vieme, že kosatka nie je ani veľryba (iba v najširšom zmysle, čiže príslušník radu Cetacea), ani nebezpečná pre človeka; vo voľnej prírode nebol nikdy zaznamenaný žiadny nevyprovokovaný útok kosatky na človeka, výnimočne sa však vyskytli prípady, keď zajatá kosatka napadla obsluhu morského parku.

Evolučná abiogenéza je v súčasnosti prírodovedcami všeobecne najviac akceptovaná teória vzniku života, spočívajúca v postupnom a zákonitom vývoji (preto "evolučná") živej hmoty (organických zlúčenín) pôvodne z neživej hmoty. Ak navyše predpokladáme, že k tomuto vzniku došlo priamo na Zemi, hovoríme o autochtónnej (evolučnej) abiogenéze. Autorom autochtónnej evolučnej abiogenézy bol pôvodne v roku 1924 sovietsky biológ a biochemik A. I. Oparin (1894 - 1980).

Podmienky na Zemi

Planéta Zem bola od svojho vzniku až po obdobie pred približne 3,8 miliardami rokov nehostinným prostredím pre vznik života. Panovali vysoké teploty, ktoré organické zlúčeniny neznášajú, intenzívne žiarenie, kým planéta samotná bola zrejme bombardovaná veľkými objektami z vesmíru. Pred približne 3,8 miliardami rokov začali byť podmienky priaznivejšie, hoci stále odlišné od dnešných. Hlavným rozdielom bola neprítomnosť vzdušného kyslíka (O₂), prípadne jeho prítomnosť v stopových množstvách. V takých podmienkach mohli na Zemi vznikať organické látky a zlúčeniny aj bez pomoci živých organizmov (tento proces sa nazýva abiotická syntéza). Syntézu organických látok tohto typu prvýkrát preukázal Stanley Miller v roku 1953, keď sa mu pomocou elektrických výbojov podarilo vytvoriť z vody, metánu a amoniaku množstvo organických látok (aminokyseliny, cukry ale aj puríny a pyrimidíny - zložky RNA a DNA). Neskôr ju potvrdili aj iné laboratóriá v rôzne modifikovaných podmienkach.

Jasoň červenooký (lat. Parnassius apollo Linnaeus, 1758) je druh motýľa z čeľade vidlochvostovité (Papilionidae). Je to vzácny a chránený druh motýľa, ktorý je jedným z najznámejších druhov hmyzu v Európe. Patrí spoločne s viac ako šesťdesiatimi ďalšími druhmi motýľov do rodu jasoň (Parnassius Latreille, 1802).

Vzhľad druhu

Jasoň červenooký patrí k najväčším denným motýľom Európy. Je bielo sfarbený, s hyalínnym tmavým lemom predných krídel. Na predných krídlach má okrem tohto lemu ešte 10 čiernych škvŕn, ktoré mávajú rôzny tvar a veľkosť, ale vo všeobecnosti sú dosť konštantne uložené. Na zadných krídlach má okrem rôzne naznačeného čierneho lemu krídel ešte štyri červené, čierno lemované škvrny, v ktorých sa zvyčajne nachádza ešte biela bodka. Pri brušku z análnej strany býva ešte niekoľko čiernych (jedna až tri), niekedy červeno vyplnených škvrniek. Tykadlá sú šedočierne, krátke a na konci ukončené čiernym kyjakovitým zhrubnutím. Povrch tela je hlavne u samčekov pokrytý oranžovo – hnedými chĺpkami. Má tri páry plnohodnotných nôh. Tento štandardný vzhľad sa môže u niektorých jedincov rôzne meniť, čo dalo základ vzniku a popisu rôznych individuálnych odchýliek a foriem. Celkove môžeme povedať, že sa ani na jednej lokalite prakticky nedajú nájsť dva celkom rovnaké jedince.

Ľuľok zemiakový (lat. Solanum tuberosum), v bežnej reči len zemiak, je viacročná hľuznatá plodina z čeľade ľuľkovitých. Zemiaky patria medzi najvýznamnejšie poľnohospodárske plodiny; väčší význam pre ľudskú výživu majú len pšenica, ryža a kukurica. Za svoju obľubu vďačia nenáročnosti na prírodné podmienky a predovšetkým mimoriadne vysokým hektárovým výnosom. Ich široké uplatnenie v európskom poľnohospodárstve na začiatku 19. storočia ochránilo Európu od cyklických hladomorov a „epidémií“ skorbutu. Český botanik a buditeľ Jan Svatopluk Presl ich vo svojom Rostlinopise považuje za „najväčší úžitok, ktorý ľudstvo z objavenia Ameriky malo“ a určite nebol ďaleko od pravdy, aspoň vo svojej dobe.

Vzhľad

Zemiak rastie ako bylina s hranatou, bohato rozvetvenou stonkou, priamou alebo poliehavou, porastenou krátkymi chĺpkami. Dorastá do výšky 60 až 100 cm, výnimočne až 1,5 m. Listy sú striedavé, mierne ochlpené, s drobnými žliazkami, stopkaté, pomerne veľké, 30 až 50 cm dlhé. Kvety sú najčastejšie biele, ružové alebo fialové so sýto žltými až oranžovými peľnicami. Plody sú zelené alebo žltozelené bobule s priemerom 2 až 4 cm obsahujúce biele semená.

Úhor európsky alebo úhor riečny (staršie úhor obyčajný, ešte staršie úhor sťahovavý; lat. Anguilla anguilla) je druh rýb z čeľade úhorovité (Anguillidae).

Jeho typickým znakom je pretiahnuté, valcovité telo pripomínajúce skôr hada než rybu. Na rozdiel od väčšiny ostatných sladkovodných rýb nemá brušnú plutvu a chrbtová, chvostová a análna plutva splývajú do jedného celistvého lemu. V sladkých vodách je jeho sfarbenie tmavé a koža sa javí bez šupín, v období nástupu trenia sa však jeho farba mení na kovovo striebornú.

Spôsob rozmnožovania úhorov bol pre ľudstvo po storočia záhadou. Najväčší posun v tomto smere nastal na konci 19. a v prvej polovici 20. storočia, kedy boli objavené jeho larvy a miesto trecieho aktu v Sargasovom mori. Dodnes však nie je biológia úhora známa v potrebnej úplnosti.

Ľudská činnosť spôsobila, že počty úhorov v európskych riekach značne poklesli. Môžu za to stavby neprekonateľných prekážok v tokoch, znečistenie, rozšírenie nepôvodných chorôb a tiež nadmerný rybolov, pretože mäso úhora je veľmi chutné a v mnohých prímorských štátoch je súčasťou tradičnej kuchyne. Z tohto dôvodu sa odborníci usilujú o jeho ochranu a umelé rozmnožovanie.

Muchotrávka zelená alebo muchotrávka hľuznatá (lat. Amanita phalloides) sa považuje za najjedovatejšiu a najnebezpečnejšiu hubu Európy a Severnej Ameriky. Nielenže je prudko jedovatá, ale naviac sa prvé príznaky otravy objavujú až v okamihu, keď je jed vstrebaný v organizme a sú už ťažko zasiahnuté dôležité orgány (najmä pečeň). Amatérski hubári si ju často pletú so šampiňónmi a inými druhmi jedlých húb.

Vzhľad

Klobúk je bieložltý, žltozelený až zelenohnedý, najprv takmer zvoncovito klenutý, potom plocho klenutý až napokon plocho rozložený. Hlúbik, dužnina aj lupene sú belavé (šampiňóny majú lupene svetlé až tmavo hnedé). Hlúbik (noha) je hrubý, takmer valcovitý, hore trochu stenčený, vyrastá z tzv. vajíčka (cípovito roztrhaná pošva niekedy nazývaná kalich smrti, u šampiňónov chýba) a vo svojej hornej časti má biely prstenec. Výtrusy sú mierne elipsovité s rozmermi 8–10×7–8 μm. Amanita phalloides var. alba je čisto biela.

Výskyt

Muchotrávka zelená preferuje najmä teplejšie oblasti mierneho pásma. Na severnej pologuli rastie predovšetkým v listnatých lesoch od júla do jesene. Doprevádza predovšetkým duby, ale taktiež hraby a buky. Vzácnejšie sa dá nájsť aj v borovicových lesoch.

Článkonožce (Arthropoda) sú najpočetnejší živočíšny kmeň. Je to obrovská, dosť starobylá a vnútorne veľmi diferencovaná skupina článkovaných živočíchov, ktoré fylogeneticky nadväzujú na Polychaeta. V procese fylogenézy však získali znaky, ktoré im umožnili osídliť všetky suchozemské i sladkovodné ekosystémy a vrátiť sa aj nazad do mora, z ktorého vzišli. Všade, kde sa vyvíjali, dosiahli mimoriadnu mnohorakosť foriem a prekvapujúcu diverzitu (na súši tvoria podľa niektorých odhadov dokonca až 95 % živočíšnych druhov).

Anatómia

Telo sa skladá v najjednoduchších prípadoch (Myriapoda) z hlavy a takmer rovnakých článkov, u väčšiny je však segmentácia výrazne heteronómna. Stavbu tela a telových príveskov odvodzujeme z hypotetického východiskového modelu, ktorý mal na každom segmente (okrem akronu a pygidia) 1 pár článkovaných, s takmer stopercentnou istotou dvojvetvových končatín – tomuto modelu sú najbližšie trilobity, ale nie sú mu príliš vzdialené ani primitívne Crustacea a Myriapoda; druhá skupina však už má končatiny druhotne jednovetvové. Telo vyšších článkonožcov sa primárne člení na tri oddiely: hlavu (caput), hruď (thorax) a bruško (abdomen). Končatiny sú u podstatnej väčšiny vyvinuté len na hrudi (sú to primárne kráčavé nohy), na hlave z nich vznikajú špecializované prívesky, a na brušku zanikajú alebo prekonávajú zložitú modifikáciu.

Sauropoda je skupina veľkých bylinožravých dinosaurov. Vyznačovali sa predĺženým krkom, štvornohou chôdzou, malou veľkosťou lebky a dlhým chvostom. Vyskytovali sa od konca triasu do úplného konca druhohôr po celom svete.

Vývoj

Sauropody vznikli koncom triasu. Kedy sa tak stalo, presne nevieme, keďže nie je jasné, ktorých zástupcov Sauropodomorpha už môžeme považovať za primitívne sauropody. Prvé milióny rokov, koncom triasu až začiatkom jury, sauropody spolunažívali s príbuznou skupinou Prosauropoda. Obe skupiny zastupovali zovňajškom veľmi podobné živočíchy, s podobnými proporciami a rozmermi. Už v tomto čase predstavovali sauropody veľké a mohutné živočíchy (7-10 m dlhé s váhou niekoľkých ton).

Od začiatku strednej jury existovali už len sauropody, ktoré sesterskú skupinu Prosauropoda plne nahradili. Začali dorastať do väčších veľkostí, s dĺžkou často v rozmedzí 14 až 18 metrov. Objavili sa prvé ozrutné sauropody. Skamené odltlačky stôp nájdené v Maroku (pomenované rodovým menom „Breviparopus“) svedčia o gigantickom druhu, dosahujúcom odhadujúc podľa stôp dĺžku snáď až okolo 50 metrov - pravda, ak proporciami tela zodpovedal väčšine vtedajších sauropodov (Mareš 1993, s. 124).

Deoxyribonukleová kyselina alebo dezoxyribonukleová kyselina alebo kyselina de (z) oxyribonukleová, skr. DNK alebo najčastejšie DNA (angl. deoxyribonucleic acid) je prírodný polymér zložený z deoxyribonukleotidov. Patrí spolu s kyselinou ribonoukleovou (RNA) medzi nukleové (jadrové) kyseliny. Nukleové preto, lebo boli objavené v bunkovom jadre (lat. nucleus).

DNA je nositeľkou genetickej informácie bunky, riadi rast, delenie a regeneráciu bunky. Väčšinou je DNA v bunke uložená ako dvojzávitnicová špirála, ktorej vlákna majú navzájom opačnú orientáciu fosfodiesterových väzieb (sú antiparalelné). Dvojzávitnica DNA je veľmi tenká, ale zároveň dosahuje veľkú dĺžku, ktorá mnohonásobne presahuje dĺžku celej bunky. Preto je v bunke veľmi poohýbaná a zvinutá. Prokaryotické organizmy, mikroorganizmy bez bunkového jadra, majú iba jednu pre život nevyhnutnú molekulu DNA v bunke. Je umiestnená voľne v cytoplazme a jej konce sú väčšinou spojené. Eukaryotické organizmy, organizmy s jadrom, majú hlavnú časť DNA v jadre, kde tvorí niekoľko oddelených molekúl, spravidla s voľnými koncami. Okrem hlavnej DNA, označovanej ako chromozomálna DNA, majú organizmy menšie molekuly DNA uložené v bunkových organelách, alebo v krátkych do kruhu uzavretých úsekoch umiestnených v cytoplazme, tzv. plazmidoch. Genetická informácia zapísaná v DNA sa realizuje prostredníctvom dvoch základných krokov, a to transkripcie a translácie.

Základné zložky DNA, jej monoméry, sa nazývajú deoxyribonukleotidy alebo všeobecne nukleotidy. Každý nukleotid pozostáva z troch zložiek:

1. fosfátového zvyšku kyseliny fosforečnej (PO₄³⁻),
2. molekuly deoxyribózy,
3. dusíkatej bázy. Dusíkaté bázy tvoriace štruktúru DNA sú štyri: adenín (A), guanín (G), cytozín (C) a tymín (T). Spájajú obe vlákna dvojzávitnice DNA pomocou vodíkových väzieb, pričom platí princíp tzv. komplementarity báz. Komplementarita znamená, že adenín sa v DNA prednostne páruje s tymínom z druhého vlákna dvojzávitnice a guanín s cytozínom.

Poradie jednotlivých dusíkových báz je kľúčové v prenose genetickej informácie. Funkčné úseky DNA, ktoré dokážu určité enzýmy prepísať do RNA, sa nazývajú gény.

(Biologická) evolučná teória / teória evolúcie alebo descendenčná teória alebo vývojová teória alebo nepresne evolucionizmus je teória, podľa ktorej celá súčasná biodiverzita (bohatosť druhov) vznikla postupným rozdeľovaním druhov na viacero nových druhov v priebehu času z generácie na generáciu. Inými slovami: Všetky dnešné organizmy sú v konečnom dôsledku príbuzné a v konečnom dôsledku vznikli z jedného alebo niekoľko málo spoločných počiatočných druhov/jedincov. Často sa dodáva, že spomínané rozdeľovanie druhov je spojené s neustálym rastom komplexity druhov/jedincov.

Proces, ktorý táto teória opisuje sa nazýva (biologická) evolúcia.

Jej základy položili okrem iného J. B. Lamarck, Ch. R. Darwin a jeho následovníci, neskôr aj filozofi H. Spencer a iní.

Machorasty (Bryophytae) sú vývojová vetva výtrusných rastlín. Sú to autotrofné, mnohobunkové a najvyššie organizované stielkaté rastliny. Spoločným znakom machorastov je antitetická rodozmena, čiže striedanie pohlavnej a nepohlavnej generácie. Prevažnú časť vegetatívneho života sú v gametofyte.

Ich telo tvorí stielka, ktorá môže byť lupeňovitá alebo diferencovaná na pakorienky (rizoidy), pabyľku (kauloid) a palístky (fyloidy). Machorasty sú väčšinou suchozemské, niektoré druhy sa však druhotne vrátili do vody. Súš osídlili približne pred 300 miliónmi rokov, väčšina fosílnych nálezov pochádza z treťohôr. Bunková stena je tvorená celulózou, ako zásobná látka im slúži škrob. Delia sa na tri oddelenia, v starších systémoch považované za triedy: pečeňovky (Hepaticae), rožteky (Anthocerotae) a machy (Muschi). Machorastov je známych asi 25 000 druhov. Veda zaoberajúca sa machorastmi sa nazýva bryológia.

Vodu získavajú prevažne z atmosféry, len veľmi málo zo substrátu. Dokážu prijať množstvo vody, ktoré sa rovná až 2,5-násobku ich hmotnosti. Niektoré druhy naproti tomu znášajú aj vyschnutie. Svetelné nároky machorastov sú vo všeobecnosti nižšie ako u cievnatých rastlín.

Tráviaca sústava (iné názvy: tráviaci trakt, tráviaci systém, tráviaca rúra, zažívacia rúra; lat. apparatus digestorius) je skupina orgánov, ktoré sa zúčastňujú príjmu, spracovania a vylučovania potravy. Väčšinou sa začína príjmacím otvorom - ústami a končí vylučovacím - konečníkom. Nachádza sa u všetkých mnohobunkovcov.

Príjem potravy

Najjednoduchším spôsobom je príjmanie živín celým povrchom tela, difúziou. Dochádza takto k príjmu tekutín s rozpustenými živinami. Používajú ju napríklad jednobunkovce (Monocytozoa), ale aj vnútrotelové parazitické živočíchy (pásomnice - Cestodes).

O niečo dokonalejšia je fagocytóza - pohltenie, ktorú používajú napríklad jednobunkovce. Ich potravou je pevná potrava, ako baktérie, sinice alebo riasy. Fagocytovaný obsah je obklopený panôžkami (biol. pseudopódium) a vzniká vakuola, ktorá sa spojí s vakuolou s tráviacimi enzýmami, splynú a vytvoria tráviacu vakuolu (organelu s tráviacou funkciou). Potrava je prijímaná celým povrchom tela, pohltenie môže nastať kdekoľvek na povrchu bunky.

Mäkkýše (lat. Mollusca) sú kmeň špirálovcov. Je to druhý najpočetnejší kmeň živočíšnej ríše – dodnes je popísaných asi 120 000 druhov, no v strednej Európe ich žije iba asi 300. Zoologická špecializácia na mäkkýše sa nazýva malakológia.

Sú to prvoúste živočíchy bez vnútornej kostry, preto ich zaraďujeme medzi bezstavovce. Majú už druhotnú telovú dutinu (coelom) a na rozdiel od mnohých iných bezstavovcov nikdy nie sú článkované. Ich telo sa obyčajne skladá z hlavy (ktorá ale môže byť redukovaná), vnútornostného vaku a svalnatej nohy (tiež môže podliehať redukcii, alebo môže byť značne pozmenená). Majú záhyb pokožky - plášť (pallium), ktorý niekedy produkuje pevnú schránku zloženú najmä z anorganickej hmoty (hlavne z uhličitanu vápenatého). Žijú v sladkých aj slaných vodách a tiež na suchej zemi. Sú bylinožravé aj dravé. Množstvo mäkkýšov má veľký hospodársky význam, pretože predstavujú doplnok potravy. Významný je aj lov a pestovanie perál.

Minerálna výživa rastlín je oblasť fyziológie rastlín, ktorá sa zaoberá nárokmi rastlín ako autotrofných organizmov na príjem anorganických látok z pôdy a atmosféry, ako aj asimiláciou (zabudovaním do organických zlúčenín).

Mechanizmus príjmu látok

Jednotlivé látky rastlina prijíma selektívne, t.j. prijíma hlavne tie, ktoré pre svoj život najviac potrebuje. Okrem oxidu uhličitého, sú všetky ostatné látky prijímané z pôdy koreňmi, ktoré sú na to dobre prispôsobené. Mnohé korene žijú navyše v symbióze s vláknami húb, ktoré im pomáhajú v príjme minerálnych látok a za to dostávajú od rastliny energeticky bohaté látky (najmä cukry).

Na príjem (ale aj vylučovanie) látok má rastlina pasívne aj aktívne mechanizmy. Medzi pasívne patria kanály, ktoré umožňujú prechod látok v smere od ich vyššej koncentrácie k nižšej. Aktívny príjem zabezpečujú prenášače, ktoré využívajú energiu ATP. Vyžitie ATP môže byť buď priamo prenášačom (primárny transport), alebo nepriame (sekundárny transport).

Krv (lat. sanguis, gr. haima) je z morfologického hľadiska mezenchýmové tkanivo, ktorého bunky (hemocyty) sa pohybujú v tekutej medzibunkovej látke (krvnej plazme). Z fyziologického hľadiska je krv rôznorodá tekutina pozostávajúca z krvných buniek a krvnej plazmy.

Medicínske termíny súvisiace s krvou môžu začínať na „hemo-“ alebo „hemato-“ a končiť na „-émia“.

Hlavnou funkciou krvi je dopravovať živiny a základné prvky (napríklad kyslík, glukózu) do tkanív a odvádzať odpadové produkty (napríklad oxid uhličitý, kyselinu mliečnu). Krv transportuje aj bunky (napríklad biele krvinky, krvné doštičky) a rôzne chemické zlúčeniny (napríklad aminokyseliny, tuky, hormóny) medzi tkanivami. Problémy s krvným zložením alebo cirkuláciou môžu viesť k poruchám funkcie tkanív a orgánov.

Lišajník (latinsky Lichen) alebo lichenizovaná huba, je symbiotické spoločenstvo huby (mykobionta) a riasy či sinice (teda fotobionta či fykobionta). Vedecký obor študujúci lišajníky sa nazýva lichenológia.

Fotobiontom je riasa alebo sinica, mykobiont je vreckatá alebo vzácne aj bazídiová huba. Vzájomné vzťahy medzi fotobiontom a mykobiontom nie sú ešte presne známe, môžu prechádzať od obojstranne výhodného zväzku až k negatívnemu (parazitizmu). Špecifický vzťah v lišajníku sa označuje ako lichenizmus.

Je známych približne 13 500 – 17 000 druhov lišajníkov a každoročne sú popisované ďalšie. Lišajníky majú svoje latinské a slovenské taxonomické názvy, pričom meno lišajníka je zároveň menom huby. Príkladom môže byť terčovka bublinatá (Hypogymnia physodes). Slovenské názvy však boli väčšinou vytvorené v 19. storočí a sú zastarané, nezodpovedajú dnešnému zaradeniu lišajníkov v systéme húb. Riasy a sinice majú svoje osobitné mená. Z celkového počtu druhov húb tvoria lichenizované huby asi 21 %.

Lišajník prijíma jedovatú síru v nezriedenej forme a je jedným z prvých organizmov, ktorý v dôsledku znečistenia umiera. To, že sa vyskytuje iba na neznečistených miestach, vedie k jeho využitiu ako bioindikátora.

Mačka domáca (Felis silvestris f. catus) je už niekoľko storočí domestikovaný poddruh mačky divej.

Po svojich predkoch zdedila vynikajúci zrak a sluch, k lovu dokonale prispôsobené telo. Ešte prednedávnom bola mačka neodmysliteľnou súčasťou každého vidieckeho domu. S rozvojom civilizácie je ale tohto vidieckeho prostredia čoraz menej a mačka stráca svoje postavenie úžitkového domáceho zvieraťa. V mestách sa pre svoju reprodukčnú schopnosť a pre potenciálne nebezpečenstvo prenosu toxoplazmózy a rozličných parazitov stáva nevítaným problémom. Na druhej strane je vďaka relatívne nenáročnej starostlivosti a schopnosti dodať príbytku teplo domova čoraz obľúbenejším domácim zvieraťom.

Predkovia mačiek

Mačkovité šelmy patria medzi cicavce. Prvé cicavce sa vyvinuli z plazov pred asi 200 miliónmi rokov. Po vymretí dinosaurov, pred približne 65 miliónmi rokov, začali cicavce získavať dominantné postavenie, ktoré si udržali dodnes. Vyvinulo sa niekoľko mäsožravých čeľadí, kam patrí aj čeľaď Miacis. Boli to šelmy veľkosti lasice až vlka. V období raných treťohôr, čiže pred 60 – 35 miliónmi rokov sa jedinci z čeľade Miacidae rozšírili zo Severnej Ameriky cez Beringovu úžinu do celej Eurázie. Postupne sa z nich vyvinuli predchodcovia dnešných mäsožravých čeľadí, vrátane mačiek.

Mravcovité (lat. Formicidae) je čeľaď hmyzu z nadčeľade osy a radu blanokrídlovce. Rody z tejto čeľade, pokiaľ vôbec majú slovenské meno, sa po slovensky nazývajú mravec.

Mravce sú jednou z najúspešnejších skupín hmyzu v živočíšnej ríši, sú preto v mimoriadnom záujme vedcov myrmekológov, ekológov a biosociológov. Ich úspešnosť je pripisovaná ich sociálnemu spôsobu života a ich špecializácii. Vyvinuli sa v období explozívnej diverzifikácie hmyzích druhov, v kriede pred 110 až 130 miliónmi rokov. Sú ľahko identifikovateľné článkovanými tykadlami a charakteristickou stavbou a delením jednotlivých častí štíhleho tela.

Stavba tela

Mravce sú drobný blanokrídy hmyz, ktorého veľkosť dosahuje od niekoľkých milimetrov po niekoľko centimetrov. Ich telo je, podobne ako u mnohých iných druhov hmyzu, spevnené vonkajšou kostrou. Hmyz nemá pľúca, kyslík a ostatné plyny ako je napríklad kysličník uhličitý, prijíma povrchom tela cez prieduchy. Cievny systém hmyzu je sústredený pozdĺž jeho chrbtovej strany (dorzálna aorta) a princípom podobným ako u srdca smerom k hlave je u neho prečerpávaná telesná tekutina (hemolymfa).

Paleobotanika (z gr. paleon - starý + botanikos - rastlinný), alebo fytopaleontológia je vedný odbor, zaoberajúci sa identifikáciou, rekonštrukciou a systematikou rastlín v minulosti Zeme, fylogenénzou jednotlivých skupín rastlín a tiež rekonštrukciou ich životného prostredia. Paleobotanika študuje suchozemské, ako aj vodné rastlinstvo. Príbuzný vedný odbor je palynológia, ktorá sa zaoberá štúdiom peľu a rastlinných semien.

Paleobotanika je základ pri štúdiu vývoja rastlín a tiež dôležitý prvok pri rekonštrukcii prehistorických klimatických modelov.

Vznik fotosyntézy

Samotný vznik rastlín súvisí z evolúciou fotosyntézy. V súčasnosti prevláda názor, že prvé organizmy sa vyvíjali v horúcich podmienkach (pri podmorských sopečných komínoch, v horúcich prameňoch a podobne) a boli chemoautotrofné, závislé od sopečnej činnosti. Z nich sa vyvinuli prvé fotoautotrofné organizmy, ktoré pre fotosyntézu využili svoje systémy citlivé na svetlo, ktoré boli pravdepodobne pôvodne určené na ochranu proti žiareniu (hlavne ultrafialovému).

Epitel (z gr. epi - na, nad a thelys - mäkký) alebo výstelka je základný typ tkaniva. Vystiela vonkajší a vnútorný povrch tela, telové a orgánové dutiny. Jeho bunky ležia tesne vedľa seba, medzi nimi je len veľmi málo medzibunkovej hmoty.

Bunky epitelov majú polárnu orientáciu. Rozlišujeme ich distálny – voľný koniec a proximálny – v tele viazaný koniec. Väčšinou nasadajú na tenkú bazálnu membránu, ktorá epitel oddeľuje od ďalších tkanív orgánu. Ich voľný povrch býva často výrazne morfologicky i funkčne špecializovaný.

Vo vývine sa epitely objavujú ako prvé tkanivá. Vznikajú zo všetkých zárodočných vrstiev – endodermu, mezodermu a ektodermu. Väčšina epitelov vzniká z endodermu a ektodermu. Mezoderm má u bezstavovcov menší podiel na vývine epitelov. Ektodermálneho pôvodu sú krycie epitely, výstelka ústnej dutiny a konečníka u stavovcov (Vertebrata) a zmyslové epitely. Endodermálneho pôvodu je tráviaca sústava a všetky žľazy (u stavovcov), ktoré k nej patria, ako aj výstelka dýchacích ciest. Mezodermálny pôvod majú gonády, obličky a výstelky obehovej a lymfatickej sústavy.

Zmiešaný les je les, v ktorom rastú ihličnany aj širokolisté dreviny. Rastie v nich najviac druhov stromov a iných rastlín a sú najmenej napadnuté škodcami pre väčšiu vzájomnú vzdialenosť zástupcov jednotlivých druhov. V Európe pokrývajú zmiešané lesy celkovú plochu 4 milióny km².

Pojem zmiešaný les vznikol pravdepodobne v Európe a preniesol sa aj do Severnej Ameriky. Zmiešané lesy sa vyskytujú väčšinou v prechodovej zóne medzi ihličnatým a listnatým lesom, či už ide o zónu výškových vegetačných stupňov, alebo pásmo medzi tajgou a južnejšie položenými listnatými lesmi. Prirodzený zmiešaný les v teréne nezávislom od zemepisnej šírky je pomerne úzky pás so šírkou asi 200 km.

Európsky zmiešaný les

Zmiešané lesy Slovenska sú podmnožinou európskeho zmiešaného lesa, ktorého celková rozloha je 4 milióny km². Väčšina pôvodného lesa však bola vyklčovaná a zvyšok pozmenený dlhodobou hospodárskou činnosťou. V miestach s obmedzeným zásahom človeka dosahuje výška stromov až 40 metrov a jednotlivé stromy sa dožívajú priemerne 400 rokov, kým podľahnú rozkladu alebo ich vyvráti vietor.

Mechúrniky (Coelenterata, Radiata) alebo dvojlistovce (Diblastica, Diploblastica) sú skupina resp. pododdelenie vývojového stupňa resp. oddelenia epitelovce. Sú to studenokrvné vodné živočíchy bez vnútornej kostry, v ktorých vývoji sa objavujú len dva zárodočné listy (preto dvojlistovce). Majú jednoduché vakovité až tanierovité telo, ktoré je radiálne (lúčovito), biradiálne (obojstranne lúčovito), príp. pseudobilaterálne symetrické.

Telo má podobu viac-menej modifikovanej gastruly, ktorá vzniká už normálnym spôsobom, takže na povrchu je ektoderm a vo vnútri endoderm, vystielajúci prvočrevo. V priestore medzi týmito dvoma vrstvami je rôsolovité výplnkové tkanivo - mezoglea, ktorá je s výnimkou niektorých koralov bez spikúl. Mechúrniky majú 2 morfologické štádiá – pohyblivé štádium medúzy a prisadnuté štádium polypa. U jednotlivých skupín pozorujeme buď obe štádiá, alebo len jedno z nich, čo má veľký význam pre ich systematické triedenie. Poznáme viac ako 10 000 druhov mechúrnikov.

Tučniak cisársky alebo tučniak obrovský (Aptenodytes forsteri) je najvyšší a najťažší zo všetkých žijúcich druhov a je výskytovo obmedzený na Antarktídu.

Anatómia a vzhľad

Samec a samica sú si podobní operením a veľkosťou, v dospelosti dosahujúc 122 cm výškovo a hmotnosťou 22-37 kg. Hmotnosť závisí od toho, ako ďaleko sa dostali v reprodukčnom cykle. Obaja, samci aj samice, strácajú značnú hmotnosť počas vychovávania mláďat a inkubácie vajec. Tak ako všetky druhy tučniakov, aj Tučniak cisársky má telo prispôsobené na minimalizovanie odporu pri plávaní a krídla, z ktorých sa stali tuhé, ploché plutvy. Nie je schopný letu.
Jazyk je vybavený drobnými ostňami smerujúcimi do zadnej časti, slúžiacimi na zamedzenie úniku koristi po ulovení. Dospelý jedinec má tmavočierne chrbtové perie pokrývajúce hlavu, bradu, hrdlo, chrbát, chrbtovú časť krídel a chvost. Čierne operenie je výrazne ohraničené od svetlo sfarbeného operenia na iných častiach tela. Spodná časť krídel a brucha sú biele, prechádzajúce do bledožltej na vrchu pŕs, zatiaľ čo ušné škvrny sú svetložlté. Horná čeľusť 8 centimetrového zobáka je čierna a spodná môže byť ružová, oranžová alebo fialová.

Srdce (latinsky: cor, grécky: καρδια – kardia) je dutý svalový orgán, ktorý pumpuje krv cez obehovú sústavu (kardiovaskulárny systém) vďaka rytmickým sťahom (kontrakciám).

Uloženie srdca

U cicavcov je srdce uložené v hrudníku medzi pľúcami, hrudnou kosťou (os sternum) a bránicou. Zvonka je kryté väzivovým obalom, ktorý sa nazýva osrdcovník (perikard). Vo vnútri perikardu sa nachádza tenká dvojitá membrána. V tomto úzkom dvojitom vaku sa nachádza perikardiálny priestor vyplnený malým množstvom tekutiny (liquor pericardii), ktorá chráni srdce pred trením a nárazmi.

Stenu srdca tvoria tri vrstvy:

• endokard – blana tvorená jednou vrstvou plochých endotelových buniek, ktorá vystiela vnútro dutiny srdca a tvorí srdcové chlopne,
• myokard– srdcový sval, osobitný druh priečne pruhovaným svalstvom (pozri aj srdcová svalovina),
• epikard – lesklá blana, ktorá pokrýva povrch srdca, predstavuje vlastne vnútornú vrstvu perikardu.

Sinice (lat. Cyanophyta alebo Cyanophyceae) alebo cyanobaktérie (lat. Cyanobacteria) sú skupina baktérií schopných produkovať kyslík prostredníctvom fotosyntézy podobne ako rastliny. Sú to gramnegatívne, jednoduché, prokaryotické, fototrofné organizmy. Slovenský názov tejto skupiny pochádza zo slova sinný, čiže modrý. Staršie sa označovali ako modrozelené riasy napriek ich prokaryotickej povahe, ktorá ich približuje viac k baktériám ako k rastlinám.

Telá siníc sú jednobunkové či vláknité, najčastejšie modrozeleno sfarbené a v mnohých ohľadoch typicky prokaryotické: obsahujú kruhovú molekulu DNA, bakteriány typ ribozómov a chýbajú u nich zložitejšie membránové štruktúry. Fotosyntetické farbivá sa nachádzajú v špeciálnych útvaroch, fykobilizómoch alebo tylakoidoch. K hlavným pigmentom účastniacich sa fotosyntézy patria chlorofyl a (niekedy tiež b, c, alebo d) a allofykocyanín, fykocyanín, fykoerytrín a ďalšie. Sinice sa rozmnožujú nepohlavne, a to buď bunkovým delením či fragmentáciou vlákien.

Vyskytujú sa veľmi často vo vodnom prostredí, ale aj v pôde a neraz aj v extrémnych podmienkach, ako sú púšte či polárne oblasti. Veľmi často vstupujú do symbiotických vzťahov. Okrem endosymbioticky vzniknutých plastidov je možné sa stretnúť s mnohými prípadmi, kedy sinice pomáhajú svojmu partnerovi fixovať dusík či uhlík.

Homeostáza (homeo - rovnaký, stasis - nehybnosť) je stav, pri ktorom vnútorné prostredie živého organizmu zostáva v určitých limitoch, ktoré umožňujú jeho normálne fungovanie. Prvýkrát tento termín použil americký fyziológ Walter B. Cannon (1871 - 1945), keď si uvedomil , že svalstvo sa musí nejak zbavovať po námahe nadbytočného tepla a kyseliny mliečnej.

Telová tekutina

Dôležitou súčasťou homeostázy je regulácia objemu a zloženia telových tekutín - vodných roztokov, ktoré tvoria vnútorné i vonkajšie prostredie buniek. Správna funkcia buniek je totiž životne závislá od presnej regulácie zloženia tekutiny, ktorá ich obklopuje. Tekutinu v bunkách nazývame vnútrobunková (odb. intracelulárna; intra - v,), tekutinu, ktorá bunky obklopuje mimobunková (odb. extracelulárna; extra - vonku). Extracelulárna tekutina, ktorá vyplňuje úzke prietory medzi bunkami tkanív, sa nazýva vmedzerená (odb. intersticiálna; inter - medzi)). Extracelulárna tekutina v krvných cievach sa nazýva krvná plazma.

Ryby alebo kostnaté ryby alebo pravé ryby (Osteichthyes, Neoteleostomi, Euteleostomi) sú taxón (trieda, podstupeň) čeľustnatcov zo stupňa Teleostomi.

Medzi kostnaté ryby sa zaraďujú výlučne vodné stavovce. Ich končatiny sú vyvinuté primárne vo forme dvoch párov plutiev (prsných a brušných plutiev). Pokožka rýb obsahuje k telu priliehajúce útvary odvodené zo zamše - šupiny, ktoré môžu byť dvoch základných typov: ganoidné a leptoidné. Majú zuby a lebku zloženú z veľkého počtu kostí. V nervovej sústave má dominantné postavenie stredný mozog. Urogenitálny a tráviaci systém vyúsťujú z tela samostatne (nemajú kloaku). Dýchanie zabezpečujú žiabre, ale u niektorých skupín sa vyskytujú aj pomocné dýchacie orgány: plynový mechúr, ktorý skúži aj na nadľahčovanie rýb, pľúcne vaky, alebo tzv. labyrint (čeľaď Belontiidae).

Veda o rybách sa nazýva ichtyológia (gr. ichthys = ryba; logos = veda). Patrí sem 26 899 žijúcich druhov (stav začiatok roka 2006), čo z rýb robí najväčší taxón medzi chordátmi. Veľkosť ich tela sa pohybuje od 7-10 mm (najmenšie známe druhy) do 8-15 metrov.

Chrbtica (lat. columna vertebralis) je názov osovej kostry (teda osovej časti kostry) stavovcov. Inými slovami je to súhrn stĺpovito usporiadaných stavcov (odtiaľ pochádza latinský, anglický a nemecký názov chrbtice - "stavcový stĺp").

Chrbtica živočíchov

U rýb nahrádza chordu (chrbtovú strunu) a pozostáva z veľkého množstva nediferencovaných stavcov, ktoré niekedy u jedného jedinca majú rôzne veľkosti. U obojživelníkov je spravidla len 9 stavcov, ale napríklad niektoré mloky majú 63 stavcov. U plazov sa chrbtica delí na prednú, krížovú a chvostovú časť. U vtákov je chrbtica tvorená rôznym počtom značne pozmenených stavcov. Krčná časť má 26 stavcov, začiatok hrudnej časti 3-10 stavcov (u niektorých vtákov je časť z nich zrastená). Koniec hrudnej časti spolu s ostatnými stavcami (okrem zadných chvostových) sú zrastené a tvoria mohutnú krížovú kosť pevne zrastenú s panvou. Zadné chvostové stavce sú značne zredukované (5-8 voľných stavcov a tzv. pygostyl). U cicavcov sa chrbtica skladá zo stáleho počtu stavcov v krčnej (7, z toho prvé dva sú atlas a axis), bedrovej (6) a krížovej časti (4 stavce zrastené do krížovej kosti), ale počet stavcov v hrudnej (12-15) a najmä chvostovej (3-5) časti je rôzny.

Fotosyntéza (z gréc. fós = svetlo, synthesis = viazanie) je biochemický proces zachytávania energie slnečného žiarenia a jej využitie na fixáciu oxidu uhličitého v zelených rastlinách a niektorých prokaryotoch za vzniku sacharidov. Je druh asimilácie oxidu uhličitého.

Pri fotosyntéze sa v bunkách rastlín, rias a niektorých prokaryotov mení prijatá energia svetelného žiarenia na energiu chemickej väzby a vznikajú organické látky z anorganických. Organizmy, ktoré zaisťujú svoju potrebu energie pomocou fotosyntézy sa nazývajú autotrofné resp. fotoautotrofné.

Fotosyntéza sa pokladá z hľadiska existencie súčasného života za najdôležitejší proces na Zemi. Pri fotosyntéze sa vytvárajú organické látky, ktoré spotrebúvajú pri svojej výžive heterotrofné organizmy. Fotosyntetizujúce organizmy za rok fixujú cca 17,4×10¹⁰ ton uhlíka. Súbežne s procesom väzby CO₂ sa do atmosféry uvoľňuje kyslík - v množstve až 5×10¹⁰ ton - čím sa udržuje jeho pre život potrebná koncentrácia vo vzduchu.

Z chemického hľadiska sa fotosyntéza vyjadruje všeobecnou rovnicou:

12 H₂O + 6 CO₂ → C₆H₁₂O₆ + 6 O₂+ 6 H₂O

Lipidy (z gréc. slova lipos - tuk) sú látky rastlinného alebo živočíšneho pôvodu, málo rozpustné alebo nerozpustné vo vode. Lipidy sú estery vyšších karboxylových kyselín (nasýtených alebo nenasýtených) a alkoholov, respektíve ich derivátov. Patria do skupiny nepolárnych molekúl biogénneho pôvodu.

Z biochemického hľadiska sú lipidy estery (prípadne zložené amidy) vyšších karboxylových kyselín (mastných kyselín) a alkoholov.

Karboxylové kyseliny

Pozri aj: Karboxylová kyselina

Nepolárnou zložkou lipidov sú vyššie monokarboxylové kyseliny. Môžu to byť

1. alifatické nasýtené karboxylové kyseliny (zdrojom sú živočíšne tuky)
   • s lineárnym reťazcom (CH3-(CH2)n-COO−)
   • s rozvetveným reťazcom (kys. izovalérová (CH3)2CH-CH2-COO−)
2. alifatické nenasýtené karboxylové kyseliny
   • s jednou dvojitou väzbou (kys. palmitoolejová)
   • s dvomi dvojitými väzbami (kys. linolová)
3. aromatické karboxylové kyseliny (kys. hydrokarpová)
4. hydroxykarboxylové kyseliny (kys. ricínoolejová)

Pohlavné rozmnožovanie alebo sexuálne rozmnožovanie alebo generatívne rozmnožovanie je rozmnožovanie, pri ktorom vzniká dcérsky organizmus, ktorý zvyčajne nesie konbináciu genetického materiálu dvoch iných (rodičovských) organizmov. Pri pohlavnom rozmnožovaní väčšinou vzniká organizmus s novou, unikátnou genetickou výbavou, ktorá nikdy nie je úplne totožná s genetickou výbavou rodičov. Pohlavné rozmnožovanie výrazne urýchľuje priebeh evolúcie.

V prípade pohlavného rozmnožovania je často nevyhnutné splynutie dvoch špecializovaných buniek - gamét. Ich splynutím vzniká zygota, oplodnené vajíčko, ktoré sa ďalej mitoticky delí a stáva sa z neho embryo. Gaméty zvyčajne nesú polovičnú (haploidnú) sadu chromozómov. Splynutím dvoch gamét vzniká opäť úplná (diploidná) chromozómová sada. Keďže pri bežnom delení buniek je väčšinou genetická výbava materských a dcérskych buniek rovnaká, pohlavné bunky vznikajú iným spôsobom ako telové (somatické) bunky a to redukčným delením - meiózou. Existujú aj prípady, pri ktorých pohlavné bunky nevznikajú meiózou, pretože jedinec má vo všetkých somatických bunkách polovičnú sadu chromozómov (napr. gametofyt machu, alebo samec včely).

Pri izogamii sú gaméty rovnakej veľkosti a tvaru. Naopak pri oogamii je samičia pohlavná bunka vajíčko výrazne väčšia a tvarovo odlišná ako samčia pohlavná bunka spermia.

Kosť (lat. os) alebo kostné tkanivo je najtvrdšie podporné tkanivo alebo oporný orgán sformovaný z tohto tkaniva. Nachádza sa u mnohých živočíchov. Kostné tkanivo tvorí podstatnú časť kostry stavovcov.

Kosti spolu vytvárajú štruktúru a tvar tela, ochraňujú vnútorné orgány a spolu so svalmi zabezpečujú pohyb. Sú tvorené z väčšej časti anorganickou hmotou a menšej časti organickou (bunky, organické molekuly).

Proces tvorby kosti sa všeobecne nazýva osteogenéza, proces premeny tkaniva na kosť sa nazýva osifikácia. Náuka o kostiach sa nazýva osteológia.

Minerálne látky

Základná kostná hmota je silne mineralizovaná, čím toto tkanivo získava značnú tvrdosť. Hlavnými minerálnymi zložkami kosti sú:

• hydroxyapatit (Ca₁₀(PO₄)₆(OH)₂)
• hydrogénfosforečnan vápenatý (CaHPO₄)
• hydrogénfosforečnan horečnatý (MgHPO₄)
• uhličitan vápenatý (CaCO₃)

Minerálna zložka predstavuje až 65 % hmotnosti kosti. Prítomnosť vlákien kolagénu dodáva kostnému tkanivu potrebnú pružnosť. Okrem podpornej funkcie slúži kostné tkanivo ako zásobáreň minerálnych látok, ktoré sú podľa potreby vydávané do krvného obehu

Kyslý dážď vzniká následkom úniku oxidu siričitého a oxidov dusíka do atmosféry, kde prejdú chemickými premenami a sú rozpustené v kvapkách vody v oblakoch. Kvapky padajú na zem vo forme dažďa, alebo snehu, čo môže zvýšiť kyslosť pôdy a ovplyvniť chemickú rovnováhu v jazerách a vodných tokoch. Pojem kyslý dážď je niekedy použitý vo všeobecnejšom význame, ktorý zahŕňa všetky formy kyslého spádu - mokrý spád, kedy kyselinotvorné plyny a častice sú splachované dažďom a inými zrážkami, a suchý spád, keď sa plyny a častice ukladajú na povrch Zeme bez prítomnosti zrážok.

Počiatkom 19. storočia, vynálezca menom Janakan objavil chemickú podstatu kyslého dažďa (UofT Acid Rain Catalogue, 1997). Zistil, že kyslý dážď sa dá definovať ako akýkoľvek výskyt zrážok s neobvykle nízkou hodnotou pH (Brimblecombe, 1996). Pri typickej koncentrácii CO₂ vo vzduchu sa oxid uhličitý rozpúšťa vo vode za vzniku slabej kyseliny uhličitej, s hodnotou pH približne 5,6 (Seinfeld and Pandis, 1998). Preto sa kyslý dážď niekedy definuje hodnotou pH < 5,6. Prirodzené zdroje kyslosti však spôsobujú, že v rôznych oblastiach sú hodnoty pH dažďa v rozsahu 4,5 až 5,6 s priemernou hodnotou 5,0, takže dážď s hodnotou pH < 5 je vhodnejšou definíciou.

Kyslý dážď urýchľuje zvetrávanie uhličitanových hornín a urýchľuje aj koróziu budov. Prispieva tiež ku kyslosti riek, potokov a ničí stromy vo vyšších polohách. Na boj s týmto javom sa vynakladá v súčasnosti značné úsilie.

Za rastliny (Plantae, zast. Vegetabilia) sa spravidla považujú eukaryotické organizmy, ktoré majú primárne (na rozdiel od živočíchov a húb) autotrofný spôsob výživy. Zjednodušene povedané ide teda o organizmy, ktoré budujú a vyživujú svoje telo spravidla premenou anorganických látok na organické.

Z predchádzajúcej definície vyplýva, že dnes rastliny a živočíchy vymedzujeme skôr z hľadiska výživovej fyziológie, čiže nie tak ako prv jednoducho intuitívne (všetko zelené a nepohybujúce sa), či jednoducho ako hlavnú taxonomickú jednotku - ríšu. Veda, ktorá sa rastlinami zaoberá je botanika.

Zo systematického hľadiska dnes rastliny spravidla tvoria ríšu v rámci domény eukaryoty. Znamená to, že ich bunky majú jadro obklopené jadrovou membránou a ďalšie znaky typické pre eukaryoty, napr. bunkové organely. Organela chloroplast sa dokonca vyskytuje výlučne u rastlín a prebieha v nej fotosyntéza, nevyhnutný proces pre existenciu všektých ostatných eukaryotov. Fotosyntézy sú schopné iba rastliny a niektoré baktérie. Rastliny sú jedinou autotrofnou eukaryotickou ríšou (aj keď v symbióze s inými organizmami môžu byť autotrofné aj huby alebo živočíchy). Napriek tomu sú vo výžive smaostatné len do určitej miery, pretože mnoho z nich rastie v médiu (napríklad v pôde), na ktorého tvorbe sa podieľajú iné skupiny organizmov. Ďalšie rastliny napriek autotrofii nedokážu prežiť bez symbiózy s inými organizmami (príkladom sú stromy a huby, ktoré žijú v mykoríznej symbióze).

Ekosystém (z angl. ecosystem z ecology + system) je ucelená časť prírody (biosféry), ktorá nie je uzavretá a komunikuje s ostatnými časťami prírody. Je to základná jednotka funkčného celku živej prírody Zeme. Príkladom ekosystému je napr. listnatý les, alebo vlhké nekosené lúky. V ekosystéme dochádza k prenosu a obehu hmoty, energie a informácií.

Nie je špecifikované, akú približnú veľkosť má mať ekosystém, a tak sa za ekosystém môže považovať hoci aj celá biosféra alebo naopak, napr. aj tráviaca sústava psa (vyskytujú sa tu rôzne baktérie, nálevníky, atď...), mláka, ktorá sa čas od času vytvorí po daždi, alebo aj celý oceán. Stanoviť hranice ekosystému je veľmi ťažké. Vo všeobecnosti sa stanovujú tam, kde sa vyskytuje veľa nespojitostí, ako napr. v typoch pôdy, povodiach alebo hĺbke vodných nádrží, či v distribúcií organizmov. Často sú ekosystému hodnotené tak, ako často sa vyskytujú základné štruktúre prvky.

Termín ekosystém sa prvýkrát objavil v roku 1935 v publikácií Brity ecologist. Autor bol Arthur Tansley. Termín však vytvorili už v roku 1930. Použil ho kolega Tansleyho, Roy Clapham, keď sa snažil nájsť vhodné slovo naznačujúce fyzické a biologické prostredie ako jedinú jednotku.

Ekosystémy, ktoré sa vyznačujú spoločnými znakmi, sa volajú bióm.

Krokodíl dlhohlavý (staršie aj krokodíl americký;lat. Crocodylus acutus) je druh krokodíla z čeľade krokodílovité. Je najrozšírenejším zo štyroch druhov amerických krokodílov.

Rozšírenie

Obýva pobrežie Atlantického a Tichého oceánu na území Belize, Kolumbie, Kostariky, Dominikánskej republiky, Ekvádoru, Salvádoru, Guatemaly, Haiti, Hondurasu, Nikaragui, Mexika, Panamy, Peru, Spojených štátov a Venezuely). Množí sa aj na Kube, Jamajke a Hispaniole. Na Floride v USA sa počet voľne žijúcich krokodílov dlhohlavých odhaduje na zhruba 2 000 jedincov. Vďaka ilegálnemu lovu a strate svojho prirodzeného biotopu je v mnohých oblastiach krokodíl dlhohlavý považovaný za ohrozeného. Oficiálne je však v Červenom zozname IUCN zaradený do kategórie zraniteľných druhov.

Prvoky (Protozoa) alebo jednobunkovce (Monocytozoa) sú „živočíšne“ (teda spravidla heterotrofné, pohyblivé a podobne) eukaryotické jednobunkové organizmy. Tradične patria aj medzi Protista.

Charakteristika

Sú to drobné organizmy, veľké od tisícin milimetra po niekoľko milimetrov, prípadne centimetrov; voľným okom je však viditeľné len malé percento druhov. Telo je zložené z jednej bunky, ktorá vykonáva funkcie celého organizmu. U niektorých druhov však vidíme tendenciu vytvárať agregácie rovnakých (Gonium, Pandorina), ale i kolónie diferencovaných buniek (Volvox), a práve tu niekde prebieha prirodzená hranica medzi jednobunkovými a mnohobunkovými eukaryotickými organizmami.

História

Prvoky boli objavené až po vynáleze mikroskopu Anthony von Leuvenhookom (1675). V 18. storočí boli nazývané animacula infusoria – „zvieratká z nálevov“. Ich systematické postavenie bolo dlho nejasné a nie je celkom jasné ani dnes. V minulosti prevládali dva extrémne názory – prvoky boli považované buď za larválne štádiá neznámych (vyhynutých?) živočíchov, alebo za „zmenšeniny“ bežných zvierat s príslušnými orgánmi ako sú oči, ústa so zubami, atď. Bol to dôsledok nedokonalej optiky a mikroskopovacej techniky.

Plastidová DNA (pDNA) je súhrnné označenie pre DNA nachádzajúcu sa v plastidoch, čiže vo zvláštnych organelách niektorých eukaryotických buniek. Niekedy sa používa aj konkrétnejší termín chloroplastová DNA (cpDNA či ctDNA), ktorý označuje DNA len v chloroplastoch, v plastidoch s pretrvávajúcou fotosyntetickou funkciou. Plastidová DNA Tvorí súčasť mimojadrovej dedičnosti, podobne ako mitochondriálna DNA.

U všetkých plastidových DNA ide o pozostatok prokaryotického genómu (nukleoidu) sinice, ktorá bola kedysi v procese eukaryogenézy pohltená eukaryotickou bunkou. Niekedy vznikajú plastidy sekundárnou endosymbiózou, ktoré však obsahujú tiež genóm sinice. Zvláštnosťou u niektorých skupín je tzv. nukleomorf – zvyškový genóm iného eukaryota po sekundárnej endosymbiotickej udalosti. Veľkosť pDNA je veľmi rozmanitá. Redukované plastidové genómy sa nachádzajú najmä u druhov, ktoré stratili svoju fotosyntetickú funkciu.

Plastidy sú špeciálne organely, ktoré sú prítomné v niektorých eukaryotických bunkách, čiže v bunkách so zložitejšou štruktúrou a istou vnútornou hierarchiou. Pôvodnou funkciou plastidov je fotosyntéza, hoci poznáme aj plastidy neschopné fotosyntetizovať.

Chameleónovité (lat. Chamaeleonidae) je čeľaď infraradu leguány.

Výskyt

Táto čeľaď sa pravdepodobne vyvinula vo Východnej Afrike, odkiaľ sa rozšírila okrem územia celej Afriky aj na Madagaskar, Kanárskych ostrovoch, na ostrove Maurícius, Zanzibare, Arabský polostrov, Áziu a juh Európy (hlavne Cyprus, Kréta, Malta, Sicília, Španielsko, Portugalsko), kde sa vyskytujú druhy Chamaeleo Chameleon a Chamaeleo africanus.

Chameleóny obývajú všetky druhy tropických a horských dažďových pralesov, savany, vyskytujú sa aj na okrajoch polopúští a stepí. Väčšina druhov žije na stromoch a kroch, niektoré malé druhy prežívajú na zemi pod napadaným lístím.

Opis

V čeľadi Chamaeleontidae je v súčasnosti asi 150 druhov chameleónov. Absolútne presný počet sa nedá určiť, nakoľko sú zverejňované nové revízie systematického členenia ich druhov a a poddruhov. Jednotlivé druhy chameleónov môžu dosahovať rôznu veľkosť.

Louis Pasteur (čítaj lui pastör) (* 27. december 1822, Dole – † 28. september 1895, Villeneuve l´Etang pri Paríži) bol francúzsky chemik, biológ a lekár. Zakladateľ mikrobiológie, lekárskej imunológie a stereochémie.

Význam

Učinil objavy na poli kryštalografie, stanovil princípy závislosti medzi molekulárnou stavbou a jej kryštalickou mriežkou, tým objasnil princíp polarizácie svetla. Vynašiel pasterizáciu, objasnil fermentačný proces, zasadil sa za zavedenie očkovania, pripravil vakcínu proti besnote. Taktiež objavil princíp profylaxie proti baktériam.

Jeho vedecké práce a štúdia pomohli mnohým nasledujúcim vedcom, napríklad aj Alexandrovi Flemingovi.

Transpirácia je výdaj čistej (destilovanej) vody rastlinou vo forme vodnej pary. Túto vlastnosť má každá živá suchozemská rastlina. Transpirácia sa skutočňuje v dôsledku poklesu vodného potenciálu medzi transpirujúcim povrchom a priľahlou vrstvou vzduchu. Najintenzívnejšie transpirujú listy.

Transpiráciou sa rastlina zbavuje prebytočnej vody a ochladzuje sa. Intenzita transpirácie závisí od množstva vonkajších a vnútorných podmienok (vek rastliny, druh, obsah vody v bunkách a iné). Ak faktory okolitého prostredia (veľká vlhkosť vzduchu) neumožňujú, aby prebiehala transpirácia, rastlina prejde na výdaj vody v kvapalnom skupenstve: gutáciu. Tanspiráciu rozdeľujeme na kutikulárnu a prieduchovú. Transpirovaná voda sa v rastline nahrádza vodou prijatou koreňmi.

Kutikulárna (pokožková) transpirácia

Voda z listov sa vyparuje cez kutikulu. Je zvyčajne oveľa menej intenzívna, ako prieduchová transpirácie a na rozdiel od prieduchovej je neregulovateľná. Znížením vlhkosti vzduchu z 95 % na 50 % sa kutikulárna transpirácia zvýši 5 až 6-krát.

Živočíchy (Animalia) alebo zast. mnohobunkovce (Polycytozoa, Metazoa; hovorovo a najmä ak sú väčšie: zvieratá) sú mnohobunkové eukaryotické organizmy živiace sa prevažne heterotrofne a spravidla schopné aktívneho pohybu aspoň v niektorej fáze svojho života (hoci niektoré druhy zostávajú na jednom mieste po celý život - sú prisadnuté). Inými slovami sú to všetky mnohobunkové eukaryoty, ktoré nie sú klasifikované ako rastliny, huby ani Chromista.

V minulosti pojem živočíchy zahŕňal často aj prvoky (jednobunkovce, Monocytozoa, Protozoa).

Živočíšna bunka

Živočíšna bunka je najmenšou stavebnou a funkčnou jendotkou živočíchov. Napriek veľkej rozmanitosti, ktoré živočíchy dosahujú, ich bunky nesú mnohé spoločné znaky. Na rozdiel od rastlín, húb a baktérií živočíšne bunky nikdy nie sú obalené bunkovou stenou. Povrch bunky ohraničuje cytoplazmatická membrána, pod ktorou sa nachádza cytoplazma. Genetická informácia je uložená v bunkovom jadre v podobe chromozómov, ktoré môžu byť v haploidnom alebo diploidnom stave. Na jadro je napojené endoplazmatické retikulum.

Dinosaury (Dinosauria) je nadrad plazov rôznej veľkosti, ktorí predstavovali pred 200 až 65 miliónmi rokov (teda počas takmer celých druhohôr) dominantné postavenie. Išlo väčšinou o suchozemské stavovce.

Vlastnosti

Napriek enormnej rôznorodosti je nadrad charakterizovaný napríklad týmito anatomickými znakmi: absencia postfrontálnych kostí, takmer alebo úplne otvorené acetabulum a bedrová jamka s dutinou. Podľa niektorých odborníkov však mohli poniektoré znaky vzniknúť až druhotne ako prispôsobenie dvojnohej chôdzi. Medzi ďalšie znaky dinosaurov patria napríklad zuby, ktoré sa im vymieňali po celý život (pokiaľ zuby druhotne nestratili).

Napriek skutočnosti, že dinosaury bývajú tradične ponímané ako plazy, kam z vývojového hľadiska aj patria, disponovali mnohými pre plazy netypickými znakmi. Ich nohy totiž netrčali do strán, ale boli umiestnené pod telom ako u dnešných cicavcov a vtákov, čo je energeticky oveľa výhodnejšie. Všetky dostupné dôkazy tiež svedčia o aktívnom a nezriedka vysoko organizovanom spôsobe života. Plazie ponímanie dinosaurov narúšajú aj stále ďalšie a ďalšie nálezy operených dinosaurov.

Mitochondria alebo chondriozóm je organela, ktorá je obalená dvojitou membránou, ktorá má vlastnú genetickú sústavu, a ktorá sa vo veľkom množstve vyskytuje v cytoplazme eukaryotických buniek. Slúži prevažne na získavanie energie tzv. bunkovým dýchaním (aeróbnou oxidáciou). Mitochondrie sa však podieľajp aj na ďalších procesoch, ako je bunková diferenciácia, bunková smrť a kontrola bunkového cyklu a rastu. Na druhej strane poruchy ich funkcie môžu mať za následok rôzne mitochondriálne choroby.

V prokaryotických bunkách sa mitochondrie nenachádzajú a enzýmy potrebné na získavanie energie sa v nich nachádzajú v plazmatickej membráne alebo jej záhyboch. Vo veľa baktériách ich funkciu vykonávajú mezozómy, ktorých funkcia nie je celkom objasnená.

Zo živočíšnych somatických (telových) eukaryotických buniek chýbajú iba u extrémne špecializovaných parazitov, napr. Haemosporidia a Microspora. U Pelomyxozoa ich funkciu vykonávajú symbiotické baktérie.

Anatómia mačky domácej popisuje stavbu tela mačky domácej a s ňou súvisiace vlastnosti. Mačka domáca patrí svojím zoologickým zaradením medzi malé mačkovité šelmy. Má predĺžené telo, na pomerne nízkych nohách, s krátkym krkom a širokou, pomerne krátkou hlavou, stredne dlhým chvostom a krátkou, rovnou a priľahlou srsťou. U ušľachtilých plemien mačiek sú potom zámerne vyšľachtené niektoré odlišné telesné tvary a znaky.

Mačka je predátor. Jej telo je prispôsobené k lovu. Dokonale vyvinuté zmyslové orgány jej umožňujú zaznamenať korisť na väčšiu vzdialenosť a obratne ju chytiť. Telo mačky je plné sily, elegantné a dokáže vyvinúť veľkú rýchlosť a vysoko skákať. Má ostré zuby a drápy, lapenú korisť dokáže rýchlo zabiť.

Kostra a chrup

O ohybnosť, rýchlosť a pohyblivosť mačky sa stará 244 kostí a 512 svalov. Chrbticu tvorí 7 krčných, 13 hrudných, 7 bederných stavcov, kosť krížová (3 stavce zrastené) a 20 až 26 stavcov chvosta. U bezchvostých mačiek stavce chvosta chýbajú, alebo sú vyvinuté len prvé štyri. Stavce chrbtice sú spojené tak, že mačka sa dokáže prakticky ohnúť až o 180 stupňov.

Mačka došľapuje na spodné plochy prstov, ktoré majú pružné vankúšiky. Tie umožňujú mačke elegantnú a hlavne tichú chôdzu. Prsty a vankúšiky sú v chovateľskej terminológii označované spoločne „labka alebo tlapka“. Na hrudných končatinách má mačka po päť a na panvových po štyri zatiahnuteľné pazúry. S výnimkou geparda vedia všetky mačkovité šelmy zatiahnuť pazúry.

Cievnaté rastliny (lat. Tracheophyta, niekedy stotožňované s vyššími rastlinami - Cormobionta) sú mnohobunkové zelené rastliny, u ktorých sú vyvinuté vodivé pletívá súvisiace s adaptáciou na súš. Primárne sú to teda suchozemské fotosyntetizujúce rastliny, z ktorých niektoré sa druhotne vrátili do vody, alebo stratili chlorofyl a stali sa heterotrofnými.

Na rozdiel od stielkatých rastlín je telo cievnatých rastlín už rozlíšené na dve základné časti: koreň a výhonok. Výhonok sa môže ďalej deliť na stonku a listy, pričom tieto časti môžu byť zmenené (metamorfované) alebo zakrpatené. Cievne zväzky v tele sú rozdelené na drevitú časť (xylém) a lykovú časť (floém). Cievy umožňujú prúdenie vodných roztokov v rastline a to hlavne v podobe transpiračného prúdu (od koreňov k vrcholu rastliny) a asimilačného prúdu (z listov do koreňov). Ich telá sú väčšinou chránené pokožkou - epidermou, ktorá obsahuje prieduchy a ktorá môže byť ešte pokrytá kutikulou. Ďalším znakom, ktorý ich oddeľuje od nižších rastlín, je prevládajúci sporofyt v životnom cykle.

Prvé cievnaté rastliny sa na Zemi objavili asi pred 420 miliónmi rokov. Boli to rýniorasty (Rhyniophyta).

Hlavonožce (lat. Cephalopoda) sú trieda schránkovcov. Sú to bilaterálne súmerné morské mäkkýše s priamym vývinom.

Považujú sa za klasický príklad konvergentného vývoja v živočíšnej ríši. Vo viacerých aspektoch sa veľmi priblížili anatomickej úrovni evolučne najpokročilejších živočíchov – stavovcom. Noha je premenená na svalový lievik s vencom ramien alebo tenkých tentakúl. Schránku majú len fylogeneticky starobylé hlavonožce, u vyšších je silná tendencia k jej redukcii. Veľká hlava je zrastená s premenenou nohou v jeden celok. Majú veľmi dobre rozvinuté zmysly, hlavne hmat, čuch a zrak. Všetky hlavonožce sú predátory a žijú prevažne samotársky bez sociálnych prejavov.

V roku 2004 bolo odhadom známych 1000 až 1200 druhov. Počet vymretých hlavonožcov je však mnohonásobne vyšší, približne viac než 11 000 druhov.

Zvonček jesenícky (lat. Campanula gelida) je stenoendemická, kriticky ohrozená vytrvalá bylina z čeľade zvončekovitých, rastúca v Hrubom Jeseníku v Česku.

Vyvinul sa diferenciáciou izolovanej populácie zvončeka Scheuchzeroveho (Campanula scheuchzeri), alpského druhu, ktorý sa rozšíril do oblasti Sudet v priebehu niektorého z chladnejších období, pravdepodobne poslednej ľadovej doby. Je blízky príbuzný s krkonošským endemitom zvončekom českým (Campanula bohemica). Niekedy sa označuje ako jeho poddruh a uvádza sa ako zvonček český jesenícky (Campanula bohemica subsp. gelida). Oba druhy sú súčasťou príbuzenského komplexu Campanula rotundifolia agg.

Mnohobunkový organizmus je živý organizmus, ktorý sa skladá z viacerých, navzájom spolupracujúcich buniek. Tieto bunky spravidla nie sú všetky rovnaké, špecializujú sa na určité funkcie a tak dávajú vznik tkanivám alebo pletivám, z ktorých sa vytvárajú orgány a orgánové sústavy.

Mnohobunkové organizmy a jednobunkové organizmy s jadrom - prvoky majú veľmi podobnú stavbu buniek. Preto sa predpokladá, že mnohobunkovce sa vyvinuli z prvokov a to konkrétne z nálevníkov. Niektoré kmene nálevníkov totiž javia príbuzenské vzťahy k rôznym skupinám mnohobunkových organizmov, napríklad Mycetozoea k hubám alebo Phytomastigophorea k stielkatým rastlinám. Mnohobunkové organizmy pravdepodobne vznikli z koloniálnych prvokov. Príkladom prechodu medzi jednobunkovým a mnohobunkovým organizmom je napríklad rod váľač (Volvox).

Pri pohlavnom rozmnožovaní sa mnohobunkový organizmus vyvíja z pôvodnej jedinej bunky - zygoty, čo je oplodnené vajíčko. Vajíčko sa ďalej delí (brázduje) a vzniká embryo. Postupne dochádza k špecializácii buniek.

Bunková stena je pevný organický materiál na povrchu buniek baktérií, archeí, húb, rastlín a rias, ktorý plní ochrannú funkciu a funkciu vonkajšej kostry bunky.

Ide o prvú pozorovanú bunkovú štruktúru na mikroskopickej úrovni – pomocou jednoduchého svetelného mikroskopu ju na priečnom reze korkom sledoval Robert Hooke v roku 1665.

Bunková stena rastlín

Bunková stena rastlín má veľa funkcií:

1. tvorí vonkajšiu kostru bunky, ktorá bráni jej expanzii v dôsledku osmózy a jej vznikajúceho turgoru
2. tvorí mechanické štruktúry v rámci celej rastliny
3. tvorí ochranný obal, chrániaci rastlinu pred prostredím a patogénmi
4. tvorí sklad určitých makromolekulárnych látok

Zloženie bunkovej steny u rastlín

Základnú štruktúrnu kostru bunkovej steny tvoria celulózy, hemicelulózy a pektíny. Okrem týchto základných látok existujú ďalšie, ktorými bunka inkorpuruje bunkovú stenu.

Termity (Isoptera) je rad eusociálneho hmyzu, niekedy nesprávne nazývaný aj „biele mravce“. Z taxonomického hľadiska majú termity s mravcami málo spoločného, najbližšími príbuznými termitov sú šváby (z rodu Cryptocercus). Príkladom príbuzenského vzťahu k švábom sú niektoré spoločné znaky najprimitívnejšieho žijúceho druhu austrálskeho termita Mastotermes darwiniensis.

Termity, ktorých najstaršie fosílne nálezy pochádzajú z obdobia ranej kriedy (dokonca niektoré štruktúry z neskorého triasu sú považované za fosílie termitích hniezd) sú rozšírené v tropickom a subtropickom pásme. Udávané počty rodov tohto radu kolíšu medzi dvoma až troma tisíckami.

Boľševník obrovský (Heracleum mantegazzianum) je rastlina z čeľade zelerovité (Apiaceae).

Pochádza centrálnej Ázie (Kaukaz a z juhu priľahlé oblasti). V súčasnosti je to v Európe a Severnej Amerike významný invázny druh.

Na Slovensku a v mnohých ďalších krajinách severnej pologule je vedený ako obzvlášť nebezpečný druh, ktorý je schopný ničiť pôvodné ekosystémy na danom území. Naviac môže ohroziť ľudské zdravie, pretože obsahuje rôzne fototoxické furanokumaríny, ktoré u človeka spôsobujú ťažké fotodermatitídy.

Taxonómia

Boľševník obrovský bol vedecky popísaný až v roku 1895, a to pod platným názvom Heracleum mantegazzianum. Má však niekoľko synoným, ku ktorým patria:

• Heracleum circassicum Mandenova, 1970
• Heracleum grossheimii Mandenova, 1950

Aminokyseliny alebo aminokarboxylové kyseliny sú organické zlúčeniny obsahujúce v molekule aminoskupinu (primárnu, sekundárnu či terciárnu) a karboxylovú skupinu (niekedy aj druhú aminoskupinu, druhú karboxyskupinu a ďalšie substinenty).

Podľa vzájomnej polohy aminoskupiny a korboxyskupiny sa rozlišujú a-, b-, g-aminokyseliny atď. Aminokyseliny kódované (proteinogénne, bielkovinotvorné) sú stavebnými jednotkami bielkovín. Ich zabudovanie do peptidového reťazca pri proteosyntéze je riadené genetickým kódom (preto kódované). Do tejto skupiny patrí 20 a-aminokyselín. Okrem glycínu ktorý nie je chirálny, majú všetky kódované aminokyseliny konfiguráciu L. Aminokyseliny nekódované nie sú pravidelnou súčasťou bielkovín. V organizme majú rôzne biologické funkcie, sú napr. súčasťou niektorých koenzýmov. Esencialne aminokyseliny si telo nevie samo syntetizovať, musí ich získavať z potravy. Pre človeka sú esenciálne valín, leucín, izoleucín, fenylalanín, tryptofan, lyzín, metionín a treonín; ostatné sú neesenciálne.

Endemit (gr.) je druh alebo iná systematická jednotka (rod, trieda...), ktorá sa vyskytuje len na určitom malom území a nikde inde. Do úvahy sa berie iba jeho prirodzený výskyt.

Areály výskytu jednotlivých endemitov sú rozdielne. Niekedy ide o lokalitu s rozlohou iba niekoľkých m². Príkladom je lipnica jesenická (Poa riphaea) či zvonček jesenícky (Campanula gelida) na Petrových kameňoch v Hrubom Jeseníku. Endemit vyskytujúci sa na tak malom území sa nazýva stenoendemit. Iné endemity majú areál širší, a môže zaberať celé pohorie, ostrov a pod.

Jednu z najstarších známych definícií endemizmu publikoval Palacký v roku 1894. Podľa nej „endemizmus znamená v botanike a zoológii, v paleontológii a zemepise rodisko a rozšírenie bylín a zvierat, žijúcich aj vyhynutých, obmedzených na určitý kraj alebo miesto". Z definície jednoznačne vyplýva, že endemizmus je jav nielen geografický, ale aj vývojový.

Replikácia DNA alebo reduplikácia - zdvojenie DNA je proces, pri ktorom sa z materskej molekuly DNA (deoxyribonukleovej kyseliny) vytvoria dve rovnaké dcérske molekuly DNA. Genetická informácia sa replikáciou prenáša z jednej molekuly DNA (templát, matrica) do inej rovnakej molekuly (tzv. replika).

Celý proces je semikonzervatívny, tzn. každá novo vytvorená molekula DNA má jeden reťazec z pôvodnej molekuly a jeden nový, syntetizovaný. Pri replikácii dochádza pomocou zložitého enzymatického procesu k radeniu deoxyribonukleotidov (základných stavebných častíc DNA) jeden za druhým, a to podľa vzorovej pôvodnej molekuly DNA. Výsledkom tohto radenia nukleotidov je nakoniec kompletná DNA daného organizmu, v podstate identická kópia pôvodnej DNA. Replikácia DNA je nevyhnutným predpokladom pre delenie bunky a množenie jej semiautonómnych organel.

Do tajomstva tohto procesu začali vedci bližšie prenikať až v 60. a 70. rokoch minulého storočia a dodnes boli odhalené do pomerne veľkých podrobností molekulárne pochody, ktoré sa pri replikácii odohrávajú. Je napríklad známe, že u baktérií prebieha replikácia mierne odlišne, ako u eukaryotických organizmov, ako je napríklad človek, rastliny či huby.

Eukaryoty (Eukaryota alebo ako doména aj Eukarya) alebo jadrové organizmy alebo nukleobionty sú organizmy, ktorých bunky (tzv. eukaryotické bunky) majú hlavnú genetickú informáciu uloženú v bunkovom jadre izolovanom od okolitého prostredia (cytoplazmy) fosfolipidovou membránou. Všetky mnohobunkové organizmy v užšom zmysle slova, ako napríklad všetky rastliny, huby a živočíchy, ale aj niektoré jednobunkové organizmy (prvoky) sú eukaryoty. Eukaryoty sú jedným zo základných taxónov (nazývaných niekedy domény, nadríše alebo impériá) živých organizmov.

Bunky eukaryotov obsahujú menšie štruktúry, organely, ktoré sú tiež obalené fosfolipidovými membránami, preto ich nazývame organely endomembránovej sústavy. Okrem jadra sú to napríklad mitochondrie, plastidy a ďalšie. Toto je jeden z hlavných znakov, ktorým sa odlišujú od organizmov s jadrom neobaleným membránou, tzv. prokaryotov. Ďalší rozdiel medzi prokaryotmi a eukaryotmi je v ich ribozómoch (malých organelách slúžiacich na syntézu bielkovín): Cytoplazmatické ribozómy eukaryotov sú väčšie a ťažšie ako ribozómy prokaryotov. Ribozómy eukaryotov v plastidoch a mitochondriách sú však veľkosťou a hmotnosťou podobné ribozómom prokaryotov. Táto skutočnosť je jedným z dôkazov podporujúcich endosymbiotickú teóriu vzniku eukaryotických organizmov. Ďalší zásadný odlišný znak prokaryotov a eukaryotov je, že dedičná látka eukaryotov (DNA) je naviazaná na bázické bielkoviny.

Podľa často uvádzanej endosymbiotickej teórie vznikli eukaryotické bunky evolučne z prokaryotických buniek. Eukaryoty dosiahli od svojho vzniku pred 1,8 až 1,3 miliardami rokov značné množstvo foriem a patria medzi ne najväčšie organizmy na Zemi. Z taxonomického hľadiska ide spravidla o jednu zo základných skupín živých organizmov.

Cicavica obrovská (iné názvy: motolica obrovská, cicavica veľká, motolica veľká; lat. Fascioloides magna) je 4–8 cm dlhý a 2,5–3,5 cm široký červ patriaci do triedy motolice (Trematoda), ktorý parazituje v pečeni voľne žijúcich, ale aj domácich prežúvavcov. Má dorsoventrálne sploštené telo a dve prísavky. Cicavica sa živí krvou definitívneho hostiteľa a jej zložitý vývojový cyklus prebieha cez medzihostiteľa – vodného ulitníka.

Cicavica sa pôvodne vyskytovala v Severnej Amerike, kde k hlavným hostiteľom patrí jeleník bielochvostý, wapiti a karibu. V druhej polovici 19. storočia bol však parazit zavlečený na územie Európy spoločne s importom zvierat. Cicavica sa v európskych podmienkach dobre adaptovala a našla si tu nových definitívnych hostiteľov aj medzihostiteľov.

Ochorenie, ktoré tento parazit spôsobuje, sa nazýva fascioloidóza. K terapii voľne žijúcich prežúvavcov sa používa triklabendazol alebo rafoxanid.

Ribozómy sú bunkové organely nachádzajúce sa vo všetkých známych bunkách, čiže vo všetkých živých organizmoch. Sú uložené voľne v cytoplazme alebo viazané na endoplazmatické retikulum. Obsahujú RNA a bielkoviny. Prebieha v nich syntéza bielkovín (proteínov) - proteosyntéza.

Ribozómy obsahujú cca 1/3 bielkovín. Odlišujeme 2 základné typy týchto organel (pre prokaryoty a eukaryoty), pričom ribozóm sa delí na dve podjednotky s odlišnými veľkosťami. K ribozómu sa napája tzv. mediátorová ribonukleová kyselina (mRNA), ktorá obsahuje prepis genetickej informácie z deoxyribonukleovej kyseliny (DNA). Ribozóm potom podľa tejto informácie nasyntetizuje polypeptid resp. proteín v procese, ktorý sa nazýva translácia. V prokaryotických bunkách sa ribozóm pohybuje po mRNA rýchlosťou 30-60 nukleotidov za sekundu, v eukaryotických je to len 9 až 15 nukleotidov/sek.

Počet ribozómov v bunkách je veľmi variabilný. V baktérii Escherichia coli ich napríklad môže byť od 5 000 do 10 000. Jedna molekula mRNA môže byť súčasne translatovaná viacerými ribozómami. V prípade, že je na jednu mRNA naviazaných viac ribozómov, hovoríme o polyribozóme alebo o polyzóme.

Červené riasy (lat. Rhodophyta) je taxonomická kategória (spravidla oddelenie) eukaryotických organizmov schopných fotosyntézy, tradične zaraďovaných medzi rastliny (a v rámci nich medzi riasy).

Fylogenéza červených rias

Vznikli endosymbiózou eukaryotickej bunky a sinice, ktorá sa stala predkom chloroplastov. Červené riasy sa oddelili od Zelených rias krátko po vzniku endosymbiózy a ďalší vývoj chloroplastov červených rias (tvz. "červená línia chloroplastov") bol nezávislý od predkov zelených rias a rastlín (tvz. "zelená línia chloroplastov"), preto sú červené riasy od nich dosť odlišné. V chloroplastoch obsahujú chlorofyl a a chlorofyl d. Kvôli odlišnostiam niekrí autori vyčlenili Červené riasy z ríše rastlín, ale posledné výskumy ich genetického kódu (DNA) poukazujú na existenciu ich spoločného predka.

Najstaršie skameneliny červených rias sú známe spred 750 – 1250 milionov rokov a patria v najstarším mnohobunkovým organizmom. Ide o vláknité riasy Bangiomorpha pubescens, podobné súčasným druhom rodu Bangia. Súčasné vývojové línie červených rias sa vztvorili približne pred 550 mil. rokov. Mnohé druhy tvorili dôležitú súčasť koralových útesov od neskorého paleozoika (napr. Soleopra, známa z Kambria až jury). Počas jury sa zvyšovala ich diverzita a ostali významnou súčasťou koralových útesov aj V súčasnosti.

Dinosaury (Dinosauria) je nadrad plazov rôznej veľkosti, ktorí predstavovali pred 200 až 65 miliónmi rokov (teda počas takmer celých druhohôr) dominantné postavenie. Išlo väčšinou o suchozemské stavovce.

Vlastnosti

Napriek enormnej rôznorodosti je nadrad charakterizovaný napríklad týmito anatomickými znakmi: absencia postfrontálnych kostí, takmer alebo úplne otvorené acetabulum a bedrová jamka s dutinou. Podľa niektorých odborníkov však mohli poniektoré znaky vzniknúť až druhotne ako prispôsobenie dvojnohej chôdzi. Medzi ďalšie znaky dinosaurov patria napríklad zuby, ktoré sa im vymieňali po celý život (pokiaľ zuby druhotne nestratili).

Napriek skutočnosti, že dinosaury bývajú tradične ponímané ako plazy, kam z vývojového hľadiska aj patria, disponovali mnohými pre plazy netypickými znakmi. Ich nohy totiž netrčali do strán, ale boli umiestnené pod telom ako u dnešných cicavcov a vtákov, čo je energeticky oveľa výhodnejšie. Všetky dostupné dôkazy tiež svedčia o aktívnom a nezriedka vysoko organizovanom spôsobe života. Plazie ponímanie dinosaurov narúšajú aj stále ďalšie a ďalšie nálezy operených dinosaurov.

Bakteriofág (názov zložený zo slov "baktéria" a gréckeho φᾰγεῖν - phagein = "jesť, požierať") je vírus, ktorý je schopný infikovať baktérie. Zaužívaný je i skrátený názov fág. Bakteriofágy patria medzi nejrozšírenejšie organizmy planéty. Obyčajne sa bakretiofág skladá z vonkajšieho proteínového kapsidu, v ktorom je genetický materiál. Týmto genetickým materiálom môžu byť ssRNA, dsRNA, ssDNA, alebo dsDNA (predpony 'ss-' a 'ds-' označujú jednoduché a dvojité vlákno) okolo 5000 a 500 000 nukleotidov dlhé, s buď kruhovým alebo lineárnym usporiadaním. Bakteriofágy sú oveľa menšie ako nimi napádané baktérie. Obyčajne dosahujú veľkosť medzi 20 a 200 nm. V roku 1930 bola udelená Nobelová cena molekulárnemu biológovi Maxovi Delbrückovi za výskum bakteriofágov.

Predpokladá sa, že fágy sú najviac distribuovaná a rozmanitá entita v biosfére. Fágy sú všadeprítomné a možno ich nájsť vo všetkých rezervoároch bakteriálnych hostiteľov, ako je pôda alebo vnútornosti živočíchov. Jeden z najhustejších prírodných zdrojov pre fágy a ostatné vírusy je morská voda, kde bolo nájdených až 9×108 viriónov na mililiter v mikrobiálnom povlaku na hladine, a až 70% z morských baktérií môže byť nakazených fágmi. Bakretiofágy boli využívané približne 60 rokov v Sovietskom zväze a Východnej Európe ako alternatíva k antibiotikám. Dnes ich vidíme ako možnú liečbu proti kmeňom multirezistentných baktérií.

Molekulárna biológia je vedný odbor zaoberajúci sa biológiou na úrovni molekúl. Skúma zmeny v molekulárnej stavbe zložiek organizmu a ich účinky na životné procesy. Jej pole pôsobnosti sa prekrýva s inými oblasťami biológie a chémie, konkrétne najmä s genetikou a biochémiou. Molekulárna biológia sa zaoberá predovšetkým porozumením vzťahov medzi rôznymi bunkovými systémami, zahŕňajúc napríklad vzájomné vzťahy medzi DNA, RNA, proteosyntézou (tvorbou bielkovín), biosyntézou enzýmov, porozumeniu ako sú tieto interakcie regulované a skúma aj zákonitosti genetickej regulácie a genetický kód.

W.T. Astbury v odbornom časopise Nature opísal molekulárnu biológiu ako:

"...nie až tak technika ako koncepcia, koncepcia z hľadiska takzvaných jednoduchých vied s hlavnou ideou nájsť pod rozsiahlymi manifestáciami klasickej biológie zodpovedajúci molekulový plán. Zaoberá sa najmä formou biologických molekúl a .... je prevažne trojrozmerná a štruktúrna- čo však neznamená, že je iba rafináciou morfológie- musí tiež v rovnakú dobu skúmať aj vznik a funkciu."

Príbuznosť s ostatnými „molekulárnymi“ vednými odbormi biológie

Výskumníci v molekulárnej biológií využívajú techniky typické pre molekulárnu biológiu, no v čoraz väčšej miere ich kombinujú s technikami a myšlienkami používanými a obsiahnutými v genetike, biochémii a biofyzike. V súčasnosti už neexistuje pevná hranica medzi týmito disciplínami ako kedysi.

Ihličnatý les je les, v ktorom rastú prevažne ihličnaté stromy. Predstavujú najstaršie dodnes existujúce suchozemské spoločenstvo na svete. Za ihličnaté lesy môžeme označiť lesy, ktoré obsahujú minimálne 80-percentný podiel ihličnatých stromov. Preto sa k nim nezaraďujú napríklad dažďové pralesy mierneho pásma rastúce na Novom Zélande, v Tasmánii alebo v Južnej Amerike.

Ihličnaté stromy majú štíhle kmene, sú pružné, mnohé druhy dokážu odolať silnému vetru. Ihličiny sa dobre prispôsobili chladnému počasiu. Tvar týchto stromov umožňuje kĺzanie snehu z konárov. Vďaka štíhlym kmeňom i korunám dokážu rásť ihličnaté stromy blízko seba a tak sú tieto lesy pomerne husté. Na miestach kde preniká svetlo až na zem rastú borievky, machy, trávy, lišajníky. Pôda tu nie je veľmi bohatá na živiny. Chlad, veľa vlahy a menej úrodná pôda vyhovuje smrekom.

Ihličnatý les sa vyskytuje v dvoch hlavných oblastiach - severovýchodnoeurópsko-sibírskej a kanadskej. Ide o oblasti s kontinentálnym podnebím, silnými mrazmi, dlhotrvajúcou snehovou pokrývkou a mierne teplými letami. Tento typ ihličnatých lesov je tiež označovaný ako tajga.

Sepia apama (druh objavil a opísal John Edward Gray v roku 1849) je hlavonožec z čeľade sépiovitých predstavujúci najväčšieho zástupcu z približne 100 známych druhov sépií.

V dospelosti dorastá do dĺžky až 1,5 metra aj s chápadlami a váži až 10,5 kg (iné zdroje uvádzajú hmotnosť len medzi 5 až 6,5 kilogramov), samotná dĺžka plášťa je 520 milimetrov. Vyskytuje sa len v pribrežných vodách Austrálie, kde obýva všetky oblasti až do hĺbky 100 metrov.

V období rozmnožovania vytvára sépia spoločenstvá o niekoľko tisícoch jedincoch neďaleko juhoaustrálskeho mesta Whyalla, kde sú často hlavným predmetom zájmu potápačov a vedcov skúmajúcich ich chovanie. Jej koža má schopnosť meniť sfarbenie v závislosti na svojom okolí, čo jej dáva schopnosť vytvárať dokonalú kamufláž pred prípadnými predátormi. V núdzi je schopná vypustiť do vody veľké množstvo tmavého farbiva, ktoré sťaží jej zameranie, zmätie útočníka a umožní únik do bezpečia.

Ide o veľmi inteligentného dravca, ktorý požiera menšie ryby, kraby či iné kôrovce, ktoré chytí dvojicou dlhších chapadiel. Zvláštnosťou je, že Sepia apama má tri srdcia a modrú krv obsahujúcu hemocyanín.

Vnútorná telesná teplota mačky domácej je 38,0 – 39,5 stupňov Celzia a meria sa v konečníku lekárskym alebo veterinárnym teplomerom. Mačiatka a mladé zvieratá majú teplotu skôr vyššiu teplotu, dospelí kastráti skôr nižšiu.

Dychová frekvencia zdravej neunavenej mačky v kľude pri bežnej izbovej teplote sa pohybuje od 20 do 30 dychov za minútu.

Počet srdcových tepov je za rovnakých podmienok ako pri dychu 110 až 130 tepov za minútu. Pohlavne dospieva väčšina mačiek v 7 až 9 mesiaci, ale u niektorých jedincov môže dôjsť k pohlavnej dospelosti už po šiestom mesiaci. Takže je nutné od tohoto veku chovať mačky oddelene od kocúrov, aby nedošlo k nežiadúcemu spáreniu. Telesne mačky dospievajú oveľa neskôr a všeobecne sa považuje za vhodnú dobu k páreniu doba po 18. mesiacoch veku.

Rozsievky (lat. Bacillariophyceae) sú veľká trieda rôznobičíkatých rias. Sú to jednobunkové mikroskopické riasy s kremičitanovými schránkami - frustulami žijúce v sladkých aj morských vodách, výnimočne aj v pôde. Vyskytujú sa jednotlivo, alebo vytvárajú kolónie rôznych tvarov (vláknité, pásikovité, retiazkovité, vejárovité, kríčkovité, trsovité a iné). V nich bunky k sebe priliehajú, môžu byť spojené pomocou slizovitých vankúšikov či dlhých, vidlicovito delených stopiek. Nietkoré môžu byť uložené v slize alebo tuhých slizových rúrkach.

Schránka (frustula) je inkrustovaná oxidom kremičitým a je rozdelená na dve tvarovo rovnaké časti (misky): vrchnú epitéku a spodnú menšiu hypotéku. Každá polovica má plochú voľnú časť - valvu a prekrývajúci sa bočný pás - pleuru. Ten, na rozdiel od valvy, zvyčajne nebýva štruktúrovaný. Pri mikroskopovaní rozlišujeme pohľad na misku zhora, z valválnej strany (pozoruje sa epivalva alebo hypovalva) a pohľad bočný, z pleurálnej strany (pozoruje sa epipleura a hypopleura).

Ich odumieraním sa tvoria usadené horniny diatomity. Niektoré druhy sa pohybujú vďaka prúdeniu cytoplazmy v špeciálnej ryhe raphe. Podľa tvaru schránky sa delia na centrické a penátne. Rozsievky sú rozšírené na celom svete, patria medzi významných producentov biomasy. Doteraz bolo opísaných skoro tristo rodov a 10 až 12 tisíc druhov. Množstvo autorov sa však domnieva, že drvivá väčšina druhov rozsievok nebola dodnes opísaná, a že ich počet bude vyše milión, možno až 10 miliónov, a sú pravdepodobne najrozšírenejšími vodnými eukaryotmi na svete.

Tanierovka ušatá alebo medúza ušatá (Aurelia aurita) je najbežnejší druh medúzovca z rodu Aurelia. Ostatné druhy z rodu Aurelia popri Aurelii aurite sú: Aurelia labiata a Aurelia limbata.

Vyskytujú sa v Atlantickom, Severnom ľadovom a Tichom oceáne a sú bežné vo vodách Kalifornie, Japonska, a Východného pobrežia Spojených Štátov tak ako v Európe. Živočích môže dosahovať veľkosť do 15 centimetrov v priereze. Býva priehľadný. Svoju krásu získava svojou farebnou textúrou nachádzajúcou sa vnútri tela. Živí sa malými medúzami, planktónom a mäkkýšmi, ktoré chytá svojimi chápadlami, aby si ich dopravil do tela, kde ich strávi. Toto je však obmedzené jeho motorikou.

Mitochondriálna Eva je označenie pre ženu, ktorá je v materskej línii spoločným predkom všetkých dnes žijúcich ľudí. Jej mitochondriálna DNA (mtDNA) sa totiž postupným dedením z matky na ďalšie potomstvo v priebehu niekoľko tisíc rokov rozšírila medzi celú súčasnú ľudskú populáciu: každá mtDNA ktorejkoľvek dnes žijúcej osoby je odvodená od jej mtDNA. Mitochondriálna Eva je ženský protipól Adama chromozómu Y, teda posledného spoločného predka všetkých dnes žijúcich ľudí v otcovskej línii, hoci každý z nich žil v inej dobe.

Predpokladá sa, že žila zhruba pred 140 000 rokmi v miestach dnešnej Etiópie, Keni alebo Tanzánie. Tento odhad vychádza z výpočtov pomocou molekulárnych hodín s využitím korelácie uplynutého času od zistených genetických odchýlok.

Mitochondriálna Eva je posledným spoločným predkom všetkých ľudí, ktorých spája mitochondriálna DNA. Nejedná sa teda o posledného spoločného predka celého ľudstva. Hociktorý človek môže nájsť spojítko k poslednému spoločnému predkovi cez niektorého zo svojich rodičov, avšak k mitochondriálnej Eve vedie cesta iba cez materskú líniu. Z toho vyplýva, že žila oveľa skôr, než posledný spoločný predok celého ľudstva.

Zložené oko (facetové) je typ oka, ktoré je zložené z jednoduchých očiek. Je hlavným zrakovým orgánom u kôrovcov a úplnej väčšiny hmyzých dospelých jedincov. Pri veľkej väčšine vývojových štádií hmyzu s nedokonalú premenou (u vývojových štádií hmyzu s dokonalú premenou sa táto forma zraku nevyskytuje).

Tento druh zraku je zameraný na iné priority ako je tomu u človeka. Preto je vnímanie okolia výrazne odlišné. Veľkou výhodou zložených očí je schopnosť lepšie vnímať pohyb a veľký zorný uhol. Ďalšou výhodou je možnosť fungovania aj pri mikroskopickej veľkosti, kedy by efektívne funkciu jednoduchých očí znemožnil ohyb svetla na otvore zrenice. Aj pri značnej relatívnej veľkosti pokrývajú zložené oči len povrch hlavy. Nevýhodou zložených očí je ale výrazne slabšia ostrosť a mozaikovitosť pohľadu.

Zložené oči tvoria ommatídiá, čo sú jednotlivé, navzájom si podobné očká, ktorá samostatne vnímajú obraz. Každé z ommatídií je trvalo zamerané nepatrne iným smerom (jedinec nemôže ovplyvniť zameranie jednotlivého ommatídia). Z týchto jednotlivých obrazov potom živočích poskladá celkový obraz.

Trombín alebo Faktor IIa (FIIa) je enzým zo skupiny serínových proteáz, ktorý hrá kľúčovú úlohu v procese zrážania krvi (hemokoagulácie). Jeho najdôležitejšou úlohou v tomto procese je štiepiť fibrinogén a tým ho zmeniť z tekutej formy na vláknitú formu nazývanú fibrín. Trombín tiež aktivuje faktor VIII, ktorý tento vláknitý fibrín pospája do siete zachytávajúcej krvné telieska a tým zastavujúcej krvácanie. Okrem toho trombín plní ešte množstvo ďalších, sčasti pravdepodobne aj nepreskúmaných úloh a jeho účinky môžu byť v závislosti od podmienok tak koagulačné, ako aj antikoagulačné (protizrážanlivé).

Trombín patrí do chymotrypsínovej rodiny, čo je veľká skupina enzýmov, ktorá zahŕňa enzýmy zúčastňujúce sa procesov trávenia, krvnej koagulácie, bunkami sprostredkovanej imunity a bunkovej smrti, fibrinolýzy (rozkladu fibrínu), oplodnenia a embryonálneho vývoja. Do spustenia procesu hemokoagulácie sa v krvi nachádza v neaktívnej forme, ako tzv. protrombín, aby nedochádzalo k tvorbe krvných zrazenín vo vnútri ciev a k ich upchávaniu. Protrombín na aktívnu formu premení štiepenie vykonané komplexom formujúcim sa v procese hemokoagulácie, tzv. protrombokinázovým komplexom.

V aktívnej forme trombín pozostáva z dvojice polypeptidových reťazcov: ľahkého (A) s dĺžkou 36 aminokyselinových zvyškov a ťažkého (B) reťazca s dĺžkou 259 aminokyselinových zvyškov. Tieto reťazce sú spojené disulfidickými väzbami, čo je druh chemickej väzby tvoriacej sa medzi zvyškami dvoch aminokyselín cysteín. Aktivovaný trombín štiepi každý polypeptidový reťazec s poradím aminokyselín Leu-Val-Pro-Arg-Gly-Ser medzi zvyškami aminokyselín arginín a glycín. Táto vlastnosť mu okrem už uvedeného štiepenia fibrinogénu a aktivácie faktora VIII umožňuje aktivovať koagulačné faktory V, VII, XI a XIII; fibrinolytický inhibítor (TAFI) a proteázovo aktivované receptory PAR1 a PAR4. Efektívnosť týchto reakcií zvýši väzba sodíkového iónu (Na⁺) na špecifické, Na-väzobné miesto v trombíne. Celkove trombín štiepi dvanásť rôznych substrátov za asistencie piatich kofaktorov.

Národný park Sequoia (angl. Sequoia National Park) je národný park v pohorí Sierra Nevada, východne od kalifornského mesta Visalia v USA. Park bol založený 25. septembra 1890. Jeho rozloha je 1 635 km². Rozdiel medzi najvyšším a najnižším bodom je takmer 4 000 metrov pričom najvyššie položeným bodom parku je vrch Mount Whitney (4 417 m n. m.), ktorý je súčasne aj najvyšším bodom súvislej časti USA (okrem Aljašky). Národný park Sequoia susedí na severe s národným parkom Kings Canyon, s ktorým je spoločne v správe National Park Service.

Park je známy pre stromy sekvojovce mamutie, vrátane stromu generála Shermana, ktorý je najväčším stromom na svete. General Sherman rastie v Obrom lese, kde rastie aj päť z desiatich najväčších stromov na svete, podľa objemu dreva. Obrí les je spojený Cestou generálov s Grantovým hájom v Kings Canyone, kde rastie strom generála Granta a ďalšie sekvoje. Lesy Sekvojovcov mamutích sú časťou pralesa s rozlohou 81 921 ha, ktorý zasahuje do oboch národných parkov. Parky dodnes uchovávajú krajinu pripomínajúcu južnú Sierra Nevadu z časov pred príchodom európskych osadníkov.

Lotor palmový (lat. Birgus latro) je druh suchozemského pustovníckeho kraba a najväčší suchozemský článkonožec vôbec. Je rozšírených po celom Indickom a Tichom oceáne od Madagaskaru až po Pitcairnove ostrovy.

Biologický popis

Tento krab patrí do skupiny suchozemských kôrovcov. Aj keď patrí k pustovníckym krabom, v dospelosti už nepotrebuje na ochranu odhodenú lastúru mäkkýšov, pretože má vlastný, pomerne tuhý pancier. Ten na hlavovej časti môže dosiahnuť šírku takmer 200 mm.

Telo kraba je, rovnako ako u všetkých desaťnožcov, rozdelené na prednú čast (cephalothorax) a brušnú časť (abdomen). Predný pár nôh tvoria klepetá, z ktorých je ľavé väčšie ako pravé. Ďalšie dva páry nôh sú extrémne veľké s ostrými pazúrmi, ktoré slúžia najmä na šplhanie na kokosové palmy. Štvrtý pár nôh je menší, s pinzetovitými chápadlami na koncoch, ktorými sa mladé jedince pridŕžajú vo vnútri škrupiny alebo kokosového obalu, ktorý ich chráni. Dospelé jedince používajú tento pár nôh pri chôdzi alebo lezení. Posledný, najmenší pár, používajú samice na pridŕžanie vajíčok a samci pri párení. U jedincov z rôznych oblastí je možné pozorovať rôzne zafarbenie, od oranžovo-červeného po fialovo-modré. Je to spôsobené najmä diverzifikáciou prostredia, potravy a zloženia pôdy, ktorú obývajú a ktorá vplýva na zafarbenie.

Korytnačka písmenková ozdobná (Trachemys scripta elegans) je druh korytnačky z čeľade vodnice (Emydidae). Je jeden z najchovanejších druhov sladkovodných korytnačiek na svete.

Dejiny

Korytnačky písmenkové ozdobné objavil zrejme James Cook pri svojej plavbe a pár korytnačiek priviezol aj do Európy. Pravý odchov však začal až okolo roku 1656, keď sa objavila prvá zmienka o korytnačke, ktorá bola chovaná v zajatí. Dnes je korytnačka písmenková ozdobná v prírode slabo ohrozená a jej množstvo v odchove každým rokom pribúda.

Výskyt

Od juhovýchodu Spojených štátov cez Strednú Ameriku až po severozápad Južnej Ameriky.

Umelo vysadené populácie korytnačiek žijú a niekedy sa aj úspešne množia tiež v iných oblastiach s podobným podnebím. Často tak negatívne ovplyvňujú tamojšie živočíšne druhy (napr. v Čechách na Liberecku alebo v južnom Francúzsku).

Človek floreský (lat. Homo floresiensis, Homo sapiens floresiensis, (?)Homo erectus floresiensis), neformálne prezývaný „hobbit/hobit“ je podľa niektorých teórií samostatným druhom rodu Homo, odlišujúcim sa hlavne svojou malou postavou a mozgom, ktorý prežíval do relatívne nedávnej doby. Pomenovaný bol po indonézskom ostrove Flores, na ktorom boli objavené jeho pozostatky. Roku 2003 bola na ostrove v usadeninách jaskyne Liang Bua objavená jedna takmer kompletná čiastočne fosilizovaná kostra (označená podľa mena jaskyne a poradie objavu ako LB1) a jedna kompletná čeľusť (označená ako LB2), pochádzajúca z doby pred 18 000 rokmi (vrchný pleistocén). Tieto nálezy boli po prvýkrát publikované v októbri 2004. V ďalších rokoch vykopávky v jaskyni pokračovali a do konca roku 2008 archeológovia odkryli časti kostier celkom 14 jedincov a tiež malé nástroje, všetky pochádzajúce z obdobia pred 94 000 až 13 000 rokmi.

Objavitelia, antropológovia Peter Brown a Michael J. Morwood s kolegami, vyjadrili názor, že rad znakov kostry LB1 svedčia o tom, že ide o nový druh hominida, jeho priamym predchodcom bol snáď Homo erectus, a nazvali ho Homo floresiensis. Títo hominidi dosahovali aj v dospelosti výšku iba o niečo viac ako 1 meter. Ich extrémnu malú výšku objavitelia prisúdili tzv. ostrovnému nanizmu, ktorý spôsobuje, že tela veľkých druhov živočíchov sa v prostredí s obmedzenými potravinovými zdrojmi po niekoľkých generáciách zmenší. S ohľadom na dobu, z ktorej nálezy pochádzajú, by H. floresiensis bol súčasníkom Homo sapiens.

Hemoglobín (skratka Hb) je červené krvné farbivo. Tvorí najdôležitejšiu zložku erytrocytov (červených krviniek), v ktorých zaujíma približne 35 % objemu. Ide o hemoproteín, ktorý je schopný reverzibilne viazať molekulárny kyslík za vzniku oxyhemoglobínu a oxid uhličitý za vzniku karbaminohemoglobínu. Jeho hlavnou funkciou v organizme je transport týchto molekúl krvou z pľúc do orgánov a opačne.

Hemoglobín je zároveň jednou z najštudovanejších bielkovín v 20. storočí a jeho štúdium prinieslo niekoľko teoretických a praktických poznatkov, ktoré sú dodnes využívané všeobecne. Ide hlavne o všeobecné poznatky o bielkovinách, ktoré boli v dobe objavu štruktúry hemoglobínu veľmi obmedzené, a modely alosterickej modulácie navrhnuté na základe väzbovej krivky kyslíku na hemoglobín, ktoré sú dnes využívané v enzýmovej kinetike.

Makak dlhochvostý alebo makak krabožravý alebo makak jávsky (lat. Macaca fascicularis) je úzkonosý primát z čeľade mačiakovité (Cercopithecidae) a rodu makak (Macaca). Druh popísal Thomas Stamford Raffles roku 1821. Synonymum makak krabožravý poukazuje na to, že sa tento druh občas priživí aj krabmi alebo mäkkýšmi, väčšiu časť potravy však tvoria rôzne semená a ostatná rastlinná potrava. Samce sa od samíc líšia veľkosťou a „fúzami“. V skupine sa prejavuje matrilineárna hierarchia, samce tlupu opúšťajú po dosiahnutí puberty.

Na ostrove Bali bol makak dlhochvostý uctievaný ako božstvoa ľudia preňho stavali chrámy. Dnes je široko rozšírený v juhovýchodnej Ázii, kde sa rozčlenil do niekoľkých poddruhov. Vo voľnej prírode sa vyskytuje predovšetkým v pralesoch a mangrovoch, niekedy tiež na savanách alebo pri riekach. Nebojí sa vody, dokáže výborne plávať a hľadá v nej aj časť svojej potravy. Je používaný ako laboratórne zviera, na ktorom sa testujú lieky proti rôznym chorobám.

O pôvode druhov (angl. On the Origin of Species (by Means of Natural Selection, or the Preservation of Favoured Races in the Struggle for Life)); doslovný preklad O pôvode druhov (prírodným výberom, čiže uchovaním prospešných plemien v boji o život) je významné dielo vedeckej literatúry, ktoré publikoval Charles Darwin dňa 24. novembra 1859. Darwin v tejto knihe prvýkrát uverejnil svoju evolučnú teóriu, ktorá je založená na myšlienke, že princíp prežitia a vývinu všetkého živého spočíva v prirodzenom výbere, teda lepšom prispôsobení sa podmienkam, v ktorých jedinci žijú. Predložil množstvo dôkazov, že rozmanitosť života vznikla odlíšením vývoja jedincov zo spoločných predkov. Darwinova kniha vyvolala rozsiahlu diskusiu, nielen prírodovednú, ale aj filozofickú a teologickú. Aj keď teória v nej vyložená bola neskôr veľakrát modifikovaná, dopĺňaná a zdokonalená, jej základná myšlienka sa dodnes považuje za vedecké východisko pre pochopenie vývoja druhového bohatstva na našej planéte.

Nové biologické objavy vedci vysvetľovali rozličnými evolučnými teóriami už pred Darwinom. Idey o premene druhov viedli k sporom s veriacimi, ktorí zastávali názor, že druhy sú nemenná súčasť vopred danej hierarchie a človek je jedinečný, a nie je príbuzný so zvieratami. Počas prvej polovice 19. storočia zotrvávala úzka spätosť anglického prírodovedného hlavného prúdu s anglikánsku cirkvou. Veda bola totiž súčasť prirodzenej teológie. A tak hoci politické a teologické dôsledky evolučných teórií boli intenzívne diskutované a podpora týchto myšlienok medzi opozičnými biológmi aj verejnosťou postupne rástla, nezískala myšlienka o možnosti zmeny druhov na iné podporu hlavného prúdu vedcov.

Korytnačkotvaré (staršie korytnačky; lat. Testudinata, v niektorých systémoch Chelonia) sú rad z triedy plazy.

Korytnačky sa od ostatných plazov odlišujú predovšetkým tým, že je ich telo obvykle chránené kosteným pancierom, ktorý sa vyvinul z ich rebier. Do tohto radu sa zahrňuje aj niekoľko dnes už vyhynutých druhov. Najstaršie druhy korytnačiek žili pred zhruba 220 miliónmi rokov v období triasu (rod Odontochelys), čo z nich robí jednu z najstarších dosiaľ žijúcich skupín plazov (o mnoho viac než jaštery alebo hady). V dnešnej dobe je na svete asi 300 druhov korytnačiek, niektoré z nich sú silne ohrozené. Korytnačky sú studenokrvné živočíchy, čo znamená, že teplota ich tela sa mení podľa okolitého prostredia. Sú typicky dlhoveké, niektoré jedince sa dožili preukázateľne aj viac ako 180 rokov.

Anatómia a morfológia

Veľkosť korytnačiek sa značne líši. Morské druhy dorastajú obvykle do obrovských rozmerov, zatiaľčo sladkovodné korytnačky sú typicky ďaleko menšie (ale sú zaznamenané aj jedince 2 m dlhé). Suchozemské korytnačky môžu dorastať až do veľkosti korytnačiek morských. Najväčšou korytnačkou na svete je kožatka veľká, morská korytnačka, ktorá váži aj cez 900 kg a ktorej pancier je až 2 m dlhý. Najmenšou korytnačkou je Homopus signatus signatus (poddruh korytnačky trpasličej), ktorá meria necelých 8 cm a váži len 140 g.

Skladanie bielkovín/proteínov (iné názvy: zbaľovanie/zbalenie bielkovín/proteínov, folding (proteínov/bielkovín), zvinovanie/zvinutie bielkovín/proteínov, pozohýnanie bielkovín/proteínov (v priestore)) je proces, počas ktorého bielkovina nadobúda jej termodynamicky najstabilnejšiu a zároveň funkčnú, tzv. natívnu konformáciu (tvar). Počas zbaľovania jednotlivé časti bielkoviny vytvárajú sekundárne štruktúry, ktoré navzájom interagujú a vytvárajú terciárnu štruktúru, čiže definitívne usporiadanie danej bielkoviny v trojrozmernom priestore.

In vivo začína proces skladania kotranslačne, čiže už počas translácie bielkoviny na ribozóme. Bielkoviny, ktoré sa nestihnú zbaliť kotranslačne, sa môžu zbaliť spontánne, prípadne kotranslokačne, čiže počas prenosu do inej časti bunky, typicky do endoplazmatického retikula. Väčšina bielkovín však nie je schopných zbaliť sa spontánne a pomáhajú im v tom špecializované molekuly, tzv. šaperóny. Tieto molekuly sú tiež schopné pomôcť s foldingom zle zbalených bielkovín, čiže takých, ktoré nadobudli termodynamicky stabilnú, ale nie natívnu konformáciu.

In vitro je možné pozorovať kotranslačné skladanie v tzv. cell-free (bezbunkových) expresných systémoch, čo sú nástroje molekulárnej biológie, ktoré slúžia na expresiu bielkovín z DNA bez použitia buniek.

Jaseň štíhly (lat. Fraxinus excelsior) je listnatý strom z čeľade olivovité (Oleaceae). Je to európsky druh. Rastie od východu z Kaukazu a pohoria Alborz na najsevernejší výskyt v regióne Trondheimsfjord v Nórsku. Tento druh má veľké množstvo kultivarov a údajne je naturalizovaný na Novom Zélande a v rozptýlených lokalitách v Spojených štátoch a Kanade.

Opis

Ide o veľký listnatý strom rastúci do výšky 12 až 18 m (výnimočne do 43 m) s priemerom Kmeň (stonka)|kmeňa do 2 m (výnimočne na 3,5), s vysokou a úzkou korunou. Kôra na mladých stromoch je hladká a svetlošedá. Na starých stromoch sa stáva hustou s vertikálnymi prasklinami. Výhonky sú silné, zelenošedé, s čiernymi púčikmi (ktoré sa odlišujú od väčšiny ostatných druhov jaseňa, ktoré ich majú sivé alebo hnedé).

Zložené listy sú protistojné nepárno perovité, dlhé 20 až 35 cm, so 7 až 13 lístkami s hrubo zúbkovanými okrajmi, vajcovité až úzko eliptické, dlhé 3 – 12 cm a široké 0,8 – 3 cm, uložené na hlavnej stonke. Lístky majú hlavné stredné rebro s bielymi chĺpkami na spodnej strane. Nemá prílistky (stipulae). Tieto vlastnosti ho odlišujú od jarabiny vtáčej (Sorbus aucuparia), ktorá má listy uložené alternatívne so spárovanými prilístkami. Listy sú často posledné, ktoré sa otvárajú na jar, a prvé, ktoré padajú na jeseň, ak nenastane skorý mráz; nemajú výraznú jesennú farbu, často padajú matne zelené.

Vorvaň tuponosý (lat. Physeter macrocephalus, Physeter catodon, Physeter orthodon, Physeter australasianus, Catodon canadensis, Catodon sibbaldi) je najväčší druh zubatých veľrýb z čeľade vorvaňovité (Physeteridae). Predpokladá sa, že ide o vôbec najväčšie ozubené zviera na svete, aké kedy žilo – najväčší doložený jedinec pravdepodobne dosahoval až dĺžku 28 metrov a váhu 150 ton. Anglický názov sperm whale súvisí s mliečne bielou substanciou spermacet nachádzajúcou sa v jej hlave a pôvodne zamieňanou so spermatom. Obrovská hlava vorvaňa, jeho charakteristický tvar a v neposlednom rade hlavná úloha v románe Hermana Melvilla Moby Dick, viedla veľa ľudí k tomu, že ho považujú za archetyp veľryby. Čiastočne vďaka Melvillovi je vorvaň vo všeobecnosti spájaný s mýtickým Leviatanom z biblických príbehov.

Pomenovanie

Slovo „vorvaň“ v ruštine označuje tuk niektorých morských zvierat, ako sú veľryby a tulene. Pôvod staroruského „vorvoň“ ale jasný nie je, pravdepodobne je nórsky alebo laponský.

Historicky a v slovanských jazykoch (ruštine, poľštine) je veľryba známa tiež pod názvom kašalot. Toto slovo pochádza pôvodne z portugalského cachalote, pravdepodobne odvodeného z cachola, hovorovo „hlava.“ Vorvane boli v portugalskom atlantickom súostroví Azory až donedávna lovené.

Puma americká (lat. Puma concolor) je mäsožravec z čeľade mačkovité. Pumy sú veľké, skryté žijúci mačky, no napriek svojej veľkosti sú príbuznejšie menším mačkovitým šelmám ako levom alebo leopardom. V dospelosti zvyčajne váži od 20 do 80 kg, ale veľmi statné jedince vážia viac ako 100 kg. Na dĺžku meria zväčša 145 až 275 cm, zriedkavo až 290 cm (vrátane chvosta), v závislosti od toho, či ide o samca alebo samicu a o akú ide populáciu.

Vyznačuje sa sivým, béžovým, hnedým alebo červeným sfarbením srsti, mohutnými končatinami a pomerne malou hlavou. Ide o najprispôsobivejšiu americkú mačkovitú šelmu a na rozdiel od iných druhov mačiek môže žiť v rôznych prostrediach. Žije na rozsiahlom území Ameriky, od kanadského Yukonu až po najjužnejšiu časť Ánd v Južnej Amerike. Uprednostňuje husto zarastené biotopy, ale dokáže si poradiť aj v otvorenej a suchej krajine. Môže sa pohybovať v nadmorských výškach až do 5 800 metrov.

Puma je teritoriálna mačka a svoje územie si značí (trením, močom, trusom alebo škrabancami). Veľkosť teritória sa zmenšuje alebo zväčšuje v závislosti od prostredia, v ktorom sa puma pohybuje, a od koncentrácie koristi, s ktorou sa stretáva. Ako skúsený lovec a predátor si dokáže zaobstarať akúkoľvek dostupnú potravu. Živí sa kopytníkmi, najmä rôznymi druhmi jeleňov a ťavovitých. Napáda však aj menšie zvieratá, ako sú hlodavce, zajace, vtáky alebo ryby, ako aj hospodárske zvieratá. Ku svojej koristi sa snaží priblížiť na čo najkratšiu vzdialenosť, potom ju dostihne krátkym prudkým šprintom, skočí na ňu a usmrtí ju zahryznutím do krku. Často musí súperiť o potravu s väčšími šelmami, ako sú medvede grizly, medvede baribaly a jaguáre. Občas sa musí vysporiadať aj so svorkami vlkov alebo kojotov. Ľuďom sa zvyčajne vyhýba a útoky na ľudí sú veľmi zriedkavé.

Leopard snežný (iné názvy: irbis vrchovský, ľudovo alebo pomiestne irbis, ľudovo snežný leopard; lat. Panthera uncia alebo staršie Uncia uncia) je druh mačkovitej šelmy z podčeľade veľkých mačiek (Pantherinae) obývajúci horské pásma Strednej Ázie. V minulosti bol zaradený do monotypického rodu irbis (Uncia), dnes je v rode Panthera (2023).

Je to stredne veľká mačka s krátkymi končatinami, širokými labami a silným a veľmi dlhým chvostom. Má širokú, okrúhlu tvár a krátke, zaoblené uši. Srsť je svetlosivá až žltosivá s tmavými škvrnami a rozetami. Dĺžka hlavy a tela je 100 až 130 cm, plus dĺžka chvosta 80 až 100 cm. Telesná hmotnosť sa pohybuje od 25 do 75 kg.

Na život uprednostňuje horské oblasti a hornaté stepi, skalnaté krovinaté planiny a otvorené ihličnaté lesy v nadmorských výškach od 600 (Džungársky Alatau) do 6 000 (Himaláje) metrov. Je to teritoriálne zviera, ktorého územie môže mať rozlohu viac ako 1 000 km². Loví najmä kopytníky, ale aj menšie zvieratá, ako sú hlodavce, zajace a vtáky. Dôležitou súčasťou jeho potravy sú aj rastliny.

Ako jedna z mála mačkovitých šeliem má špecifické obdobie pôrodov, okolo mája. Mačiatka, zvyčajne dve alebo tri, sú po narodení slepé a veľmi zraniteľné, vážia približne 450 g. Matka sa o ne stará 18 až 22 mesiacov a odstavené sú vo veku 2 až 3 mesiacov.

V Červenom zozname IUCN je zaradený do zraniteľných druhov (2017). Vo voľnej prírode žije 4 000 až 8 700 jedincov. Hlavnými hrozbami sú strata prirodzeného prostredia, pokles populácie koristi a pytliactvo. V budúcnosti ho môže ohroziť aj zmena klímy.

Medveď hnedý (zastarano medveď obyčajný; lat. Ursus arctos) je druh cicavca z čeľade medveďovitých. Je to najrozšírenejší druh medveďa na svete. Obýva takmer celú Holarktídu. Podľa Medzinárodnej únie na ochranu prírody a prírodných zdrojov medveď hnedý patrí medzi najmenej ohrozené druhy, celková populácia je stabilná. Výskyt na Slovensku bol doIožený na 32,7 % územia.

Opis a charakteristika

Medvede hnedé sú silne stavané s typickým svalnatým hrbom v oblasti lopatiek. Na labách má nestiahnuteľné pazúry. Srsť medveďov hnedých sa líši v závislosti od poddruhu a môže byť svetlohnedá až krémovo zlatá, tmavo čokoládová, medovo hnedá, gaštanová až tmavo gaštanová, so striebristým, sivastým nádychom a nakoniec čierna so svetlejšími škvrnami na hlave a krku.

Fyzické parametre

Medveď hnedý je zo všetkých moderných medveďov najvariabilnejší vo veľkosti. Typická veľkosť závisí od toho, z ktorej populácie medveď pochádza, pretože väčšina uznaných poddruhov sa od seba výrazne líši. Je to spôsobené aj pohlavným dimorfizmom, keďže samce medveďa hnedého sú v priemere minimálne o 20–30 % väčšie a ťažšie ako samice. Existujú aj sezónne rozdiely, pričom najmenšiu hmotnosť dosahujú na jar kvôli pôstu počas hibernácie a najväčšiu hmotnosť koncom jesene, keď priberajú, aby boli dobre pripravené na ďalší zimný spánok.

Portál:Biológia/Odporúčaný článok/89

Portál:Biológia/Odporúčaný článok/90

Portál:Biológia/Odporúčaný článok/91

Portál:Biológia/Odporúčaný článok/92

Portál:Biológia/Odporúčaný článok/93

Portál:Biológia/Odporúčaný článok/94

Portál:Biológia/Odporúčaný článok/95

Portál:Biológia/Odporúčaný článok/96

Portál:Biológia/Odporúčaný článok/97

Portál:Biológia/Odporúčaný článok/98

Portál:Biológia/Odporúčaný článok/99

Portál:Biológia/Odporúčaný článok/100