Česko

	Česká republika
Vlajka	Znak
	Národné motto:; Pravda vítězí; (Slovenčina:Pravda víťazí)
	Štátna hymna:; Kde domov můj?
Miestny názov
• dlhý	Česká republika
• krátky	Česko
Hlavné mesto	Praha; 50°5′ s.š. 14°28′ v.d.
Najväčšie mesto	Praha
Úradné jazyky	čeština, slovenčina
Regionálne jazyky	slovenčina (čiastočne úradný jazyk na celom území), poľština (čiastočne úradný jazyk na časti územia), bulharčina, chorvátčina, maďarčina, nemčina, rómčina, rusínčina, ruština, gréčtina, srbčina, ukrajinčina (jazyky úradne uznaných národnostných menšín)
Demonym	Čech, Češka
Štátne zriadenie; Prezident; Predseda vlády	parlamentná republika; Petr Pavel; Petr Fiala
Vznik	1. január 1993
Susedia	Nemecko, Poľsko, Slovensko, Rakúsko
Rozloha; • celková; • voda (%)	; 78 866 km² (115.) ; 1 590 km² (2,0 %)
Počet obyvateľov; • odhad (2022); • sčítanie (2021); • hustota (2022)	; 10 526 937 (84.) ; 10 701 777; 134/km² (87.)
HDP; • celkový; • na hlavu (PKS)	2018; 237 997 mil. $ (49.); 36 784 $ (39.)
Index ľudského rozvoja (2021)	0,889 (32.) – veľmi vysoký
Mena	česká koruna (CZK)
Časové pásmo; • Letný čas	CET/SEČ (UTC+1); CEST/LSEČ (UTC+2)
Medzinárodný kód	CZE/CZ
Medzinárodná poznávacia značka	CZ
Internetová doména	.cz, .eu
Smerové telefónne číslo	+420

O iných významoch výrazu Česko pozri Česko (rozlišovacia stránka).

Súradnice: 49°30′S 16°00′V / 49,5°S 16°V / 49.5; 16

Česko, dlhý tvar Česká republika, je stredoeurópsky štát. Na západe susedí s Nemeckom, na severe s Poľskom, na juhovýchode so Slovenskom a na juhu s Rakúskom. Česko tvoria tri historické územia – Čechy, Morava a Sliezsko. Západnú časť zaberajú Čechy, východnú až po hranice so Slovenskom Morava. Severovýchodná časť Česka sa nazýva Sliezsko.

Podnebie má mierne a prechodné. Povrch tvoria pahorkatiny a niekoľko pohorí. Pohoria sú Krkonoše a Biele Karpaty. Najvyššia hora je Sněžka. Hlavné mesto je Praha, ďalšie veľkomestá sú Brno, Ostrava, Plzeň, Liberec a Olomouc. Česko je priemyselný štát, zo všetkých štátov Európskej únie tu priemysel tvorí najviac percent HDP.

Od roku 1999 je Česko členom NATO^[2] a od 1. mája 2004 je členom Európskej únie.^[3]

Dejiny

Bližšie informácie v hlavnom článku: Dejiny Česka

Pravek a starovek

Prvé doklady o tomto osídlení v podobe artefaktov siahajú až do staršej kamennej doby, zhruba 28 000 rokov pred Kr. Od 5. storočia pred Kr. obývali Česko Kelti, neskôr Germáni.

Stredovek a novovek

Svätý Václav, hlavný patrón českej krajiny

V 6. storočí na územie dnešného Česka prišli slovanské kmene. V 7. storočí založil franský kupec Samo prvú slovanskú ríšu, ktorá bola odpoveďou na útoky Avarov. Samo pochádzal zo sevonského kraja a po tom, ako sa osvedčil v boji, si ho Slovania zvolili na čelo svojho nového spolku. Kmeňový zväz Slovanov zaujímal územie dnešného Česka, časti východného Nemecka, južného Poľska, severného Rakúska a západného Slovenska. V roku 631 Samo v bitke pri Wogastisburgu proti franskému kráľovi Dagobertovi potvrdil svoje vodcovské schopnosti. Správy o týchto udalostiach sa zachovali len vo Fradegarovej kronike a jej neskorších odpisoch. Po zániku Samovej ríše sa české kmene osamostatnili a roztrietili. Zjednotené boli až v 10. storočí pod vedením dynastie Přemyslovcov. Územný rozsah, približne zodpovedajúci dnešnému územiu, bol dosiahnutý v 11. storočí po pripojení dnešnej Moravy a časti Sliezska. V roku 1085 bol za prvého českého kráľa korunovaný Vratislav I. Najväčší územný rozsah za vlády Přemyslovcov České kráľovstvo dosiahlo počas vlády Přemysla Otakara II.

Celé dnešné územie štátu patrilo k rímskonemeckej ríši počas celej jej existencie (10. stor. – 1806). Okrem toho Česko – podobne ako Uhorsko – v rokoch 1526 – 1918 patrilo k habsburskej monarchii, teda rakúskej monarchii, a tým pádom bolo v rokoch 1804 – 1867 zároveň súčasťou Rakúskeho cisárstva, v rokoch 1867 – 1918 bolo zároveň súčasťou Rakúsko-Uhorska.

Od 13. storočia do konca druhej svetovej vojny bolo územie Čiech, Moravy aj Sliezska (a najmä pohraničie nazývané tzv. Sudetmi) obývané Nemcami, z ktorých väčšina bola vysídlená po druhej svetovej vojne. Azda najvýznamnejším českým panovníkom bol rímskonemecký cisár Karol IV. v 14. storočí, ktorý mimoiné založil Karlovu univerzitu, nechal vybudovať Karlov most, hrad Karlštejn a pod. Za Karola IV. České kráľovstvo dosiahlo svoj najväčší územný rozmach (patrilo k nemu celé Sliezsko, Lužica a Brandenbursko). Brandenbursko česká kráľovská koruna stratila v roku 1415 a v v roku 1742 väčšinu Sliezska v prospech Pruska.

V 15. storočí sa v českých krajinách formovalo husitské reformné hnutie. V roku 1415 bol v Kostnici upálený Ján Hus. Situácia v českých krajinách sa vyhrotila a vypuklo husitské povstanie (1415 – 1436). Náboženské rozpory v českých krajinách pretrvávali aj po reformácii a v roku 1618 druhá pražská defenestrácia bola jednou z udalostí, ktorá iniciovala tridsaťročnú vojnou (1618 – 1648). Počnúc tridsaťročnou vojnou nastal asi na 150 rokov hlboký hospodársky, politický a kultúrny úpadok a silná germanizácia Česka. Koncom 18. storočia nastúpilo české národné obrodenie.

20. a 21. storočie

Prvý prezident ČSR Tomáš Garrigue Masaryk, filozof a sociológ

Po prehre Centrálnych mocností v prvej svetovej vojne a následného pádu monarchie vstúpili české krajiny 28. októbra 1918 spoločne so Slovenskom a Podkarpatskou Rusou (odhlasovanie pripojenia k Česko-Slovensku 8. mája 1919^[4]) do novej Česko-slovenskej republiky. Významnú úlohu na vzniku republiky mal český prof. Tomáš Garrigue Masaryk (1850 – 1937), Edvard Beneš (1884 – 1948), ale aj slovenský rodák Dr. Gen. Milan Rastislav Štefánik (1880 – 1919).

Obdobie tzv. prvej Československej republiky sa skončilo v roku 1938 po tom, čo nemecký diktátor Adolf Hitler so súhlasom Británie, Francúzska a Talianska Mníchovskou dohodou anektoval prevažne nemecky hovoriace územie Sudét. V priebehu tzv. druhej Česko-Slovenskej republiky bolo Viedenskou arbitrážou odčlenené ďalšie územie, tentoraz v prospech Poľska a Maďarska. Po tom, čo 14. marca 1939 vznikol samostatný Slovenský štát, bolo územie zvyšku Česka obsadené Nemeckou ríšou a 16. marca 1939 bol vyhlásený bol Protektorát Čechy a Morava. Počas druhej svetovej vojny došlo na území protektorátu k viacerým významným prejavom odporu proti okupácii (napr. atentát na R. Heydricha, Pražské povstanie v roku 1945).

Prezident Václav Havel, dramatik a disident

Po druhej svetovej vojne došlo k obnoveniu Česko-Slovenska. Po víťazstve Komunistickej strany vo voľbách v roku 1946 v Česku došlo k postupnému preberaniu moci v štáte, ktoré vyústilo do februárového prevratu roku 1948. 9. mája 1948 bola prijatá nová ľudovodemokratická ústava a bola nastolená bola komunistická diktatúra. Napriek tomu, že režim v roku 1960 prijal novú ústavu, v ktorej deklaroval vybudovanie socializmu a zmenu názvu štátu na Československú socialistickú republiku, sa pre krízu režimu v 60. rokoch započal reformný proces tzv. Pražskej jari. Proces bol ukončený inváziou spojeneckých vojsk Varšavskej zmluvy v auguste roku 1968. 1. januára 1969 ako jeden z následkov Pražskej jari vznikla federácia Česka a Slovenska. Väčšina ostatných výdobytkov reformného hnutia bola odstránená v období tzv. normalizácie. Totalitný režim odstránila až nežná revolúcia v roku 1989. Následne Česko-Slovensko pokojnou cestou 31. decembra 1992 zaniklo a 1. januára 1993 vznikly nezávislé nástupnícké štáty Česko a Slovensko. Už v roku 1993 Česko vstúpilo do Rady Európy a stalo sa pridruženým členom Európskej únie. 12. marca 1999 sa stalo členom severoatlantickej vojenskej aliancie NATO a 1. mája 2004 vstúpilo do Európskej únie.

Prírodné pomery

Satelitná snímka Česka

Česko má spoločné hranice so 4 krajinami. Na západe hraničí s Nemeckom v dĺžke asi 810,7 km, z toho so Saskom 453,9 km a s Bavorskom 356,8 km. Z juhu hraničí s Rakúskom v dĺžke 466,1 km, na východe so Slovenskom na 251,8 km dlhej hranici a na severe s Poľskom, pričom dĺžka hranice je podľa českých údajov 761,8 km, a podľa poľských údajov až 789,89 km.

Geografia

Bližšie informácie v hlavnom článku: Geografia Česka

Česko má rozlohu 78 866 km². Z celkovej plochy leží 52 817 km² (67 %) v nadmorskej výške do 500 m, 25 222 km² (32 %) vo výške 500 až 1 000 m a iba 827 km² (1,05 %) vo výške nad 1 000 m. Priemerná nadmorská výška je 430 m. Najnižšie položeným miestom je bod odtoku Labe z krajiny pri Hřensku, s výškou 115 m n. m. Najvyšším miestom je vrchol Sněžky, 1 602 m n. m. Najvyšším umelým bodom je vrchol televízneho vysielača na vrchu Praděd, 1 654 m n. m.

Z fyzicko-geografického hľadiska leží Česko na rozhraní dvoch horských sústav. Povrch Čiech, západnej a severnej Moravy vypĺňa Česká vysočina, majúca prevažne ráz pahorkatín a stredohorí (Šumava, Český les, Krušné hory a Sudety – Jizerské hory, Krkonoše, Orlické hory, Králický Sněžník, na Morave Jeseníky). Pásmo zníženín v smere Dyjsko-svratecký úval – Moravská brána oddeľuje Českú vysočinu od pohorí Západných Karpát (napr. Moravskosliezske Beskydy), ktoré zasahujú na východnú časť územia. Rieka Morava preteká cez široké zníženiny: Hornomoravský a Dolnomoravský úval. V povodí riek Labe je rozsiahlejšia rovinatá a nížinná oblasť Polabská nížina. Vnútri územia prevládajú pahorkatiny a vrchoviny. Z nich najrozsiahlejšia je Českomoravská vrchovina.

Pohľad na najvyšší vrch Sněžka (1 602 m) v pohorí Krkonoše

Výbežky Česka sú: ašský výbežok, šluknovský výbežok, frýdlantský výbežok, broumovský výbežok, javornický výbežok (tiež vidnavský výbežok), osoblažský výbežok a břeclavský výbežok (tiež Dyjský trojuholník, Podyjský roh).

Geológia

Bližšie informácie v článkoch: Geológia Českého masívu a Geológia Západných Karpát

Územie Česka tvoria dve rozsiahle geologické jednotky Český masív a Západné Karpaty.

Český masív je elevačná štruktúra tvorená predmezozoickým kryštalinikom s premenenými a vyvretými horninami a jeho sedimentárnym obalom. Je súčasťou hercýnskeho orogénu, no bol postihnutý aj mladšou zlomovou tektonikou. Člení sa na niekoľko oblastí: Moldanubickú, Kutnohorsko-svrateckú, Stredočeskú, Krušnohorskú, Lužickú a Moravsko-sliezsku oblasť^[5]. Tieto bloky prekambrického až paleozoického veku, boli spojené v priebehu hercýnskeho vrásnenia, pričom sa nasunuli smerom na sever na Východoeurópsku platformu.

Pravčická brána na území NP České Švýcarsko

V priebehu triasu bola oblasť prevažne vynorenou časťou Pangey a tvorila tzv. Vindelický val, ktorý oddeľoval alpídnu Tethýdu od platformného germánskeho vývoja na severe. Oblasť bola po zvyšok mezozoika striedavo zaplavovaná epikontinentálnym morom. Neskôr v priebehu terciéru sa na túto konsolidovanú oblasť nasunul z juhu a východu alpsko-karpatský orogén. Východná časť Českého masívu sa pod zaťažením príkrovmi flyšového pásma postupne ohýbala a spôsobila vznik karpatskej predhlbne. V kvartéri do oblasti zasahoval v priebehu ľadových dôb kontinentálny ľadovec, ktorý z oblasti Škandinávie priniesol početné bludné balvany a ďalší exotický materiál. Kvartérna pôdna pokrývka sa vyznačuje značnou variabilitou. Najrozšírenejším typom pôd v Česku sú hnedé pôdy.

Vodstvo

Rybník Rožmberk

Územie krajiny tvorí rozvodie oddeľujúce povodie Severného, Baltského a Čierneho mora. Hlavný rozvodný uzol je masív Králického Snežníka (1 423 m n. m.). Najvýznamnejšie rieky sú Labe (370 km) s Vltavou (433 km), v oblasti Moravy rieka Morava (246 km) s Dyjou (306 km) a v Sliezsku Odra (135 km) s Opavou (131 km). Splavné sú len Labe (od Chvaletíc) a Vltava od Prahy. Celková dĺžka splavných tokov je 303 km. Podzemné vody majú najväčšie zásoby v riečnych uloženinách Polabskej nížiny a moravských úvalov. Veľké bohatstvo minerálnych prameňov sa využíva v kúpeľoch na liečebné účely. Najviac kúpeľných miest je v západných Čechách. Jazerá ľadovcového pôvodu sú na Šumave (Čierne, Čertovo). Hospodársky význam majú rybníky založené väčšinou v 14. – 16. storočí (južné Čechy, Polabie, južná Morava, Ostravsko).^[6]

Klíma

Podnebie sa vyznačuje vzájomným prenikaním a miešaním oceánskych a kontinentálnych vplyvov. Je charakteristické západným prúdením s prevahou západných vetrov, intenzívnou cyklonálnou činnosťou a pomerne hojnými zrážkami. Najviac zrážok spadne vo vyšších pohoriach, najmä na ich náveternej strane. Prímorský vplyv sa prejavuje hlavne v Čechách a na Morave. V Sliezsku už pribúda vplyvov kontinentálnej klímy z východu. Veľký vplyv na podnebie má i nadmorská výška a reliéf.

Boubínsky prales na Šumave

Živá príroda

Flóra a fauna svedčí o vzájomnom prenikaní hlavných smerov ktorými sa v Európe šírilo rastlinstvo a živočíšstvo. Lesy sú prevažne ihličnaté a zaberajú asi 33 % celkovej rozlohy krajiny. Druhové zloženie lesov sa menilo vplyvom hospodárskej činnosti, ktorej výsledkom sú prevládajúce smrekové monokultúry. Výšková stupňovitosť rastlinstva je preto nezreteľná. Pôvodné bukovo-jedľové lesy sa zachovali len na malých plochách na Šumave. Z pôvodných živočíšnych druhov sa zachovala najmä jelenia a srnčia zver.^[6]

Politický systém

Poslanecká snemovňa Parlamentu Českej republiky, pôvodne Český zemský snem

Česko je demokratická parlamentná republika. Výkonnú moc má prezident a vláda, ktorá vydáva nariadenia a navrhuje zákony. Zodpovedá sa Poslaneckej snemovni. Hlavou štátu je prezident, volený každých päť rokov v prezidentských voľbách. Prezident navrhuje ústavných sudcov, ktorých musí schváliť Senát, za určitých podmienok môže rozpustiť Poslaneckú snemovňu a vetovať zákony (okrem ústavných). Takisto vymenúva predsedu vlády a ďalších jej členov na návrh predsedu. Prijíma demisiu predsedu vlády a jeho prostredníctvom aj od jednotlivých členov vlády.

Český parlament je dvojkomorový, s Poslaneckou snemovňou a Senátom. Do Poslaneckej snemovne sa volí 200 poslancov každé štyri roky na základe pomerného zastúpenia. Raz za dva roky sa voľbami obmení tretina Senátu na základe dvojkolových väčšinových volieb. Každý z 81 senátorov má šesťročný mandát.

Významnými českými politikmi boli napríklad František Palacký, Jiří František Buquoy, Rudolf Stadión, Felix Schwarzenberg, Karel Chotek, Karol III. Schwarzenberg, František Ladislav Rieger, Julius Grégr, Alois Pražák, Eugen Czernin, Antonín Randa, Karel Kramář, Tomáš Garigue Masaryk, Edvard Beneš, Antonín Švehla, Vlastimil Tusar, Jan Malypetr, Jan Šrámek, Richard Coundenhove-Kalergi, Václav Havel, Dagmar Burešová, Petr Pithart, Václav Klaus, Josef Lux, Miloš Zeman, Vladimír Špidla, Mirek Topolánek, Karel VII. Schwarzenberg, Bohuslav Sobotka, Miloš Vystrčil alebo Věra Jourová.

Zahraničné vzťahy

Budova Strakovej akadémie na Malej Strane v Prahe je sídlom vlády Českej republiky

Česko má zavedenú štruktúru zahraničných vzťahov. Je členom OSN, Európskej únie (EÚ), NATO, Organizácie pre hospodársku spoluprácu a rozvoj (OECD) a Rady Európy. Je pozorovateľom Organizácie amerických štátov.^[7] Všetky štáty (138 štátov k 3. máji 2016, z toho je deväť štátov zastúpených diplomatmi v hodnosti chargé d’affaires^[8]) a medzinárodné resp. nadštátne organizácie, ktoré majú diplomatické styky s Českou republikou, majú veľvyslanectvo v Prahe, a niektoré z nich majú generálne konzuláty alebo konzuláty v určitých mestách, najmä v Brne. Česko má v štátoch a u medzinárodných resp. nadnárodných organizácií, s ktorými má diplomatické styky, recipročne svoje veľvyslanectvá (ambasády) a konzuláty.

Hlavnú úlohu v zameriavaní a upresňovaní zahraničnej politiky majú premiér a minister zahraničných vecí. Pre zahraničnú politiku Českej republiky je zásadné členstvo v Európskej únii. Česká republika má silné väzby so Slovenskom, Poľskom a Maďarskom, okrem iného ako člen Visegrádskej skupiny. Rozsiahle styky má Česká republika so susedným Nemeckom a Rakúskom a ďalšími členskými štátmi Európskej únie, so Spojenými štátmi americkými as Izraelom. Po roku 2020 dochádza k posilňovaniu vzťahov s ázijskými demokratickými štátmi, napríklad s Taiwanom. Naopak zlé vzťahy má Česko dlhodobo s Ruskou federáciou, od roku 2021 Česko figuruje na oficiálnom ruskom zozname nepriateľských krajín. Problematické vzťahy má Česká republika aj s Čínskou ľudovou republikou.

Ministerstvo zahraničných vecí

Na prvý polrok 2009 prebralo Česko od Francúzska predsedníctvo Rade EÚ, ďalšie predsedníctvo sa odohralo roku 2022.

Českí predstavitelia podporujú disidentov v Barme, Bielorusku, Číne, Rusku, na Kube a v ďalších štátoch.

K slávnym českým diplomatom minulosti patrili napríklad Jaroslav Lev z Rožmitálu, Humprecht Ján Czernin, Václav Antonín Kounic-Rietberg, Filip Jozef Kinský, Karol Filip Schwarzenberg, Alois Lexa z Aehrentahlu, Otakar Czernin, Edvard Beneš, Kamil Krofta, Jan Masaryk, Jiří Hájek, Jiří Dienstbier, Luboš Dobrovský, Jozef Zieleniec, Michael Žantovský, Peter Kolář, Karel Schwarzenberg či Peter Pavel.^[9]

Ozbrojené sily

Podrobnejšie informácie nájdete v článku Armáda Českej republiky.

Armáda Českej republiky sa skladá z letectva, pozemných síl a podporných jednotiek. Prezident Českej republiky je formálne vrchným veliteľom ozbrojených síl, hlavný vplyv na ozbrojené sily však má ministerstvo obrany, vláda a generálny štáb. V roku 2004 bola zrušená základná vojenská služba a armáda sa tak stala plne profesionálnou organizáciou. 12. marca 1999 krajina vstúpila do Severoatlantickej aliancie, v rámci ktorej plní svoje vojenské záväzky. Počet aktívnych vojakov je približne 29 300 vrátane civilných zamestnancov.

Generálny štáb Armády Českej republiky

České jednotky sa podieľali na operáciách UNPROFOR, SFOR, EUFOR v Bosne a Hercegovine, KFOR v Kosove a ISAF v Afganistane. Českí vojaci pôsobia v Iraku, v pobaltských štátoch a na Slovensku.

Vysokú prestíž majú tradične českí vojenskí chemici (dnes 31. pluk radiačnej, chemickej a biologickej ochrany v Liberci). Od svojho prvého nasadenia v medzinárodných silách v operácii Púštna búrka roku 1991, patrí k hlavným českým príspevkom k spojeneckým akciám. Od roku 2003 libereckí chemici pravidelne velia mnohonárodnému práporu radiačnej, chemickej a biologickej ochrany Síl rýchlej reakcie NATO (NATO Response Force).

Výzbroj Armády Českej republiky zahŕňa nadzvukové stíhačky JAS-39 Gripen, bojové lietadlá Aero L-159 Alca, útočné helikoptéry Mil Mi-35, obrnené transportéry: Pandur II, BVP-1, BVP-2, OT-90 a modernizované tanky T-72M4CZ . V roku 2022 začala v súvislosti s vojnou na Ukrajine rozsiahla modernizácia českej armády.^[10]

Česká armáda podľa prieskumov verejnej mienky dlhodobo patrí k najdôveryhodnejším českým inštitúciám.^[11]

Najznámejšími českými, prípadne československými, vojakmi a vojvodcami minulosti boli Přemysl Otakar II., Ján Luxemburský, Ján Žižka, Albrecht z Valdštejna, Karel Filip Schwarzenberg, Josef Václav Radecký z Radče, Jozef Šnejdárek, Heliodor Píka, Ludvík Svoboda, Jan Kubiš, Jozef Gabčík, František Fajtl či Petr Pavel.

Ľudské práva

Sídlo Rádia Slobodná Európa v Prahe

Ľudské práva v Česku sú garantované Chartou základných práv a slobôd a medzinárodnými zmluvami o ľudských právach. Napriek tomu sa vyskytovali prípady porušovania ľudských práv ako diskriminácia rómskych detí, kvôli ktorým Európska komisia požiadala Česko o podanie vysvetlenia, alebo nezákonnej sterilizácie rómskych žien, za ktoré sa vláda ospravedlnila. Podľa komentára ombudsmana Stanislava Škrečka z roku 2020 je diskriminácia Rómov v súčasnosti len minimálna, čomu nasvedčuje štatistika podaných oznámení. Dochádza tiež k porušovaniu ľudských práv v niektorých zariadeniach pre seniorov av psychiatrických liečebniach.

Roku 2000 bol na ochranu základných práv a slobôd zriadený úrad Ombudsmana (ombudsmana). Autorita ombudsmana je však skôr neformálna.

Logo humanitárnej organizácie Človek v núdzi

Podľa indexu ekonomickej slobody, ktorý vytvára The Heritage Foundation a The Wall Street Journal, je Česko 24. najslobodnejšou krajinou na svete z hľadiska obchodu. Podľa Svetového indexu slobody tlače, vytváraného organizáciou Reporters without borders, má Česko 21. najslobodnejšie mediálne prostredie na svete. (Obaja údaje platia k roku 2016.)

Praha je sídlom Radio Free Europe/Radio Liberty. Na začiatku 90. rokov ju do Československa osobne pozval Václav Havel.

Osoby rovnakého pohlavia môžu v Česku uzavrieť tzv. registrované partnerstvo. Podľa prieskumov je väčšina obyvateľov dlhodobo pre uzákonenie plnohodnotného manželstva pre osoby rovnakého pohlavia, tento zákon však zatiaľ naráža na nesúhlas niektorých konzervatívnych strán.

K najznámejším českým aktivistom a podporovateľom ľudských práv patrí pražská rodáčka Berta von Suttnerová, ktorá za svoj pacifistický boj získala Nobelovu cenu za mier, filozof a prvý československý prezident Tomáš Garrigue Masaryk, študent Ján Palach, ktorý sa v roku 1969 upálil v proteste proti sovietskej okupácii, Karel Schwarzenberg, ktorý bol v rokoch 1984 až 1990 predsedom Medzinárodného helsinského výboru pre ľudské práva, Václav Havel, dlhoročný disident a neskorší prezident, sociologička a disidentka Jiřina Šiklová či Šimon Pánek, zakladateľ organizácie Človek v núdzi.

Ekonomika

Česká národná banka v Prahe

Česko je vyspelý priemyselno-poľnohospodársky štát. Známe je starou tradíciou priemyselnej výroby a rozvinutým poľnohospodárstvom. Hrubý domáci produkt na hlavu v parite kúpnej sily v roku 2010 dosiahol 82 % priemeru EÚ (EÚ 27). Zahraničný obchod Česka po veľa rokoch pasívnej bilancie vykázal v roku 2005 prebytok. Najväčšími obchodnými partnermi Česka sú susedné štáty Nemecko, Slovensko a Rakúsko.

Poľnohospodárska výroba takmer pokrýva domácu spotrebu. Viac ako dve pätiny rozlohy štátu tvorí orná pôda. Úrodné černozeme a hnedozeme sú rozšírené na Polabí a v moravských úvaloch. Pestujú sa na nich obilniny (pšenica, jačmeň, kukurica), zemiaky, cukrová repa, zelenina, ľan a repka. Svetovú povesť má pestovanie chmeľu a vinohradníctvo. Významným produktom a aj exportným tovarom je pivo. Základom živočíšnej výroby je chov kráv, ošípaných a hydiny, ďalej včelárstvo a chov sladkovodných rýb (najmä kaprov) v miestnych rybníkoch.

Ťažobný priemysel má v štruktúre ekonomiky klesajúci význam. K hlavným nerastným surovinám ťažených v Česku patrí čierne a hnedé uhlie (produkcia koksu), ďalej stavebné hmoty a urán. Výroba porcelánu je založená na ťažbe kvalitného kaolínu v okolí. V malom rozsahu sa tiež ťaží ropa a zemný plyn a ďalšie suroviny. Rozhodujúci objem ropy a zemného plynu sa však dováža z Ruska, ropa aj z bavorského Ingolstadtu.

Jadrová elektráreň Temelín, jedna z dvoch elektrární v krajine

Základom energetiky sú uhoľné a jadrové elektrárne (Temelín a Dukovany). Významnými priemyselnými centrami sú Praha, oblasť Brna, oblasť Ostravy a Plzne. Medzi dôležité odvetvia priemyslu patrí hutníctvo, strojárstvo, textilný priemysel, potravinársky priemysel, elektropriemysel a výroba dopravných prostriedkov. Najdynamickejšie sa rozvíjajúcim odvetvím je stavebníctvo, ťahačom vývozu je automobilový priemysel (značka Škoda).

Dôležitým sektorom sa stávajú služby. Najmä Praha priťahuje aj nadnárodné spoločnosti, ktoré tu zakladajú svoje stredoeurópske pobočky.^[12] Cestovný ruch je výrazným zdrojom príjmov Česka. Okrem Prahy a kúpeľných miest láka návštevníkov mnoho hradov, zámkov, stredovekých miest, chránených národných parkov a prírodných zvláštností. K nim patrí napríklad Moravský kras s priepasťou Macocha a jaskyňami, Český ráj s pieskovcovými skalnými útvarmi, zámok Hluboká nad Vltavou, krásne historické mesto Český Krumlov, kúpeľné mesto Karlove Vary, Boubínsky prales na Šumave a mnoho ďalších. Krajinu každoročne navštívi necelých 7 miliónov turistov. Tomu zodpovedá aj snaha o zlepšenie dopravnej infraštruktúry.^[13]

Hlavná stanica v Prahe

Doprava

Česká doprava je svojim výkonom rozvinutá. Železničná doprava má najvýznamnejšie postavenie v preprave nákladov. Železničná sieť sa radiálne zbieha do Prahy, kde je najväčší železničný uzol v štáte. Rozvoj automobilovej dopravy determinuje diaľničná sieť. Česko má približne 1 350 km diaľnic a rýchlostných komunikácií. Letecká doprava sa v súčasnosti uplatňuje najmä v medzinárodnom styku. Riečna doprava je na riekach Labe a Vltava. Labe plní funkciu riečnej cesty, ktorá slúži najmä vnútrozemskej doprave. Dĺžka vodných ciest je 677 km.^[6]

Obyvateľstvo

Folklórny súbor z južnej Moravy, nosiaci miestne kroje

V Česku žije 10,71 mil. obyvateľov. V porovnaní s európskymi krajinami patrí medzi stredne zaľudnené štáty. Priemerná hustota zaľudnenia je 134 obyv./km2. Osídlenie je však nerovnomerné. Medzi oblasti s najnižšou koncentráciou obyvateľstva patria pohraničné oblasti južných a západných Čiech, na severnej Morave a v Sliezsku Jesenicko a Osoblažsko. K hustot zaľudneným oblastiam patrí Praha so svojím zázemím, Polabie, Severočeská panva, Liberecko a východné Čechy, na Morave zasa priemyselná oblasť Ostravy a Brno so svojím okolím.^[6]

Počet obyvateľov Česka klesá. V poslednom období krajina vykazuje prirodzený úbytok. Veková štruktúra sa mení v prospech starších vekových kategórií. Vekové zloženie obyvateľstva je nasledujúce: vek do 14 rokov má 16%, vek 15-59 rokov 65%, 60 rokov a viac má 19% obyvateľstva. Stredná dĺžka života žien je 79 rokov, mužov 72 rokov.^[6]

Národnostné zloženie podľa sčítania ľudu v roku 2001 je: národnosť česká – 90,4 %, moravská – 4,9 %, sliezska – 0,1 %, slovenská – 1,4 %, poľská – 0,4 % nemecká – 0,2 %, ukrajinská – 0,5 %, vietnamská – 0,3 %, rómska – 0,1 %.

Podľa vierovyznania tvoria: ateisti – 59 %, Rímskokatolícka cirkev – 26,8 %, Českobratrská církev evangelická – 1,2 %, Cirkev československá husitská – 1 %, nezistená – 8,8 %. Pôsobí tu aj mnoho iných menších kresťanských cirkví, napr. Sliezska cirkev evanjelická a. v., starokatolícka cirkev a iné. Česko je vplyvom dlhého spoločensko-historického vývoja krajina s najnižším podielom veriacich na svete.

Sídla

Česko má pomerne hustú sídelnú sieť. Rozhodujúci podiel na počte obcí majú mestá nad 5 000 obyvateľov, v ktorých žije 71% obyvateľstva krajiny. Z hľadiska sídelnej štruktúry má Česko 6 veľkomiest nad 100 000. Okrem hlavného mesta Prahy k nim patrí Brno, Ostrava, Plzeň, Liberec a Olomouc. Dlhšie trvajúcim trendom je vyľudňovanie vidieka.

Najväčšie mestá podľa počtu obyvateľov

Administratívne členenie

Pozri aj: Kraj (Česko)

Juhočeský kraj

Stredočeský kraj

Praha

Kraj Vysočina

Juhomoravský
kraj

Plzenský kraj

Úsťanský kraj

Karlovarský
kraj

Královohradecký
kraj

Liberecký kraj

Moravskosliezsky
kraj

Olomoucký
kraj

Pardubický kraj

Zlínsky kraj

Nemecko

Poľsko

Slovensko

Rakúsko

Od 1. januára 2000 bolo upravené na 14 samosprávnych krajov.

Kultúra

Literatúra

Pozri aj: Česká literatúra

Jan Amos Komenský, pedagóg, filozof, spisovateľ

Česká literatúra je literatúra písaná príslušníkmi českého etnika a iných etník písaná na území českého štátu. Je písaná nielen česky, ale tiež starosloviensky, latinsky a nemecky. K českej literatúre sa počíta tiež literatúra písaná Čechmi v zahraničí alebo po česky príslušníkmi iných etník.

Literárne dejiny začínajú ústnou tradíciou, v ktorej vyniká povesť o praotcovi Čechovi, Krokovi, Libuši, Přemyslovi Oráčovi a "dívčí válce". Počiatky písanej literatúry súvisia s činnosťou Konštantína Filozofa a jeho brata Metoda na Veľkej Morave. Tí spolu so svojimi žiakmi vytvorili, v staroslovienčine a za pomoci písma hlaholiky, prvé české literárne pamiatky (Proglas, Život Metoda, Život Konštantínov). Po vyhnaní tejto skupiny z Moravy začala kľúčovú úlohu zohrávať latinčina, vznikali v nej legendy (Kristiánova legenda), kroniky (Kosmova Kronika Čechov) aj iné žánre (napr. Vita Caroli, vlastný životopis kráľa Karla IV.). Prvými významnými česky písanými textami boli Alexandreida a Dalimilova kronika. Prvými autormi, ktorí písali aj česky a ktorí došli svetového ohlasu boli Jan Hus, jeden zo zakladateľov európskej reformácie a Jan Amos Komenský, najvýznamnejší predstaviteľ humanizmu v českej literatúre. Ďalšími významnými autormi reformácie boli Jeroným Pražský a Petr Chelčický. Po porážke stavovského povstania v bitke na Bielej hore roku 1620 nastalo zložité obdobie vytláčania a odumierania češtiny. Proti tomu sa v barokovej ére postavil Bohuslav Balbín.

Franz Kafka

Ústup češtiny však zastavil až proces tzv. Národného obrodenia, ktorý začal na konci 18. storočia. Kľúčovou postavou prvej etapy obrodenia bol lingvista Josef Dobrovský. V druhej etape to boli Josef Jungmann, ktorý kládol dôraz na jazykovú koncepciu národa, a Slovák Pavol Jozef Šafárik, predstaviteľ panslovanských tendencií (všetci Slovania sú jeden národ). Vtedy sa začala objavovať tiež už prvá svojbytná literatúra (česky píšuci Slovák Ján Kollár, František Ladislav Čelakovský). Proces vyvrcholil v tretej etape, kedy František Palacký a Karel Havlíček Borovský dokončili koncept českého národa politicky a kedy vznikli aj vrcholné literárne diela , či už básnické (Havlíček, Karel Hynek Mácha, Karel Jaromír Erben), prozaické (Božena Němcová), či divadelné (Josef Kajetán Tyl, Karel Sabina).

Milan Kundera

V druhej polovici 19. storočia sa literárny život začal prudko rozvíjať, vznikali skupiny s rôznym programom – Májovci (Jan Neruda), ruchovci (Svatopluk Čech), lumírovci (Jaroslav Vrchlický, Julius Zeyer), realisti (Alois Jirásek), česká moderna (Antonín Sova, Otokar Březina) či tzv. anarchistickí buriči (Viktor Dyk, Petr Bezruč). Od konca 19. storočia začínala tiež prekvitať nemecky písaná literatúra (najmä v Prahe), ktorá sa stala svetovým fenoménom, predovšetkým vďaka Franzovi Kafkovi (Proces, Zámok, Amerika), ale aj iným (Rainer Maria Rilke, Gustav Meyrink, Franz Werfel, Max Brod, Egon Erwin Kisch, Karl Kraus). V prvej polovici 20. storočia si vydobyli svetový význam aj česky píšuci tvorcovia, predovšetkým Jaroslav Hašek (Osudy dobrého vojaka Švejka) a Karel Čapek (napr. Vojna s mloky). Silná bola tiež ľavicová avantgarda, ktorá sa združila do spolku Devětsil, ktorý sa venoval najprv proletárskej poézii, neskôr vymyslel smer poetizmus, aby väčšina autorov nakoniec prešla k surrealizmu. Členom Devětsilu bol aj Jaroslav Seifert, doteraz jediný Čech ocenený Nobelovou cenou za literatúru (roka 1984). K ďalším významným členom patrili Jiří Wolker, Vítězslav Nezval, Vladislav Vančura, František Halas a Karel Teige. Mimo avantgardné kruhy stáli napr. Ivan Olbracht alebo Vladimír Holan. V druhej polovici 20. storočia sa najväčšieho ohlasu dostalo Milanovi Kunderovi (Neznesiteľná ľahkosť bytia) a Bohumilu Hrabalovi. Literatúra sa vtedy z politických dôvodov (najmä po sovietskej okupácii roku 1968) rozdelila na exilovú, samizdatovú a oficiálnu. K významným exilovým autorom okrem Kunderu patrili Pavel Kohout, Josef Škvorecký a Arnošt Lustig. Samizdatová literatúra sa štiepila na disent spätý najmä s Chartou 77 (Václav Havel, Ivan Klíma, Ludvík Vaculík) a tzv. underground (Egon Bondy, Ivan Martin Jirous). Z oficiálnych prozaikov dosiahol najväčšieho medzinárodného ohlasu spolu s Hrabalom Ladislav Fuks. Po nežnej revolúcii z roku 1989 toto rozdelenie literárneho života padlo. Z nových autorov sa po roku 1989 najviac presadil Patrik Ouředník a Jáchym Topol.

Národné divadlo Praha

Divadlo

Pozri aj: České divadlo

České divadelníctvo má korene už v stredoveku. Najstarším dochovaným dramatickým dielom s využitím češtiny je zlomok česko-latinskej hry zo 14. storočia, zvanej zvyčajne mastičkář.

Českí hudobníci na slávnosti Pošumavská dudácká muzika

Hudba

Česká hudba má svoje korene v najmenej 1000 rokov starej duchovnej hudbe. Najstaršia duchovná pieseň v českých krajinách bola staroslovienska: Hospodine, pomiluj ny. Vznikla na konci 10. storočia, alebo začiatku 11. storočia. Pôvod je zreteľne starosloviensky, prenikli do nej však aj prvky staročeštiny (zrejme v priebehu času). Prvá duchovná pieseň vo staročeštine – Svatováclavský chorál – vznikla v 12. storočí. Husitskú piesňovú tvorbu, teda tvorbu prelomu 14. a 15. storočia, zachoval Jistebnický kancionál (Ktož sú boží bojovníci).

Dôležitou etapou vo vývoji hudby bol barok (17. a 18. storočia). Za prvých českých hudobných skladateľov možno považovať barokových tvorcov ako boli Heinrich Biber, Antonín Rejcha, Jan Václav Stamic, Josef Mysliveček, Jan Dismas Zelenka, Jan Ladislav Dusík, Jiří Antonín Benda, František Xaver Richter či Jan Křtitel Vaňhal.

Antonín Dvořák

Toto bola základňa, na ktorej sa v druhej polovici 19. storočia mohli postaviť kľúčoví predstavitelia romantickej vážnej hudby, predovšetkým Bedřich Smetana (Má vlast, Prodaná nevesta) a Antonín Dvořák, najslávnejší český skladateľ vo svete (Novosvětská, Rusalka, Slovanské tance).

Rudolfinum koncertná sála v Prahe

Na nich nadviazali autori modernej vážnej hudby Leoš Janáček (Jenůfa, Káťa Kabanová), Bohuslav Martinů, Josef Suk, Vítězslav Novák, Zdeněk Fibich, Josef Bohuslav Foerster, Alois Hába, Ervín Schulhoff, Pavel Haas alebo Viktor Ullmann. Na Morave sa narodil svetovo preslávený skladateľ Gustav Mahler.

Presadili sa aj interpreti. Dirigenti Rafael Kubelík, Václav Talich, Václav Neumann alebo Karel Ančerl. Huslisti Jan Kubelík a František Benda. Violončelista David Popper, klaviristi Alice Herz-Sommerová a Rudolf Serkin. Tiež speváčky Ema Destinnová a Magdalena Kožená, z telies potom orchester Česká filharmónia.

Česi a českí rodáci sa presadili aj v iných hudobných žánroch. V popu Jan Hammer, Karel Svoboda či Karel Gott, v dychovej hudbe Julius Fučík (Vjazd gladiátorov) či Jaromír Vejvoda (Škoda lásky), vo folku Karel Kryl, v jazzu Jaroslav Ježek alebo Miroslav Vitouš, v operete Oskar Nedbal, Ralph Benatzky alebo Rudolf Friml.

Krátko po druhej svetovej vojne vznikol významný hudobný festival vážnej hudby Pražská jar, ktorý sa tradične koná v Obecnom dome, Rudolfíne.

Režisér Miloš Forman

Filmupraviť | upraviť zdroj

Česka kinematografia je súhrnné označenie pre filmy natočené na území Česko-Slovenska a Česka.

Medzinárodného ohlasu dosiahla v 60. rokoch 20. storočia česko-slovenská nová vlna (Miloš Forman, Věra Chytilová, Jiří Menzel, Ján Kadár, Elmar Klos, Jaromil Jireš, František Vláčil, Vojtěch Jasný, Juraj Jakubisko, Juraj Herz, Ivan Passer, Jan Němec). Vážnejšie umelecké ambície sa podarilo v rovnakej dobe naplniť Karlovi Kachyňovi, Otakaru Vávrovi, Jiřímu Krejčíkovi alebo Karlovi Zemanovi.

Výtvarné umenieupraviť | upraviť zdroj

Jar (1896), secesný plagát Alfonza Muchu

Autoportrét barokového maliara Petra Brandla

Na počiatku dejín výtvarného umenia na území súčasného Česka stojí soška Věstonickej venuše, zrejme najstaršia keramická soška na svete, ktorá vznikla v mladšom paleolite a bola nájdená roku 1925 na južnej Morave. Najvýznamnejším gotickým tvorcom bol Majster Theodorik, ktorý sa preslávil výzdobou hradu Karlštejn. V baroku to boli Karel Škréta, Ján Kupecký, Petr Brandl, Anton Raphael Mengs a Václav Hollar, ktorý sa preslávil svojimi rytinami. Vrcholná sochárska diela v tej ére vytvorili Matyáš Bernard Braun a Ferdinand Maxmilián Brokoff.

V polovici 19. storočia do českých krajín dorazila vlna romantizmu. Najvýznamnejším predstaviteľom maliarskeho romantizmu v Česku bol Josef Mánes, dnes známy predovšetkým vďaka výzdobe pražského orloja. Sa 70. a 80. rokmi nastúpila tzv. Generácie Národného divadla, teda tvorcovia, ktorí sa nejako podieľali na výzdobe práve stavané "Zlaté kapličky": Medzi nimi sa najväčšieho medzinárodného ohlasu dostalo Mikolášu Alšovi. K ďalším členom generácie patrili maliar Václav Brožík alebo sochár Josef Václav Myslbek, tvorca sochy sv. Václava na Václavskom námestí v Prahe. Na konci 19. storočia prišla vlna secesie. V českom prostredí zohrala mimoriadnu úlohu. Jej hlavný predstaviteľ, Alfons Mucha, je dnes najznámejším českým maliarom vo svete. Mucha sa preslávil okrem svojich známych plagátov tiež cyklom 20 veľkoformátových obrazov Slovanská epopej. K secesii možno radiť aj dielo Maxa Švabinského.

Proti klasickým technikám maľby sa na konci storočia začali búriť nové smery. Predovšetkým expresionizmus. Do českej expresionistickej skupiny Osma patrili Bohumil Kubišta či Emil Filla. Členovia Osmy potom prechádzali ku kubizmu, ďalšiemu novému avantgardnému smeru. Ako kubista začínal aj František Kupka, ktorý však nakoniec sa preslávil predovšetkým ako priekopník abstraktné maľby. Doznievajúci kubizmus hľadajúci nové formy vyjadrenia bol pestovaný v skupine Tvrdošijní (Josef Čapek, Jan Zrzavý). Členovia avantgardného Devětsilu sa potom nadchli pre surrealizmus (Toyen). V druhej polovici 20. storočia prápor surrealizmu držal najmä Jan Švankmajer.

Knižné ilustrácie preslávili napríklad Josefa Ladu, Zdeňka Buriana alebo Adolfa Borna. Najznámejšími predstaviteľmi umeleckej fotografie sú František Drtikol, Josef Sudek, Jan Saudek či Josef Koudelka.

Referencieupraviť | upraviť zdroj

↑ V súvislosti so širokou zrozumiteľnosťou slovenčiny umožňuje český právny poriadok používať slovenčinu, na rozdiel od iných menšinových jazykov, bez prekladateľa či tlmočníka v právnych a úradných úkonoch. Týka sa to mnohých aspektov spoločenského života na celom území Česka. Napríklad Správny poriadok (zákon č. 500/2004 Zb.) stanovuje: "V řízení se jedná a písemnosti se vyhotovují v českém jazyce. Účastníci řízení mohou jednat a písemnosti mohou být předkládány i v jazyce slovenském" (§16, odsek 1). Zákon 337/1992 Zb. o správe daní a poplatkov „Úřední jazyk: Před správcem daně se jedná v jazyce českém nebo slovenském. Veškerá písemná podání se předkládají v češtině nebo slovenštině..." (§ 3, odsek 1). Portál veřejné správy České republiky online. portal.gov.cz, cit. 2010-04-03. Dostupné online.
↑ NATO e-Library: Basic texts
↑ http://europa.eu/abc/governments/index_en.htm
↑ Preclík, Vratislav. Masaryk a legie (Masaryk and legions), váz. kniha, 219 pages, first issue vydalo nakladatelství Paris Karviná, Žižkova 2379 (734 01 Karviná) ve spolupráci s Masarykovým demokratickým hnutím (Masaryk Democratic Movement, Prague), 2019, ISBN 978-80-87173-47-3, pages 35 – 53, 106 – 107, 111 – 112, 124 – 125, 128, 129, 132, 140 – 148, 184 – 199.
↑ Kachlík, V., 2003: Geologický vývoj území České republiky. Doplněk k publikaci „Příprava hlubinného úložiště radioaktivního odpadu a vyhořelého jaderného paliva“ SURAO, Praha, 54 s.
↑ ^a ^b ^c ^d ^e GAJDOŠ, A. a KOL.. Regionálna geografia Európy. 1. vyd. Banská Bystrica : Veda, 2013. S. 47-60.
↑ The Czech Republic's Membership in International Organizations online. United States State Department, cit. 2015-08-08. Dostupné online.
↑ Ministry of Foreign Affairs of the Czech Republic. Diplomatic Protocol, Diplomatic List, May 3, 2016. http://www.mzv.cz/file/442309/DL2016_05_03.pdf (anglicky).
↑ Ministři a ministerstvo v historii | Ministerstvo zahraničních věcí České republiky online. www.mzv.cz, cit. 2023-02-05. Dostupné online.
↑ Modernizace armády v roce 2023: Nové vrtulníky, rozhodne se o koupi stíhaček - Seznam Zprávy online. www.seznamzpravy.cz, cit. 2023-02-05. Dostupné online.
↑ CVVM: Lidé nejvíc důvěřují policii a armádě, naopak nejméně politickým stranám | ČeskéNoviny.cz online. www.ceskenoviny.cz, cit. 2023-02-05. Dostupné online. (po česky)
↑ ZUBRICZKÝ, G.. Geografia štátov sveta. 1. vyd. Bratislava : Mapa Slovakia, 2009. S. 34.
↑ ZAŤKOVÁ, M. a KOL.. Geografia Európy, tercia. 1. vyd. Bratislava : Poľana, 2001. S. 33-36.
↑ Počet obyvatel v obcích České republiky k 1.1.2014 online. Praha: Český statistický úřad, 2014-04-30, cit. 2014-04-30. Dostupné online.
↑ Sčítání lidu 2011 online. Český statistický úřad, cit. 2012-05-08. Dostupné online.
↑ Statistická data ČSÚ online. Český statistický úřad. Dostupné online. Zdroj:
Text je dostupný za podmienok Creative Commons Attribution/Share-Alike License 3.0 Unported; prípadne za ďalších podmienok. Podrobnejšie informácie nájdete na stránke Podmienky použitia.

Zdroj: Wikipedia.org - čítajte viac o Česko

Navigácia: Hry > Hry s kockami >

Listák

Zoznamy

Príbuzné výrazy:

Kategorie:Život
Kategorie:Dorozumívání
Kategorie:Geografie
Kategorie:Historie
Kategorie:Hlavní kategorie
Kategorie:Informace
Kategorie:Kultura
Kategorie:Lidé
Kategorie:Matematika
Kategorie:Příroda
Kategorie:Politika
Kategorie:Právo
Kategorie:Rekordy
Kategorie:Seznamy
Kategorie:Společnost
Kategorie:Sport
Kategorie:Technika
Kategorie:Umění
Kategorie:Věda
Kategorie:Vojenství
Kategorie:Vzdělávání
Kategorie:Zdravotnictví
KDU-ČSL
Klára Long Slámová
Klasifikace jednoduchých konečných grup
Komunistická strana Čech a Moravy
Komunistická strana Československa
Komunistická strana Slovenska (1948)
Konstituční monarchie
Kryptografie
Kryptoměna
Krystalografie
Krystalová mřížka
Květa Matušovská
Kvantová teorie pole
Kyjov
Ladislav Trojan
Lawrence Livermore National Laboratory
Legislativní rada vlády
Liberálně ekologická strana
Libor Michálek
Lionel Messi
List Jaromíra Soukupa
Londýnská konvence proti znečišťování moří
Lotyšská národní knihovna
Lukáš Vágner (politik)
MAFRA
Majetín
Manipulátoři.cz
Marek Hilšer
Marek Hilšer do Senátu
Markéta Monsportová
Martin Červíček
Martin Šmída
Martin Kuba
Martin Maleček (1972)
Martin Netolický
Martin Půta
Matematika
Maxi Jazz
Mendelova univerzita v Brně
Mexiko
Michaela Matoušková
Milan Štěch
Miloš Knor
Miloš Zeman
Miloslava Kalibová
Miloslava Rutová
Ministerstvo spravedlnosti České republiky
Ministerstvo vnitra České republiky
Ministr bez portfeje
Ministr financí
Mistrovství světa ve fotbale 1986
Mistrovství světa ve fotbale 2022
Množina
Moderátor (profese)
Molekula
Moravané (politická strana)
Moravské zemské hnutí
Most (město)
Muhammad Rezá Pahlaví
Nápověda:Úvod
Nápověda:Úvod pro nováčky
Nápověda:Obsah
Národní demokracie (Česko)
Národní park Everglades
Násobení
Nadace Wikimedia
Nejvyšší správní soud České republiky
Nestraníci (politické hnutí)
Nominace
Novelizace Ústavy České republiky zavádějící přímou volbu prezidenta republiky
Novinky.cz
Občanská demokratická strana
Občanství
Olga Sehnalová
Olomouc
Ombudsman
Orion (kosmická loď)
Oslavice
Písek (město)
Předseda Senátu Parlamentu České republiky
Předseda vojenského výboru NATO
Přemysl Mališ
Přerov
Pardubice
Pargamotéka
Parlament České republiky
Pavel Bulíček
Pavel Fischer
Pavel Janoušek (politik)
Pavel Juříček
Pavel Plzák
Pavel Zítko
Pedro Castillo
Peru
Petice
Petra Pecková
Petrohrad
Petr Kulhánek (politik)
Petr Pavel
Plzeňský kraj
Polynomická rovnice
Portál:Česko
Portál:Aktuality
Portál:Doprava
Portál:Geografie
Portál:Historie
Portál:Kultura
Portál:Lidé
Portál:Náboženství
Portál:Obsah
Portál:Příroda
Portál:Politika
Portál:Sport
Portable Document Format
Poslanec
Poslanecká sněmovna Parlamentu České republiky
Pragmatická sankce
Prezident České republiky
Protestantismus
Protesty v Íránu (2022)
Q3497179#identifiers
Q3497179#identifiers|Editovat na Wikidatech
Racionální číslo
Radim Holiš
Referendum o přistoupení České republiky k Evropské unii
Reflex (časopis)
Regulární matice
Rektor Univerzity Karlovy
Reprezentace (grupa)
Robert Fico
Robert Pynsent
Roman Onderka
Rubikova kostka
Rudolf Špoták
Rudolf Cogan
Rudolf Vraniak
Ruská invaze na Ukrajinu (2022)
Rusko
Sčítání
Sam Bankman-Fried
Scénář
Senát
Senát Parlamentu České republiky
Severoatlantická aliance
Seznam.cz
Seznam českých velvyslanců ve Francii
Seznam kandidátů na prezidenta České republiky dle získaných hlasů
Seznam ministrů pro místní rozvoj České republiky
Seznam ministrů vnitra České republiky
Seznam ministrů zahraničních věcí České republiky
Seznam náčelníků Generálního štábu Armády České republiky
Seznam prezidentů České republiky
Seznam rektorů Mendelovy univerzity v Brně
Seznam zájemců o kandidaturu ve volbě prezidenta České republiky 2023
Seznam Zprávy
Slavičín
SNK Evropští demokraté
Sociální demokracie (Česko)
Sojuz TM-3
Sonya Eddy
Soubor:2023 Presidential Elections in Czechia.jpg
Soubor:Alena Vitásková – Xaver LIVE 2020.png
Soubor:Andrej Babiš v roce 2020 (cropped).jpg
Soubor:Bratr farář Ivo Mareš 2013.jpg
Soubor:Danuše Nerudová 2021 crop1.jpg
Soubor:Denisa Rohanová.jpg
Soubor:Flag of the President of the Czech Republic.svg
Soubor:Flickr - europeanpeoplesparty - EPP Congress Warsaw (708) (cropped).jpg
Soubor:Hlasovací obálka - Prezident 2018.jpg
Soubor:Hynek Blaško 2011.jpg
Soubor:Jaroslav Bašta 9 November 2000.jpg
Soubor:Jimmy Carter with King Hussein of Jordan the Shah of Iran and Shahbanou of Iran - NARA - 177332 04.jpg
Soubor:Karel Diviš 2022 (cropped).jpg
Soubor:Karel Janeček (2019).jpg

Text je dostupný za podmienok Creative Commons Attribution/Share-Alike License 3.0 Unported; prípadne za ďalších podmienok.
Podrobnejšie informácie nájdete na stránke Podmienky použitia.

[slovencina-1] V súvislosti so širokou zrozumiteľnosťou slovenčiny umožňuje český právny poriadok používať slovenčinu, na rozdiel od iných menšinových jazykov, bez prekladateľa či tlmočníka v právnych a úradných úkonoch. Týka sa to mnohých aspektov spoločenského života na celom území Česka. Napríklad Správny poriadok (zákon č. 500/2004 Zb.) stanovuje: "V řízení se jedná a písemnosti se vyhotovují v českém jazyce. Účastníci řízení mohou jednat a písemnosti mohou být předkládány i v jazyce slovenském" (§16, odsek 1). Zákon 337/1992 Zb. o správe daní a poplatkov „Úřední jazyk: Před správcem daně se jedná v jazyce českém nebo slovenském. Veškerá písemná podání se předkládají v češtině nebo slovenštině..." (§ 3, odsek 1). Portál veřejné správy České republiky online. portal.gov.cz, cit. 2010-04-03. Dostupné online.

[2] NATO e-Library: Basic texts

[3] ttp://europa.eu/abc/governments/index_en.htm

[4] Preclík, Vratislav. Masaryk a legie (Masaryk and legions), váz. kniha, 219 pages, first issue vydalo nakladatelství Paris Karviná, Žižkova 2379 (734 01 Karviná) ve spolupráci s Masarykovým demokratickým hnutím (Masaryk Democratic Movement, Prague), 2019, ISBN 978-80-87173-47-3, pages 35 – 53, 106 – 107, 111 – 112, 124 – 125, 128, 129, 132, 140 – 148, 184 – 199.

[5] Kachlík, V., 2003: Geologický vývoj území České republiky. Doplněk k publikaci „Příprava hlubinného úložiště radioaktivního odpadu a vyhořelého jaderného paliva“ SURAO, Praha, 54 s.

[:0-6] GAJDOŠ, A. a KOL.. Regionálna geografia Európy. 1. vyd. Banská Bystrica : Veda, 2013. S. 47-60.

[7] The Czech Republic's Membership in International Organizations online. United States State Department, cit. 2015-08-08. Dostupné online.

[8] Ministry of Foreign Affairs of the Czech Republic. Diplomatic Protocol, Diplomatic List, May 3, 2016. http://www.mzv.cz/file/442309/DL2016_05_03.pdf (anglicky).

[9] Ministři a ministerstvo v historii | Ministerstvo zahraničních věcí České republiky online. www.mzv.cz, cit. 2023-02-05. Dostupné online.

[10] Modernizace armády v roce 2023: Nové vrtulníky, rozhodne se o koupi stíhaček - Seznam Zprávy online. www.seznamzpravy.cz, cit. 2023-02-05. Dostupné online.

[11] CVVM: Lidé nejvíc důvěřují policii a armádě, naopak nejméně politickým stranám | ČeskéNoviny.cz online. www.ceskenoviny.cz, cit. 2023-02-05. Dostupné online. (po česky)

[12] ZUBRICZKÝ, G.. Geografia štátov sveta. 1. vyd. Bratislava : Mapa Slovakia, 2009. S. 34.

[13] ZAŤKOVÁ, M. a KOL.. Geografia Európy, tercia. 1. vyd. Bratislava : Poľana, 2001. S. 33-36.

[14] Počet obyvatel v obcích České republiky k 1.1.2014 online. Praha: Český statistický úřad, 2014-04-30, cit. 2014-04-30. Dostupné online.

[15] Sčítání lidu 2011 online. Český statistický úřad, cit. 2012-05-08. Dostupné online.

[16] Statistická data ČSÚ online. Český statistický úřad. Dostupné online. Zdroj:
Text je dostupný za podmienok Creative Commons Attribution/Share-Alike License 3.0 Unported; prípadne za ďalších podmienok. Podrobnejšie informácie nájdete na stránke Podmienky použitia.

[1]

[2]

[3]

[4]

[5]

[6]

[7]

[8]

[9]

[10]

[11]

[12]

[13]

[14]

[15]

[16]

[17]

[18]


Praha Brno Ostrava	Poradie	Mesto	Kraj	Počet obyvateľov^[14]^[15]^[16]	Počet obyvateľov v metropolitnej oblasti	Plzeň Liberec Olomouc
	1.	Praha	Hlavní město Praha	1 243 201	2 300 000
	2.	Brno	Jihomoravský kraj	377 508	729 510
	3.	Ostrava	Moravskoslezský kraj	295 653	1 164 328
	4.	Plzeň	Plzeňský kraj	168 034	380 000
	5.	Liberec	Liberecký kraj	102 301	270 000
	6.	Olomouc	Olomoucký kraj	100 247	480 000^[17]
	7.	Ústí nad Labem	Ústecký kraj	93 523	-
	8.	České Budějovice	Jihočeský kraj	93 253	190 000^[18]
	9.	Hradec Králové	Královéhradecký kraj	92 904	-
	10.	Pardubice	Pardubický kraj	89 432	-
	11.	Havířov	Moravskoslezský kraj	76 109	-
	12.	Zlín	Zlínský kraj	75 278	450 000
	13.	Kladno	Středočeský kraj	68 519	-
	14.	Most	Ústecký kraj	67 332	95 316
	15.	Opava	Moravskoslezský kraj	57 931	-
	16.	Frýdek-Místek	Moravskoslezský kraj	57 135	-
	17.	Karviná	Moravskoslezský kraj	56 848	-
	18.	Jihlava	Kraj Vysočina	50 510	-
	19.	Děčín	Ústecký kraj	50 104	-
	20.	Teplice	Ústecký kraj	50 024	-