Tomuto článku chýbajú odkazy na použité zdroje. Tento článok síce obsahuje zdroje, ale tie nie sú uvedené pri konkrétnych vetách a odsekoch, takže nie je zrejmé, na ktoré informácie v článku sa vzťahujú. Pomôžte Wikipédii a doplňte do článku odkazy na použité zdroje.

Etika je filozofická disciplína, náuka o ľudskom správaní, skúma morálku alebo morálne relevantné konanie a jeho normy. Slovo etika pochádza z gréckeho ethos, čo v preklade znamená zvyk, názor, charakter, spôsob myslenia. Etika je disciplínou praktickej filozofie. Etika je teoretické štúdium hodnôt a princípov, ktoré usmerňujú ľudské konanie v situáciách, keď je možný výber. Etika sa člení podľa toho, čím (akým prostredím) sa zaoberá, napríklad medicínska etika, etika v obchode, ekonomická etika. Etika vyčleňuje etický kódex. Je to súhrn pravidiel správania sa v danej spoločnosti. Sú to vlastne základné pravidlá slušného správania a keďže tie sú v každej profesii iné, mení sa podľa profesie aj etický kódex. Zjednodušene by sme mohli etiku charakterizovať ako vedu o morálke.

Pojem etiky

Vo všeobecnosti možno povedať, že etika je filozofickým (teda racionálnym a kritickým) uvažovaním o tom, čo je a čo nie je dobré ľudské konanie. Toto uvažovanie sa usiluje o to, aby nám poskytlo súbor kritérií, ktoré umožnia morálne hodnotiť a usmerniť naše konanie. Inými slovami, nejde len o to, oboznámiť sa s tým, čo jednotliví ľudia, či ľudské spoločenstvá považujú za morálne dobré. Skôr ide o to, aby sme kritickým používaním rozumu odlíšili to, čo je morálne dobré od toho, čo sa takým len javí. Navyše, nejde len o to, aby sme vedeli čo je morálne dobré, ale aby sme týmto smerom usmernili vlastné konanie.

Podoby etického skúmania

Deskriptívna etika

Etické skúmanie však v sebe zahŕňa viacero rovín, resp. v oblasti etiky je možné klásť viacero odlišných otázok. Ponajprv, etika si všíma, resp. v istom zásadnom zmysle vychádza z toho, čo ľudia v príslušnej dobe a na konkrétnom mieste považujú za eticky žiaduce – morálne dobré. Otázke opisu (deskripcie) toho, čo ľudia (napr. obrazne povedané „tu a teraz“) považujú za morálne dobré sa venuje deskriptívna (opisná) etika. Pristavme sa teda napríklad pri pozorovanom fakte, že existujú spoločenstvá, v ktorých sa považuje za morálne dobré spolu so zosnulým manželom zaživa upáliť jeho ovdovelú manželku. Spoločenstvá, ktoré nepraktizujú túto formu pohrebného rituálu môžu považovať túto prax za krutú či nemorálnu.

Avšak takého usudzovanie nepatrí do deskriptívnej etiky ak by malo byť chápané ako základ pre morálne odsúdenie príslušnej praktiky – deskriptívna etika si totiž nekladie za cieľ hodnotiť príslušné morálne presvedčenia a praktiky, ale len zhromažďuje materiál pre iné typy etického (či sociologického, kulturologického, psychologického a pod.) skúmania. (Maximum, ktoré máme v tomto kontexte k dispozícii je konštatovanie, že príslušníci kultúry K1 považujú za morálne dobrú praktiku P1 a príslušníci inej, veľmi odlišnej kultúry K2 považujú praktiku P1 za morálne zlú.) Možno povedať, že deskriptívna etika je prvkom entografického skúmania, ktoré si kladie za cieľ zaznamenať morálne predstavy a presvedčenia určitého kultúrneho spoločenstva a v zhode s (istým spôsobom pochopenou) požiadavkou vedeckej nezaujatosti či objektivity sa vedome vyhýba ich hodnoteniu.

Normatívna etika

Podoba etickej teórie, ktorá sa usiluje formulovať a obhájiť kritéria morálne dobrého konania na abstraktnej rovine – v podobe morálnych noriem určujúcich dobré ľudské konanie sa nazýva normatívna etika. Táto forma etickej reflexie nezaujme k praxi upaľovania vdov nezainteresovaný postoj deskriptívnej etiky, ale vznesie nárok na hodnotenie tejto praxe ako morálne dobrej alebo zlej. To, aká bude jej odpoveď však bude závisieť od toho, aká podoba normatívnej etiky bude zvolená ako určujúca pre morálne hodnotenie. Poznáme tri základné podoby normatívnej etiky: etika cnosti, deontologická etika (etika morálnej povinnosti) a konzekvencialistická etika (etika morálnych dôsledkov).

Povedané konkrétnejšie, čeliac vyššie opísanej morálnej otázke sa bude etika cnosti pýtať či je takéto konanie v súlade s konaním osôb, ktoré majú adekvátne rozvinutý morálny charakter – teda nadobudli morálne cnosti (morálne žiaduce charakterové črty). Deontologická etika sa na tento problém pozrie cez otázku, či je takéto konanie výrazom dodržiavania morálnych princípov (povinností), resp. v súlade s nimi alebo ich porušením a konzekvencializmus bude skúmať či sú morálne dôsledky príslušného konania dobré alebo zlé (z hľadiska toho, čo sa považuje za dobro/zlo). Na základe toho, ako budú tieto otázky zodpovedané potom dostaneme morálne hodnotenie každej z troch pozícií v príslušnej morálnej otázke. Samotný fakt, že každá z troch typov normatívnej etiky kladie hlavný dôraz na odlišný aspekt ľudského konania nevylučuje možnosť, aby sa vo svojich odpovediach (morálnom hodnotení) často zhodovali (napr. v otázke upaľovania vdov spolu s nebohým manželom). Samozrejme však bude veľa prípadov, keď sa zhodovať nebudú – a práve tieto sú predmetom dôležitých diskusií a sporov ich stúpencov.

Metaetika

Iným typom etického skúmania, ktoré sa z hľadiska abstraktnosti nachádza mimo či za agendou normatívnej etiky je metaetika. Táto sa venuje dôležitým otázkam etiky, tým, že sa pýta na otázky povahy, významu a statusu morálnych tvrdení (súdov). Metaetika nemá ambíciu zdôvodňovať jednotlivé morálne normy, ktoré nás usmerňujú alebo by nás mali usmerňovať v našom konaní. Inými slovami, venuje sa analýze jazyka morálky, ktorý skúma z hľadiska logického vyplývania morálneho usudzovania a významu morálnych tvrdení, teda metódami logickej, lingvistickej a sémantickej analýzy jazyka morálky. V tomto zmysle formuluje zásadné závery pre predmet etiky a jej povahu ako vedeckého skúmania. Napríklad, ide o to, že kladie otázku či možno považovať morálne tvrdenia za pravdivé a nepravdivé alebo sú čírim výrazom našich neracionálnych schopností: výrazom našich emócií, resp. projekciou našich túžob do sveta, kde sa na morálnych subjektoch nezávislé morálne skutočnosti vôbec nenachádzajú.

Ak sa vrátime k nášmu príkladu - otázke upaľovania vdov spolu s ich zosnulým manželom, možno konštatovať, že metaetiku primárne nebude zaujímať či niekto praktikuje tento obrad ako súčasť svojho morálneho systému, ani to či a prečo je to morálne dobré/zlé. To čo ich bude zaujímať, bude význam a logika používania normatívnych etických tvrdení. Výrok „Je morálne dobré, aby bola vdova upálená spolu so svojím zosnulým manželom“ je príkladom takýchto normatívnych tvrdení. Tiež sa budú zaujímať o to, v čom sa tento výrok líši od (deskriptívneho) výroku „Vdova je vždy upálená spolu s telom svojho zosnulého manžela“, alebo o to, či a ako tento výrok logicky vyplýva z tvrdení vyššej úrovne abstrakcie príslušného morálneho diskurzu (jazykovej praxe). Prípadne sa metaetici môžu pýtať, či morálne odsúdenie tejto tradície je alebo nie je výlučne projektovaním našich (v tomto prípade skupinových) túžob či preferencií na iné spoločenstvo, ktorého túžby sú (zjavne) protikladné k našim preferenciám a túžbam.

Praktická etika

Popri týchto troch typoch etického skúmania však jestvuje ešte jeden typ a to praktická alebo aplikovaná etika. Tento typ etiky má veľa spoločného s normatívnou etikou, avšak jeho špecifikom je to, že sa pokúša formulovať pomerne špecifické normy konania pre rozmanité oblasti ľudského života. Často ide práve o tie oblasti, ktoré naliehavo vyžadujú morálne usmernenie, resp. neumožňujú nekonať a súčasne ide o citlivé otázky spojené s ľudským životom, resp. smrťou a umieraním. Patria tu témy ako napríklad interrupcia, trest smrti, eutanázia, spravodlivá vojna a pod. Tento typ etickej reflexie patrí k najdynamickejšie sa rozvíjajúcim typom etiky v súčasnosti, čo súvisí so závratným rozvojom technológií, osobitne medicínskych.

Tento rozvoj umožňuje človeku dosiahnuť také zásahy do ľudského života, ktoré boli nemysliteľné v predtechnologickej epoche a tak nás stavia pred otázky, resp. rozhodnutia, ktorým sme v minulosti nečelili. Otázky týkajúce sa napríklad miery do akej máme udržiavať človeka pri živote výlučne pomocou prístrojov musia dennodenne prakticky zodpovedať zdravotníci. Inými slovami, stoja pred otázkou morálnej zodpovednosti vo svete, ktorá vytvára stále nové technologické možnosti – musia prakticky odpovedať na otázky, kedy je využívanie týchto technológií v prospech predĺženia, či zachovania života pacienta v súlade s jeho dôstojnosťou a kedy sa dostáva do rozporu s požiadavkami, ktoré z nej vyplývajú. Tak napríklad otázka morálnej prípustnosti technologického vylepšovania človeka vzniká až vznikom takejto možnosti.

Vznik a vývin etiky

Je úzko spätá s vývinom ľudstva už od rodovej spoločnosti, kde sa rešpektovala len v rámci jedného rodu. V otrokárskej spoločnosti etické princípy dodržiavali iba slobodní ľudia. Etiku je možné pozorovať už v staroveku vo forme premýšľania o tom, akí majú byť ľudia, ale nevyčlenenú z rámca celkového procesu utvárania sa filozofickej reflexie miesta človeka vo svete, ktorý možno sledovať v textoch najstarších literárnych pamiatok jednotlivých kultúrnocivilizačných okruhov – v Biblii, Knihe premien atď.

Arno Anzenbacher tvrdil, že etika ako filozofická disciplína pochádza od Aristotela. Aristoteles prvýkrát použil slovo etika v súvislosti s morálkou. Slovo morálka konkretizoval až Cicero. Práve od tohto obdobia sa teoretici sporia o to či etika a morálka sú synonymá alebo nie. Väčšina sa však zhodla, že morálka a mravnosť zachytávajú podstatu etiky prostredníctvom hodnotenia.

Za vývin etiky sa považujú jej historické zmeny, počnúc štádiom vzniku, cez starovekú, stredovekú, novovekú až po súčasnú etiku.

Vybrané názory na etiku

Stoicizmus

V súlade so stoicizmom je etika jednou zo základných zložiek filozofie; musí sa opierať o vedu.

Bacon, R.

Podľa Rogera Bacona patrí etika k prírodovedným a empirickým disciplínam.

Feuerbach, L.

Etika Ludwiga Andreasa Feuerbacha sa zakladá na pojme rozumného sebaobmedzenia a lásky k iným.

Kant, I.

Immanuel Kant hovorí, že etika je odpovedanie na otázku, čo mám konať. Je to filozofia morálky, ktorej základným pojmom je pojem dobrej vôle.

Anzenbacher, A.

Pre Arna Anzenbachera je etika praktická filozofia. Jej predmetom je ľudské konanie (prax).

Smery a druhy etiky

Metaetika

KOGNITIVIZMUS

• morálny intuitivizmus (G. E. Moore, Price, Prichard, Ross)
• morálny realizmus (L. Wittgenstein, D. Davidson)
• morálny naturalizmus (Ph. Foot, J. Searle, P. Geach)
• morálny racionalizmus (A. Gewirth, J. Rawls)
• morálny relativizmus (G. Harman, D. Wong, B. Williams, J. Margolis)
• historicizmus, cnosť, tradícia (A. MacIntyre)

NON-KOGNITIVIZMUS

• emotivizmus (A.J. Ayer, Ch. L. Stevenson)
• univerzálny preskriptivizmus (R. M. Hare)
• morálny anti-realizmus (R. Rorty, S. Blackburn)

Normatívna etika

• etika cnosti
• deontologická etika
• konzekvencialistická etika

Ďalšie typy a zamerania etiky

• všeobecná etika
• špeciálna etika
• analytická etika
• aprobatívna etika
• etika komunikácie
• feministická etika
• etika autenticity
• etika kozmickej teleológie
• etika sebarealizácie
• heteronómna etika
• autonómna etika
• humanistická etika
• stoická etika
• kresťanská etika
• teologická etika

Kresťanská etika

Zatiaľ čo filozofická etika hodnotí ľudské konanie vo vzťahu k pravde o človeku poznávané rozumom, kresťanská etika hodnotí ľudské konanie vo vzťahu k pravde o človeku poznávané rozumom a nazerané vo svetle Božieho zjavenia, ktoré pred ľudský rozum prináša Písmo a kresťanská tradícia, opiera sa o náuku cirkevných otcov, významných kresťanských mysliteľov a o učiteľský úrad cirkvi (magistérium).^[1] Kresťanská etika odmieta podrobenie jednotlivca celku, pretože také myslenie vedie k zvecňovaniu človeka, čo je nezlučiteľné s východiskami kresťanskej etiky vystavanej na princípe personality.^[2] Človek by mal podľa východísk kresťanskej etiky v živote konať mravne správne (teda v súlade s mravmi, zvykmi, pravidlami) a morálne dobre (teda v súlade so svojim svedomím) – v ideálnom prípade ide také konanie v oboch oblastiach dohromady. Ak sa však mravná a morálna oblasť dostanú do konfliktu, človek musí voliť: podľa aristotelsko-tomistických teologicko-etických východísk je človek viazaný konať v súlade so svedomím, inak by vedome konal morálne zlo, čo je neprípustné, aj keby ho k tomu nútil zákon či nadriadený.^[3] Ide o tzv. princíp epikie, ktorého základy stanovil Aristoteles a ktorého najvýznačnejšími reprezentantmi sa stali Albert Veľký a Tomáš Akvinský.^[4] Podľa teológa O. Havelky súdobý výklad princípu epikie hovorí, že tam, kde litera zákona nedáva konajúcemu zmysel, má konať podľa zmyslu (ducha) zákona, ako ho chápe vo svojom svedomí ako najlepšie možné konanie, ako uskutočnené dobro, pretože podľa dokumentu Dignitatis humanae II. vatikánskeho koncilu je svedomie pre človeka záväzné (DH 2). Kategória mravná hodnotí objektívnu, exogénne danú, obsahovú rovinu jednania,^[1] zatiaľ čo kategória morálna hodnotí na základe vnútorných, endogénnych kritérií súladu so svedomím konajúceho.^[5]

Literatúra o etike

• Marian Kuna, Etika a politika v perspektíve Alasdaira MacIntyra. Ružomberok: FF KU, 2010 - 251s. ISBN 978-80-8084-553-7.
• Marian Kuna, Úvod do etiky cnosti. Ružomberok: FF KU 2010 - 90s. ISBN 978-80-8084-605-3.
• Arno Anzenbacher, Úvod do etiky, Praha: Zvon, 1994.
• Aristoteles: Etika Eudemova
• Aristoteles: Etika Nikomachova

Referencie

Pozri aj

• decizionizmus
• deontológia
• dobro
• autonómna etika
• filozofia
• morálka
• mravnosť
• perfekcionizmus
• utilitarizmus
• zlo

Iné projekty

• Wikicitáty ponúkajú citáty od alebo o Etika
• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Etika

Externé odkazy

• FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.
• FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok. – etika (Anzenbacher)
• FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok. – etika (Bacon)
• FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok. – etika (Feuerbach)
• FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok. – etika (Kant)
• FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok. – etika Kantova
• FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok. – etika (stoicizmus)
• FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok. – etika stoická