Hlinkova slovenská ľudová strana – Strana slovenskej národnej jednoty
Základné informácie
Skratka	HSĽS–SSNJ
Založenie	5. december 1905 (de facto, krídlo v SNS) 29. júl 1913 (de iure)
Rozpustenie	máj 1945
Predseda	Andrej Hlinka Jozef Tiso
Najviac poslancov	23
Volebný výsledok	34,31 % (1925)
Ideológie	Slovenský nacionalizmus Autonomizmus Korporativizmus Klérofašizmus Nacizmus (menšina)
Politické spektrum	Krajná pravica
Počet členov	36 000 (1936)
Ďalšie informácie
Mládežnícka organizácia	Hlinkova mládež
Noviny	Slovenské ľudové noviny Slovenská pravda Slovák Gardista
Farby	biela, modrá, červená Vlajka strany
Politický portál

Hlinkova slovenská ľudová strana – Strana slovenskej národnej jednoty (skratka HSĽS-SSNJ; do roku 1925: Slovenská ľudová strana, skratka SĽS, do roku 1938 Hlinkova slovenská ľudová strana, skratka HSĽS) bola slovenská totalitná a krajne pravicová strana so silnou rímskokatolíckou a nacionalistickou orientáciou, ktorá pôsobila na území Slovenska od roku 1906 do jej rozpustenia v roku 1945. Jej členovia a prívrženci sa označovali ako ľudáci.^{[1] [2]}

Názvy

• 1906 – 1925: Slovenská ľudová strana
• 1925 – 1938: Hlinkova slovenská ľudová strana (HSĽS)
• 1938 – 1945: Hlinkova slovenská ľudová strana – Strana slovenskej národnej jednoty (HSĽS-SSNJ)

Dejiny

Rakúsko-Uhorsko (1905 – 1918)

Základy HSĽS boli položené už pred 1. svetovou vojnou, koncom 19. storočia. Slovenskí katolícki politici sa spočiatku začali združovať v rámci Katolíckej ľudovej strany (KĽS), ktorá vznikla v roku 1894. Išlo však o stranu etnicky dominantne maďarskú. Rozbuškou na osamostatnenie SĽS od KĽS sa stala kauza so zvoleným poslancom Uhorského snemu Františkom Skyčákom, ktorého vedenie KĽS žiadalo o prerušenie väzieb na slovenských národovcov. Ten to však odmietol a 5. decembra 1905 vydal v Katolíckych novinách svoj príspevok, kde sa vyhranil proti maďarskej KĽS a vyjadril potrebu založenia novej strany, ktorá sa nespreneverí Slovákom.^[3] Preto sa už tento deň pokladá za faktické založenie SĽS. Okolo Skyčáka sa vytvorila skupina ďalších národovcov ako Ferdinand Juriga, Andrej Hlinka, František Jehlička, Július Markovič, Augustín Ráth či Milan Hodža. Strana sa naviazala na jedinú vtedy existujúcu slovenskú stranu v Uhorsku, SNS. V súvislosti s voľbami do Uhorského snemu v roku 1906 pripravila SĽS svoj prvý program, zverejnený v Katolíckych novinách.^[4] De facto v období rokov 1906-1913 fungovala ako katolícke krídlo SNS. Vo voľbách v apríli 1906 získalo mandát poslanca 6 kandidátov SĽS (oproti 1 z SNS) – Skyčák, Martin Kollár, Jehlička, Pavol Blaho, Juriga a Hodža. Pri ďalších voľbách v roku 1910 sa začali zvýrazňovať názorové rozdiely v rámci SNS medzi vedením strany a katolíckym krídlom. SNS sa stavala pragmatickejšie k dohodám s vládou Khuena-Hederváryho, SĽS trvalo na čistých zásadách opozičnej politiky.^[5] Mandát obhájili Blaho, Juriga a Skyčák. V priebehu roku 1912 sa predstavitelia SĽS dohodli na opätovnej proklamácii samostatnej strany ako v decembri 1905.^[6] Prípravy trvali od decembra 1912 do júla 1913. Nakoniec bola SĽS ustanovená ako samostatná politická strana na porade v Žiline 29. júla 1913.^[7] Predsedom sa stal Hlinka, podpredsedom Skyčák a tajomníkom Juriga. Ako orgán strany boli vyhlásené Slovenské ľudové noviny. Strana sa ideologicky definovala ako konzervatívna strana usilujúca sa riešiť spoločenské problémy v duchu pápežských encyklík a katolíckeho sociálneho učenia.^[7] Po vypuknutí prvej svetovej vojny prešla strana do nečinnosti, vychádzali len jej noviny.

1. Československá republika (1918 – 1938)

Počas prvej Československej republiky bola strana na celoštátnej úrovni pre svoju politiku s výnimkou rokoch 1927-1929, kedy bola súčasťou tzv. panskej koalície, výlučne opozičnou stranou.^[8] Po vzniku ČSR sa ako SĽS prvýkrát zúčastnila volieb v roku 1920 vo volebnej koalícii s Československou stranou ľudovou. Od začiatku 20. rokov bola na čele slovenského autonomistického hnutia. Jej predsedom bol do roku 1938 Andrej Hlinka. Od roku 1923 až do konca demokratických volieb v ČSR v roku 1938 bola najsilnejšou politickou stranou na Slovensku. Roku 1920 mala 11 953 členov. Strana vydala prvé vyhlásenie 25. januára 1922, v roku 1927 vstúpila do česko-slovenskej vlády. Počas Panskej koalície mala HSĽS v tretej vláde Antonína Švehlu dve kreslá – Jozef Tiso bol ministrom verejného zdravotníctva a telesnej výchovy a Marko Gažík ministrom unifikácií. Vo februári 1929 vznikla nová vláda Františka Udržala s totožnými stranami. Tiso a Gažík si zachovali svoje rezorty, Gažíka vo februári 1929 nahradil Ľudovít Labaj. Koniec koaličného pôsobenia ľudákov prišiel v súvislosti s tzv. Tukovou aférou.^[9] Popredný politik HSĽS Vojtech Tuka napísal článok Vacuum iuris, v ktorom spochybnil ústavnosť trvania československej moci na území Slovenska, za čo bol odsúdený. HSĽS na protest proti Tukovmu odsúdeniu 8. októbra 1929 opustila vládu.^[9] 8. mája 1930 podala ďalší návrh na uzákonenie autonómie Slovenska.

Od polovice 30. rokov spolupracovala so Slovenskou národnou stranou, s ukrajinskými a poľskými nacionalistami, neskôr aj s maďarskými a nemeckými separatistami. Postupne bola ovplyvňovaná najmä talianskym a rakúskym fašizmom, od konca 30. rokov sa presadzovalo krídlo ovplyvnené nemeckým národným socializmom. Od roku 1935 sa nový predseda vlády, prvý Slovák v úrade, Milan Hodža, pokúšal vyriešiť slovenskú otázku tým, že prizve HSĽS do vlády.^[10] Benešove a Hodžove rokovania s Tisom o "decentralizácii", čo mal byť alternatívny názov pre de facto autonómiu, boli spočiatku úspešné. Pro-čechoslovakistická politika HSĽS sa mala potvrdiť na očakávanom zjazde strany v Piešťanoch v septembri 1936.^[10] Tu však strana navzdory očakávaniam prijala za vlastné totalitné usporiadanie spoločnosti a vyhlásila heslo: jeden národ, jedna strana, jeden vodca.^[11] Strana sa na svojom VII. zjazde v Piešťanoch 19.-20. septembra 1936 zaviazala k opozičnej politike smerujúcej výlučne ku získaniu autonómie Slovenska. Za predsedu bol bez možno postaviť protikandidáta potvrdený Andrej Hlinka, podpredsedom zostal Jozef Tiso, no radikálnemu krídlu okolo Sidora a Macha sa podarilo presvedčiť Hlinku, aby prečítal ich verziu záverov zo zjazdu, nezodpovedajúcu zmierlivým záverom pripraveným predsedníctvom.^[10] Hlinka v prejave útočil na ostatné strany pôsobiace v ČSR, nazval ich "českými a maďarskými" a vyzval Slovákov, aby HSĽS uznali ako jedinú stranu Slovákov.^[10] V tej dobe mala strana 36 000 členov. 27. februára 1938 rokoval Hlinka s K. H. Frankom zo Sudetonemeckej strany (SdP) o spolupráci; SdP následne poskytla hlinkovcom finančnú podporu vo výške päť miliónov korún.^[12] Po Hlinkovej smrti v auguste 1938 sa vedenia strany ujal Jozef Tiso. Strana bola vedená na katolíckom základe a zahŕňala niekoľko frakcií, ktoré sa zhodovali na požiadavke autonómie a fundamentalistickej katolíckej viere. Radikálne krídlo viedol Karol Sidor, ktorý v marci 1939 odmietol vyhlásiť "nemeckú" nezávislosť. Patrili sem tiež Alexander Mach, Ferdinand Ďurčanský a Anton Vašek. Medzi lídrov umierneného krídla patril Jozef Tiso, pro-pražský smer reprezentovali najmä generálny tajomník Martin Sokol a nitriansky kanonik Jozef Buday.

2. Československá republika (1938 – 1939) a Slovenská republika (1938 – 1945)

19. septembra 1938 zverejnila HSĽS rezolúciu, v ktorej žiadala samosprávne postavenie Slovenska podľa Pittsburskej dohody. Významným medzníkom v presadzovaní tohto programu a pákou pre stranu sa stalo prijatie Mníchovskej dohody. Štyri dni po prijatí dohody dali ľudáci ústrednej vláde ultimátum 24 hodín na vyhlásenie autonómie Slovenska.^[13] V ten deň, 4. októbra 1938, sa v Žiline začali zhromažďovať predstavitelia HSĽS. 5. októbra, začal v Žiline zasadať aj výkonný výbor strany spolu so zástupcami ďalších slovenských politických strán. Prítomní zástupcovia politických strán uzavreli 6. októbra 1938 v Katolíckom dome Žilinskú dohodu, ktorá vyhlásila autonómnu slovenskú vládu, do ktorej rúk bola odovzdaná zákonodarná aj výkonná moc nad Slovenskom, čím sa tento dokument stal de facto vyhlásením autonómie Slovenska.^[13] V novembri 1938 sa následne s HSĽS (podobne ako vtedy v Česku) zlúčila prevažná väčšina slovenských strán a vznikla tak jediná oficiálna politická strana – nositeľka politického systému (zosobnené pridaním názvu Strana slovenskej národnej jednoty do pôvodného názvu strany). Bola predstaviteľkou režimu vojnovej Slovenskej republiky. Tá sa opierala najmä o katolícky klérus, ktorý mal v tej dobe značnú váhu v spoločnosti, taktiež o národnú inteligenciu, a vrstvy drobných podnikateľov, roľníkov a ostatných pracujúcich.

Čoskoro zakázala činnosť všetkých nepohodlných spolkov a organizácií. Jej odporcov nechala uväzniť alebo odviesť do pracovných alebo koncentračných táborov.

Hospodárske pomery na Slovensku čiastočne stabilizovala, aj vďaka tomu, že Slovensko sa stalo výrobnou základňou pre nacistické Nemecko a jeho spojencov. Po prechode SNP do hôr spolupracovala HSĽS s nacistickými okupačnými silami pri prenasledovaní a likvidácii povstalcov, partizánov a ich sympatizantov. Jozef Tiso v Banskej Bystrici verejne vyznamenal nacistických vojakov podieľajúcich sa na likvidácii povstania.

Pre spoluprácu HSĽS s nacistickým Nemeckom a zrejmé nepriateľstvo k povstalcom bola tzv. Slovenskou národnou radou z 1. septembra 1944 na povstaleckom území zakázaná. Po vojne, v roku 1945, bola zakázaná a väčšina jej vedúcich predstaviteľov odsúdených, predseda a podpredseda na trest smrti. Mnohí jej členovia pokračovali v rokoch 1946 – 1948 v politickej činnosti v Demokratickej strane. Časť jej členov emigrovala na Západ.

Tlačovým orgánom strany boli Slovenské ľudové noviny (1910 – 1930) a Slovák (1919 – 1945). Ďalším vydávaným periodikom s väzbou na HSĽS bol týždenník Tatranský Slovák.

Poslanci zvolení za SĽS vo voľbách v roku 1920

Poslanecká snemovňa: Arnold Bobok (po jeho smrti Jozef Sivák), Jozef Buday, Marek Gažík, Ignác Grebáč Orlov, Anton Hancko, Andrej Hlinka, Ferdinand Juriga, Karol Kmeťko (po jeho vymenovaní za biskupa Róbert Kubiš), Ľudovít Labaj, Štefan Ondrečo, Florián Tománek, Michal Tomik a Jozef Vrabec (neskôr zo strany i klubu vystúpil)^[14]

Senát: Juraj Ďurčanský, Július Klimko, Ján Kovalík, Ján Mudroň, František Richard Osvald (po jeho odstúpení Jozef Barinka) a Theodor Walló ^[15]

Vedenie strany^[16]16">upraviť | upraviť zdroj

• Predsedníctvo zvolené 19. decembra 1918 v Žiline:
  • predseda Andrej Hlinka, podpredseda Martin Mičura (do 13. 1. 1919), podpredseda Jozef Buday (od 13. 1.|1919), tajomník Jozef Sivák

• Predsedníctvo zvolené 20. augusta 1923 v Banskej Bystrici:
  • predseda Andrej Hlinka, podpredsedovia: Jozef Buday, Ferdinand Juriga, Viktor Ravasz a Vojtech Tuka

• Predsedníctvo zvolené 28. mája 1928 v Trenčíne:
  • predseda Andrej Hlinka, podpredsedovia: Jozef Buday, Ferdinand Juriga (do 18. 2. 1929), Viktor Ravasz a Vojtech Tuka

• Predsedníctvo zvolené 17. februára 1930:
  • predseda Andrej Hlinka, podpredsedovia: Jozef Tiso a Karol Mederly, členovia predsedníctva: Jozef Sivák, Gejza Fritz, Štefan Polyák, Jozef Buday, Ján Kovalík, Karol Krčméry, Matej Buček, Štefan Gallo, Jozef Šrobár a Štefan Ravasz

• Predsedníctvo zvolené 18. mája 1933:
  • predseda Andrej Hlinka, podpredsedovia: Jozef Tiso a Jozef Sivák, členovia predsedníctva: Gejza Fritz, Karol Mederly, Štefan Polyák, Jozef Buday, Ján Kovalík, Karol Krčméry, Matej Buček, Štefan Gallo, Jozef Šrobár, Štefan Ravasz, Karol Sidor a Martin Sokol

• Predsedníctvo zvolené 22. októbra 1936:
  • predseda Andrej Hlinka (zomrel 16. 8. 1938), podpredsedovia: Jozef Tiso a Jozef Sivák, generálny tajomník Martin Sokol, členovia predsedníctva: Jozef Buday, Karol Mederly, Štefan Onderčo (po jeho smrti Gejza Fritz), Štefan Suroviak, Štefan Danihel, Rudolf Čavojský, Karol Sidor, Štefan Mnoheľ, Matej Huťka, Jozef Šrobár, Andrej Marsina, Vojtech Plecho, Vincent Boleček, Alexander Mach

• Predsedníctvo zvolené 1. októbra 1939:
  • predseda Jozef Tiso, podpredsedovia: Vojtech Tuka, Martin Sokol, Ferdinand Ďurčanský a Jozef Buday (zomrel 15. 11. 1939), generálny tajomník Jozef Kirschbaum (od 6. 8. 1940 František Galan, od 1. 1. 1941 Gejza Medrický, od 17. 3. 1942 Aladár Kočiš)

• Predsedníctvo po prijatí zákona č. 215/1942 Sl. z. 22. októbra 1942:
  • vodca Jozef Tiso, podpredsedovia: Vojtech Tuka (od 12. 1. 1943 Karol Mederly), Martin Sokol, Gejza Medrický a Július Stano, generálny tajomník Aladár Kočiš

Vedúci predstaviteliaupraviť | upraviť zdroj

• Andrej Hlinka (predseda 1913 – 1938)
• Jozef Tiso (predseda 1939 – 1945)
• František Skyčák
• Ferdinand Juriga
• Karol Sidor
• Ferdinand Ďurčanský
• Alexander Mach
• Vojtech Tuka

Politici Hlinkovej slovenskej ľudovej stranyupraviť | upraviť zdroj

Články o politikoch Hlinkovej slovenskej ľudovej strany sú uvedené v kategórii Politici HSĽS.

Kandidátka HSĽS pre voľby do Národného zhromaždenia v roku 1920

Kandidátka HSĽS pre voľby do Národného zhromaždenia v roku 1925

Kandidátka HSĽS pre voľby do Krajinského zastupiteľstva v roku 1928

Kandidátka HSĽS pre voľby do Národného zhromaždenia v roku 1929

Kandidátka HSĽS pre voľby do Národného zhromaždenia v roku 1935

Kandidátka HSĽS pre voľby do Krajinského zastupiteľstva v roku 1935

Volebné výsledky na Slovenskuupraviť | upraviť zdroj

Referencieupraviť | upraviť zdroj