Nacistické vyhladzovacie tábory boli koncentračné tábory založené nacistami počas druhej svetovej vojny, ktorých zvláštnou úlohou bolo hromadné vyvražďovanie prenasledovaných osôb nepohodlných pre nacistov. Väčšinu obetí tvorili Židia, príslušníci slovanských národov (Poliaci, Rusi, Ukrajinci, Srbi), Rómovia, ideologických nepriateľov nacizmu – predstaviteľov demokracie či komunistov, niektorých náboženských menšín ako napr. Svedkov Jehovovych, prípadne aj homosexuálov. Na rozdiel od niektorých pracovných, či zajateckých táborov, ktoré bolo možné na základe vysokej úmrtnosti väzňov tiež v určitom zmysle považovať za vyhladzovacie, boli čisto vyhladzovacie tábory typické hromadným vraždením, ktoré je označované za priemyselné. Timothy Snyder takýto tábor označuje termínom továreň na smrť.^[1]

Prvé vyhladzovacie tábory boli založené na území okupovaného Poľska (Generálny gouvernement) alebo poľských územiach pričlenených k Tretej ríši, v roku 1941. So systematickým vyvražďovaním v nich sa začalo v roku 1942. Išlo o tábory: Chelmno (nem. Kulmhof), Vyhladzovací tábor Bełżec, Sobibór, Treblinka, Majdanek a Auschwitz II - Birkenau. Za ďalšie vyhladzovacie tábory je považovaný Jasenovac v Chorvátsku, Malyj Trostenec v Bielorusku.

Iba vyhladzovaciu funkciu plnili prvé štyri z menovaných táborov, Majdanek a Osvienčim plnili zároveň funkcie koncentračných táborov, takže (podstatne menšia) časť väzňov bola určená pre otrockú prácu.

Termín vyhladzovací tábor sa začal používať až po 2. svetovej vojne, samotní nacisti sa snažili ich skutočné určenie maskovať.

Proces hromadného vraždenia pôvodne začal na východnom fronte vznikom jednotiek Einsatzgruppen. Celkovo existovali počas vojny 4 takéto jednotky (A, B, C a D), každá mala do 1 000 mužov. Oddiely oficiálne spadali pod SD a Sipo. Každej nemeckej skupine armád bola pridelená jedna takáto špeciálna skupina. Ich úlohou bolo masakrovať Židov, členov Komunistickej strany a Rómov, či iných nepriateľov nacistickej ideológie. Takto došlo k jednému z najväčších masakrov v novodobých dejinách, keď v priebehu jedného septembrového týždňa roku 1941 Einsatzgruppen povraždili 33 771 židovských mužov, žien a detí, ktorých telá nahádzali do rokliny Babij Jar blízko Kyjeva na Ukrajine. Celkovo bolo na tomto mieste povraždených asi 100 000 osôb, okrem rasovo prenasledovaných išlo najmä o sovietskych vojnových zajatcov^[4].

Takéto vraždenie však bolo časovo veľmi náročné a vyžadovalo početné popravčie čaty. Onedlho začali nacisti aplikovať aj ďalšie metódy, ako bolo dusenie v automobiloch (tzv. dušegubkách), ktorých výfukové plyny boli odvádzané do utesnenej zadnej časti, kde umiestnili osoby určené na likvidáciu. Nacisti sa jednak snažili zefektívniť proces vyhladzovania (šetriť náklady, počet ľudí zapojených do procesu vraždenia a pod.) a tiež urobiť vraždenie morálne jednoduchším pre vrahov tak, že oddelili obeť od vraha. Pri masovom strieľaní totiž niekedy dochádzalo k srdcervúcim scénam, ktoré mali negatívny dopad na morálku jednotiek vykonávajúcich popravy. Predpokladá sa, že jednotky Einsatzgruppen povraždili asi 1 milión osôb.

20. januára 1942, sa stretli viacerí nacistickí pohlavári vo Wannsee blízko Berlína, aby prediskutovali svoje videnie židovskej otázky. Toto stretnutie je známe ako konferencia vo Wannsee. V priebehu 90 minút sa dohodli na pláne likvidácie Židov, ktorí sa nachádzali v krajinách pod kontrolou nacistického Nemecka. Okamžitá likvidácia sa mala vzťahovať najmä na osoby, ktoré neboli vhodné na ťažkú prácu. Muži a ženy, ktorí boli na prácu vhodní, boli nútení otrocky pracovať, za nedostatku adekvátne výživnej stravy, čo malo za následok buď priamo smrť, alebo zhoršenie pracovných výkonov, ktoré boli bedlivo sledované. Takíto práce neschopní boli zvyčajne tiež popravovaní. Administratívnu kontrolu nad tábormi malo vedenie SD, kde pri tejto činnosti zohrával významnú funkciu Adolf Eichmann.

Samostatnou kapitolou vo vyhladzovacích táboroch boli zlé hygienické podmienky, únava z ťažkej fyzickej práce spojené s nedostatočnou stravou, ktoré si medzi väzňami žijúcimi v preplnených, špinou a všami zamorených barakoch spôsobovali epidémie rôznych chorôb, predovšetkým však škvrnitého týfusu. Nacistickí lekári v táboroch tieto epidémie zámerne podporovali, resp. proti nim neviedli systematickú ochranu, pretože takáto likvidácia väzňov bola jednou z najlacnejších.^[5]

Novým prostriedkom likvidácie sa v priebehu roku 1942 stali plynové komory, v ktorých bola na obete sypaná jedovatá látka na báze kyanovodíka, označovaná Cyklón B. Táto látka sa pôvodne dodávala do táborov ako insekticíd na boj proti všiam, na ktorý sa však v praxi nebola používaná. Na zabíjanie sa používal aj oxid uhoľnatý, ktorý sa rozvodmi vháňal zo spaľovacích motorov do komôr (Bełżec).^[1]

Plynové komory boli zväčša upravené ako veľké sprchy, aby u novopríchodzích do tábora, nevyvolávali žiadne obavy. Po usmrtení všetkých osôb v plynovej komore, boli ich ostatky maximálne zužitkované. Zvláštne oddiely väzňov, označované ako Sonderkommando, mali za úlohu odoberať zlaté zuby a vlasy mŕtvych. Následne boli mŕtve telá presunuté do blízkych krematórií, kde ich spaľovali v peciach.

Vyhladzovacie tábory Treblinka, Bełżec a Sobibór začali fungovať počas operácie Reinhard, krycieho názvu vyvražďovania poľských Židov. Auschwitz II bol súčasťou osvienčimského komplexu pracovných táborov, podobne ako Majdanek. Tábory postavené pre akciu Reinhard ale tiež Chełmno boli zvlášť určené pre vyhladzovanie, boli vystavené zvlášť na to, aby v nich bolo možné vraždiť veľké množstvá ľudí, v priebehu niekoľkých hodín po ich príchode. Jedinými väzňami, ktorí v tábore neboli okamžite usmrtení, boli tí, ktorí boli použití počas procesu likvidácie – na vyberanie mŕtvych tiel z plynových komôr a ďalšie činnosti až do ich následnej kremácie. Preto boli tieto tábory pomerne malé, a poskytovali iba malé ubytovacie kapacity, transportované osoby boli preto najčastejšie presvedčené, že je tábor iba dočasnou prestupnou zastávkou na ceste ďalej na východ do pracovných táborov.

V priebehu roku 1944 boli prostredníctvom Vatikánu oboznámení spojeneckí činitelia o existencii vykynožovacích táborov. Prezident USA ju považoval za neuveriteľnú, britské vedenie malo o jej pravdivosti vážne pochybnosti. O zaobchádzaní s odporcami Nemecka nikdy nepochybovali, ale neverili správam o vraždení priemyselnými metódami. Počas vojny Spojenci zhadzovali na Nemecko letáky, v ktorých varovali všetkých vojnových zločincov, že budú po vojne súdení, nikde ale neuvádzali žiadne údaje o likvidačných táboroch. Vedenie SS bolo i preto presvedčené, že ich existencia je utajená. Na jeseň 1944 britské prieskumné lietadlo fotografovalo závod Buna, patriaci koncernu I.G. Farben, na výrobu syntetického benzínu ležiace len 6 km od KL Osvienčim. Pilot omylom zabudol vypnúť kameru a náhodou odfotografoval celý KL. Zhodou okolností práve na rampe prebiehala selekcia. Fotografia bola objavená v archíve RAF po odtajnení až v r. 1960.

1. ↑ ^{a b} SNYDER, Timothy. Krvavé územie : Európa medzi Hitlerom a Stalinom. 1. vyd. Bratislava : Promedia Group, 2013. 443 s. ISBN 978-80-8159-025-2.
2. ↑ United States Holocaust Memorial Museum. Auschwitz, Holocaust Encyclopedia . ushmm.org, rev. 2012-05-11, . Dostupné online. (po anglicky)
3. ↑ Operation Reinhard: Treblinka Deportations . nizkor.org, . Dostupné online. Archivované 2013-09-23 z originálu. (po anglicky)
4. ↑ Main Nazi Camps and Killing Sites – Babi Yar . yadvashem.org, . Dostupné online. (po anglicky)
5. ↑ BAUMSLAGOVÁ, Naomi. Vražedná medicína : nacističtí lékaři, pokusy na lidech a tyfus. Praha : Naše vojsko, 2016. 278 s. ISBN 978-80-206-1379-0. S. 82.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Nacistický vyhladzovací tábor

• Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Vyhlazovací tábory nacistického Německa na českej Wikipédii.