Tento článok si vyžaduje rozšírenie, aby zodpovedal základnému štandardu kvality. Pozrite si stránky z kategórie návody a štýl, prípadne diskusiu k článku a článok, prosím, doplňte.

Štátny znak USA

Dejiny Spojených štátov amerických počínajú príchodom prvých obyvateľov (Indiánov a Eskimákov) cez Beringiu, zaniknutú pevninu v oblasti dnešného Beringovho prielivu zhruba 10 000 rokov pred naším letopočtom. Niektoré archeologické objavy nasvedčujú možnosť, že na Coloradskej plošině žila neznámá ľudská kultúra už v dobe pred asi 37 000 rokmi.^[1]

Prvé ľudské populácie sa postupne rozčlenili na stovky kmeňov a osídlili celé severoamerické územie. Po prvých prieskumných cestách Európanov v 15. a 16. storočí sem v 17. storočí začali prichádzať európski, predovšetkým anglickí kolonisti. Okrem Angličanov na severovýchode sem prichádzali Španieli, budujúci malé osady na Floride a juhozápade, a Francúzi, ktorí sa usadzovali pozdĺž rieky Mississippi a na pobreží Mexického zálivu. Do sedemdesiatych rokov 18. storočia v trinástich britských kolóniách žilo dva a pol milióna ľudí. Po skončení francúzsko-indiánskej vojny v šesťdesiatych rokoch britská vláda uložila rad nových daní a odmietla argumenty kolonistov, že nové zdanenie musia schváliť oni sami. Odpor voči novým daniam, najmä Bostonské pitie čaju (1773), viedlo anglický parlament k uverejneniu trestných zákonov, ktoré mali viesť k ukončeniu samosprávy v kolóniách. Americkí Patrioti (ako sa sami nazývali) sa priklonili k politickej ideológii zvanej republikánstvo, ktoré zdôrazňovalo občiansku povinnosť, cnosť a opozíciu voči korupcii, luxusu a aristokraciu.

Ozbrojený konflikt začal v roku 1775, keď Patrioti vypudili zo všetkých kolónií kráľovských úradníkov a usporiadali masové zhromaždenia. V roku 1776 vyhlásil Druhý kontinentálny kongres nový nezávislý národ, Spojené štáty americké. S pomocou rozsiahlej finančnej a vojenskej pomoci Francúzska a pod vedením generála Georgea Washingtona zvíťazili americkí Patrioti vo vojne za nezávislosť. Parížska zmluva z roku 1783 prisúdila novému štátu územie na východ od rieky Mississippi, s výnimkou Floridy a Kanady. Centrálna vláda zriadená články Konfederácie nedokázala zabezpečiť stabilitu, pretože nedisponovala právomocou vyberať dane a nemala žiadneho výkonného predstaviteľa. V roku 1787 Kongres zvolal Ústavný konvent vo Philadelphii. Ten dal vzniknúť novej ústave, ktorá bola ratifikovaná v roku 1789. V roku 1791 k nej bola doplnená Charta práv, zaručujúca neodňateľné práva. S Washingtonom ako prvým prezidentom a Alexandrom Hamiltonom, jeho hlavným politickým a finančným poradcom, vznikla silná ústredná vláda. Keď sa stal prezidentom Thomas Jefferson, zakúpil od Francúzska Louisianske teritórium, čím sa zdvojnásobila veľkosť Spojených štátov. Druhá a posledná vojna s Britániou bola vybojovaná v rokoch 1812 – 1815.

Pod vplyvom presvedčenia o zjavnom predurčení (Manifest Destiny) sa federálne územia začali rozširovať na západ, k Pacifiku. Územie Spojených štátov bolo vždy veľké, ale počet obyvateľov bol spočiatku pomerne malý, iba 4 milióny v roku 1790. Populačný rast však bol rýchly, v roku 1810 dosiahol 7,2 milióna obyvateľov, v roku 1860 32 miliónov, v roku 1900 76 miliónov, 132 miliónov v roku 1940 a 321 miliónov v roku 2015. Hospodársky rast z hľadiska celkového HDP bol ešte rýchlejší. Ale v porovnaní s európskymi mocnosťami bola vojenská sila národa relatívne obmedzená až do začiatku druhej svetovej vojny. Teritoriálna expanzia bola motivovaná úsilím o získanie lacnej pôdy pre slobodných farmárov a otrokárov. Rozširovanie otroctva sa stávalo čoraz viac kontroverzné a vyvolávalo politické a ústavné boje, ktoré boli vyriešené kompromisom. Otroctvo bolo do roku 1804 zrušené vo všetkých štátoch severne od Mason-Dixonovej línie, ale Juh pokračoval v profitovaní na práci otrokov, predovšetkým pre vysoko ziskové vývozy bavlny, vďaka veľkom dopyte v Európe. V roku 1860 bol zvolený za prezidenta republikán Abraham Lincoln, ktorý svoju kampaň postavil na téme obmedzenia šírenia otroctva a jeho postupnej likvidácii.

Sedem južných štátov, závislých na produkcii bavlny, sa štyri mesiace pred Lincolnovou inauguráciou odtrhlo a neskôr založilo konfederáciu, ktorá však nedosiahla medzinárodného uznania od žiadneho štátu. Konfederácia v roku 1861 začala vojnu so Severom útokom na pevnosť Sumter. Nacionalistické pobúrenie na severe živilo dlhú a vyčerpávajúcu americkú občiansku vojnu (1861 – 1865). Bojovalo sa z veľkej časti na juhu, lebo ohromné materiálne a ľudské zdroje Severu sa ukázali v dlhej vojne ako rozhodujúce. Výsledkom vojny bolo obnovenie Únie, zbedačenia Juhu a zrušenie otroctva. V následnej ére rekonštrukcie (1863 – 1877) boli zákonné a hlasovacie práva rozšírené na oslobodených otrokov. Federálna vláda získala oveľa väčšiu moc a vďaka štrnástemu dodatku Ústavy v roku 1868 dostala výslovnú povinnosť chrániť individuálne práva. Keď však v 70. rokoch 19. storočia bieli Demokrati znovu získali moc na juhu, často vďaka zastrašovaniu čiernych voličov polovojenskými skupinami, došlo k prijatiu tzv. "Zákonov Jima Crowa", zachovávajúcich nadradenosť bieleho obyvateľstva a prijatie ustanovenia, zbavujúce volebného práva väčšinu Afroameričanov a mnoho chudobných bielych. Táto situácia pokračovala po celé desaťročia až do vzniku hnutia občianskych práv v šesťdesiatych rokoch 20. storočia a prijatie federálnej legislatívy k presadzovaniu ústavných práv.

Na prelome 20. storočia sa Spojené štáty stali poprednou svetovou priemyselnou veľmocou vďaka prudkému rozvoju podnikania na severovýchode a stredozápade a príchode miliónov prisťahovaleckých robotníkov a poľnohospodárov z Európy. Celoštátna železničná sieť bola dokončená za pomoci práce čínskych prisťahovalcov, rozsiahle ťažobné a priemyselné podniky industrializoval severovýchod a stredozápad. Masová nespokojnosť s korupciou, neefektívnosťou a tradicionalistickej politiky dala vzniknúť progresívnemu hnutiu, ktoré počas 90. rokov 19. storočia až 20. rokov 20. storočia iniciovalo mnoho sociálnych a politických reforiem. V roku 1920 devätnásty dodatok Ústavy zaručil volebné právo žien. Potom nasledoval 16. a 17. dodatok z roku 1913, ktoré stanovili prvý národný daň z príjmov a priamu voľbu amerických senátorov do Kongresu. Hoci boli Spojené štáty počas prvej svetovej vojny spočiatku neutrálne, v roku 1917 vyhlásili vojnu Nemecku a prispeli k víťazstvu Spojencov v nasledujúcom roku.

Éra prosperity 20. rokov skončila krachom na newyorskej burze v októbri 1929 a následným nástupom celosvetovej hospodárskej krízy trvajúcej celé ďalšie desaťročie. Demokratický prezident Franklin D. Roosevelt ukončil obdobie republikánskej dominancie v Bielom dome a realizoval svoje programy nazývané "Nový údel" pre pomoc, obnovu a reformu. Nový údel, ktorý definoval moderný americký liberalizmus, zahŕňal pomoc pre nezamestnaných, podpory pre poľnohospodárov, systém sociálneho zabezpečenia a minimálnu mzdu. Po japonskom útoku na Pearl Harbor v decembri 1941 vstúpili Spojené štáty do druhej svetovej vojny po boku Británie, Sovietskeho zväzu, Číny a ďalších spojeneckých národov. USA financovali spojenecké vojenské úsilie a pomohli poraziť nacistické Nemecko na európskom bojisku. Vojnové úsilie vyvrcholilo použitím novo vynájdených jadrových zbraní na japonské mestá, čo prispelo k porážke cisárskeho Japonska.

Spojené štáty a Sovietsky zväz vyšli z druhej svetovej vojny ako vzájomne súperiace superveľmoci. Počas studenej vojny sa USA a ZSSR nepriamo konfrontovali v pretekoch v zbrojení, vo vesmírnom pretekaní, v rôznych zástupných vojnách a propagandistických kampaniach. Americká zahraničná politika bola počas studenej vojny založená na podpore Západnej Európy a Japonska spolu s politikou zadržiavaniia, ktorá mala brániť šíreniu komunizmu. To bol aj hlavný dôvod vstupu Spojených štátov do vojen v Kórei a vo Vietname. V šesťdesiatych rokoch, z veľkej časti vďaka sile hnutia za občianske práva, bola prijatá ďalšia vlna sociálnych reforiem presadzovaním ústavných práv voľby a slobody pohybu pre Afroameričanov a iné rasovej menšiny. Studená vojna skončila s rozpadom Sovietskeho zväzu v roku 1991 a Spojené štáty zostali jedinou svetovou superveľmocou.

Po studenej vojne sa Spojené štáty zamerali na medzinárodné konflikty na Blízkom východe v reakcii na vojnu v Zálive na začiatku 90. rokov. Počiatok 21. storočia poznačili útoky al-Kájdy z 11. septembra 2001, ktoré nasledovali vojny vedenej USA v Iraku a Afganistane. V roku 2008 postihla Spojené štáty najhoršia hospodárska kríza od čias Veľkej krízy 30. rokov, po ktorej nasleduje obdobie pomalšieho tempa rastu ekonomiky v priebehu 10. rokov 21. storočia.

Teritoriálna expanzia Spojených štátov 1776 – 1959.
Rozdelenie podľa vstupu štátu do únie.

     1776 – 1790

     1791 – 1799

     1800 – 1819

     1820 – 1839

     1840 – 1859

     1860 – 1879

     1880 – 1899

     1900 – 1950

     1950 – 1959

Animácia časovej osi vstupu štátov do únie

Predkolumbovská éra

Pozri aj: Predkolumbovská kultúra

Mapa zobrazujúca približnú pozíciu nezaľadneného koridoru a špecifických paleoindiánskych sídlisk (teória kultúry Clovis)

Nie je s určitosťou známe, ako alebo kedy domorodí Američania prvýkrát osídlili americký kontinent a územie dnešných Spojených štátov. Podľa prevažujúcej teórie ľudia migrovali z Eurázie cez Beringiu, pozemný most, ktorý počas doby ľadovej spájal Sibír s dnešnou Aljaškou, a potom sa rozšírili na juh po všetkých amerických kontinentoch a pravdepodobne dorazili až k hraniciam Antarktického polostrova. Táto migrácia snáď začala už pred 30 000 rokmi^[2] a pokračovala až do doby pred približne 10 000 rokmi, kedy pozemný most zaplavilo stúpanie morskej hladiny, spôsobené ukončením poslednej doby ľadovej.^[3] Títo ranní obyvatelia, nazývaní Paleoameričania, sa čoskoro rozčlenili do mnohých stoviek kultúrne odlišných národov a kmeňov.

Predkolumbovská éra zahŕňa všetky podrobnejšie delenie histórie a prehistórie Ameriky pred významnejšou prítomnosťou Európanov na amerických kontinentoch, počnúc obdobím pôvodného osídlenia v období mladého paleolitu až k európskej kolonizácii v ranom novoveku. Kým z technického hľadiska sa vzťahuje na obdobie pred plavbami Krištofa Kolumba v rokoch 1492 – 1504, v praxi tento termín zvyčajne zahŕňa históriu amerických domorodých kultúr až do ich podmanenia alebo významného ovplyvnenia Európanov, aj keď sa to stalo po desaťročiach alebo dokonca storočiach po prvom Kolumbovom pristáti.

Vývoj pôvodného osídlenia pred príchodom Európanov

Kultúra domorodých američanov (indiánov) mladšej doby kamennej sa obvykle necharakterizuje ako "neolitická" (na rozdiel od kultúr v Eurázii, Afrike a inde) ale člení sa do piatich fáz, a iba do troch v prípade Severnej Ameriky:^[4]

• Kamenné obdobie (Paleoindiáni) (18000 pred Kr. – 8000 pred Kr.) – prevažoval lov veľkej zveri. Príklady zahŕňajú kultúry Clovis, Folsom, Dalton a i.
• Archaické obdobie (8000 pred Kr. – 1000 po Kr.) – vzrastal význam zberačstva, lovecký spôsob života klesal na význame. Príklady zahŕňajú kultúru Archaic Southwest alebo kultúru Poverty Point.
• Post-archaické obdobie (1000 – súčasnosť) – rozvoj dedinského poľnohospodárstva, stavba budov, pyramíd atď. Zahŕňa napríklad kultúry Pueblo, Mississippi, Hopewell, Freemont a ďalšie.

Severnú Ameriku obsadili početné paleoindiánske kultúry. Niektoré sa rozkladali okolo Veľkých planín a Veľkých jazier, na území moderných Spojených štátov amerických a Kanady, rovnako ako na priľahlých oblastiach na západe a juhozápade. Podľa orálnych dejín mnohé domorodé národy Ameriky žijú na tomto kontinente od svojho vzniku, ktorý je opísaný širokou škálou tradičných príbehov o stvorení sveta. Iné kmene majú príbehy, ktoré popisujú migráciu dlhou krajinou a cez veľkú rieku, ktorá je považovaná za rieku Mississippi.^[5] Genetické a lingvistické dáta spájajú pôvodné obyvateľstvo tohto kontinentu s pravekými obyvateľmi severovýchodnej Ázie. Archeologické a lingvistické údaje umožnili vedcom objavenie niektorých migrácii v rámci kontinentu.

Hlavné kultúry

Adenská kultúra: bola to domorodá americká kultúra, ktorá existovala v čase od 1000 pred Kr. až 200 pred Kr., V období známom ako rané obdobie Woodland. Adenská kultúra zahŕňa pravdepodobne väčší počet príbuzných indiánskych spoločenstiev, ktoré zdieľali pohrebné komplexy a ceremoniálne systémy.

Kultúra Coles Creek: táto kultúra sa rozvíjala v údolí dolného toku Mississippi, časovo sa radí medzi poslednú fázu obdobia Woodland a následné obdobie kultúry Plaquemine, ktorej je jej predchodcom. Obdobie je charakterizované vzrastajúcim užívaním plochých násypov ako základov pod obydlia, usporiadaných okolo centrálneho námestia, zložitejšie politické inštitúcie a stratégie obživy, ktoré boli stále zakotvené v pestovaní pôvodných domestikovaných plodín a lovu namiesto nepôvodnej kukurice, ktorá prevládla v následnom období mississippskej kultúry Plaquemine. Kultúru pôvodne definoval podľa jedinečnej výzdoby šamotovej keramiky archeológ James A. Ford počas svojich prieskumov na archeologickom nálezisku Mazique.

Hohokamská kultúra: bola to kultúra sústredená okolo amerického juhozápadu.^[6] Ľudia ranej kultúry Hohokam založili rad malých osád pozdĺž stredného toku rieky Gila. Pestovali kukuricu, tekvicu a fazuľu. Komunity sa nachádzali v blízkosti kvalitnej ornej pôdy, pričom v skorších dobách tejto kultúry bolo bežné suché poľnohospodárstvo.^[6] Charakteristickým znakom tejto kultúry je hrnčiarska technika paddle-and-anvil. Klasické obdobie kultúry zaznamenalo vzostup architektúry a keramiky. Budovy na vyvýšených zemných mohylách boli zoskupené do dvorcov, obohnaných múrom. Ploché mohyly boli stavané pozdĺž toku rieky, rovnako ako zavlažovacie kanály, čo naznačuje, že tieto lokality boli správnymi centrami, ktoré rozdeľovali vodu a koordinovali práce na kanáloch. Začala vznikať polychrómovaná keramika a pochovávanie do zeme nahradilo predchádzajúce spaľovanie mŕtvych. Obchodovalo sa s mušľami a iným exotickým tovarom. Sociálne a klimatické faktory viedli k úpadku a opusteniu územia po roku 1400 n. L.

Kultúra Starých Pueblanov (anasaziovia): táto kultúra pokrývala súčasný americký región štyroch rohov, zahŕňajúce južný Utah, severnú Arizonu, severozápadne Nové Mexiko a juhozápadne Colorado.^[7] Predpokladá sa, že kultúra Pueblanov sa aspoň z časti vyvinula z Osharskej tradície, ktorá sa zase vyvinula z kultúry Picos. Žili v obydliach rôznych typov, medzi ktoré patrili malé rodinné zemnice, väčšie klanové stavby, veľká puebla ("dedina") a domy v skalných previsoch. Pueblani vytvorili komplexnú sieť osídlenia, ktoré sa tiahli cez Koloradsku plošinu a spájala stovky komunít a populačných centier. Kultúra je pravdepodobne najlepšie známa vďaka kamenným a zemným obydliam postavených v stenách skalných previsov, najmä počas obdobia Pueblo II a Pueblo III.

Monks Mound v Cahokia (Zoznam svetového dedičstva UNESCO). Umiestnenie betónového schodiska sleduje približný priebeh pôvodných drevených schodov.

Mississippská kultúra: rozšírila sa v údoliach riek Ohio a Mississippi, jej stavby sa vyskytovali po celom juhovýchode. Vytvorila najväčšiu územnú plochu v Severnej Amerike severne od Mexika, najvýznamnejším z nich v Cahokia, na prítoku rieky Mississippi v dnešnom štáte Illinois.

Kultúra Irokézov: Irokézska liga národov alebo tiež "Ľudia z dlhého domu" so sídlom v dnešnej severnej a západnej časti štátu New York mala v polovici 15. storočia podobu konfederácie. Podľa niektorých názorov táto kultúra prispela k formovaniu politickej podoby neskorších Spojených štátov, vzhľadom na to že sa Irokézsky systém podobný federácii odlišoval od silných, centralizovaných európskych monarchií,^[8][9] táto myšlienka však nie je všeobecne akceptovaná.^[10]

Počas vojen Irokézovia donútili niekoľko kmeňov k odchodu na západ, na území, ktoré bolo ich tradičnou krajinou západne od rieky Mississippi. Kmene pochádzajúce z údolia rieky Ohio a ktoré sa presťahovali na západ, zahŕňali ľud Osage, Kaw, Ponca a Omaha. Do polovice 17. storočia sa znovu usadili vo svojich historických krajinách na území dnešného Kansasu, Nebrasky, Arkansasu a Oklahomy. Kmeň Osage bojoval s domorodcami jazyka Caddo, do polovice 18. storočia ich vytlačil a ovládol svoje nové historické územie.^[11]

Domorodý vývoj na Havaji

História domorodých obyvateľov na Havaji začína osídlením Polynézanmi medzi 1. a 10. storočím. Oblasť okolo roku 1200 objavili tahitskí prieskumníci, ktorí sa tu tiež začali usadzovať. Tým začal vzostup havajskej civilizácie, ktorá bola izolovaná od zvyšku sveta ďalších 500 rokov až do príchodu Britov. Európania zastúpení britským objaviteľom kapitánom Jamesom Cookom dorazili na Havajské ostrovy v roku 1778. Počas piatich rokov kontaktu európska vojenská technológia pomohla Kamehameohovi I. podrobiť si väčšinu obyvateľstva a prvýkrát v histórii zjednotiť ostrovy založením Havajského kráľovstva.

Koloniálne obdobie

Bližšie informácie v článkoch: Kolonizácia Severnej Ameriky v rannom novoveku a Indiánske vojny

Európske územné nároky v Severnej Amerike, okolo roku 1750

     Francúzsko

     Veľká Británia

     Španielsko

Po období prieskumu sponzorovaného významnými európskymi štátmi bolo prvé úspešné osídlenie založené Angličanmi v roku 1607 vo Virginii (Jameston). Európania do novej krajiny priviedli kone, dobytok a ošípané, odtiaľ naopak priviezli do Európy kukuricu, zemiaky, tabak, fazuľu, tekvice a morky. Mnohí prieskumníci a ranní osadníci Ameriky zomreli kvôli nákaze novými chorobami. Oveľa horšie účinky však mali kolonistami zavlečené euroázijské choroby, predovšetkým osýpky a kiahne, na domorodých Američanov, pretože tí voči nim nemali imunitu. Následkom toho boli rozsiahle epidémie a hromadné vymieranie domorodcov, obvykle ešte pred začiatkom rozsiahlejšieho európskeho osídľovania. Ich spoločenstvá boli touto mierou úmrtia zdevastované a ich jadrá zanikli.^[12][13]

Španielska, holandská a francúzska kolonizácia

Španieli

Španielski prieskumníci boli prvými európskymi zástupcami v Amerike. Dorazili s druhou expedíciou Krištofa Kolumba, ktorá 19. novembra 1493 dosiahla brehy Portorika. Ďalší Španieli dorazili v roku 1513 na Floridu.^[14] Španielske expedície rýchlo postúpili až do Appalačských vrchov, k rieke Mississippi, do Grand Canyonuu^[15] a na Veľké prérie. V roku 1540 podnikol Hernando de Soto rozsishly prieskum juhovýchodu.^[16]

Toho istého roku 1540 Francisco Vásquez de Coronado uskutočnil prieskumnú cestu z Arizony do centrálneho Kansasu.^[16] Malé španielske osady sa postupom času stali dôležitými mestami, ako San Antonio v Texase, Albuquerque v Novom Mexiku, Tucson v Arizone alebo Los Angeles a San Francisco v Kalifornii.^[17]

Holanďania

Nové Holandsko bola holandská kolónia založená v 17. storočí s jadrom na mieste dnešného New York City a v údolí rieky Hudson. Holanďania obchodovali s kožušinami s indiánmi na severe. Kolónie slúžili ako prekážka v expanzii britských osadníkov z Nového Anglicka. Napriek tomu že holandskí osadníci boli kalvinisti a zaviedli v Amerike Reformovanú cirkev, tolerovali aj iné náboženstva a kultúry.^[18]

Holandské kolónie v roku 1664 obsadila Británia, napriek tomu zanechali trvalý vplyv na americký kultúrny a politický život. Medzi významných Američanov holandského pôvodu patrili napríklad Martin Van Buren, Theodore Roosevelt alebo Franklin Delano Roosevelt.^[18]

Francúzi

Nové Francúzsko bola oblasť Severnej Ameriky kolonizovaná Francúzskom v rokoch 1534–1763. Mimo Québecu a Akádie žilo len málo trvalých osadníkov, ale Francúzi nadviazali rozsiahle obchodné vzťahy s americkými indiánmi v oblasti Veľkých jazier a na stredozápade. Francúzske osídlenie pozdĺž riek Mississippi a Illinois pozostávalo z poľnohospodárskych komunít, ktoré zásobovali potravinami osady na pobreží Mexického zálivu. Francúzi založili v Louisiane plantáže a osady New Orleans, Mobile a Biloxi.

Slobodná čierna žena z New Orleansu, maľba z neskorého 18. storočia

Konfederácia Wabanaki a väčšina kmeňov z oblasti Veľkých jazier boli spojencami Nového Francúzska počas štyroch francúzskych a indiánskych vojen (vojna kráľa Viliama, vojna kráľovnej Anny, vojna kráľa Juraja a francúzsko-indiánska vojna), zatiaľ čo na strane britských kolónií stála konfederácia Irokézov. Počas francúzsko-indiánskej vojny – severoamerickej časti sedemročnej vojny – Nové Anglicko úspešne bojovalo proti francúzskej Akádii. Briti z Akádie vyhnali Francúzov a v kolónii, premenovanej na Nové Škótsko, ich nahradili noví osadníci z Nového Anglicka.^[19] Nakoniec sa niektorí bývalí Akádiania usadili v Louisiane, kde vytvorili typickú vidiecku kultúru Cajun, ktorá existuje do súčasnosti. Odkupom Louisiany Spojenými štátmi v roku 1803 sa stali americkými občanmi.^[20] Ostatné francúzske osady pozdĺž riek Mississippi a Illinois boli absorbované následkom vlny amerických osadníkov, prichádzajúcich od 70. rokov 18. storočia, alebo sa ich obyvatelia presťahovali na západ.^[21] Francúzsky vplyv a jazyk v New Orleanse, Louisiane a na pobreží Mexického zálivu bol trvalejší; obzvlášť New Orleans bol pozoruhodný svojou veľkou populáciou slobodného farebného obyvateľstva v dobe pred občianskou vojnou.

Britská kolonizácia

Loď Mayflower, ktorá dopravila Pútnikov do Nového sveta. Počas prvej zimy v Plymouthe zomrela asi polovica Pútníkov.^[22]

Pás krajiny pozdĺž východného pobrežia bol počas 17. storočia osídlený prevažne anglickými kolonistami, spolu s ďaleko menším počtom holandských a švédskych kolonistov. Podobu koloniálnej Ameriky utváral jednak silný nedostatok pracovných síl, čo viedlo k zavedeniu foriem neslobodnej pracovnej sily, ako je otroctvo a smluvná služba, a jednak politická tolerancia materskej krajiny, ktorá nevynucovala striktnú poslušnosť kolónií (tzv. „Blahodárne zanedbávanie“, anglicky Salutary neglect). Viac než polovica všetkých európskych prisťahovalcov do amerických kolónií prišla ako zmluvní služobníci.^[23] „Blahodárne zanedbávanie“ umožnilo vytvoriť svojbytný americký duch, odlišný od svojich európskych zakladateľov.^[24]

Indiánsky masaker osadníkov v Jamestownu v roku 1622. Čoskoro sa kolonisti na juhu obávali všetkých domorodcov ako nepriateľov.

Prvá úspešná anglická kolónia, Jamestown, bola založená v roku 1607 na rieke James vo Virgínii. Jamestown zkomieral po celé desaťročia, pokiaľ v 2. polovici 17. storočia nedorazila nová vlna osadníkov, ktorá zaviedla komerčné poľnohospodárstvo založené na pestovaní tabaku. Od neskorých 10. rokov 17. storočia až do Americkej revolúce deportovali Briti do svojich amerických kolónií zhruba 50 000 odsúdzencov.^[25] Jedným z vážnych prípadov konfliktu medzi domorodcami a kolonistami bolo povstanie Powhatanov vo Virgínii v roku 1622, pri ktorom indiáni zabili stovky anglických osadníkov. Nasledovala ju druhá anglo-powhatanská vojna. Najväčšími konfliktami medzi domorodými indiánmi a anglickými osadníkmi v 17. storočí bola vojna kráľa Filipa v Novom Anglicku^[26] a Yamaseeska vojna v Južnej Karolíne v 2. desaťročí 18. storočia.^[27]

Nové Anglicko bolo pôvodne osídlené predovšetkým puritánmi. Otcovia pútnici založili v roku 1620 Plymouthsku kolóniu, po ktorej nasledovalo vytvorenie kolónie v zátoke Massachusetts v roku 1630. Tieto stredné kolónie, skladajúce sa zo súčasných štátov New York, New Jersey, Pensylvánia a Delaware sa vyznačovali veľkou rozmanitosťou. Prvým pokusom o anglické osídlenie na juh od Virgínie sa stala provincia Carolina, v ktorej bola v roku 1733 založená posledná z trinástich amerických kolónií, Georgia.^[28]

Kolónie boli charakteristické náboženskou rozmanitosťou, s kongregacionalistami v Novom Anglicku, nemeckými a holandskými reformistami v stredných kolóniach, katolíkmi v Marylande, a škótsko-írskými presbyteriánmi na západě. Medzi pôvodnými osadníkmi v mestách Nového Anglicka a na juhu boli aj Sefardskí Židia. Mnoho prisťahovalcov prišlo ako náboženskí utečenci: francúzski hugenoti sa usadili v New Yorku, Virgínii a v Severnej a Južnej Karolíne. Mnohí kráľovskí úradníci a obchodníci boli Anglikáni.^[29]

Religiozita v kolóniách sa značne rozšírila po takzvanom „Prvom veľkom prebudení“ v 40. rokoch 18. storočia, vedenom kazateľmi ako Jonathan Edwards a George Whitefield. Americkí evanjelikalisti zasiahnutí Prebudením kládli zvýšený dôraz na vyliatí Ducha svätého a konverziu nových veriacich. Ďalšie náboženské obrodenie tieto charakteristické znaky zachovala a preniesla novo vytvorený evanjelikalizmus do ranej republiky a pripravila pôdu pre „Druhé veľké prebudenie“, ktoré začalo koncom 90. rokov 18. storočia.^[30] V raných fázach hlásali evanjelikáni na juhu, ako metodisti a baptisti, náboženskú slobodu a zrušenie otroctva; konvertovali mnoho otrokov a niektorých z nich uznávali ako kazateľov.

Otroci na tabakových plantážach vo Virgínii, cca 1670

Každá z 13 amerických kolónií mala trochu inú vládnu štruktúru. Najvyšším predstaviteľom kolónie bol guvernér menovaný z Londýna, ktorý riadil výkonnú správu a spoliehal na miestne volenú legislatívu pri hlasovaní o daniach a vydávaní zákonov. Od 18. storočia americké kolónie veľmi rýchlo rástli v dôsledku nízkej úmrtnosti spolu s dostatočným množstvom dostupnej pôdy a potravín. Kolónie sa stali bohatšími než väčšina častí domácej Británie a priťahovali neustály tok prisťahovalcov, hlavne dospievajúcich, ktorí prichádzali ako zmluvní služobníci.^[31]

Pre prácu na tabakových a ryžových plantážach sa dovážali africkí otroci z britských kolónií v Západnej Indie. Do 70. rokov 18. storočia africkí otroci predstavovali pätinu americkej populácie. Kolónie neuvažovali o nezávislosti od Británie do tej doby, pokiaľ potrebovali britskú vojenskú podporu proti francúzskym a španielskym mocnostiam. Tieto hrozby však po roku 1765 pominuli. V duchu merkantilizmu považovala britská vláda americké kolónie predovšetkým ako prostriedok k zaisteniu blahobytu materskej krajiny.^[31]

Kolónie počas 18. storočia

V Južnej Karolíne a vo Virgínii vznikla vyššia vrstva s bohatstvom založeným na veľkých plantážach obhospodarovaných otrokmi, ktorá mala významnú politickú moc a dokonca disponovala aj kontrolou nad kostolmi. Iba v severnej časti štátu New York existoval unikátny spoločenský systém, kde holandskí farmári pracovali na pôde prenajatej od bohatých holandských držiteľov, ako bola rodina Rensselaerov. Ostatné kolónie, predovšetkým Pensylvánia, boli viac rovnostárske. V polovici 18. storočia bola Pensylvánia v podstate kolóniou strednej triedy, ktorá mala len malý rešpekt ku svojej nepočetnej vyššej triede.

Politická integrácia a autonómia

„Spojiť sa alebo zahynúť“ (Join or Die), politická karikatúra z roku 1756 od Benjamina Franklina, nabádajúca kolónie k spojeniu počas francúzsko-indiánskej vojny.

Francúzsko-indiánska vojna (1754–63) – súčasť väčšieho globálneho konfliktu, sedemročnej vojny – bola prelomovou udalosťou v politickom vývoji kolónií. Vplyv hlavných konkurentov britskej koruny v severnej Amerike, Francúzov a severoamerických indiánov, sa výrazne znížil a územie trinástich kolónií expandovalo na úkor území Nového Francúzska, a to ako aj v Kanade, tak aj na teritóriu Louisiana. Vojnové úsilie naviac viedlo k väčšej politickej integrácii kolónií, ktorej odrazom bol kongres v Albany a symbolom výzva Benjamina Franklina k tomu, aby sa kolónie „spojili alebo zahynuli“ (Join or Die). Franklin bol mužom mnohých vynálezov – jedným z nich bol koncept Spojených štátov amerických, ktorý vznikol po roku 1765 a dosiahol uskutočnenie v júli 1776.^[32]

Po britskej akvizícii francúzskeho územia v Severnej Amerike vydal kráľ Juraj III. v roku 1763 dekrét s cieľom usporiadať novú severoamerickú ríšu a chrániť domorodých indiánov pred koloniálnou expanziou na západ od Appalačských vrchov. Počas nasledujúcich rokov začalo vznikať napätie vo vzťahoch medzi kolonistami a Korunou. Britský parlament schválil v roku 1765 tzv. Kolkový zákon, uvaľujúci daň na kolónie, bez toho aby prešiel koloniálnou legislatívou. Tým vznikla otázka, či má Parlament toto právo zdaniť Američanov, ktorí v ňom nie sú zastúpení. Pod heslom „Žiadne zdanenie bez zastúpenia“ ("No taxation without representation"), kolonisti odmietali platiť dane, pričom napätie v neskorších šesťdesiatych a na počiatku sedemdesiatych rokov naďalej stúpalo.^[33]

Maľba z roku 1846 zobrazujúca Bostonský čajový večierok v roku 1773.

Hustota obyvateľstva na území amerických kolónií v roku 1775 (obyvatelia na km²)

Bostonský čajový večierok v roku 1773 bol priamou akciou aktivistov v meste Boston, ktorí tak protestovali proti novej dani na čaj. Parlament reagoval nasledujúceho roku vydaním tzv. Donucovacích zákonov (Coercive Acts), ktoré zbavili Massachusetts jeho historického práva na samosprávu a nastolili v ňom vojenskú správu, čo vyvolalo pobúrenie a odpor vo všetkých trinástich kolóniách. Vodcovia Patriotov zvolali zo všetkých kolónií prvý kontinentálny kongres, aby koordinovali svoj odpor voči Donucovacím zákonom. Kongres vyzval na bojkot britského obchodu, vydal súpis práv a sťažností a žiadal kráľa o nápravu týchto krívd.^[34] Odvolanie sa ku Korune nemalo žiadny účinok a následne bol v roku 1775 zvolaný druhý kontinentálny kongres, s cieľom zorganizovať obranu kolónií proti britskej armáde.

Obyčajní ľudia povstali proti Britom aj napriek tomu, že nechápali úplne ideologické dôvody svojich predstaviteľov. Mali silné cítenie pre „práva“, ktoré podľa ich mienky Briti zámerne porušovali – práva na samosprávu, spravodlivé jednanie a vládu založenú na všeobecnom súhlase. Boli veľmi citliví na známky tyránie, ktorú videli v príchode britskej armády do Bostonu, aby potrestala tamojších obyvateľov. Tým rástol ich pocit bezprávia, čo viedlo k hnevu a túžbe po odplate. Kolonisti verili, že Boh je na ich strane.^[35]

Pokiaľ ide o politické hodnoty, Američania boli do značnej miery zjednotení pod ideou republikánstva, ktoré odmietalo aristokraciu a kládlo dôraz na občiansku povinnosť a morálnu čistotu. Pre Otcov zakladateľov, podľa mienky niektorých historikov, „republikánstvo reprezentovalo viac než určitú formu vlády. Bol to spôsob života, základná ideológia, nekompromisný záväzok k slobode a úplné odmietnutie aristokracie.“^[36]

Americká revolúcia

Bližšie informácie v článkoch: Americká revolúcia a Americká vojna za nezávislosť

Washingtonovo prekvapivé prekročenie rieky Delaware v decembri 1776 bolo významným obratom po strate New York City; jeho armáda porazila Britov v dvoch bitkách a obsadila New Jersey. (Obraz Emanuela Leutzeho z roku 1851)

Trinásť kolónií zahájilo v roku 1775 povstanie proti britskej vláde a v roku 1776 vyhlásilo svoju nezávislosť ako Spojené štáty americké. Americká revolučná vojna (1775–83) začala bitkou o Lexington a Concord v apríli 1775, keď sa Briti snažili zabaviť zásoby munície a zatknúť vodcov Patriotov. V roku 1777 Američania zajali britskú inváznu armádu v bitke pri Saratoge, zaistili severovýchod a prinútili Francúzov na vytvorenie vojenskej aliancie so Spojenými štátmi. Francúzsko si priviedlo ako spojencov Španielsko a Holandsko, čím vyrovnalo vojenské a námorne sily na oboch stranách, pretože Británia žiadnych spojencov nemala.^[37]

Veliteľ Američanov, generál George Washington (1732–99) sa osvedčil ako vynikajúci organizátor a administrátor. Dokázal obratne jednať s Kongresom a guvernérmi štátov, vyberal a mentoroval svojich vyšších dôstojníkov, zaisťoval podporu a výcvik svojich vojsk a udržoval idealistickú republikánsku armádu. Jeho najväčšou výzvou bola logistika, pretože ani Kongres, ani štáty nemali finančné prostriedky na dostatočné zaistenie výstroja, munície, oblečenie, žoldu alebo dokonca potravín pre vojakov.

Washingtona ako taktika v bitkách často prekonávali jeho britskí protivníci. Ako stratég mal však lepšiu predstavu ako vyhrať vojnu. Briti proti kolóniam poslali štyri invázne armády. Washingtonova stratégia vypudila prvú armádu z Bostonu v roku 1776 a bola zodpovedná za kapituláciu druhej a tretej armády v bitke pri Saratoge (1777) a Yorktowne (1781). Dokázal obmedziť Britmi ovládané územie v New York City a niekoľko ďalších území, zatiaľ čo Patrioti udržovali kontrolu nad veľkou väčšinou populácie.

Vyhlásenie nezávislosti na obraze Johna Trumbulla

Loajalisti, na ktorých Briti príliš spoliehali, tvorili asi 20 % populácie, ale nikdy neboli dobre organizovaní. Po skončení vojny britská armáda v novembri 1783 odplávala z New Yorku, s ňou odišli aj vedúci predstavitelia loajalistov. Na prekvapenie svetovej verejnosti Washington neuzurpoval moc v novej republike, ale miesto toho sa vrátil na svoju farmu vo Virgínii.^[38] Politológ Seymour Martin Lipset poznamenal, že „Spojené štáty boli prvou veľkou kolóniou, ktorá sa úspešne vzbúrila proti koloniálnej nadvláde. V tomto zmysle išlo o prvý 'nový národ'“.^[39]

Druhý kontinentálny kongres, konaný v Philadelphii, vyhlásil 4. júla 1776 nezávislosť „Spojených štátov amerických“ v Deklarácii nezávislosti. Nový útvar bol založený na osvietenských ideáloch liberalizmu, ktoré Thomas Jefferson popísal ako nescudziteľné práva na „život, slobodu a hľadanie šťastia“, a silne zakotvené na republikánskych princípoch. Republikánstvo zdôrazňovalo zvrchovanosť ľudu, vyžadovalo občiansku službu a odmietalo akúkoľvek formu aristokracie.

Boj za nezávislosť

Bližšie informácie v hlavnom článku: Americká vojna za nezávislosť

Teritoriálna expanzia USA 1776 – 1959.
Uvádzaný rok je rok prístupu štátu

     1776 – 1790

     1791 – 1799

     1800 – 1819

     1820 – 1839

     1840 – 1859

     1860 – 1879

     1880 – 1899

     1900 – 1950

     1950 – 1959

Zásahy materskej krajiny do pomerov v kolóniach vyvolali protibritskú opozíciu, ktorá vyvrcholila v roku 1775 vypuknutím otvorenej vojny medzi kolóniami a Veľkou Britániou. V roku 1776 vydal druhý Kontinentálny kongres Deklaráciu nezávislosti, ktorá vyhlasovala vznik Spojených štátov amerických. Podľa Konfederačných článkov z roku 1781 si každý zo štátov únie zachoval samostatnú vnútornú a ekonomickú politiku. Vojna za nezávislosť skončila v roku 1783 britským uznaním nového štátu. V roku 1787 bol konfederatívny charakter USA nahradený systémom federatívnym.

V tom čase tvorilo USA iba 13 štátov na východe a severovýchode krajiny medzi pobrežím Atlantického oceánu a Apalačskými vrchmi (13 červených a bielych pruhov na zástave). Postupne sa rozširovali najmä smerom na západ. Dialo sa to postupným osídľovaním, vojenskými operáciami (Mexiko) aj kupovaním územia, napr. lousianské územia od Francúzska, Floridy od Španielska, Aljašky od Ruska.

Občianska vojna

Bližšie informácie v hlavnom článku: Americká občianska vojna

Rozpory medzi otrokárskym Juhom a slobodným Severom viedli v rokoch 1860 – 1861 k odtrhnutiu 11 južných štátov (Južná Karolína, Mississippi, Florida, Alabama, Georgia, Louisiana, Texas, Virgínia, Arkansas, Severná Karolína, Tennessee), ktoré vyhlásili Konfederované štáty americké, a následne k občianskej vojne. Vojna medzi Juhom (Konfederáciou) a Severom (Úniou) trvala do roku 1865 a skončila víťazstvom Severu. Mohutný hospodársky rozvoj po skončení vojny bol sprevádzaný ďalšou expanziou na západ.

Iné projekty

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Dejiny Spojených štátov

Referencie

Externé odkazyupraviť | upraviť zdroj

• History Matters – Webkurs zur Geschichte der USA
• Howard Zinn: A People’s History Of The United States