Niektorý z redaktorov požiadal o revíziu tohto článku. Redaktor si napríklad nie je istý, či neobsahuje obsahové chyby alebo je dostatočne zrozumiteľný. Prosím, opravte a zlepšite tento článok. Po úprave článku môžete túto poznámku odstrániť.

O iných významoch výrazu Čína pozri Čína (rozlišovacia stránka).

Čínska ľudová republika
Vlajka Znak
Národné motto: nie je
Štátna hymna: 義勇軍進行曲/义勇军进行曲 (Pochod dobrovoľníkov)
Miestny názov
• dlhý	中华人民共和国 Čung-chua žen-min kung-che-kuo
• krátky	Čung-kuo
Hlavné mesto	Peking 39°55′ s.š. 116°23′ v.d.
Najväčšie mesto	Šanghaj
Úradné jazyky	čínština
Štátne zriadenie Prezident Predseda vlády	ľudovodemokratická republika Si Ťin-pching Li Kche-čchiang
Vznik	1. október 1949
Susedia	Afganistan, Bhután, India, Kazachstan, Kirgizsko, Laos, Mongolsko, Mjanmarsko, Nepál, Pakistan, Rusko, Kórejská ľudovodemokratická republika, Tadžikistan, Vietnam
Rozloha  • celková  • voda (%)	9 596 961 km² (4.)   268 715 km² (2,8 %)
Počet obyvateľov  • odhad (2016)  • sčítanie (2010)  • hustota (2016)	1 403 500 365 (1.) 1 339 724 852 145/km² (83.)
HDP  • celkový  • na hlavu (PKS)	2018 14,092 bilióna $ (2.) 18 066 $ (79.)
Index ľudského rozvoja (2017)	0,752 (86.) – vysoký
Mena	jüan (CNY)
Časové pásmo  • Letný čas	(UTC+8) bez zmeny (UTC+8)
Medzinárodný kód	CHN / CN
Medzinárodná poznávacia značka	RC
Internetová doména	.cn
Smerové telefónne číslo	+86
Gramotnosť: 92 %

Súradnice: 35°50′41″S 103°27′07″V / 35,844722222222°S 103,45194444444°V / 35.844722222222; 103.45194444444

Peking

Šenčen

Mapa Číny

Čína (čín. 中国 – pchin-jin: Zhōng guó; doslova: „krajina uprostred“), dlhý tvar Čínska ľudová republika (čín. 中华人民共和国 – pchin-jin: Zhōng huá rén mín gòng hé guó), skratkou ČĽR (medzinárodne CN),^[1][2] je štát ležiaci vo východnej Ázii. S 1,4 miliardami obyvateľov je Čína, spolu s Indiou,^[3] najľudnatejšou krajinou sveta, rozloha 9,6 milióna km² z nej robí štvrtým najväčším štátom. Čína sa rozkladá naprieč piatimi časovými pásmami a susedí s 14 krajinami, čo je po Rusku druhý najvyšší počet na svete. Krajina sa člení na 23 provincií,^{[p. 1]} päť autonómnych oblastí, štyri priamo spravované mestá v Číne (Peking, Tchien-ťin, Šanghaj, Čchung-čching) a dve osobitné administratívne oblasti (Hongkong a Macao). Hlavným mestom Číny je Peking, najľudnatejším mestom je Šanghaj.^[4]

Čínska civilizácia, rozvíjajúca sa pôvodne v úrodnom povodí Žletej rieky vo Veľkej čínskej nížine, patrí k najstarším na svete. Hoci sú jej počiatky zahalené v hmle legiend, obvykle sa umiestňujú do obdobia 2000 rokov pred n. l. Čínsky štát niekoľkokrát v dejinách zmohutnel, bol rozbitý, a potom sa znovu zjednotil. Vo fázach rozmachu bola Čína vždy poprednou svetovou ekonomickou mocnosťou, okrem iného vďaka preslávenej Hodvábnej ceste, a tak isto miestom rozvoja vedy a technológií - možno jej pripísať vynález kompasu, papiera, strelného prachu či kníhtľače. 19. storočie bolo pre Čínu však dobou stagnácie, oneskoreného prenikania rysov modernej civilizácie i mocenského poníženia. To viedlo v roku 1912 k pádu tisícročného monarchického systému a vzniku republiky, ktorej modernizačné snahy boli však zabrzdené občianskou vojnou medzi nacionalistami a komunistami (od 1927) a agresiou Japonska (od 1937). V roku 1949 nakoniec krajinu, až na malý ostrov Tchaj-wan, ovládli komunisti. Vytvorili totalitný systém s centrálne riadenou ekonomikou. Mnoho spoločenských a ekonomických experimentov, ktoré vyvrcholili tzv. kultúrnou revolúciou, viedla však len k stagnácii, hoci Čína dosiahla istých diplomatických úspechov (od roku 1971 sa stala stálym členom Bezpečnostnej rady OSN s právom veta, keď bolo toto postavenie odoprené Čínskej republike teda Tchaj-wanu) a vojenských (vstup medzi jadrové veľmoci). Skutočný rozmach však priniesli až ekonomické reformy Teng Siao-pchinga začaté v roku 1978, ktoré v Číne zaviedli voľný trh. Zahájilo sa obdobie bezprecedentného ekonomického rastu. S tým išiel ruka v ruke rast geopolitického vplyvu a zisk statusu superveľmoci. Trauma veľmocenského poníženia z 19. storočia bola symbolicky prekonaná aj tým, keď Čína dostala pod svoju kontrolu posledné európske kolónie na svojom území, teda Hongkong a Macao. Vznáša nárok aj na ostrov Tchaj-wan a niekoľko ďalších menších území, tieto oblasti sú avšak spravované vládou Čínskej republiky, ktorá ale zatiaľ nechce byť samostatným štátom a formálne si aj naďalej robí nárok na vládu v celé Číne. Aj keď reformy Čínu veľmi priblížili k západnému ekonomickému modelu a životnému štýlu, v politickej oblasti si uchováva systém vlády jednej strany a rysy diktatúry.

Stále silnejšie geopolitické partnerstvo spája Čínu s Ruskom. Spoločne sa snažia vytvoriť blok, ktorý by oponoval Európe, Spojeným štátom a ich ázijským spojencom, ako sú Japonsko a Južná Kórea. Napätie týchto dvoch veľkých blokov sa niekedy označuje za druhú studenú vojnu. O možnosti, že by medzi týmito dvoma blokmi spadla nová železná opona, sa začalo silne diskutovať hlavne po ruskej invázii na Ukrajinu v roku 2022, rovnako ako o tom, ako veľmi sú záujmy Ruska a Číny v tejto veci zladené - čínsky vplyv bol od 80. rokov postavený na otvorenej globalizovanej ekonomike a vývozu do západných krajín.

V roku 2012 sa Čína stala najväčšou ekonomikou sveta z hľadiska hrubého domáceho produktu (HDP) v parite kúpnej sily. Z hľadiska nominálneho HDP je druhou najväčšou ekonomikou po Spojených štátoch. Tak isto je druhá na svete podľa kritéria národného bohatstva. Krajina je najväčším svetovým výrobcom a vývozcom. Jej bohatstvo však nie je v čínskej spoločnosti rozložené rovnomerne (má omnoho vyššiu mieru ekonomických rozdielov medzi ľuďmi než Európa) a tak isto pri prepočte svojho ekonomického výkonu na obyvateľa sa tento výkon javí skôr priemerným - v HDP (PPP) per capita je Čína 77. na svete (ak počítame len skutočne suverénne štáty), presne na úrovni globálneho priemeru (v Európe to zodpovedá úrovni Severného Macedónska). Spojené štáty sú z tohto hľadiska desiate.

Vojenská moc Číny trvalo rastie. Po USA a Rusku má tretiu najsilnejšiu armádu na svete a druhý najvyšší obranný rozpočet.^[5][6]

Základné informácie

Čína je so svojimi 9 596 960 km² taká veľká ako USA alebo celá Európa až po Ural. Z toho vyplýva, že sa jej povrch, klimatické podmienky a s tým aj predpoklady pre ľudský život v regiónoch veľmi odlišujú. Územie Číny je vymedzené prírodnými hranicami: na východe a juhovýchode sú to moria (Žlté more, Východočínske more a Juhočínske more), na juhu, na západe a severozápade delia Čínu od jej susedov vysoké horské masívy a na severe stepi a púšte

Dejiny

Dejiny po druhej svetovej vojne

Po skončení Druhej svetovej vojny v Ázii sa v Číne opätovne rozvinula občianska vojna medzi vládnucim Kuomintangom a komunistami. Táto 2. občianska vojna (1946–1949) sa skončila víťazstvom Komunistickej strany Číny pod vedením Mao Ce-Tunga. 1. októbra 1949 (štátny sviatok) bola založená ČĽR s hlavným mestom Peking, od tohto dátumu existujú paralelne dva čínske štáty, keďže generál Čankajšek sa so zvyškami Kuomintangu evakuoval na ostrov Taiwan, kde pokračuje v existencii Čínska republika.

Pevninská ČĽR sa zaradila do socialistického tábora, spojenectvo so ZSSR spečatila Čínsko-sovietskou zmluvou o priateľstve, spojenectve a vzájomnej pomoci z februára 1950. V krajine prebiehalo upevnenie hospodárstva, zničeného viac než desaťročím vojny, konfiškácia pôdy a v období rokov 1949–1952 tzv. obdobie obnovy rozšírenia vplyvu do pohraničných oblastí (Sin-ťiang 1949, Tibet 1950–1951). Čínski “dobrovoľníci” tiež bojovali v Kórejskej vojne na strane Severnej Kórey.

Po nástupe Nikitu Chruščova a jeho kritike Stalina v roku 1956 (na XX. zjazde KSSZ) nastalo ochladzovanie vzťahov medzi ČĽR a ZSSR. Jedným z dôvodov bol aj fakt, že Sovieti neboli ochotní podporovať čínsky program na vývoj jadrovej zbrane. V rokoch 1958–1959 nasledovala tzv. politika “Veľkého skoku”, prvé rozpory v štátnom a straníckom vedení a v rokoch 1959–1961 hladomor ako dôsledok nepremyslenej hospodárskej politiky. Roky 1961–1965 poznačila politika úprav, pragmatickejšia hospodárska stratégia, prerušenie kontaktov so ZSSR a otvorené nepriateľstvo, ktoré vyvrcholilo pohraničnými konfliktami na rieke Ussuri v roku 1969. Mao Ce-tung začal posilňovať svoje pozície, jeho úsilie vyvrcholilo rozpútaním Veľkej proletárskej kultúrnej revolúcie, ktorá bola neúspešným pokusom jeho skupiny uchopiť moc pomocou červených gárd. Nasledoval hospodársky a politický rozvrat krajiny, stabilizácia nastala až roku 1976.

Od roku 1971 sa ČĽR stala členským štátom OSN so stálym kreslom v Bezpečnostnej rade, na protest proti tomuto kroku vystúpila z OSN Čínska republika. Vo februári 1972 navštívil ČĽR po iniciatíve Henryho Kissingera prezident USA Richard Nixon, v snahe izolovať ju od ZSSR, pričom obe krajiny roku 1979 nadviazali vzájomné diplomatické vzťahy. V roku 1976 zomreli významní predstavitelia režimu, najprv Čou En-laj, potom nasledovali Tchienanmenské udalosti a následne zomrel aj Mao Ce-tung. Potom zatkli predstaviteľov radikálneho smeru, tzv. bandu štyroch, vedenú vdovou po Maovi Ťiang Čching a v krajine prevážil pragmatický politický kurz.

V roku 1978 vyhlásili politiku štyroch modernizácií, ktorú inicioval Teng Siao-pching. V 80. rokoch nastal v krajine dynamický hospodársky rozvoj, zvyšovanie životnej úrovne, tiež normalizácia vzťahov so ZSSR, a liberálnejšia spoločenská atmosféra. Komunistická strana Číny si však zachovala politický monopol. Konflikty medzi konzervatívnym a reformným krídlom (Chu Jao-pang, Čao C’-jang) a súbežné problémy ekonomickej reformy priniesli od jari 1989 prehlbovanie demokratizačného hnutia. Vládna moc však proti protestom brutálne zakročila (udalosti na pekinskom Námestí Nebeského pokoja Tchien-an-men, čiže na – zásah armády proti pokojne demonštrujúcim študentom 4. júna 1989, pri ktorom prišlo o život niekoľko stoviek civilistov). V dôsledku toho došlo k diplomatickej izolácii Číny, čo však vôbec nezabrzdilo búrlivé pokračovanie ekonomickej reformy v 90. rokoch 20. storočia i v ďalšom desaťročí po nástupe nového storočia a zároveň tisícročia.

Čínske vedenie naďalej odmietalo zásadné politické zmeny, stupňovala sa kritika zo strany USA kvôli nedodržiavaniu ľudských práv (okrem iného aj kvôli potláčaniu duchovného hnutia Fa-lun Kung, ktoré si v Číne získalo údajne až okolo 60 miliónov stúpencov, teda zhruba toľko, koľko má v súčasnosti členov Komunistická strana Číny).

Dňa 1. júla 2006 bola otvorená najvyššie položená železničná trať na svete, a to medzi čínskym mestom Si-ning a hlavným mestom Tibetskej autonómnej oblasti Lhasou. Táto moderná, rýchla a pohodlná železnica má urýchliť expandovanie Číňanov do riedko osídlenej oblasti Tibetu, kde už teraz počtom prevyšujú pôvodných obyvateľov - Tibeťanov. Na jar 2008 sa začali v Tibete, najmä v jeho hlavnom meste Lhasa nepokoje pôvodných obyvateľov, predovšetkým mníchov tibetského budhizmu – lámaistov, namierené proti čínskej okupácii Tibetu. Boli potlačené ozbrojenými silami. V tom čase v Číne vrcholili prípravy na XXIX. letné olympijské hry konajúce sa v Pekingu s magickým “osmičkovým” začiatkom 8. augusta 2008. V roku 2012 sa prezidentom ČĽR stal Si Ťin-pching, ktorý začal s asertívnejšou zahraničnou politikou. Čína sa čoraz viac angažuje v rozvojových krajinách^[7], taktiež sa snaží o kontrolu Juhočínskeho mora, kde rekultivuje ostrovy a útesy a buduje vojenské základne.^[8] V roku 2022 sa v Pekingu budú konať aj XXIV. zimné olympijské hry.

Podľa odhadov Financial Times by sčítanie obyvateľstva z decembra 2020 malo potvrdiť pokles obyvateľov Číny. Šlo by o prvý pokles od 50. rokov. Výsledky sčítania ešte neboli zverejnené, ale populácia by mala byť pod 1,4 miliardy. Pokles obyvateľstva vytvára problém pre sociálny systém štátu ako aj pre tvorbu rodín. Krajine chýba približne 30 miliónov žien a na 100 žien pripadá 114 mužov. Predpokladá sa, že o niekoľko rokov by sa najľudnatejšou krajinou mala stať India.^[9]

Fyzická geografia

Územie Číny sa rozprestiera vo východnej a strednej časti eurázijského kontinentu, na západnom pobreží Tichého oceánu.

Od severu na juh meria Čína 3 924 km, od východu na západ 5 171 km. Najsevernejším bodom je mesto Mo-che ležiace na rieke Amur pri hranici s Ruskom na 53°33` s. z. š., najjužnejší bod pevniny sa nachádza na juhu Lej-čouského (Leizhou) polostrova na 20°13` s. z. š., absolútne najjužnejší bod je na juhu ostrova Chaj-nan (Hainan) na 18°10` s.z.š. Najvýchodnejší bod je na sútoku riek Amur a Ussuri (Wu-su-li-ťiang) na 134°42` v. z. d., najzápadnejší v pohorí Pamír na 73°32` v. z. d. Na východe je Čína obmývaná Žltým, Východočínskym a Juhočínskym morom, do pevniny sa zarezáva Pochajský (Bohai) záliv. Pobrežná čiara meria od ústia rieky Ja-lu-ťiang (Yalu Jiang) pri hranici s KĽDR po hranicu s Vietnamom okolo 14 000 km. Územie Číny zahŕňa približne 5 400 ostrovov, z ktorých je po Taiwane (35 775 km²) najväčší ostrov Chaj-nan (cez 34 000 km²).

Povrch

Bližšie informácie v hlavnom článku: Geografia Číny#Povrch

Charakteristickým znakom reliéfu Číny je stupňovité znižovanie smerom od Himalájí na západe pozdĺž veľtokov Chuang-che a Jang-c’-ťiang k Tichému oceánu na východe. Približne jednu tretinu povrchu tvoria pohoria, pričom väčšina z nich je orientovaná vo východo-západnom smere. Na juhozápade sa nachádza Tibetská náhorná plošina, ktorú z južnej a juhozápadnej strany obklopujú Transhimaláje a Himaláje, kde sa v nadmorskej výške 8 848 m vypína najvyšší bod krajiny i sveta Mount Everest. Oblasť severovýchodnej Číny vypĺňajú nížiny a pohoria Malý Chingan a Veľký Chingan. Na východe, v okolí dolného toku rieky Chuang-che, sa rozprestiera Veľká čínska nížina. Južná Čína je pokrytá horstvami Juhočínskych vrchov a Jünnanskou vysočinou.

Vodstvo

Bližšie informácie v hlavnom článku: Geografia Číny#Vodstvo

Čínska riečna sieť je dlhá cca. 220 000 km. K bezodtokovým oblastiam patrí necelá tretina územia Číny. Väčšina riek tečie od západu na východ a vlieva sa do Tichého oceánu, malá časť územia tvorí úmorie Indického a Severného ľadového oceána. Najdlhšie a najvýznamnejšie rieky v Číne sú Jang-c’-ťiang, Chuang-che, Perlová rieka a Amur. Z hospodárskeho hľadiska je významný Veľký kanál (1 794 km) spájajúci mestá Peking a Chang-čou.

Podnebie

Bližšie informácie v hlavnom článku: Geografia Číny#Podnebie

Rozsiahlosť čínskeho územia má za následok výrazné klimatické rozdiely medzi vnútroázijskou a „vlastnou“ Čínou a medzi južnou a severnou Čínou. Klíma západnej Číny má jasne vnútrozemský ráz. Zimy bývajú studené, letá horúce. V Turfanskej preliačine boli namerané teploty 47,6 °C. Najnižšia teplota bola zaznamenaná v okrese Chaj-la-er: – 51,5 °C. Severná Čína je charakteristická miernym podnebím, malými, relatívne nerovnomernými zrážkami a chladnými zimami. Podnebie južnej Číny, ktorá leží v subtropickom a tropickom pásme, je do značnej miery ovplyvnené letným monzúnom, ktorý prináša zrážky a spôsobuje záplavy, ktoré sa striedajú s obdobiami sucha v zimných mesiacoch.

Rastlinstvo a živočíšstvo

Bližšie informácie v hlavnom článku: Fauna a flóra Číny

Čína má bohatú faunu a flóru. Klimatické podmienky oblasti sa dlhodobo menili len nepatrne, v Číne sa dá nájsť nezanedbateľné množstvo reliktov a endemitov, či už spomedzi rastlinstva alebo zveriny. Rastie tu vyše 7 000 druhov drevín (vrátane 2 800 druhov stromov). Druhovo bohatá je severovýchodná Čína so stepnou vegetáciou na rovinách a vegetáciou zmiešaných lesov a tajgy na horách. Pôvodné rastlinstvo južnej Číny zahŕňa duby, vždy zelené gaštany, palmy, spomedzi ihličnanov cyprusy a tuje. V najjužnejších častiach Číny sa zachovali rozlohou neveľké oblasti tropických pralesov. Na území Číny žije zhruba 2 000 druhov stavovcov, čo je 10 % z celosvetového výskytu. Vďaka bohatému zastúpeniu vtáctva je Čína nazývaná „vtáčím rajom“. Význačné postavenie v čínskej faune zaujíma panda veľká, ktorá je symbolom ochrany ohrozených druhov. Fauna je ohrozovaná odlesňovaním, zmenou prirodzených životných podmienok a životného prostredia i tradičnou čínskou kultúrou, v ktorej sú niektoré živočíchy považované za afrodiziakum.

Hospodárstvo

Rast čínskeho HDP v rokoch 1952 - 2012

Čínska ľudová republika je v súčasnosti druhou najväčšou svetovou ekonomikou. Zároveň je Čína najväčším vývozcom a druhým najväčším dovozcom tovarov na svete. Hoci čínska ekonomika rástla posledných 30 rokov priemerne o 10 percent ročne, podľa Medzinárodného menového fondu (MMF) dosahoval hrubý domáci produkt v roku 2010 7 518 dolárov na osobu, čo Čínu radilo na 93. miesto na svete a tým pádom medzi rozvojové krajiny.^[10]

Čínske hospodárstvo v rokoch 1949 - 1978

Štvrť Pchu-tung v Šanghaji, finančné a komerčné centrum Číny

Po založení Čínskej ľudovej republiky v októbri 1949 sa v krajine začala uplatňovať politika centrálne plánovanej ekonomiky podľa sovietskeho vzoru. Zároveň kládol Mao Ce-tung dôraz na rýchlu industrializáciu a sebestačnosť. Do dvoch rokov od vzniku ČĽR bola dokončená pozemková reforma a znárodnené banky. V prvej polovici päťdesiatych rokov boli vybudované základy čínskej dopravnej infraštruktúry, najmä železničné trate, a výkon hospodárstva prekonal predvojnovú úroveň.

Mao Ce-tung však nebol spokojný s tempom hospodárskeho rastu a preto roku 1958 zaviedol tzv. Veľký skok vpred. V rámci tejto masovo mobilizačnej kampane sa zrušili poľnohospodárske družstvá a boli založené komúny obrovských rozmerov, v rámci ktorých bol život organizovaný vojenským spôsobom. Základným cieľom veľkého skoku vpred bolo zvýšiť produkciu ocele tak, aby Čína v tomto ukazovateli dosiahla úroveň USA a Veľkej Británie. Presun zdrojov do priemyslu však znamenal drastický pokles v poľnohospodárskej produkcii, čo spôsobilo hladomor a pokles HDP o tretinu. V roku 1961 bola kampaň zrušená.

Prvá polovica šesťdesiatych rokov sa v Číne niesla v znamení pomalého, ale stabilného hospodárskeho rastu, ktorý bol výsledkom umiernenej hospodárskej politiky Teng Siao-pchinga a Liou Šao-čchiho. S nástupom Kultúrnej revolúcie v roku 1966 sa však krajina dostala do politického a hospodárskeho rozvratu, ktorý trval až do opätovného nástupu Teng Siao-pchinga k moci roku 1978.

Vývoj hospodárstva po roku 1978

Reformisti, ktorí sa dostali k moci roku 1978, prestali používať ideologické masové kampane na dosahovanie hospodárskych cieľov a zvolili pragmatický prístup. Prvé zmeny boli zavedené v poľnohospodárstve, ktoré bolo do tej doby nízko produktívne, pretože roľníctvo bolo rozdelené do komún a centrálne organizované. Teng umožnil roľníkom pestovať potraviny na súkromné účely a predávať prebytky. V nasledujúcej dekáde vzrástla produkcia v poľnohospodárstve o viac ako polovicu.

V roku 1981 boli v pobrežných oblastiach založené "špeciálne ekonomické zóny", v ktorých bola zjednodušená administratíva a znížené dane. Politika otvorených dverí mala za cieľ pritiahnuť do piatich miest – Šen-žen, Ču-chaj, Šan-tchou, Sia-men a Chaj-nan – zahraničný kapitál, technologické znalosti a právnu infraštruktúru. Špeciálne ekonomické zóny sa stali motorom čínskeho hospodárskeho rastu a v roku 1984 bolo štrnásť ďalších miest otvorených pre zahraničné investície.^[11]

Udalosti na námestí nebeského pokoja v roku 1989 a následné embargo krátkodobo spomalili čínsky hospodársky rast, ten bol ale opätovne naštartovaný Teng Siao-pchingovou „cestou na juh“ v roku 1991, ktorá dodala hospodárstvu výrazný stimul. Číne sa podarilo rýchlo prekonať Ázijskú hospodársku krízu v roku 1997 a roku 2001 bola prijatá za člena Svetovej hospodárskej organizácie (WTO).

Administratívne členenie Číny

Administratívne členenie

Bližšie informácie v hlavnom článku: Administratívne členenie Číny

Čínska ľudová republika je administratívne rozdelená do 22 provincií (šeng - čín. (省, pinyin shěng). Čína považuje Taiwan za svoju dvadsiatu tretiu provinciu, aj keď tam priamo nevládne. Okrem provincií existuje 5 autonómnych oblastí národnostných menšín (c'-č'-čchü - čín. (自治区 - pinyin zìzhìqū), štyri centrálnou vládou priamo spravované mestá (č'-sia-š' - čín. (直辖市 - pinyin zhíxiáshì) a dve osobitné administratívne oblasti (tche-pie sing-čeng-čchü - čín. (特别行政区 - pinyin tèbié xíngzhèngqū) – Hongkong a Macao – s pomerne vysokou mierou samosprávy. Na nižších úrovniach je územie administratívne rozdelené do prefektúr a prefektúrnych miest, o stupeň nižšie sú okresy a okresné mestá.

Slováci, ktorí tu pôsobili

• Ján Ježovít (* 1909 – † 1994) –  salezián, kníhtlačiar, väznený v japonskom koncentračnom tábore (1941 – 1945), misionár (misionárom v Číne bol 37 rokov).^[12]

Referencie

1. ↑ Jména států a jejich územních částí. 4. rozšířené a přepracované. vyd. Praha : Český úřad zeměměřický a katastrální, 2009. 111 s. Dostupné online. ISBN 978-80-86918-57-0. Kapitola Asie, s. 33–34.
2. ↑ CN, ISO 3166 Country Codes . International Organization for Standardization, rev. 2018-04-18, . Dostupné online. (anglicky)
3. ↑ N, Tomáš Vasilko, Denník. V Číně klesla populace, lidé mají velmi málo dětí. Je to neskutečný propad, říká demograf . 2023-01-20, . Dostupné online. (po česky)
4. ↑ Top 10 Largest Cities in China, the Most Populous in China . . Dostupné online. (po anglicky)
5. ↑ 2022 Military Strength Ranking . . Dostupné online.
6. ↑ Druhý největší armádní rozpočet na světě roste. Čína na ozbrojené síly vynaloží přes 209 miliard dolarů . Český rozhlas. Dostupné online.
7. ↑ https://www.forbes.com/sites/ralphjennings/2017/12/22/china-is-giving-more-foreign-aid-than-it-gets/#ea7d7c4f3551
8. ↑ https://www.cnbc.com/2018/05/02/china-added-missile-systems-on-spratly-islands-in-south-china-sea.html
9. ↑ TÓDA, Mirek. Kto sa postará o rodičov? Čína má veľký problém, podľa Financial Times jej začal klesať počet obyvateľov. dennikn.sk (Bratislava: N Press), 2021-04-29. Dostupné online . ISSN 1339-844X.
10. ↑ World Economic Outlook lolDatabase - Apríl 2011
11. ↑ Hospodárske reformy v Číne 2
12. ↑ KUBANOVIČ, Zlatko. Salezián, ktorý prežil japonský koncentrák. Don Bosco dnes, 2016, roč. 47, čís. 5, s. 24 – 25. Dostupné online.

Literatúraupraviť | upraviť zdroj

• BAKEŠOVÁ, Ivana; KUČERA, Ondřej; LAVIČKA, Martin. Dějiny Čínské lidové republiky : (1949 – 2018). Vyd. 1. Praha : NLN, 2019. 444 s. ISBN 978-80-7422-596-3.
• BECKER, Jasper. Čína na přelomu století. Praha : Jasper, 2002. ISBN 80-7257-729-8
• FAIRBANK, John K. Dějiny Číny. Praha : Nakladatelství Lidové noviny, 2010. ISBN 978-80-7422-007-4
• FISHMAN, Ted C. China, Inc.: jak Čína drtí Ameriku a svět. Praha : Alfa Publishing, 2006. ISBN 80-86851-44-3
• KIRONSKÁ, Kristína, TURSCÁNYI, Richard (eds.). Superveľmoc? Všetko, čo potrebujete vedieť o súčasnej Číne. Bratislava: Hadart Publishing, 2020. ISBN 9788099941237
• KLIMEŠ, Ondřej a kol. Kulturní diplomacie Číny a její regionální variace. Praha : Academia, 2019. ISBN 978-80-200-2962-1
• KREJČÍ, Oskar. Geopolitika Číny. Praha: Professional Publishing, s.r.o., 2021. 492 s. ISBN 978-80-88260-51-6
• LIŠČÁK, Vladimír. Čína. Praha : Libri, 2003. ISBN 80-7277-109-4
• PILLSBURY, Michael. Stoletý maraton: tajná čínská strategie, jak vystřídat Ameriku v roli globální supervelmoci a nastolit čínský světový řád. Praha : Rybka Publishers, 2019. ISBN 978-80-87950-67-8
• ULČ, Ota. Bez Čedoku po Číně a okolí. Praha : Ivo Železný, 1992. ISBN 80-7116-088-1
• VOJTA, Vít. Čínský svět: jak porozumět současné Číně, čínskému chování a myšlení. Brno : Pixl-e, 2011. ISBN 978-80-905021-0-9

Iné projektyupraviť | upraviť zdroj

• Wikicitáty ponúkajú citáty od alebo o Čína
• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Čína

Externé odkazyupraviť | upraviť zdroj

• Ministerstvo zahraničných vecí Slovenskej republiky o ČĽR

Chyba citácie Značky <ref> pre skupinu „p.“ sú prítomné, ale nebola nájdená zodpovedajúca značka <references group="p."/>