Bitka pri Termopylách
Súčasť Grécko-perzských vojen
Termopyly a Xerxovo ťaženie
Dátum 20. august alebo 8. - 10. september 480 pred Kr. Miesto Termopyly, Grécko Výsledok Víťazstvo Perzie Zmeny územia Peržania získali kontrolu nad Fokidou, Boiótiou a Atikou
Protivníci
Grécke mestské štáty	Staroperzská ríša
Velitelia
Kráľ Leónidas I. † Demofilus †	Kráľ Xerxes I. Mardonios Hydarnes II. Artapanus
Sila
Celkovo ~ 5 200 (alebo 6 100) (Hérodotos) ~ 7 400+ (Diodóros) ~ 11 200 (Pausanias) ~ 7 000 (dnešné odhady)	~2 641 610 (Herodotos) ~ 70 000 až 300 000 (dnešné odhady)
Straty
~ 4 000 (Herodotos)	~ 20 000 (Herodotos)
Zoznam bitiek pred rokom 601

Bitka pri Termopylách (starogr. Μάχη τῶν Θερμοπυλῶν Maché tón Thermopylón) bola jedna z bitiek druhej výpravy Peržanov proti Grékom počas grécko-perzských vojen, medzi spolkom starovekých gréckych mestských štátov, vedeným spartským kráľom Leónidom I. a Achajmenovskou ríšou Xerxa I., počas troch dní. Odohrala sa zároveň s bitkou pri myse Artemision, 11. augusta^[1] (príp. 7. augusta alebo 8. – 10. septembra)^[2][3] 480 pred Kr., v úzkom pobrežnom priesmyku zvanom Termopyly.

Úvod

Tretia perzská výprava bola oneskorenou odpoveďou na porážku predchádzajúcej, ukončenej víťazstvom Atén v bitke pri Maratóne roku 490 pred Kr. Xerxes I. zhromaždil veľkú suchozemskú a námornú armádu a vydal sa do Grécka s úmyslom celé ho dobyť. Aténsky veliteľ Temistokles navrhol, aby sa spojené grécke vojsko postavilo postupujúcim Peržanom na súši v úzkom priesmyku pri Termopylách a súčasne na mori pri myse Artemision.

Grécke sily v počte približne 7 000 mužov sa presunuli v lete roku 480 pred Kr. smerom na sever uzavrieť priesmyk. Perzská armáda mala podľa starovekých prameňov vyše jeden milión mužov, podľa súčasných odhadov bola oveľa menšia. Odhady sa rôznia v rozmedzí 100 000 – 300 000 vojakov.^[4][5] Tento kontingent sa utáboril v Mélide (Málii) pri Termopylách niekedy v prvej polovici augusta alebo začiatkom septembra. Prečíslené grécke vojsko pútalo Peržanov na mieste sedem dní, vrátane troch dní bitky, až kým zadný voj, ktorý kryl jeho ústup, nepodľahol v jednom z najznámejších bojov v dejinách.

Menšia skupina vedená spartským kráľom Leónidom I. blokovala počas viac než dvoch dní jediný prechod, ktorým mohla veľká perzská armáda prejsť ďalej do gréckeho vnútrozemia. Po druhom dni bitky miestny obyvateľ menom Efialtes prezradil Peržanom existenciu chodníka, vedúceho cez vrchovinu (medzi Tráchinske bralá a vrchom Kalidromos pohoria Oity) okolo gréckych pozícií. Keď Leónidas zistil, že nepriateľ zostupuje z vrchov a onedlho napadne odzadu grécke vojsko, rozdelil ho a väčšej časti prikázal ústup. Sám ho s 300 Sparťanmi, 700 Tespijčanmi, 400 Tébanmi a príp. ešte s niekoľkými stovkami ďalších vojakov zostal kryť, kým Peržania všetkých nepobili.

Plán Grékov vyžadoval udržanie oboch pozícií, teda priesmyk pri Termopylách a mys Artemision. Po tejto udalosti sa grécke loďstvo pod Temistoklovým velením rozhodlo ustúpiť k ostrovu Salamis. Peržania nakoniec obsadili Boiótiu a ukoristili prázdne Atény, ktoré boli predtým evakuované. Pre Grékov bolo nevyhnutné poraziť námorné sily Peržanov, čo sa nakoniec aj stalo v bitke pri Salamíne ku koncu roku 480 pred Kr. Xerxes sa po týchto udalostiach obával, že uviazne v Európe, a tak sa s väčšou časťou armády vrátil do Malej Ázie (väčšina aj tak zahynula na ceste hladom a chorobami). V Európe nechal ostatok armády pod Mardoniovým velením, ktorý mal dokončiť dobytie krajiny. O rok neskôr ho porazili Gréci v rozhodujúcej bitke pri Platajách, a tým sa skončila druhá perzská invázia.

Tak ako starovekí, aj moderní autori spomínajú bitku pri Termopylách ako príklad vlasteneckého boja a obrany domova. Boj obrancov sa používa ako príklad výhod výcviku, dobrej výzbroje a umného využitia vlastností terénu, čo znásobuje účinnosť boja. Tiež sa stal symbolom príkladnej odvahy proti veľkej presile.

Zdroje

Primárny zdroj ku grécko-perzským vojnám je grécky historik Herodotos a dielo Dejiny (2. polovica 5. storočia pred Kr.). Ďalším zdrojom je Diodoros Sicílsky, ktorý podáva v diele Historická knižnica (1. storočie pred Kr.) informácie, pričom čiastočne vychádza zo skoršieho gréckeho historika Efora z Kymy. Diodoros sa v tejto téme pomerne dobre zhoduje s Herodotom.^[6] Menej detailné informácie sa nachádzajú aj u ďalších starovekých dejepiscov vrátane Ploutarcha a Ktésia z Knida. Odkazy na nich nájdeme napr. v diele Peržania od veľkého dramatika Aischyla. Herodotove tvrdenia podporujú aj archeologické nálezy, napr. hadí stĺp, ktorý sa dnes nachádza v istanbulskom hipodróme.^[7]

Pozadie

Súčasný pohľad na miesto, kde stál obranný múr Fókov. Staroveký breh Málijského zálivu bol približne v miestach, kadiaľ vedie moderná autostráda.

Grécke mestské štáty, Atény a Eretria podporovali neúspešné Iónske povstanie proti Perzskej ríši Dareia I. v rokoch 499 – 494 pred Kr. Perzská ríša bola stále relatívne mladá a náchylná na vzbury obyvateľstva. Okrem toho, Dareios bol uzurpátor a veľa času zo svojho vládnutia musel venovať potláčaniu rôznych povstaní.^[8][9]

Iónske povstanie bolo hrozbou pre celistvosť ríše a Dareios začal volať po potrestaní tých, ktorí boli do povstania zapletení (a najmä tých, ktorí ešte neboli súčasťou impéria).^[10] Tiež videl príležitosť ako rozšíriť svoju vládu na úkor rozdrobeného gréckeho sveta.^[11] Predchádzajúca výprava pod Mardoniovým velením roku 482 pred Kr., ktorá mala zabezpečiť prístupové územia k samotnému Grécku, skončila opätovným dobytím Trácie a vazalstvom Macedónie.^[12]

Roku 481 pred Kr. Dareios vyslal emisárov do všetkých mestských štátov v Grécku, aby prosili o dar „zeme a vody“, čo bola symbolická požiadavka podrobenia sa.^[13] Keďže grécke mestá poznali silu Perzskej ríše z predchádzajúcich rokov, väčšina z nich bola ochotná podriadiť sa. V Aténach však vyslanci skončili na dne priepasti, kam ich Aténčania „poslali“ „hľadať zem“. V Sparte ich zase hodili do studne, aby si tam „nabrali vodu“.^[14] Tak sa Sparta tiež ocitla vo vojne s Perziou,^[13] na jednej lodi s Aténami.

O rok neskôr Dareios postavil obojživelný operačný zväz pod velením Datia a Artaferna, ktorý zaútočil na ostrov Naxos ešte pred tým, ako sa Kyklady sklonili pred Perziou. Zväz sa presunul k mestu Eretria v Euboji, ktoré porazil a zničil.^[15] Nakoniec sa pohol smerom k Aténam a pristál pri Maratóne. Tu sa stretol s aténskym vojskom, ktoré bolo menšie ako perzské, napriek tomu Atény vybojovali mimoriadne víťazstvo a perzské vojsko sa vrátilo naspäť do Ázie.^[16]

Po tejto porážke začal Dareios budovať novú veľkú armádu, ktorá by s konečnou platnosťou pokorila Grécko a donútila ho stať sa súčasťou ríše Achaimenovcov. Roku 486 pred Kr. sa však vzbúril Egypt a 482 pred Kr. Babylonia, čo posunulo novú inváziu do Grécka na neskôr.^[9] Dareios však počas príprav zásahu do Egypta zomrel a na trón zasadol jeho syn Xerxes I.^[17] Ten rozdrvil egyptské povstanie a veľmi rýchlo obnovil prípravy na inváziu do Grécka. Zamýšľaná invázia mala byť v plnom rozsahu, čo vyžadovalo strategické plánovanie, zhromažďovanie zdrojov a odvody vojakov.^[18]

Xerxes sa rozhodol premostiť Helespont (dnes Dardanely) a prekopať kanál v Chalkidiké. Cez Helespont nechal postaviť pontónový most z ukotvených lodí vo dvoch radách. Most, tvorený 674 loďami, ktoré boli pospájané lanami, však rozmetala prudká búrka a tak sa prechod podaril až na druhý pokus.^[1][19]

Oba činy boli plánmi výnimočnej ctižiadostivosti a ďaleko prekonávali ambície ostatných súdobých štátov.^[20] Začiatkom roku 480 pred Kr. sa všetky prípravy dokončili a vojsko zhromažďované pri Sardách sa pohlo smerom do Európy. Jeho námorné sily sa plavili popri tráckom pobreží až k Chalkidiké. Cez prvý polostrov Akte prekopali kanál, práce sa začali už tri roky pred tým, ako sa Xerxes pohol s armádou z Malej Ázie. Nechcel totiž plávať popri hore Atos.^[21]

Atény boli pripravené na vojnu už dlhšie, približne od polovice 80. rokov 5. storočia pred Kr. V roku 482 pred Kr. sa rozhodli, že pod vedením aténskeho politika Temistokla vybudujú veľké loďstvo z triér, ktoré bude potrebné (pôvodne vo vojne proti Aigine).^[22] Bohužiaľ, Atény nemali dostatočné množstvo ľudí pre obojživelné vojsko, preto museli uzavrieť spojenectvo s ďalšími mestami. Roku 481 pred Kr. Xerxes poslal vyslancov do gréckych miest opäť pýtať „zem a vodu“, pritom naschvál vynechal Atény a Spartu.^[23] Tým nepriamo podporil ich spoločnú pozíciu.

Panhelénsky kongres

Pohľad na oblasť okolo Termopylského priesmyku zo vzduchu

Vnútorná nejednotnosť gréckych mestských štátov a neochota niektorých bojovať proti Perzii spôsobili, že Xerxes získal priazeň alebo aspoň neutralitu Thessálie, Argu i ďalších miest v centrálnom Grécku.^[24] Proti perzskej invázii sa však rozhodne postavili Atény a najmä Sparta, vládnuca najsilnejším pozemným vojskom v celom Grécku. Obe mestá sa spoločne postavili do čela obrany proti Perzii.^[1]

Na jeseň roku 481 pred Kr. sa v korintskom Istme konal snem miest (tzv. panhelénsky kongres),^[25] na ktorom vznikla aliancia (spolok) gréckych mestských štátov. Mala právo vysielať emisárov, pýtať pomoc a po vzájomnej porade posielať jednotky z členských štátov na miesta, ktoré bolo treba brániť. Bol to významný moment pre rozdrobený grécky svet, veď niektoré zúčastnené mestá boli v skutočnosti ešte stále vo vzájomnom vojnovom stave (napr. Atény s Aiginou).^[26]

Na jar roku 480 pred Kr. sa opäť zišiel snem. Tesálska delegácia navrhla, aby sa grécke vojsko zhromaždilo pri Olympskom priesmyku v úzkom údolí Tempy, na hranici Tesálie, a tam sa postavilo Xerxovmu postupu. Armádu 10 000 hoplitov poslali pod vedením Sparťana Euaineta do údolia, o ktorom Gréci verili, že ho musia Peržania na svojom pochode prejsť. V čase, keď už mali na mieste vojakov, Alexander I. Macedónsky ich presvedčil, aby odišli. Pravdepodobne sa dozvedeli, že Xerxes ich môže obísť cez Sarantoporský priesmyk a následne prečísliť. Neskôr prešiel práve cez druhý menovaný.^[27] O krátky čas dostali správu, že prekročil Helespont.^[28]

Následný plán navrhol Temistokles: Xerxes musel na ceste na juh do Helady a na Peloponéz prejsť cez veľmi úzky Termopylský priesmyk (v prekl. „Horúce brány“)^[29] – osem kilometrov dlhý priesmyk medzi útesmi Kallidromu v pohorí Oita a morom. Dal by sa jednoducho uzavrieť gréckym vojskom aj proti perzskej presile. Okrem toho plán počítal s námornou blokádou perzského loďstva uzatvorením úžiny pri myse Artemision v severnej Eubóji aténskym loďstvom o sile 271 triér. Tým bránilo perzskému loďstvu oboplávať termopylský priesmyk a napadnúť Grékov od chrbta. Snem túto zdvojenú stratégiu prijal.^[1][30] Peloponézske mestá vymysleli plán ústupu, pri ktorom, okrem iného, mali byť aténske ženy a deti naraz evakuované do peloponézskeho mesta Troizén.^[31]

Predohra

Perzské vojsko prešlo pomaly cez Tráciu a Macedóniu a konečne v auguste sa správy o výprave dostali ku Grékom.^[32] V čase bitky pri Maratóne vojenský vodca aliancie Sparta slávila svoj každoročný sviatok Karneia na počesť boha Apolóna, počas ktorého boli vojenské aktivity zakázané. Z tohto dôvodu dorazilo spartské vojsko k Maratónu neskoro. Tak isto bol čas olympijských hier, a teda prímeria počas ich konania. Pochod do vojny by bol pre Spartu dvojnásobnou svätokrádežou.^[33][34]

Aj tentokrát vpád Peržanov kolidoval s letnými sviatkami a efori sa zhodli na opodstatnenosti posilniť vojenskú výpravu o spartský kontingent, ktorý by viedol jeden z kráľov. Leónidas I. zobral 300 mužov svojej osobnej stráže a väčšie množstvo vojakov z podporných jednotiek vrátane heilótov.^[34] Ostatné vojsko chceli poslať hneď, ako sa skončia slávnosti a doma by nechali len stráže. Podobne uvažovali aj ďalšie mestá spolku.^[33]

Legenda, ktorú podáva Herodotos, vraví, že Sparťania sa začiatkom toho roku (480 pred Kr.) radili s delfským orákulom, ktoré im podalo nasledujúcu predpoveď:^[35]

Herodotos tvrdí, že Leónidas sa zariadil podľa veštby a bol si vedomý, že asi pôjde na istú smrť – jeho jednotka nebola dostatočne veľká, aby porazila nepriateľa a zámerne si vybral len mužov, ktorí mali deti (synov).^[36]

K Leónidovej 300-člennej jednotke ťažkoodencov,^[33] sa na ceste pridávali kontingenty z Arkádie, z Korintu a ďalších miest Peloponézu a keď dorazili k priesmyku, vojsko malo okolo 5 000 mužov.^[37] Zobral aj 400 Tébanov, o ktorých sa povrávalo, že sympatizujú z Peržanmi. Povolal ich, aby vedel, či toto podozrenie potvrdia alebo nie. „Tí však pomoc poslali, aj keď boli iného zmýšľania.“^[38] Leónidas si pre tábor a obranu zvolil „strednú bránu“ – najužšiu časť priesmyku. Storočie predtým na tomto mieste vybudovali Fókovia obranný múr proti Tesálii.^[39] Od obyvateľov neďalekého mesta Trachis sa dozvedel o existencii horského chodníka, ktorým by Peržania mohli obísť Termopylský priesmyk. Preto umiestnil k chodníku do vrchov 1 000 fóckych bojovníkov, ktorí ho mali strážiť.^[40]

Perzské vojsko sa konečne objavilo pri Málijskom zálive. Smerovalo k Termopylám.^[41] Keď Peržania dorazili a utáborili sa v kraji Mélis pri Tráchine, pri riečke Asopos, Gréci zvolali vojenský snem. Keď niektorí Peloponézania videli silu perzského vojska, navrhovali ústup ku Korintskej šiji a uzavretie suchozemského prístupu k Peloponézskemu polostrovu. Obyvatelia Fókidy a (opuntskej) Lokridy boli pobúrení, pretože ich mestá ležali neďaleko. Navrhovali brániť Termopyly a poslať po posily. Leonidas sa priklonil k obrane Termopýl.^[42]

Xerxes vyslal emisárov vyjednávať s Leónidom. Ponúkol prítomným Grékom slobodu a titul „priatelia Peržanov“. Okrem toho im prisľúbil, že budú presídlení na lepšiu pôdu na akej doposiaľ boli.^[43] Potom, ako Leónidas odmietol, ho už tvrdšie vyzvali, aby zložil zbrane. Vtedy spartský kráľ odpovedal slávnou vetou: „Μολὼν λαβέ“ (/moˈlɔːn laˈbe/, „Poď a zober si ich!“).^[44] Vyslanci sa vrátili s prázdnymi rukami a bitka sa stala neodvratnou. Napriek tomu Xerxes počkal ešte dva ďalšie dni, nech Gréci zmäknú a rozptýlia sa kým pošle na nich svoje jednotky.^[45]

Sily protivníkov

Perzská armáda

Počty Xerxovej armády, ktorú zhromaždil pre druhú inváziu do Grécka, sú aj dnes predmetom debát, pretože čísla, ktoré podávajú staroveké pramene, sú veľmi veľké. Herodotos spomína 2,6 milióna mužov a porovnateľné množstvo podporného personálu.^[46] Básnik Simónides z Keu, ktorý bol skoro súčasníkom udalostí, hovorí o 4 miliónoch, Ktésias udáva 800 000 ako celkový počet vojakov, ktorých Xerxes zhromaždil vo vojsku.^[47]

Súčasní odborníci Herodotove údaje väčšinou odmietajú ako nereálne, a rovnako aj čísla ďalších starovekých autorov. Prehnané množstvá, ktoré antickí autori podávajú, sú podľa nich skôr výsledkom omylu alebo zveličenia zo strany víťaza.^[48] Dnešné odhady sa pohybujú v rozpätí 70 000 – 300 000 Peržanov.^{[49][pozn 1]}Tieto počty vychádzajú zo štúdií ich logistických možností, udržateľnosti vlastnej operačnej základne a celkových ľudských zdrojov. Nech boli počty perzskej armády akékoľvek, Xerxes chcel určite zabezpečiť úspech výpravy aj tým, že zhromaždil dostatočnú vojenskú presilu na súši aj na mori.^[50] Počet prítomných perzských vojakov pri Termopylách je rovnako neistý ako celkový počet Xerxovej inváznej armády. Nie je napr. známe, či do Termopýl pochodovala celá armáda Peržanov, alebo len jej časť a ostatok ostal napr. v Macedónii alebo Tesálii.

Grécka armáda

Grécku armádu tvorili podľa Herodota^[37][51] a Diodora Sicílskeho^[52] tieto skupiny:

Peloponézania

Ostatní Gréci

Spolu všetci grécki bojovníci

Poznámky

Počet Peloponézanov

Diodoros uvádza 1 000 Lakedaimóncov^{[pozn 2]} a 3 000 ďalších Peloponézanov, spolu 4 000. Herodotos súhlasí s týmito číslami v jednom odstavci a cituje Simonidov nápis, ktorý spomína 4 000 Peloponézanov.^[54] Avšak na mieste, z ktorého vychádza aj vyššie uvedená tabuľka, vypočítava 3 100 Peloponézanov pri Termopylách pred bitkou.^[37] Tiež spomína, keď pri Xerxovom predvádzaní mŕtvych svojim armádam „neuverili všetci, že tí padlí sú len Lakedaimónci a Tespijci, pretože videli aj heilótov,“^[56] ale nehovorí koľko ich bolo a akú úlohu v boji plnili. Rozdiel týchto dvoch údajov môže pravdepodobne (bez dôkazu) tvoriť 900 heilótov, ktorí tiež bojovali v bitke (traja na každého Sparťana). Ak boli heilóti naozaj prítomní, potom určite plnili svoju tradičnú úlohu ako ozbrojený sprievod každého Sparťana počas boja. Je tiež možné, že Herodotos „zabudol“ aj na ďalšiu skupinu 900 perioikov. Súčet by sa potom mohol blížiť Diodorovej tisícke Lakedaimoncov.^[53]

Počet Lakedaimoncov

Mätúce je aj to, že Diodoros sa nevyjadruje jasne, či do tisícky Lakediamoncov počíta aj 300 Sparťanov. Raz uvádza: „Keď Leónidas dostal poverenie, vyhlásil, že ho má nasledovať do boja len tisíc mužov.“^[52] Neskôr na inom mieste píše: „Bolo tam potom tisíc Lakedaimoncov a spolu s nimi tristo Sparťanov.“^[52] Preto toto číslo nie je možné viac spresniť.

Pausanias, grécky geograf a cestovateľ žijúci v 2. stor po Kr., súhlasí s Herodotom (ktorého dielo pravdepodobne poznal) až na počet (opuntských) Lokrov. Neupresňuje ich, pretože obývali územie, ktoré ležalo priamo na trase perzského postupu, a tak mali v zbrani najskôr všetkých bojaschopných mužov, do jedného. Pausanias ich uvádza 6 000, čo by spolu s Herodotovými 5 200 dávalo dokopy 11 200 bojovníkov.^[57]

Veľa súčasných historikov, ktorí obyčajne považujú Herodota za spoľahlivého,^[58] pridáva 1 000 Lakedaimóncov a 900 heilótov k Herodotovym 5 200, a tak dostávajú štandardný počet 7 100, alebo približne 7 000 mužov, vynechávajúc Diodorovych Mélijcov a Pausaniovych Lokrov.^[59][60] Je to však len jeden spôsob ako spočítať grécke vojsko pri Termopylách, možné sú aj ďalšie kombinácie. Okrem toho počet sa v priebehu deja menil a nakoniec ostalo strážiť Horúce brány okolo 3 000 mužov (300 Sparťanov, 700 Tespijcov, 400 Tébanov, možno 900 heilótov a 1 000 Fókov, ktorí stáli nad priesmykom, bez mŕtvych z predchádzajúcich dvoch dní).^[58]

Stratégia a taktika

Mapa Málijského zálivu (lat. Sinus Maliacus) a okolia s Termopylským priesmykom okolo r. 480 pred Kr.

Zo strategického hľadiska bránením Termopylského priesmyku využili Gréci najlepším možným spôsobom svoje relatívne menšie vojsko. Pokým boli schopní brániť Peržanom v postupe, nemuseli sa spoliehať na jednu rozhodujúcu bitku, a tak mohli ostať v defenzíve. Okrem toho menšia početnosť Grékov sa obranou dvoch úzkych priechodov (priesmyku pri Termopylách a úžiny pri myse Artemision) stávala menej problematickou.^[61] Naopak, pre Peržanov bolo podstatným problémom zásobovanie tak veľkej armády, čo prakticky znamenalo, že sa celý kontingent nemohol dlho zdržiavať na jednom mieste. Xerxes musel byť so svojím vojskom neustále v pohybe, buď postupovať alebo ustupovať – a pohyb vpred vyžadoval dostať sa cez Horúce brány.^[62]

Úzky priestor priesmyku po taktickej stránke ideálne vyhovoval gréckemu štýlu boja a ich momentálnej situácii. Falanx hoplitov veľmi ľahko zablokoval úzky priechod, bez hrozby obchvatu jazdectvom. V úzkom priestore bolo veľmi ťažké útočiť na falangu ľahšou perzskou pechotou.^[61]

Najslabším miestom v pláne Grékov bol horský chodník, ktorý viedol okolo Tráchinských brál pozdĺžne s pobrežím, jednou z jeho vetiev bolo možné prejsť k zálivu a dostať sa k priesmyku z opačnej východnej strany. Aj keď chodník nebol vhodný pre jazdectvo, pechota ho mohla ľahko prekonať. Medzi perzskými pešiakmi boli mnohí zbehlí v horskom boji.^[63] Leónida na túto hrozbu upozornili až domáci obyvatelia z Tráchiny. Nad chodník do kopcov umiestnil vojsko Fókov, aby ho strážilo.^[40]

Topografia bojiska

V tom čase mal Termopylský priesmyk niekoľko zúžených miest na trase cesty, ktorá sa tiahla pozdĺž južného pobrežia Málijského zálivu. V najužšej časti mal priesmyk 50 metrov,^[1] podľa Herodota „šírku len vozovej cesty“. Z južnej strany sa nad cestou týčila stena Tráchinských brál, ktoré sú súčasťou pohoria Katavotra (kedysi Oite),^[64] zo severu ju premenlivo ohraničoval breh zálivu. Pozdĺž cesty postupne nasledovali tri úžiny – „brány“ (starogr. πύλαι). Pri strednej bráne bol vztýčený múr, ktorý storočie pred tým vybudovali Fókovia na obranu pred tesálskou inváziou.^[65] Meno „Horúce brány“ má pôvod v termálnych prameňoch, ktoré sa dodnes nachádzajú neďaleko.^[39]

V súčasnosti priesmyk nie je tak blízko k zátoke ako kedysi, ale niekoľko kilometrov vo vnútrozemí. Stáročná sedimentácia posunula pobrežnú čiaru zátoky ďalej na východ. Stará cesta sa tiahne pri úpätí vrchoviny okolo údolia, dnes sledovaná autostrádou. Nedávno odobraté vzorky hornín z priesmyku naznačujú, že ho pravidelne zaplavovala voda zátoky. Aj dnes sú priesmyky prirodzenými obrannými bodmi. V roku 1941 vojaci Britského spoločenstva bránili priesmyk pred nemeckou inváziou pár metrov od miesta starovekej bitky.

Bitka

Prvý deň

Fázy bitky

Xerxes sa konečne rozhodol zaútočiť na Grékov na piaty deň. Najskôr 5 000 lučištníkov vystrelilo šípy na grécke pozície. Grécke bronzové štíty a helmice im však vzali zamýšľaný efekt a napáchali tak len veľmi malé škody. Perzský kráľ vzápätí poslal proti Grékom 10 000 Médov a Kisijcov a prikázal im doviesť nejakých zajatcov. Tí sa vrhli do čelného útoku.^[45][48] Gréci stáli pred múrom Fókov v najužšej časti priechodu.^[66][67] Detaily ich boja sú nejasné. Diodoros hovorí, že „muži stáli plece pri pleci“ a Gréci mali „navrch v udatnosti a vo veľkosti štítov.“^[68] Pravdepodobne je to opis štandardnej gréckej falangy, v ktorej hopliti tvorili rad – stenu prekrývajúcich sa štítov a čnejúcich hrotov kopijí, namierených na blížiaceho sa útočníka. Falanx postavená na celú šírku priechodu mohla byť veľmi účinná.^[69]

Perzský pešiak mal v porovnaní s gréckym hoplitom slabší štít a kratšiu kopiju.^[68][70] Herodotos uvádza, že grécke sily boli delené ako kompaktné jednotky podľa svojho pôvodu, t.j. podľa domovských miest. V boji sa striedali aby predišli únave, čo znamená, že mali viac mužov ako bolo bezpodmienečne nutné na uzavretie priesmyku.^[71] Gréci pobili toľko Médov, že Xerxes od zúfalstva a zlosti trikrát vyskočil z kresla keď pozoroval bitku.^[72] Prvá vlna útočníkov bola podľa Ktésia „rozdrvená na prach“, s dvoma alebo tromi mŕtvymi Sparťanmi.^[47] Väčšina bola zmietnutá a hŕstka, ktorá prežila, utiekla nazad do bezpečia perzského tábora. Podľa Herodota a Diodora, keď takto Xerxes spoznal silu nepriateľa, vrhol do druhého útoku Nesmrteľných — 10 000 mužov elitných jednotiek.^[68][70] No ani tí nepochodili lepšie ako Médi a nepodarilo sa im preraziť cez Grékov. Sparťania podľa všetkého používali taktiku predstieraného ústupu, po ktorom sa po chvíli otočili vzad a vrhli sa na prenasledujúceho nepriateľa.^[70]

Druhý deň

Xerxes sa opäť rozhodol poslať na Grékov pechotu „predpokladajúc, že ich bude menej a nebudú vďaka zraneniam dlho odolávať.“ Dopadli podobne ako minulý deň.^[72] Nasledujúci útok zastavil a odišiel do tábora konšternovaný.^[47] Uvažoval, aký ďalší krok podnikne. Táto prestávka mu priniesla plody: miestny muž menom Efialtes z Mélidy mu ešte ten deň povedal o horskom chodníku, ktorý viedol poza Tráchinské bralá okolo Termopylského priesmyku, a ponúkol sa za odmenu, že povedie perzské jednotky.^[73] Od tohto okamihu meno Efialtés navždy získalo stigma, v gréčtine nadobudlo význam „nočná mora“ a stalo sa v gréckej kultúre archetypálnym menom pre zradcu.^{[74][pozn 3]}

Toho večera Xerxes, podľa Herodota, poslal po chodníku Grékom za chrbát veliteľa Nesmrteľných Hydarna so skupinou vojakov. Herodotos neupresňuje akí vojaci ju tvorili.^[75] Podľa správ po prvom dni z Nesmrteľných neostalo veľa, takže je možné, že Hydarnes velil zmiešanému oddielu. Diodoros tvrdí, že ich bolo pre túto misiu zhromaždených 20 000.^[76] Chodník začínal neďaleko perzského tábora, tiahol sa za bralá a obchádzal priesmyk smerom do Fókie. V jednom mieste sa rozvetvoval a stáčal skoro kolmo smerom na pobrežie. Vychádzal pri prvom lokridskom meste Alpene, ktoré ležalo neďaleko východnej termopylskej brány.^[77]

Tretí deň

Hroty šípov a kopijí, ktoré našiel Spyridon Marinatos v lokalite pahorku Kolónos pri archeologickom výskume

Na úsvite tretieho dňa Fókovia, ktorí strážili chodník, spozorovali podľa šuchotania lístia v dubovom lese blížiace sa perzské jednotky. Obe skupiny boli prekvapené, Fókovia sa v chvate obliekali do zbroje a chystali sa na boj.^[78] Hydarnés sa zase obával, že na kopci na neho čakajú Sparťania. Efialtes ho však upokojil, že je to len domáce fócke vojsko.^[79] Fókovia sa zoskupili na najbližšej vyvýšenine v očakávaní perzského útoku. Peržania ich však zasypali len spŕškou šípov a rýchlo zostupovali dolu k zálivu, do tyla Grékov dokonať obkľúčenie.^[78] Fókovia sa vrátili do mesta a pripravovali sa na jeho obranu.

Nadránom, potom ako sa Leónidas dozvedel, že Fókovia už nedržia chodník, zvolal vojnovú poradu. Niektorí z Grékov navrhovali odchod z pozícií, Leónidas sa však rozhodol so Sparťanmi zostať na mieste.^[80] Napriek tomu veľa gréckych jednotiek sa aj tak zberalo na odchod, buď proti rozkazu samotného Leónida ostať alebo podľa jeho rozkazu odísť. Herodotos píše o neskorších pochybnostiach, čo sa vlastne v tábore v tomto momente udialo.^[80][81] Tespijský kontingent so 700 mužmi pod Demofilovým velením odmietol odísť s ostatnými Grékmi a rozhodol sa pre boj.^[82] Na mieste zostalo aj 400 Tébanov pod Leontiadovým velením a pravdepodobne aj heilóti patriaci k spartským hipeis.^[79]

Skutočnosť, že Leónidas zostal, sa obyčajne vysvetľuje spartským vojenským zvykom neustupovať z boja. Je však možné, že práve vďaka tomuto odmietnutiu ústupu vznikol názor, že Sparťania nikdy neustupujú. Možno bol Leónidas pod vplyvom veštby dopredu rozhodnutý obetovať svoj život pre záchranu Sparty. No ak si uvedomíme, že toto proroctvo bolo adresované len Lakedaimoncom (Lakóncom), je ťažké si myslieť, že by chcel obetovať v bitke aj ďalších Grékov.^[83] Asi najbližšie k pravde je, že Leónidas zostal kryť ústup ostatných gréckych jednotiek.^[83][84] Ak by sa všetky jednotky pohli vzad, mali by nekrytý chrbát a perzské jazdectvo by ich najskôr v behu prevalcovalo. Ak by všetci ostali na mieste, boli by za krátky čas obkľúčení a pravdepodobne do jedného pobití.^[79] Leónidas takto zachránil 3 000 mužov, ktorí mohli neskôr opäť bojovať s nepriateľom.^[84]

Tébania sú tiež predmetom úvah. Herodotos tvrdí, že nešli úplne dobrovoľne s Leónidom.^[38] Už Ploutarchos sa ale pýta, prečo ako rukojemníci neboli poslaní preč s ostatnými? Je možné, že tieto jednotky tvorili tébski „lojalisti“, ktorí na rozdiel od väčšiny tébskeho obyvateľstva boli proti perzskej nadvláde a chceli bojovať.^[83] Do Termopýl pravdepodobne prišli z vlastnej vôle a ostali až do konca, pretože by sa nemohli vrátiť do Téb, ak by Peržania dobyli Boiótiu.^[79]

Mesto Tespije sa rozhodlo nepoddať sa Xerxovi a čeliť zničeniu v prípade, ak sa Peržania dostanú do Boiótie. To ale nevysvetľuje prečo Tespijci ostali so Sparťanmi, keďže ostatní obyvatelia Tespijí boli evakuovaní ešte pred vstupom Peržanov na ich územie.^[83] Je pravdepodobné, že sa jednoducho dobrovoľne obetovali. Ešte obdivuhodnejšia je skutočnosť, že obetovali úplne celý kontingent hoplitov, ktoré mesto dokázalo postaviť, teda celé svoje vojsko!^[85] Bola to asi ich charakteristika, pretože dejiny vedia o ďalších dvoch udalostiach, keď sa tespijské jednotky obetovali v poslednom boji.^[83]

Za svitania Xerxes urobil prestávku a Nesmrteľným zostupujúcim z vrchov do tyla Grékov doprial čas. Vykonal obetu a počkal si na plný deň. Potom zaútočil. Perzské sily s počtom 10 000 mužov ľahkej pechoty a jazdectva vyrazili proti gréckym jednotkám. Tentokrát sa Gréci pohli dopredu od múru a stretli sa s Peržanmi na širšom priestranstve v snahe pobiť ich čo najviac.^[67] Bojovali s kopijami až kým všetky nepolámali, potom vytiahli xifos – krátky meč a bili sa s ním. Herodotos tvrdí, že v tomto boji padli dvaja Xerxovi bratia – Abrokomes a Hypernates. Leonidas zahynul na začiatku boja šípom perzského lučištníka a obe strany potom bojovali o jeho telo.^[86]

Len čo sa za chrbátmi Grékov objavil Efialtes s Hydarnom a Nesmrteľnými, Gréci sa sformovali do kruhu na jednej z vyvýšenín neďaleko múru. Tébania sa v tejto chvíli „odtrhli od nich, pozdvihli ruky a išli bližšie k barbarom tvrdiac, že sú priatelia Peržanov,…“ Niekoľko z nich padlo predtým, ako Peržania prijali ich kapituláciu.^[87] Kráľ im neskôr vypálil svoj znak na čelá.^[88] O ostatných obrancoch Herodotos píše: „Na tomto mieste sa bránili mečmi, pokiaľ ich ešte mali, rukami i zubmi, ale barbari ich zasypávali strelami.“^[87]

Xerxes nechal strhnúť múr a obkľúčiť ich. Zasypávali ich šípmi až pokiaľ nebol posledný Grék mŕtvy.^[87] V roku 1939 grécky archeológ Spyridon Marinatos odkryl pri Termopylách na pahorku nazývanom Kolónos veľké množstvo perzských bronzových šípových hrotov, podľa čoho identifikoval vyvýšeninu poslednej obrany.^[89]

Peržanom sa týmto otvoril prechod cez priesmyk, podľa Herodota za cenu 20 000 mŕtvych.^[90] Grécky zadný voj bol zničený a spojenci stratili približne 2 000 vojakov počas všetkých troch dní bitky.^[91] Na jednom mieste Herodotos spomína 4 000 mŕtvych. Toto číslo sa dnes zdá veľmi vysoké, keď uvážime, že do tohoto počtu nepočíta ani 1 000 mužov zo stráže Fókov, ktorá nebola podľa jeho slov zničená.^[92]

Následky

Léonidas v Termopylách (Jacques-Louis David, 1814, Musée du Louvre, Paríž)

Keď Peržania našli Leonidovo telo, Xerxes mu v zlosti nechal odťať hlavu a napichnúť ju na kôl. Jeho telo dal ukrižovať. Herodotovi sa to zdalo neobyčajné, pretože Peržania mali podľa jeho slov vo zvyku uctiť si padlých vynikajúcich bojovníkov z nepriateľského tábora.^[87][93] Xerxes bol však známy aj svojím hnevom, napr. keď nechal potrestať vody Helespontu 300 ranami bičom potom, ako mu búrka zničila pontónové mosty na začiatku jeho výpravy.^[19]

Ako sa Xerxes s armádou pohol z miesta, Gréci pozbierali mŕtvych a pochovali ich na pahorku. Po skončení perzskej invázie postavili v Termopylách kamenného leva, ktorý mal pripomínať kráľa Leónida.^[94] Leónidove pozostatky boli po 40 rokoch prenesené do rodnej Sparty a uložené s veľkými poctami. Odvtedy sa každý rok konali hry na jeho počesť.^[86][95]

Keď Peržania prerazili cez Termopylský priesmyk, blokáda perzských námorných síl pri myse Artemision bola zbytočná. Grécka flotila sa preto preplavila do Sarónskeho zálivu k ostrovu Salamis pomáhať pri evakuácii Atén.^[84] Perzské pozemné vojsko tiahlo cez Boiótiu a plienilo mestá, ktoré neposkytli Xerxovi „vodu a zem“ – Plataje a Tespije.^[96] Medzitým sa Gréci, hlavne Peloponézania, pripravovali k obrane Korintskej šije (Istmu). Rozobrali každú cestu, ktorá cez ňu prechádzala a postavili naprieč šijou múr.^[97] Podobne ako predtým pri Termopylách, aj tu bol plán obojživelnej blokády, spolu s uzavretím Istmu Gréci mali v pláne uzatvoriť flotilou aj Sarónsky záliv, aby sa Peržania nemohli vylodiť priamo na pevnine Peloponézu.^[98]

Temistokles však blokádu zmenil na presvedčivé námorné víťazstvo Grékov. Peržanov vlákal do Salamínskej úžiny. Využil skutočnosť, že grécke lode boli menšie a mohli sa v stiesnenom priestore úžiny lepšie pohybovať. Potopili väčšinu perzských lodí v bitke pri Salamíne, čím skončila perzská hrozba Peloponézu.^[99]

Xerxes sa po prehranej bitke začal obávať o svoje mosty v Helesponte, jeho armáda by uviazla v Európe pokiaľ by boli zničené. V Grécku nechal malý vybraný kontingent pod Mardoniovým velením, aby splnil ciele výpravy nasledujúci rok.^[100] S ostatnou väčšinou sa pohol nazad domov do Ázie.^[101] Na ceste však vojsko trpelo hladom a chorobami. Do Ázie sa vrátil len malý zostatok.^[102] Mardonios s vojskom prezimoval v Tesálii a Macedónii.^[103]

Po prieťahoch sa Atény s Peloponézanmi dohodli. Spartské, megarské a korintské vojská vstúpili do Atiky a spolu s aténskymi donútili Mardonia bojovať. Aby Grékov vylákal na otvorený priestor, Mardonios ustúpil z Atiky do Boiótie. Obe strany sa stretli neďaleko Platají. V bitke pri Platajách Gréci získali presvedčivé víťazstvo, a tým ukončili perzskú inváziu.^[104] Spolu s bitkou na súši prebiehala námorná bitka pri Mykalé, v ktorej Gréci zničili väčšinu perzských plavidiel, ktoré zostali. Tým sa zažehnala aj hrozba ďalšej perzskej invázie.^[100]

Význam

Krajina Málijského zálivu (Pass of Thermopylae, Edward Dodwell, 1821)

Bitka pri Termopylách je zrejme najslávnejšou bitkou v starovekých dejinách Európy a opakovane sa na ňu odkazuje v rôznych kultúrnych dielach, od starovekých až po súčasné. V západnej kultúre sú práve starovekí Gréci povestní svojou bojovnosťou.^[105] Napriek tomu v súvislosti s perzskou inváziou bola bitka pri Termopylách nepochybne porážkou Grékov.^[106] Je jasné, že ich úmyslom bolo uzavrieť Xerxa a jeho vojská v Mélide (medzi Termopylami a mysom Artemision) a nepustiť ho ďalej do Boiótie a Atiky.^[61]

Grécke postavenie v Termopylskom priesmyku bolo aj napriek perzskej presile skoro nedobytné.^[84] Ak by sa priesmyk darilo držať o niečo dlhšie, je pravdepodobné, že by Peržania museli ustúpiť pre nedostatok jedla a vody.^[62] Prerazenie priesmyku predstavuje aj napriek ťažkým stratám perzské taktické a strategické víťazstvo. Zdarný ústup väčšiny gréckych síl určite nemožno pokladať za úspech. Zobral však niečo z lesku perzskému víťazstvu a zapôsobil pozitívne na grécku morálku.^[84]

Niekedy sa tiež uvádza, že Termopyly boli pre Peržanov Pyrrhovym víťazstvom.^[107][108] Je to výraz pre víťazstvo, kedy je víťazná strana poškodená podobne ako porazená. Herodotos však nespomína, že by bitka pri Termopylách mala mať podobný účinok na perzské vojsko. Pritom sa zabúda aj na skutočnosť, že po bitke si Peržania podmanili väčšinu miest v Helade^[109] a že v Grécku bojovali ešte o rok neskôr.^[110]

Objavuje sa aj názor, že vďaka bitke pri Termopylách Gréci získali čas na prípravu loďstva na bitku pri Salamíne. Keď však uvážime obdobie medzi oboma bitkami (okolo mesiaca) zistíme, že čas získaný posledným bojom v Termopylskom priesmyku je zanedbateľný.^[111] Okrem toho si treba uvedomiť, že grécka flotila bojovala v rovnakom čase pri myse Artemision a trpela určitými stratami.^[112] Cawkwell (2006) usudzuje, že časové rozpätie medzi oboma bitkami vzniklo kvôli Xerxovej snahe systematicky zlikvidovať opozičné sily vo Fókide a ostatnej Boiótii, a nie zdržaním v bitke o priesmyk. Stratený čas pri Termopylách je podľa Cawkwella nepatrný v porovnaní s Xerxovym otáľaním.^[109]

Oproti minulosti dnešné odborné práce o grécko-perzských vojnách majú väčšiu potrebu sa zmieňovať o Xerxovom úspechu v priesmyku a následnom dobytí väčšiny Grécka. Napr. Cawkwell tvrdí, že Xerxes „bol úspešný rovnako ako na mori tak aj na súši a Veľká invázia sa začala brilantným úspechom…, k čomu si Xerxes mohol zablahoželať.“^[113] K tomu Lazenby (1993) opisuje grécku porážku ako „katastrofálnu“.^[106]

Sláva Termopýl sa však odvíja nie z dôsledkov pre nasledujúci vývoj grécko-perzských vojen, ale z inšpirujúceho príkladu, ktorým je.^[111][114] Termopyly sú slávne pre hrdinstvo zadného voja Grékov, odsúdeného na istú smrť, ktorého vojaci zoči-voči smrti, zostali brániť priesmyk.^[105] Ďalším z dôvodov je príklad boja slobodných ľudí, ktorí bránili svoju slobodu a vlasť. Hanson (2006) píše: „Vtedajší Gréci chápali Termopyly takmer hneď ako výnimočnú morálnu a kultúrnu lekciu. Vo všeobecných pojmoch: Malí slobodní ľudia sa dobrovoľne pustili do boja s presilou imperiálnych síl, ktoré bojovali pod napriahnutým bičom. Konkrétnejšie: Západná myšlienka, že si vojaci sami volia kde, ako a proti komu budú bojovať, stojí proti východnej predstave despocie a monarchie – sloboda potvrdzuje silnejšiu myšlienku, v tomto prípade odhodlanejším bojom Grékov pri Termopylách a ich neskoršími víťazstvami pri Salamíne a Platajách.“^[115]

Veľa autorov používa príklad bitky pri Termopylách ako dôkaz tvrdenia, že „slobodní ľudia“ víťazia nad „otrokmi“, čo je jasná generalizácia s mnohými odporujúcimi príkladmi.^[61]

Z vojenského hľadiska je bitka a boj obrancov, hlavne v prvých dvoch dňoch, príkladom výhod výcviku, kvalitnej výzbroje a šikovného využívania terénu, teda vlastností, ktoré zvyšujú účinnosť boja.^[116]

Dedičstvo

Monumenty

Epitafupraviť | upraviť zdroj

Simónidove riadky epitafu na kamennej tabuli pahorku Kolónos

Staroveký grécky básnik Simónides z Keu zložil dnes dobre známy epitaf, ktorý je vyrytý na pamätnej kamennej tabuli, umiestnenej na temene pahorku blízko Termopýl, na ktorom sa bránil posledný Sparťan a pod ktorým je pochovaný so svojimi spolubojovníkmi. Staroveký originál sa nezachoval, súčasný kameň bol umiestnený v roku 1955. Na ňom je nápis podľa Herodota:^{[54][pozn 4]}

Alternatívne čítanie slov „πειθόμενοι νομίμοις“ namiesto „ῥήμασι πειθόμενοι“ nahradzuje slovo „zákony“ za slovo „rozkazy“. Ich význam sa stretáva, „rozkazy“ nie sú osobné, starogrécky pojem patrí medzi oficiálne frázy, je prvkom formálne slávnostnej reči.^[117]

Forma tejto starogréckej poézie je elegické distichon (elegické dvojveršie), bežne používané pri epitafoch.

V starovekom Grécku bolo známe, že všetci Lakedaimonci (Lakónci vrátane Sparťanov) poslaní do boja k Termopylám padli. Epitaf rozvíja myšlienku, že nezostal nikto, kto by mohol priniesť do Sparty správu o ich slávnych činoch. Starogrécke epitafy často nabádali okoloidúcich čitateľov (vždy nazývaných „cudzinec“ či „pútnik“) k sympatii. Tento epitaf však zachádza ďalej a vyzýva čitateľa, aby sám podnikol cestu do Sparty, priniesol správu o tom, že ich výprava stroskotala, ale nech zdôrazní, že zákon (rozkaz) bol naplnený.

Leónidov pamätníkupraviť | upraviť zdroj

Pri mieste bitky sa nachádza moderný monument postavený na počesť spartského kráľa. Tvorí ju bronzová socha Leónida a nápis pod ňou znie jednoducho: „Μολών λαβέ“. Metopa pod sochou zobrazuje bojové scény. Dve mramorové sochy po stranách predstavujú rieku Eurótas a pohorie Taygetos v Lakónii.

Tespijský pamätníkupraviť | upraviť zdroj

V roku 1997 bol oficiálne odhalený po boku Leónidovho pamätníka druhý monument venovaný pamiatke 700 Tespijcom, ktorí bojovali spolu so Sparťanmi. Pamätník je z mramoru a zobrazuje torzo bronzovej sochy boha Eróta, ktorého kult mal domov v Tespijách. Pod sochou je umiestnený nápis „Na pamiatku siedmim stovkám Tespijcov“.

Tabuľka pri päte podstavca vysvetľuje symbolizmus:

• bezhlavé mužské torzo symbolizuje anonymnú obeť 700 Tespijcov svojej vlasti;
• vypäté prsia znamenajú boj, udatnosť, silu, statočnosť a odvahu;
• otvorené krídlo symbolizuje víťazstvo, slávu, dušu, ducha a slobodu;
• zlomené krídlo symbolizuje dobrovoľnú obetu a smrť;
• nahé telo predstavuje Eróta, najdôležitejšie božstvo starovekých Tespijí, boha tvorenia, krásy a života.

Legendyupraviť | upraviť zdroj

Herodotovo farbisté podanie bitky je preniknuté množstvom okrajových príhod a konverzácii, ktoré sa priamo netýkajú hlavného deja. Samozrejme, nie je možné ich overiť, tvoria však celistvú časť legendy. Často veľmi dobre vykresľujú lakonický hovor a dôvtip Sparťanov.

Napr. Ploutarchos líči v diele Výroky spartských žien moment, keď sa pri lúčení Leónidova manželka Gorgó pýta svojho muža, čo má robiť, ak sa nevráti. Leónidas jej odpovie: „Zober si dobrého muža a maj pekné deti.“^[118]

Herodotos zachoval správu, ktorá rozpráva, ako po príchode k Termopylám Peržania vyslali jazdca na prieskum nepriateľských pozícií. Gréci mu dovolili, aby ich pozoroval a potom sa vrátil. Po návrate podal Xerxovi hlásenie o počte Grékov (ukázal sa mu len zlomok mužov, o čom ale nevedel) a o ich činnosti. Videl, ako si Gréci dopriavajú rozcvičku a češú vlasy. Xerxovi to pripadalo smiešne. Zavolal Démarata, bývalého spartského kráľa v exile pod perzskou ochranou, aby mu niečo o tom povedal. Démaratos mu vysvetlil, že Sparťania sa pripravujú na boj a majú vo zvyku krášliť si hlavu, keď im ide o život. Nazval ich „najstatočnejšími mužmi Grécka“ a varoval Xerxa, že zamýšľajú bojovať o priesmyk. Pripomenul, ako sa ho pokúšal už skôr pred nimi neúspešne varovať. Dodal, že ak sa podarí Xerxovi podrobiť si Sparťanov, „nejestvuje žiadny ľudský národ, ktorý by sa proti tebe postavil, pretože teraz máš proti sebe najkrajšie grécke kráľovstvo a najlepších mužov.“^[119]

Herodotos opisuje Leónidovo prijatie perzského vyslanca, ktorý mu Xerxovým menom ponúkal kráľovstvo nad všetkými Grékmi, ak sa pripojí k Peržanom. Leónidas odpovedal: „Ak by si vedel niečo o vznešených otázkach života, neprahol by si po majetkoch druhých. Pre mňa je lepšie zomrieť pre Grécko ako byť osamoteným vládcom nad ľuďmi vlastnej rasy.“^[120] Nato ho vyslanec už prudšie vyzval, aby odhodil zbrane. Leónidas mu opáčil: „Poď a zober si ich!“.^[121]

Takéto lakonické bravado nepochybne stužilo morálku mužstva. Herodotos spomína na inom mieste, ako Sparťan Diénekes začul jedného domáceho Tráchiňana opisovať streľbu perzských lučištníkov. Ich vystrelené šípy vraj zakryjú slnko ako mrak, toľko ich je. Diénekes to interpretoval svojim druhom ako dobrú správu, pretože pokiaľ bude slnko zakryté, môžu sa s Peržanmi biť v tieni.^[122]

Po bitke a prehliadke mŕtvych usporiadanej Xerxom pre svoje vojsko, vypočúvali arkádskych dezertérov. Xerxes bol zvedavý, kde je ostatok gréckych armád. Arkáďania vysvetlili, že je obdobie olympijských hier a Gréci sledujú preteky v telesných cvičeniach a koní. Kráľ sa spýtal o akú cenu súťažia. Peloponézania mu odpovedali, že o olivový veniec, ktorý dostane víťaz. Keď to perzský generál Tritantaichmes počul, neudržal sa a riekol: „Beda Mardonios, proti akým ľuďom si nás to vyviedol do boja, čo zápolia nie o peniaze ale o česť!?“^[123]

V dnešnej kultúreupraviť | upraviť zdroj

Bitka pri Termopylách sa stala ikonou západnej kultúry hneď ako skončila. Vyskytuje sa v nespočetných príkladoch v slovesnosti, poézii a piesňach, literatúre, filme, televízii a v hrách. Využíva sa aj ako didaktický príklad: Objavuje sa v mnohých knihách a článkoch, ktoré sa zaoberajú jej vojenským významom. Filmy The 300 Spartans (1962) a 300 (2006) boli vytvorené viac či menej na základe skutočných udalostí.

Heléni pred bitkou videli Dórov, predkov Sparťanov, ako tých, ktorí vyhnali Iónov z Peloponézu – ich pôvodného domova. Po bitke sa spartská (lakónska) kultúra stala inšpiráciou, predmetom napodobňovania a obdivu (lakonofília).

Pozri ajupraviť | upraviť zdroj

• Bitka pri myse Artemision
• Aristodémos Spartský
• Gates of Fire
• Spartská armáda

Analógieupraviť | upraviť zdroj

• Bitka o Perzskú bránu
• Bitka pri Saragarhi
• Bitka pri Pävankhind

Poznámkyupraviť | upraviť zdroj

Referencieupraviť | upraviť zdroj