Tatranský národný park
Národný park
Logo Tatranského národného parku
Štát	Poľsko
Región	Malopoľské vojvodstvo
Okres	Powiat tatrzański
Súradnice	49°10′0″S 19°55′0″V / 49,16667°S 19,91667°V / 49.16667; 19.91667
Najvyšší bod	Rysy
- výška	2 499,6 m n. m.
Najnižší bod
- výška	773 m n. m.
Rozloha	211,97 km² (21 197 ha)
- prísne ochranné pásmo	115 km² (11 500 ha)
Bióm	les (71.56%)
Vznik	1. január 1955
Správa	Tatrzański Park Narodowy
- Sídlo správy	Zakopané
Webová stránka: www.tpn.pl/
Portál, ktorého súčasťou je táto stránka:  Geografický portál

Tatranský národný park (poľ. Tatrzański Park Narodowy, skr. TPN) je národný park v južnom Poľsku pri hraniciach so Slovenskom. Bol vyhlásený v roku 1954 na ploche 21 556 ha. V súčasnosti je menší, má rozlohu 21 197 ha. TPN je jedným z najväčších národných parkov v Poľsku. Asi 70 percent rozlohy zaberajú lesy a kosodrevina zvyšných 30 percent tvoria vysokohorské lúky, skalné terény a vodné plochy. Takmer 11 500 ha je v prísne chránených rezerváciách.^[1]

Príčiny vzniku národného parku

Od samého začiatku, keď ľudia začali objavovať Tatry, bol ich vplyv na prírodu negatívny. Na samom začiatku malý, ale zvyšujúcou sa populáciou a eskaláciou do prírodného prostredia, najmä v 19. a 20. storočí, dôsledky intenzívneho využívania sa začali prejavovať výraznejšie a negatívne ovplyvňovali celý tatranský ekosystém. Hlavné rizikové faktory boli:

• Priemysel: boli vybudované prístupové cesty, niektoré oblasti Tatier boli urbanizované, lesy zničené. Pre potreby baníckeho a oceliarskeho priemyslu (oceliarne v Kuźniciach a v doline Koscieliska) boli vyrezané a takmer úplne zničené bukové lesy. Svoj podiel na exploatácii lesov mali papierne.

• Pastierstvo: spôsobilo rozsiahle krajinné zmeny. Dnešné poľany vznikli po ťažbe lesov. Pasenie oviec a dobytka viedlo k zníženiu hornej hranice lesa, k zvýšeniu rizika lavín, povrchovej erózii, eutrofizácii tatranských plies a rozvinuli sa ďalšie negatívne vplyvy.

• Necitlivé hospodárenie v lesoch spôsobilo zmenu druhového zloženia lesných porastov, vytratili sa bukové a jedľové porasty, ktoré boli nahrádzané smrekom (introdukcia cudzích druhov).

• Lov a rybolov: Pytliaci poľovali na kamzíkov a svišťov, pôvodný karpatský jeleň bol nahradený cudzím plemenom privezeným z iných častí Európy, Ázie a Severnej Ameriky. Do vôd tatranských plies sa dostali nepôvodné druhy, ktoré zničili pôvodný reliktný planktón a kôrovce.

Tatry sú jediné hory v Poľsku, ktoré majú alpský charakter, sú jediným miestom, kde žije kamzík vrchovský tatranský a svišť. Žiaden iný z poľských národných parkov alebo chránených prírodných území nemá takú špecifickú flóru. Preto už v 19. storočí sa začalo diskutovať o tom, aby sa Tatry stali národným parkom.

Historické fakty

Založeniu parku predchádzali dlhoročné snahy, výskumníkov a ochrancov prírody. Na začiatku 19. storočia prírodovedec Stanislaw Staszic upozorňoval na ničenie prírody a bezhlavé masové strieľanie zvierat. Dialo sa tak v dôsledku rozvoja baníctva a hutníctva. V roku 1868 vďaka Krakovskej vedeckej spoločnosti prijal haličský Sejm zákon „zakazujúci lov, odchyt a predaj alpských zvierat, vrátane tatranských svišťov a kamzíkov“. Zákon bol jedným z prvých svojho druhu v Európe. Na dodržiavanie tohto zákona boli poverení bývalí pytliaci Jędrzej Wali a Maciej Sieczka, ktorí sa zriekli pytliactva a stali horlivými strážcami tatranskej prírody.

V roku 1873 bolo založené Towarzystwo Tatrzańskie, ktoré upozorňovalo na pytliactvo, hromadný výrub stromov, na škody spôsobované pasením dobytka. Navrhovalo rozšíriť ochranu na niektoré rastliny, medzi inými na plesnivec alpínsky, tis a limbu. Vtedy vznikla myšlienka zachrániť Tatry pred devastáciou uzákonením národného parku.

Towarzystwo Tatrzańskie sa zúčastnilo na rokovaní rady Asociácie slovanských turistických družstiev v roku 1926, z ktorého vyšla rezolúcia, odporúčajúca všetkým členským spolkom v slovanských krajinách rozvíjať prácu na prírodo-ochranárskom poli a vyhlásila za najdôležitejšiu úlohu blízkej budúcnosti zriadenie národných parkov vo Vysokých Tatrách a v Pieninách.

Z iniciatívy Towarzystwa Tatrzańskiego bola založená Spoločnosť na ochranu poľských Tatier (Towarzystwo Ochrony Tatr Polskich), ktorá vyhlásila zbierku na vykúpenie tatranských pozemkov, ktoré vlastnili súkromníci. K iniciatíve sa pripojili štátne orgány. Bolo vykúpených približne 1 000 ha pozemkov. Významnou mierou prispel gróf Władysław Zamoyski (1853 – 1924), ktorý založil Fundacju Kórnicku (Kornický fond) a odkázal svoj zakopanský majetok štátu. Ten sa stal základom pre vytvorenie Tatranského národného parku. Okrem iného ho tvorili pozemky vo Veľkopoľsku a v Podhalí s celkovou rozlohou 20 tisíc ha.

V roku 1933 sa na Štrbskom Plese uskutočnilo spoločné zasadnutie Tatranskej komisie Klubu československých turistov a Tatrżańskej Komisje Polskiego Towarysztwa Tatrzańskiego, na ktorom vyhlásili, že budú spoločne postupovať pri ochrane tatranskej prírody. Nemali však potrebné právomoci a vládne orgány im prisľúbili nanajvýš vytvorenie rezervácie na štátnych pozemkoch.

V roku 1938 bol pripravený návrh vládneho nariadenia na založenie národného parku. Druhá svetová vojna však všetky iniciatívy prerušila.^[2][3][4] Vytvorenie národného parku zabrzdili technokrati, ktorí nepotrebovali chrániť prírodu, lebo zákonné normy by im prekážali vo výstavbe objektov cestovného ruchu. Aj napriek tomu minister poľnohospodárstva a agrárnej reformy 26. júna 1939 vytvoril špeciálnu organizačnú jednotku štátnych lesov nazvanú: „Prírodný park v Tatrách“, s cieľom „zachovania tatranskej flóry a fauny a ochrany všetkých ostatných foriem prírody na vedecké, estetické, historické, pamätné účely“.

Po druhej svetovej vojne bol znárodnený celý majetok rodiny Uznańskej, ktorá vlastnila polovicu poľských Vysokých Tatier. V roku 1947 minister lesného hospodárstva ustanovil ochranné pásmo nazvané Tatranský národný park a o rok neskôr, v hornej časti Doliny Kościeliska, v terénoch, ktoré Štátna pokladnica vykúpila ešte pred druhou svetovou vojnou, bola vyhlásená chránená prírodná rezervácia Tomanowa Smreczyny.

V roku 1954 bol zriadený Tatranský národný park. Do jeho územia bolo začlenených osem obcí vrátane doliny Chochołowskej a Lejowej v Západných Tatrách. Na vytvorenie národného parku v Tatrách museli Poliaci čakať o šesť rokov dlhšie ako na Slovensku. Chránené územie zahŕňa celé Tatry a Podhalie.

Charakteristika parku a vlastnícke vzťahy

Tatranský národný park zaberá poľské Tatry a malé časti pohoria Bukovina a Podtatranskej kotliny s priliehajúcimi územiami (napr. Polana Rogoźniczańska, Wyskówki, Harenda, Bafia Bór). Najvyšším bodom parku sú Rysy najnižším je údolie Porońca v okolí Hámrov (asi 773 m n. m.), výškový rozdiel medzi nimi je 1 730 m.

Po vytvorení parku bol problémom súkromný majetok obyvateľov žijúcich v horských oblastiach. Gorali na vysokohorských lúkach pásli veľké stáda oviec, ktoré poškodzovali vzácne porasty. Gorali nechceli predať svoj majetok. Bolo potrebné razantne vyriešiť tento problém. Rada ministrov 8. decembra 1960 prijala uznesenie o povinnom odkúpení alebo výmene všetkých súkromných pozemkov v tých oblastiach, kde boli vytýčené hranice národného parku. Uskutočnilo sa to v rokoch 1960 – 1964. V súčasnosti je približne 85% územia vo vlastníctve národného parku a približne 1000 hektárov vlastní Polskie Towarzystwo Turystyczno-Krajoznawcze (tieto oblasti turistický spolok zakúpil pred druhou svetovou vojnou). Zvyšná časť (približne 2 200 ha) je vo vlastníctve Wspólnoty Leśnej Uprawnionych Ośmiu Wsi (Spoločnosť lesných pozemkov oprávnených ôsmych obcí). V roku 1981 gorali opäť získali pozemky späť, rozvinuli na nich hospodársku činnosť, ale pod kontrolou správy národného parku. Napriek tomu je v parku ešte malý súkromný majetok.

Vodné pomery a ichthyofauna

Ročné zrážky presahujú 1 720 mm, z ktorých väčšina spadne počas leta. Väčšina odteká korytami potokov a riek, ktoré sa vlievajú do Baltského mora, časť sa odparuje, časť nich zostáva v plesách alebo vsakuje do podložia. Povrchové vody predstavujú menej ako 1% plochy povrchu TPN. 28 jazier má rozlohu väčšiu ako 1 ha. Tatranské vody sú väčšinou studené, dobre okysličené, ale chudobné na živiny. V podzemných vodách prežívajú baktérie, riasy a kôrovce. Najznámejším predstaviteľom troglobtov, stálych obyvateľov tatranských jaskýň, je kôrovec Niphargus tatrensis. Okrem jaskýň žije na dne Czarneho Stawu.

V tatranských plesách žijú planktonické bezstavovcové kôrovce (Crustacea) a vírniky (Rotifera), vo väčšine plies dominujú veslonôžky (Copepoda), máloštetinavce, žijú tu vodné dážďovky, larvy, imagá hmyzu, podenky, pošvátky, vážky, potočníky a mnohé iné. Početnú skupinu tvoria chrobáky (Coleoptera), z ktorých väčšina preferuje dystrofné jazerá. Špecifickú faunu majú malé jazierka, plesá s malým prítokom a odtokom vody. V týchto vodách prevládajú druhy: Hydroporus palustris, Agabus sturmi, Ilybious crassus, Helophorus flavipes a iné.^[5][6]

Jediným plesom na poľskej strane Tatier je Morské oko, ktoré má prirodzené spojenie so zvyškom povodia (Baltské more), a tak umožňuje migráciu rýb, preto sa v ňom nachádzajú pstruhy. V minulosti sa do plesa dostali lipne. Pravdepodobne v Morskom oku je tiež hlaváč pásoplutvý. V roku 1881 tu našli tri druhy tejto ryby. Sivoň americký žije v Zelenom Javorovovom plese, ​​Litvorovom plese, Czarnym Stawe Gąsienicowem (Čierne pleso Gąsienicowe) a v niektorých plesách Doliny Pięciu Stawów Polskich (Dolina Piatich Poľských plies).^[7]

Najbežnejším z obojživelníkov je skokan hnedý, charakteristickým pre Tatry je aj mlok vrchovský, ktorý je rozšírený v celom subalpínskom a montánnom vegetačnom stupni. Medzi plazmi je potrebné menovať jaštericu životorodú (Lacerta vivipara), užovku obyčajnú, vretenicu.^[5]

Flóra a fauna

Rastlinstvo

Klíma Tatier a ich vegetácia je charakterizovaná vysokohorskými „poschodiami“.

• Najnižší vegetačný stupeň je podhorský (submontánny). Začína približne od 700 m n. m. do 1 200 m n. m.). Najčastejšie sa tu vyskytuje smrek obyčajný, okrem neho borovica lesná, smrekovec opadavý pravý, smrekovec opadavý poľský, jedľa biela a borievka obyčajná. Rastú tu aj viaceré listnaté dreviny: javor horský, breza previsnutá, javor mliečny, lipa veľkolistá, buk lesný, jelša lepkavá a mnohé iné.
• Ďalším vegetačným stupňom je horský (montánny). Je od 700 m n. m. do 1 200 m n. m.. V lesoch sa najviac vyskytuje smrek obyčajný, borovica lesná, smrekovec opadavý a iné dreviny. Vyskytujú sa tu niektoré druhy tráv a papraďorastov.
• Nad horským vegetačným stupňom sa nachádza vyšší horský stupeň (supramontánny) (od 1 200 m n. m. do 1 500 m n. m.). Okrem smreka obyčajného v tomto biotope rastie smrekovec opadavý pravý, smrekovec opadavý poľský, vŕba sliezska, breza plastnatá karpatská, jarabina vtáčia a najmä borovica limbová, najkrajší tatranský strom.
• Od hornej hranice lesa, nad vyšším horským stupňom (od 1 500 m n. m. do 1 850 m n. m.) po alpínsky  –  hôľný vegetačný stupeň sa nachádza podhôľny vegetačný stupeň (subalpínsky). Rastie tu borovica horská kosodrevinová - kosodrevina, horec luskáčovitý, papradka alpínska, smlz chĺpkavý, zlatobyľ obyčajná alpínska, stračonôžka a mnohé iné. Na subalpínsky nadväzuje biotop alpínskych nízkych kríčkov.
• Predposledný je alpínsky hôľny stupeň. Siaha od (1 800 m n. m. do 2 300 m n. m.). Je to biotop snehových úležísk, biotop skalných stien a alpínskych pralúk. Rastie tu vŕba bylinná, paplesnivček nízky, veronika nízka, rožkovec trojčnelkový, vŕba sieťkovaná. Na skalných stenách sa možno stretnúť s riasami a lyšajníkmi. Napriek nepriaznivým podmienkam rastie tu aj horcokvet Clusiov, prvosienka holá, plesnivec alpínsky, astra alpínska huňatá a ďalšie.
• Posledným stupňom je podsnežný (subniválny). Siaha od 2 300 m n. m. až po najvyšší vrchol Tatier 2 655 m n. m.. Je to biotop nižších rastlín, rias, lišajníkov a machorastov. Napriek tomu tu žije 133 druhov cievnatých rastlín, medzi inými horec ľadový, rožec jednokvetý, iskerník ľadovcový a mnohé iné.^[5]

Zver a vtáky

V národnom parku sa vyskytuje široká škála rozmanitého vtáctva. Spomedzi vtákov, ktoré sú odkázané na vodu sú tu: potápka chocholatá, sliepočka vodná, lyska čierna, kulík riečny, sýkorka veľká, straka obyčajná, červienka obyčajná mlynárka dlhochvostá, penica obyčajná a iné. Na poliach pod Tatrami je možné spozorovať orla krikľavého, sokola sťahovavého, myšiaka hôrneho, kaňu sivú a iné vtáky. V lesoch žije pinka obyčajná, sýkorka uhliarka, jastrab veľký, drozdy, výr veľký, ďateľ malý, orešnica perlavá a mnohé iné. Vo vegetačnom stupni kosodreviny sa vyskytuje stehlík čečetka, vrchárka modrá, sýkorka uhliarka. Ešte vyššie na alpínskych lúkach, okolo skalných stien žije škovránok poľný, sokol myšiar, skaliarik sivý, krkavec čierny, orol skalný a iní.

Široká škála živočíchov žije v lesoch, okolo potokov a riečok. Napríklad veverica obyčajná, plch, hrdziak lesný, myšovka, hraboš, nad porastami kosodreviny dominuje svišť vrchovský tatranský, hraboš snežný tatranský, hrbáč tatranský. Žijú tu rôzne druhy netopierov. Najväčším zástupcom mäsožravcov je medveď hnedý, v horách hľadá korisť vlk obyčajný, i keď sa objavuje veľmi zriedkavo. Do oblasti kosodreviny vstupuje rys ostrovid, vo vlhkejšom prostredí žije tchor obyčajný, zriedkavo sa ukáže kuna skalná, početnejšia je kuna hôrna. V lesoch žije líška obyčajná, lasica obyčajná, zajac poľný vyhľadáva podhorské oblasti. Pýchou Tatier je kamzík vrchovský tatranský, reliktný stenoektný živočích, ktorý sa pohybuje nad hornou hranicou lesa, v subalpínskom, alpínskom a subniválnom vegetačnom stupni. Najrozšírenejším druhom tatranských lesov je jeleň obyčajný, srnec lesný i diviak obyčajný.^[5]

Južná hranica poľského Tatranského národného parku je súčasne severnou hranicou slovenského parku (TANAP). Umožňuje voľný pohyb zvierat a má veľký význam pre zachovanie biodiverzity oboch chránených území. Na hraniciach poľského i slovenského národného parku sú povolené niektoré formy poľnohospodárskej a hospodárskej činnosti. Určité formy tradičného poľnohospodárstva (pasenie oviec, kosenie trávy) sú povolené aj v prísne chránených oblastiach, lebo takáto činnosť má stáročnú tradíciu a jej prerušenie by mohlo spôsobiť radikálne zmeny v ekosystéme. Pre svoju jedinečnú podobu boli v roku 1993 oba Tatranské národné parky zaradené do Zoznamu biosférických rezervácií UNESCO.

Cestovný ruch

Do poľských Tatier chodili turisti už v 19. storočí. Masová turistika začala okolo roku 1960. Vtedy národný park navštívilo približne milión turistov. V roku 1973 návštevnosť stúpla na 3 milióny a v roku 1983 na 3 a pol milióna. Na začiatku 21. storočia sa návštevnosť ustálila na 2 až 2,5 milióna návštevníkov. Z tohto počtu 78 % v letnej sezóne v zimnej zvyšok. Turisticky najvyťaženejší je mesiac august (26% z celoročnej návštevnosti).

Turisti majú k dispozícii 275 km značkovaných turistických chodníkov. V národnom parku je osem turistických chát a kabínková lanovka na Kasprov vrch. Do dlhých turisticky najnavštevovanejších dolín prepravujú záujemcov na konských povozoch (Morské oko, Dolina Chochołowska, Dolina Kościeliska, Kalatówki). Cyklisti majú vyznačené trasy.^[3]

Galéria

• 

  Czarny Staw

• 

  Západné Tatry

• 

  Svišť

• 

  Horské hole v Západných Tatrách

• 

  Krokusy na Polane Kalatówki v Doline Goryczkowej

• 

  Kamzík

Referencie

1. ↑ Tatrzański Park Narodowy
2. ↑ BOHUŠ, Ivan. Pred zriadením Tatranského národného parku. Vysoké Tatry, roč. VIII., čís. 3, s. 8-11.
3. ↑ ^{a b} HOHOLÍKOVÁ, Táňa. 50 rokov ochrany tatranskej prírody na poľskej strane. Tatry, roč. XLIII., čís. 4, s. 11.
4. ↑ KOLEKTÍV AUTOROV. Tatry a podtatatranská oblasť. 1. vyd. Poprad : ViViT. ISBN 80-88903-09-2. Kapitola Rozvoj Zakopaného od vypuknutia prvej svetovej vojny, s. 376.
5. ↑ ^{a b c d} VOLOŠČUK, Ivan; A KOLEKTÍV. Tatranský národný park.  : Gradus, 1994. ISBN 80-901392-4-8.
6. ↑ Tatrzański Park Narodowy
7. ↑ Tatrzański Park Narodowy

• Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Tatrzański Park Narodowy (Polska) na poľskej Wikipédii.

Pozri aj

• Vysoké Tatry
• Tatranský národný park

Morské oko