Tento článok obsahuje prehľad dejín Bratislavy.

Archeologické nálezy svedčia o kontinuite osídlenia veľmi vhodne umiestneného územia mesta od nepamäti.

Lokality Bratislava a hrad, Devín a hrad, Devínska Nová Ves, Dúbravka, Lamač, Vydrica (zhruba pri vjazde na Most Slovenského národného povstania pod hradom), Rača a Vajnory sú nepretržite osídlené buď už od paleolitu, alebo aspoň od neolitu. Trnávka je prerušene osídlená od halštatskej doby, Záhorská Bystrica od laténskej doby, Podunajské Biskupice a Rusovce od rímskej doby, iba Čunovo má nálezy až od slovanskej doby. Jarovce, Prievoz, Vrakuňa, Komárov (obec v polovici 20. stor. pričlenená k Podunajským Biskupiciam) a severná Petržalka sú zatiaľ doložené najskôr stredovekými listinami.

Od najstarších čias sa na území Bratislavy – tam, kde sa dnes križujú Ventúrska a Panská – križovali dve v stredoveku dôležité obchodné cesty: Jantárová (spojnica Baltské more – Jadranské more) a Podunajská (pri Dunaji; spojnica západná Európa – západná Ázia). Tieto dve cesty v stredoveku vyhranili budúci tvar zakladajúceho sa osídlenia pod Bratislavským hradom.

25 – 15 mil. rokov starý je nález siedmich kostier pliopiteka ((Epi)Pliopithecus Vindobonensis; nadčeľaď pliopitekoidovce, infrarad úzkonosovce) z roku 1952 z tzv. Zapfeho štrbiny v stokerauskej vápenke v Devínskej Novej Vsi. Čeľaď pliopitekov má podľa niektorých názorov kľúčový význam pri počiatkoch evolúcie človeka.

Najstarším hominoidovcom (ľudoopicou v širšom zmysle) z územia Bratislavy je nález starý 14 – 10 mil. rokov pred Kr. Ide o zuby druhu Griphopitecus suessi (alebo Griphopitecus darwini, pôvodne Sivapithecus darwini; pozri dryopitekovité) z polohy Sandberg v Devínskej Novej Vsi. Nález bol opísaný roku 1902.

Ešte pred niekoľkými desaťročiami prevládali pesimistické názory na to, či na území dnešnej Bratislavy možno rátať s paleolitickým človekom. Prvým náznakom staropaleotickej príslušnosti a prvým nálezom okrúhliakovej industrie na Slovensku bol jednostranný sekáčovitý nástroj (choppers) vyrobený z okruhliaka kremeňa, ktorý sa našiel medzi Ahojom a závodom Figaro (Kraft Foods Slovakia) ešte v 60. rokoch.

Ďalší objav nastal až po roku 1976, kedy O. Čerpan našiel na Dlhých dieloch najstaršie pracovné nástroje opočloveka. Podobné nálezy (najmä driapadlá) urobil J. Cuper. Jemu vďačíme aj za nález prvého pästného klina zo Slovenska na stavenisku Elekrotechnickej fakulty STU v Mlynskej doline v Bratislave. Na najvyššej terase Karloveského potoka už v blízkosti jeho vyústenia do Dunaja našli J. Hromada s J. Cuperom pästný klin mandľovitého tvaru. Tento druhý nález je významný hlavne preto, že poznáme jeho stratigrafické umiestnenie. Ide totiž o relikt mindellskej terasy (mindel: 480 000 – 430 000, resp. 480 000 – 350 000; človek heidelberský (Homo heidelbergensis)). Obdobie vzniku mnohých hrubotvorných nástrojov sa ešte nepodarilo zistiť, pravdepodobne pochádzajú z mindelrisského interglaciálu (okolo 300 000 pred Kr.). Bratislava bola vtedy dôležitým bodom pri postupe človeka heidelberského na Považie a južný okraj severského škandinávskeho ľadovca.

Čo sa týka stredného paleolitu (250 000 – 40 000 pred Kr.), obdobia lovcov neandertálcov (Homo neandertalensis), O. Čepan našiel aj pracovné nástroje, ktoré veľmi pravdepodobne patria k moustérienskemu komplexu (Karlova Ves Zlaté schody, Kráľova hora, Koliba, Ahoj, Dúbravka, Devínska Nová Ves).

V období mladého paleolitu (40000 – 8300 pred Kr.), ktorého nositeľom bol už človek rozumný (Homo sapiens), pochádzajú nálezy spoza SZTS a neolitického sídliska v Mlynskej doline.

Z obdobia pleistocénu pochádzajú aj viaceré nálezy zvyškov mamutov (Mammonteus primigenius), a to z Čelakovskej ul., Mudroňovej ulice, Mlynskej doliny, Zlatých pieskov, Karlovej Vsi, Štrkovca a nedávno spred diaľničného tunela Sitina.

V roku 1990 sa našli pozostatky predpokladanej prechodnej stanice loveckej skupiny na Veľkej lúke v Dúbravke. Našla sa tam štiepaná industria v dvoch polohách vzdialených od seba niekoľko sto metrov.

Začiatkom 6. tisícročia pred Kr. sa objavili prvé výdobytky neolitickej civilizácie aj na juhozápadnom Slovensku. Ich nositeľom bol ľud kultúry so staršou lineárnou keramikou. Počas tejto kultúry sa na území Bratislavy začala meniť panenská príroda na kultúrnu krajinu. Dokazuje to nález nepravidelnej obdĺžnikovej sídliskovej jamy pri ústí Vydrice do Dunaja so staršou lineárnou keramikou, kamennými nástrojmi a dvoma ľudskými kostrami (detskou a ženskou), ktoré sú najstaršími ľudskými pozostatkami z Bratislavy.

Pamiatok na tvorcov kultúry ľudu s mladšou lineárnou keramikou a kultúru želiezovského typu je už v Bratislave neúrekom. Sú to najmä obytné stavby s päťradovou nosnou kolovou konštrukciou so zásobnými jamami, pecami a podobne (a samozrejme keramikou) v Mlynskej doline. Detské hroby tu nie sú výnimkou, ojedinelý je však nález dieťaťa obkoleseného kolovou konštrukciou, ktorá pripomína „domy mŕtvych”, známe zo Západnej Európy. Ľud kultúry s mladšou lineárnou keramikou nevytvoril však osadu len v Mlynskej doline, ale aj v Devínskej Novej Vsi, na severnom úpätí Devínskej Kobyly, v Záhorskej Bystrici, na území Devína, na devínskom hradnom vrchu a pod dnešným starým mestom (Ventúrska ul.).

Po roku 5000 pred Kr. sa na severozápade Karpatskej kotliny a v okolí sformovala nová, tzv. lengyelská kultúra. Nálezy zo sídlisk pochádzajú opäť zo západnej časti mesta (Záhorská Bystrica, Mlynská dolina, Devínska Nová Ves). V tomto období vznikli aj prvé výšinné sídliská v oblasti Slovenska: na východnom svahu Devínskej Kobyly a na Kráľovej hore. Charakter keramiky a pomerne početné antropomorfné hlinené plastiky svedčia o blízkych kontaktoch územia Bratislavy a južnou Moravou a Dolným Rakúskom.

Posledná neolitická skupina lengyelskej kultúry – skupina Brodzany (starší názov Brodzany-Nitra) – zanechala v Bratislave medené sekeromlaty najstarších európskych typov (typy Pločnik a Bratislava) z dnes už neznámych nálezísk.

V eneolite pokračovala lengyelská kultúra ako tzv. ludanická skupina. Ludanická skupina mala opäť sídliská na miestach, z ktorých ľudia mohli kontrolovať dôležité dunajské a malokarpatské priechody (Karlova Ves, Mlynská dolina, Lamač, Devínska Nová Ves, Vajnory a Veľká lúka).

Nález črepu v žiarovom hrobe na Veľkej lúke poukazuje na prítomnosť skupiny Bajč-Retz, ktorá bola tiež tvorcom sekeromlatu typu Mezökeresztes a iných sekeromlatov.

Rôznorodosť a bohatstvo medenej industrie z eneolitu podčiarkuje význam územia dnešnej Bratislavy, ležiaceho na priesečníku dôležitých európskych diaľkových komunikácií, najmä jantárovej (severojužnej) a dunajskej, ktoré sa tu križovali od nepamäti. Aj použitá meď tak pochádzala hlavne z Álp, Sedmohradska, ale aj zo stredného Slovenska.

Uprostred eneolitu (3500 pred Kr.) bola len lengyelská kultúra vystriedaná najstarším stupňom badenskej kultúry, tzv. bolerázskou skupinou, ktorá ako prvá buduje výšinné sídliská na bratislavskom a devínskom návrší. Tieto boli pravdepodobne opevnené. Hradný vrch v BA zohrával vtedy úlohu akejsi akropoly či citadely s obrannou, centrálnou spoločenskou a zrejme aj kultovou funkciou, ktorá slúžila obyvateľom sídlisk v jej okolí (Staré Mesto). Ďalšie osady sa nachádzali napr. v Dúbravke, Devínskom jazere či medzi Devínskou Novou Vsou a Záhorskou Bystricou. Z bolerázskej skupiny sa sformovala vlastná bádenská kultúra, o ktorej máme len kusé informácie. Najznámejší je nález jamy s lebkou tura v Dúbravke.

Z obdobia končiaceho slovenského eneolitu a začínajúcej bronzovej doby (2900 – 2200 pred Kr.) pochádza ešte menej dokladov. Bratislava bola vtedy križovatkou viacerých kultúrnych prúdov: skupina Kosihy-Čaka, sekerka altheimského typu, ľud kultúry so šnúrovou keramikou (typ Traunsdorf a skupina Leitha – nálezy v Devínskej Novej Vsi) a najmä keramika ľudu kultúry so zvoncovými pohármi z Dolného Rakúska, ktorý priniesol luky s väčším dostrelom a priebojnosťou.

Prvou, skutočne starobronzovou kultúrou v Bratislave bola až wieselburská kultúra (hroby, bronzové predmety a keramika v Rusovciach a Podunajských Biskupiciach). Ešte v čase jej rozkvetu prevrstvil juhozápadné Slovensko ľud únětickej kultúry z Moravy a Rakúska, ktorý bol jedným z hlavných predstaviteľov tvorcov civilizácie bronzovej doby v strednej Európe (hrob v Rusovciach, osídlenie devínskej vyvýšeniny s depotom bronzovej suroviny – hrivien, bronzové dýky napr. z Lamača). Významný nález z tohto obdobia predstavuje zlatý diadém, ktorý mal pravdepodobne vzťah k egejskej oblasti, hlavne k diadémom z mykénskych šachtových hrobov. Na konci staršej bronzovej doby vzniká maďarovská kultúra, ktorá zanikla začiatkom strednej bronzovej doby. Táto kultúra nám zanechala hroby v DNV, priekopu korýtkového tvaru na devínskej výšine s keramikou a i.

Maďarovskú kultúru vystriedalo obdobie kultúrne nevýrazné (bronzové predmety z Devínskej Novej Vsi, špirálovitý náramenník, bronzový hrot oštepu) a potom ľud stredodunajskej mohylovej kultúry (hroby z Devína, ihlice z Košickej ulice, dlhé bronzové meče z riek Dunaj a Morava, do zeme zasadené obydlia v Mlynskej doline, nálezy z Dúbravky, Patrónky a i.).

Začiatkom mladej bronzovej doby (1250 pred Kr.) sa na území Bratislavy sformovala jedna zo zložiek okruhu stredodunajských popolnicových polí-velatická kultúra. Veľký etnický pohyb nazývaný pohybom morských národov mal vtedy (cca 1250 – 1200) odozvu aj na území Bratislavy a prejavil sa v novom usporiadaní spoločnosti na čele s vojenskými vodcami, z ktorých sa konštituovali neskoršie kniežatá a veľmoži. Nepokojná doba si vyžiadala aj stavbu hradísk, ktorých ruiny sa okrem Devínskej výšiny a hradiska v Devínskej Novej Vsi (poloha Útočnice) zachovali na mnohých bratislavských kopcoch a nie sú ešte presne preskúmané. Z početných nálezov velatickej kultúry z územia mesta si osobitnú pozornosť zasluhuje bronzový čakan, ktorý má na dvoch ramenách zobrazených plastických vodných vtákov, ktorých dokonalé zobrazenie nemá obdobu.

Obdobie neskorej bronzovej doby (1000 – 750 pred Kr.) vypĺňa v Bratislave fáza završujúca dlhodobý vývoj stredodunajských popolnicových polí zvaná podolská kultúra, resp. fáza. Na záver svojej existencie sa musela brániť proti útokom, najmä z Ázie, preto obývala opevnené hradiská. Najvýznamnejšie bolo na devínskom návrší.

K zániku bronzovej doby u nás významne prispel nájazd Kimérov a iných kmeňov z Ázie v 8. stor. pred Kr., ktorý umožnil spojenie s kultúrnymi centrami pri Čiernom mori – začala sa halštatská doba, čiže stará železná doba. Bratislava s okolím patrila do kultúrno-spoločenského zoskupenia zvaného kalenderberská kultúra (podľa hradiska Kalenderberg v Dolnom Rakúsku), ktoré bolo súčasťou severovýchodoalpskej halštatskej oblasti. Územie Bratislavy tvorilo samostatnú spoločensko-hospodársku jednotku – sídliskovú komoru. Bolo vybudované výšinné sídlisko a priľahlá osada (predhradie) v Devíne a znova osídlený Bratislavský hradný vrch. Tretím, spriateleným hradiskom bolo zrejme halštatské hradisko Braunsberg pri Hainburgu v Rakúsku za slovenskými hranicami. Tieto hradiská spoločne chránili križovatku stredoeurópskych komunikačných spojov.

Osídlené boli aj výšinné sídliská na Devínskej Kobyle a početné poľnohospodárske osady: Karlova Ves, Habánsky mlyn v Mlynskej doline, Župné námestie, Primaciálne námestie a Hlavné námestie, Trnávka a dve osady na rozhraní katastrov obcí Vajnory a Ivanka pri Dunaji, kde sa odkryli základy pravouhlých stavieb a tri unikátne štvorcové studne, ktoré mali kultové zameranie. Na území týchto dvoch osád sa našli ešte okrem iného hlinené mesiačikovité idoly a keramika inak typická pre juhovýchodnú Európu. Cintoríny z tohto obdobia boli na viacerých miestach, istá je len existencia hrobov v Rusovciach.

Pred polovicou 6. stor. pred Kr. sa dostáva nerušený vývoj halštatského osídlenia do krízy. Do Karpatskej kotliny sa dostali etnické skupiny nomádskeho pôvodu, spriaznené so skýtskym svetom. Po príchode Keltov sa však ešte objavujú zvyšky halštatského osídlenia.

Laténska doba je na Slovensku obdobím keltského osídlenia. Najstarším dokladom prítomnosti keltského etnika na území mesta je včasnolaténske (450 – 375 pred Kr.) sídlo na Veľkej lúke v Dúbravke. Z 3. stor. pred Kr. pochádzajú bronzové nánožné kruhy z Rače a zo strednej laténskej doby (250 – 125 pred Kr.), zvyšky hrobov v Rusovciach a na Štúrovej ulici, zvyšky sídlisk pri Devínskej Novej Vsi, v Devíne, v Dúbravke a v Starom Meste (Panská ul.). Nálezy stredolaténskych mincí s lýrovitým znakom z Bratislavy a okolia poukazujú na vyššie formy obchodu už v tomto období.

Najvýraznejšie osídlenie Bratislavy pochádza z neskorej laténskej doby (125 – 0). Vtedy obýval Bratislavu keltský kmeň Bójov, ktorý tu asi po roku 113 pred Kr. vytvoril opevnené mesto (oppidum), ktoré (ako všetky keltské oppidá) pripomínalo svojou štruktúrou a neagrárnym charakterom stredoveké mestá a bolo politickým, administratívnym a hospodárskym centrom bójskeho kmeňového zväzu. Rozkladalo sa zhruba na území medzi Palisádami, Svoradovou ul., Hurbanovým námestím, Námestím SNP, Panskou a Laurinskou ulicou a južným svahom Bratislavského hradného vrchu. Skladalo sa z vnútorného opevneného areálu – vlastného oppida (cca 20 hektárovej akropoly na západ od Ventúrskej ulice) a štvrtí výrobného charakteru (cca 31,71 ha podhradia na východ od Ventúrskej ul. a na sever od akropoly). Na území BA sa nachádzala aj predhradná osada, špecializovaná na výrobu keramiky (hrnčiarske pece), umiestnená 600 m severne od oppida – na Námestí slobody a v okolí (9,07 ha), opevnené sídlisko na Devíne a sieť poľnohospodárskych osád, napr. v Devínskej Novej Vsi, Devínskom Jazere, Devíne, Dúbravke, Mlynskej doline, Trnávke či Vajnoroch.

Súčasný model štruktúry bratislavského oppida spolu s oblasťou Nám. slobody je vystavený na základe archeologických informácií z 80 nálezísk evidovaných do roku 1989. K opevneniu sa viažu priekopy z Rudnayovho námestia a murovaný objekt na Kapitulskej ulici. V podhradí sa našli polozemné konštrukcie (Ventúrska, Sedlárska, Panská, Hurbanovo nám., Partizánska), nadzemná konštrukcia (zrejme hospodársky objekt s 10 ľudskými kostrami pod južným svahom hradného vrchu), zásobné jamy, železiarske pece, dielenské objekty a štvrť s častými hrnčiarskymi pecami (medzi Sedlárskou a Michalskou ulicou a Primaciálnym námestím). Hrnčiarske pece zo špecializovanej osady na Námestí Slobody mali inú štruktúru ako tie v podhradí. Nálezy keramiky sú tiež veľmi početné.

Častý výskyt keltských mincí v meste (desať masových nálezov) viedol bádateľov k domnienke, že sa v bratislavskom oppide nachádzala mincovňa. Táto sa potvrdila nálezom rôzneho minciarskeho náčinia na Panskej ulici č. 19 – 21. K minciam lokálnej proveniencie patria zlaté mušľovité statéry s legendou BIATEC a BIAT, strieborné tetradrachmy BIATEC, NONNOS, DEVIL, BVSV, TITTO, COISA, IANTVMARVS a s mnohými inými legendami a malé strieborné mince simmerinského typu. V priestore bratislavského oppida evidujeme aj cudzie razby: norické razby typov Eis, Magadalensburg a veľkú západonorickú razbu a legendou ADNAMATI a i. Spomenuté cudzie razby pochádzajú väčšinou z hromadného nálezu na hradnom vrchu. Podľa bežných názorov sa celková činnosť keltskej bratislavskej mincovne odohrala v rokoch 70 – 58 pred Kr.

Antické pramene hovoria, že sa Bójovia pred rokom 58 pred Kr. márne pokúšali dobyť centrum Norického kráľovstva v dnešnom Korutánsku, bojovali s Germánmi (Kimbrami a Teutónmi okolo roku 113 pred Kr.), ale aj s Dákmi. Na území Bratislavy historici predpokladajú takýto vývoj: oppidum bolo po roku 58 pred Kr. oslabené, či dokonca obsadené norickými vojskami, čo spôsobilo, že bratislavskí Bójovia v rokoch 55 – 44 pred Kr. pravdepodobne podľahli Dákom na čele s kráľom Burebistom, ktorí bratislavské oppidum zničili. Ako ukazujú novšie vykopávaky, oppidum sa následne asi zmenilo na významné norické alebo rímsko-norické sídlo a možno bolo zhodné s Carnuntom spomínaným v roku 6 po Kr. v súvislosti s výpravou Tiberia proti Markomanom.

Koncom 1. stor. pred Kr. sa stala významným centrom hospodárskych a politických udalostí opevnená osada na Devínskom vrchu, ktorá bola po celé 1. stor. pred Kr. husto osídlená a mala podobne ako oppidum neagrárny charakter. Archeologické nálezy (amfory, rímsky tanier, republikánske denáre a medené augustové mince) svedčia o tom, že tu okrem Keltov a Dákov boli už od 2. polovice 1. stor. pred Kr. pravdepodobne prítomní aj Rimania. Keltská osada s polyetnickou skladbou na devínskej výšine zanikla až v druhom až štvrtom desaťročí po Kr., kedy ju vystriedali neustále sa meniace stopy prítomnosti Germánov a Rimanov.

Nasledujúci vývoj na území Bratislavy je pomerne neprehľadný.

V rokoch 12 – 9 pred Kr. dobyli Rimania územie neskoršej provincie Panónia a rozšírili tak ríšu po slovenský úsek Dunaja. Súčasne v roku 8 alebo 9 pred Kr. dovŕšili Markomani a Kvádi na sever od Dunaja skazu kedysi kvitnúceho Boiohéma a v roku 1 po Kr. vytvorili spolu s inými Germánmi (v Čechách a okolí) voľne organizovaný kmeňový zväz, v antických prameňoch označovaný ako Marobudovo kráľovstvo. V roku 21 po Kr. kráľovstvo zaniklo a medzi Moravou a Váhom vznikol „nárazníkový” štátnopolitický útvar obývaný Kvádmi. Tzv. Vanniovo kráľovstvo sa rozpadlo v rokoch 50 alebo 51 na niekoľko samostatných celkov, ktoré boli v nasledujúcich storočiach striedavo spojencami s nepriateľmi Ríma.

Prvý prienik Germánov do bratislavskej oblasti bol zrejme len sporadický, až v čase Vanniovho kráľovstva sem boli presídlené ozbrojené družiny. V rámci tohto kráľovstva mala Bratislava nepochybne dôležité postavenie. V antických prameňoch sa totiž uvádza, že Vannius bohatol najmä vyberaním cla od obchodníkov, putujúcich po Jantárovej ceste na sever.

V čase cisára Augusta (27 pred Kr. až 14 po Kr.), zrejme prvý raz roku 6 po Kr., prešli Rimania Dunaj. Bolo to na výprave proti Marobudovi, vládcovi Marobudovho kráľovstva. Pri tejto príležitosti sa pravdepodobne spomína bratislavské oppidum pod názvom Carnuntum (pozri vyššie). Niekedy v 3. desaťročí po Kr. sa dostala devínska osada do rúk Germánov a stala sa dôležitou pevnosťou Vanniovho kráľovstva. Za cisára Domitiána (81 – 96) bola však už útočným predmostím Rimanov. Zvyšky viacerých antických architektúr, ako aj sídliskové objekty a hroby barbarských osadníkov sú dokladom striedavého ovládania devínskej skaly od začiatku 1. stor. do 1. polovice 5. stor. oboma etnikami.

Na rozdiel od Devína pochádzajú najstaršie rímske pamiatky z Rusoviec až z času vlády Vespasiána (69 – 79), kedy bol na brehu vtedajšieho toku Dunaja vybudovaný prvý drevozemný tábor a prvé pohrebisko. Od pôvodného keltského obyvateľstva prevzali Rimania názov Gerulata. Niekedy za Trajána (98 – 119) dostala Gerulata svoju stálu posádku, pre ktorú stavebné oddiely panónskych légií vybudovali trvalý kastel (menšia vojenská pevnosť). V blízkosti kastela vyrástla civilná osada, ktorá bola, ako dokazujú nálezy, veľmi dôležitá. Najdôležitejším nálezom z tohto obdobia je skvostná vojenská prilba typu Guiosborough. Z tehiel sú najviac zastúpené tehly s kolkami X. a XIV. légie. Po vpáde Markomanov, Kvádov a Sarmatov do Panónie v r. 259/260 zostala Gerulata (tábor aj vicus, čiže civilná osada) v ruinách. Pri obnove tábora stavitelia rezignovali na veľkú časť jeho pôvodnej rozlohy a pre potreby vojska vybudovali menšiu stavbu pevnostného typu (viac poschodí; mohutné piliere vo vnútri; studňa vo dvore; 30 × 29 m), tzv. burgus. Obnova prebiehala v 4. stor., kedy sa rozmohla stavebná aktivita aj na Devíne. Burgus zanikol v polovici 5. stor.

Za cisára Trajána (95 – 117), v období, keď sa zdokonaľovali, resp. budovali vojenské oporné body aj na severnom brehu Dunaja (Devín, Stupava), vznikla (107 – 114) aj menšia vojenská stanica, poprípade auxiliárny kastel aj vo vlastnej Bratislave, niekde v priestore okolo Primaciálneho námestia, ktorý mal strážiť prechod cez Dunaj. Na území mesta sa našli základy viacerých stavieb, cestných komunikácií (podobne ako v Gerulate), tehál a i. Stavebný materiál zo začiatku 3. storočia sa našiel aj na hradnom vrchu.

Význam Bratislavy v rímskej dobe nepriamo dokumentujú aj vykopávky realizované v 80. rokoch na Veľkej lúke v Dúbravke, 500 m južne od SZTS. Dosiaľ tu boli odkryté ruiny kamennej stavby – komfortného rímskeho kúpeľa a sídliskové germánske objekty z 1. až 5. storočia. Výnimočne celistvo a mimoriadne dobre zachované ruiny rímskeho kúpeľa z 2. tretiny 3. storočia (obdobu nebývalej hospodárskej prosperity Panónie) sú najkrajším rímskym objektom na Slovensku. Ruiny tejto stavby by vzbudzovali obdiv aj na území rímskych provincií. Kúpele sa nachádzali uprostred germánskej osady a asi 50 m ďalej stála stĺpová budova so strechou pokrytou rímskymi tegulami. Bádatelia sa domnievajú, že mohlo ísť o dvorec rímskeho veterána germánskeho pôvodu, ktorý sa rozhodol prispieť ku konsolidácii rímsko-germánskych vzťahov i praktickým činom a zriadiť si komfortný rímsky kúpeľ (ktorý však svojmu pôvodnému účelu možno nikdy neslúžil).

O prítomnosti Germánov na území BA v rímskej dobe svedčia, okrem sídliska v Dúbravke, aj sídlisko vo Vajnoroch (l. stor.), žiarový hrob v Záhorskej Bystrici (l. polovica 3. stor.) či pohrebisko na Šancovej ulici (3. až 4. stor.). Spoluprácu medzi Germánmi a Rimanmi v mierových časoch naznačuje spomínaná osada na Veľkej lúke a germánske črepiny vedľa rímskeho stavebného materiálu na Bratislavskom hrade.

Koniec rímskej nadvlády v oblasti Bratislavy prebiehal pozvoľna a bez drám. Keď Rimania v 4. storočí začali budovať stanice priamo na území Kvádov (Veľký Kýr), došlo k vojne, ktorá skončila podpísaním mieru v roku 375. Po tomto roku Rimania opustili ľavý breh Dunaja a na panónske územie boli prijaté za cisára Theodosia (375 – 395) družiny Gótov, Alanov, Hunov a neskôr Markomanov a Kvádov. Limes Romanus – a teda aj Devín, Bratislava a Gerulata – jednoducho stratil funkciu rímskej hranice a začal sa rozpadať. Veľké zemetrasenie, ktoré v roku 456 postihlo západnú Panóniu a Norikum, možno považovať za symbolickú a definitívnu bodku za touto historickou epochou.

Vývoj v nasledujúcich rokoch sťahovania národov (asi 375 – 500) je z väčšej časti nejasný. Z tohto obdobia sú zatiaľ iba nálezy zlatých predmetov z neznámeho náleziska, ďalej nálezy z Vajnôr (2. polovica 5. stor.) a z Devína. Bývalú Gerulatu asi v 2. polovici 5. stor. obývali Ostrogóti.

Obdobie „temnoty“ sa končí okolo roku 500, príchodom Slovanov do bratislavskej oblasti. Slovania sa v polovici 6. storočia dostali do konfliktu resp. kontaktu s Longobardmi, sídliacimi za riekou Moravou (hrobky pri Devínskom jazere) a od konca 6. stor. (Devínska Nová Ves) do kontaktu s Avarmi, ktorí prišli z pravého brehu Dunaja. Početné hroby zo 7. až 8. storočia z Bratislavy dokazujú, že kým na západe Bratislavy, v oblasti strategicky dôležitých výšin, došlo k symbióze avarského a slovanského etnika (avarské resp. avarsko-slovanské náleziská Devínska Nová Ves (koniec 6. až 8. stor.), Záhorská Bystrica (7. až 8. stor.), Devínske jazero (7. až 8. stor.) a Čunovo (8. stor.)), vo východnej časti mesta Vajnory (koniec 7.stor. až 8. stor.) žilo čisto slovanské obyvateľstvo. V tejto súvislosti nemožno nevyzdvihnúť význam nálezov z Devínskej Novej Vsi, kde bolo jedno z najväčších pohrebísk tých čias na Slovensku a okolí (len v jednom pohrebisku sa našlo 875 hrobov).

V roku 623 vypukla, pravdepodobne v okolí Devína/Devínskej Novej Vsi, vzbura Slovanov proti avarskej nadvláde, ktorá viedla k vzniku Samovej ríše (623 – 659). Po jej zániku symbióza oboch etník pokračuje a silnie vplyv Franskej ríše.

Od konca 8. storočia je Bratislava súčasťou Nitrianskeho kniežatstva, ktorého spojením s Moravským kniežatstvom v roku 833 vzniká štát Veľká Morava. Pravdepodobne na konci 8. storočia (určite nie neskôr ako okolo roku 800), v čase Nitrianskeho kniežatstva, sa na hradnom kopci nachádzalo rozsiahle hradisko (5,5 ha) chránené mohutným dreveným valom.

V druhej polovici 9. storočia, v čase Veľkej Moravy, pribudol kamenný palác (12 × 5 m), obkolesený jednoduchými obydliami a trojloďová bazilika na východnej strane kopca, pri stavbe ktorej sa použil aj rímsky stavebný materiál. Bazilika je najväčšou veľkomoravskou bazilikou zo Slovenska a celý areál hradiska je asi taký istý ako areál Mikulčíc. Bratislavský hrad bol vtedy cirkevno-administratívnym centrom a jedným zo stredísk kultúry, osvety a vzdelanosti.

Osídlenie (slovanské) v opevnenej osade pod hradom sa v 9. storočí sústreďovalo do priestoru medzi dnešné západné mestské hradby a Ventúrsku ulicu. Ďalšie (slovanské) osady boli na Hlavnom námestí, pri Kostole Najsv. Trojice, pri vyústení Partizánskej ulice do Palisád, v Karlovej Vsi – Kútikoch a v Dúbravke. V 9. storočí možno vznikla aj Osada sv. Mikuláša (okolo dnešného Kostola sv. Mikuláša), základ tzv. osady Podhradie (v užšom zmysle, teda priamo pod hradom).

Obraz Devínskeho hradiska v 9. stor. bol podobný ako bratislavského – aj tu sa napr. nachádzal kostol a slovanské osady pod hradom. Na rozdiel od bratislavského bolo však devínske hradisko viac vojenskou pohraničnou pevnosťou. Bola tu však objavená aj budova školy (možno známe veľkomoravské učilište) a hrad bol sídlom kniežaťa či veľmoža a jeho družiny (možno aj Rastislava). Vzhľadom na blízkosť susedného Bratislavského hradu sa zdá, že Devínu podliehalo aj územie v dnešnom Rakúsku, ktoré vtedy bolo slovanské a súčasťou Veľkej Moravy. Hrad Devín zo severu bránili dve ďalšie hradiská v Devínskej Novej Vsi (Na pieskoch a Nad lomom).

Ďalšie slovanské osady boli v Devínskej Novej Vsi a v Rusovciach (v ruinách pôvodných rímskych stavieb).

Dôkazom významnosti územia Bratislavy vo veľkomoravskom období je už sám fakt, že odtiaľto pochádzajú dva zo štyroch známych názvov sídiel celej Veľkej Moravy, zachovaných v súdobých prameňoch (mesto Morava, Nitra, (vlastná) Bratislava, Devín). Devín sa spomína (menovite-) prvýkrát roku 864 vo Fuldských letopisoch ako hrad Dowina, silná pohraničná pevnosť Veľkej Moravy. Samotná Bratislava sa síce v 16. storočí spätne spomína vo vzťahu už k roku 805/7 ako Pisonium a Uratislaburgium/Wratisslaburgium, ale prvou súdobou zmienkou je názov Brezalauspurc (po slovensky veľmi pravdepodobne *Preslava) v súvislosti s jednou z troch bitiek pri Bratislave v júli a auguste 907 v Salzburských letopisoch. Tieto bitky, pri ktorých Maďari porazili Bavorov a následne (do roku 955) obsadili dnešné východné Rakúsko, sa pokladajú za definitívny koniec štátu Veľká Morava.

Spomínaný názov Pisonium, ktorého pôvod je veľmi sporný, je údajne názov pôvodnej rímskej hraničnej pevnosti v dnešnej Bratislave, Uratislavurgium je údajný nový názov od roku 805/7 odvodený od mena akéhosi slovanského kniežaťa Vratislava (Uratislaus), a názov Brezalauspurc, z ktorého neskôr vzniklo neskoršie nemecké Pressburg a slovenské Prešpurek, je zas pravdepodobne odvodený od mena Pre(d)slav, čo bol syn veľkomoravského kráľa Svätopluka, ktorý dostal do léna okolie Bratislavy. Dnešné meno Bratislava je novotvar, ktorý v 19. stor. Pavol Jozef Šafárik omylom „vyvodil” z mena českého kniežaťa Břetislav. Podrobnosti pozri pod Zoznam historických názvov Bratislavy.

Hoci sa predpokladá, že Maďari Veľkú Moravu roku 907 zničili a – hoci väčšina územia Slovenska ešte na dlhú dobu nie – Bratislava sa dostala pod ich nadvládu, ich prítomnosť na území Bratislavy nie je až do 12. storočia nijako doložená a práve naopak, pokračuje slovanské osídlenie. Správu mesta teda prenechali Slovanom.

Vývoj v 10. storočí je veľmi nejasný. Osídlenie na hrade, pod ním a v Devíne pokračovalo. V 10. storočí začali stavať nový kamenný hrad (možno ako obranu proti Maďarom), no nedokončili ho. Existujú náznaky toho, že niekedy medzi rokmi 992(?) a 1002(?) bola Bratislava s okolím súčasťou Bavorska (Svätá rímska ríša), až kým roku 1002(?) Gizela, dcéra Henricha II. Bavorského toto územie nedala ako veno Štefanovi I., jej novému manželovi a prvému kráľovi, s ktorým jeden čas sídlila v Nitre.

Od čias vlády Štefana I. ako uhorského kráľa (1000 – 1038) toho už vieme podstatne viac. Tradícia Bratislavy ako významného veľkomoravského mesta očividne pretrvávala. Štefan I. tu dal raziť mince s nápisom PRESLAV(V)A CIV(ITAS), čiže hrad/mesto Preslava-Bratislava (pred nedávnym objavom týchto mincí sa mylne predpokladalo, že nápis znel (B)reslava civitas). O význame hradu svedčí aj veľký počet zmienok o tom, ako sa práve bratislavský hrad stával útočiskom členov kráľovskej rodiny pri zápasoch o trón a ako odolával nemeckým útokom.

Hrad bol sídlom vojenskej posádky a:

• cirkevnej správy: V 10. stor. tu vznikol nový kostol a pri ňom sídlo cirkevnej správy, neskôr tu sídlilo prepošstvo s kapitulou (v 13. stor. sa kostol aj s prepošstvom (r. 1204) presťahovali do mesta, roku 1221 nasledoval aj prepošt)
• svetskej správy: Hrad bol sídlom Bratislavského komitátu (od čias Štefana I.) a župana. Županmi boli často šľachtici očividne slovenského pôvodu (Levka 1135, Ivanka 1248, Jaroslav 1298)

V 12. storočí bol Bratislavský hrad jedným z najlepšie opevnených hradov v Uhorsku a fungoval aj ako miesto turnajov a večierkov uhorských kráľov.

Východne od hradu sa už definitívne formovalo jadro vznikajúceho mesta. Sídelné jadrá tvorili jednak Podhradie v užšom zmysle (Osada svätého Mikuláša) priamo pod hradom, kde v 11. storočí postavili kostol-rotundu (hneď vedľa dnešného Kostola sv. Mikuláša), a jednak susedný priestor asi po dnešné Hlavné námestie (ktorý bol umiestnený tak, že mu nehrozili stále záplavy). Roku 1002 sa spomínajú (interpolovaná zmienka) príjmy z mýta trhovej osady pod hradom, roku 1151 sa spomína miestny trh. Herrimannova kronika k roku 1042 hovorí o Bratislave ako o „veľmi zaľudnenej“.

Sicílsky Arab Al Idrídí pokladal Bratislavu 12. storočia za „stredne veľké mesto“ s tesne vedľa seba budovanými domami. Výhodná poloha pri dunajskom brode a na križovatke Jantárovej a Podunajskej cesty podporovali vývoj osady, takže najneskôr od roku 1200 už môžeme definitívne hovoriť o Bratislave ako meste. Dokazuje to aj najstaršie typárium pečate komunity mešťanov, ďalej fakt, že dedina Krásna Ves (Széplak) bola roku 1288 darovaná Bratislave (čo by nešlo, ak by Bratislava nebola mestom), ako aj to, že v listinách z rokov 1279, 1280 a 1288 (teda pred rokom 1291) sa o Bratislava jasne hovorí ako o meste – dokonca roku 1288 kráľ Ladislav Kumánsky Bratislavu nazýva „mesto naše kráľovské“ (civitas nostra regalis).

2. decembra 1291 boli každopádne Bratislave (už predtým zvanej a považovanej za mesto) jej mestské výsady potvrdené kráľom Ondrejom III. (pozri Veľké privilégium pre Bratislavu). Udelením týchto výsad trhovej osade sa oddelilo tzv. Podhradie v užšom zmysle od zvyšku mesta a na rozdiel od mesta naďalej podliehalo hradu. Právne zjednotené s Bratislavou bolo až v roku 1848, kedy sa už tiahlo aj na juh od hradu. Veľké privilégium spomína aj „predmestia“, z čoho logicky vyplýva. že už vtedy bolo mesto dávno ohradené hradbami (hradby boli výrazne prestavané v roku 1311).

Aj v Devíne možno doložiť kontinuitu osídlenia a podobne ako vo vlastnej Bratislave, aj tu v 13. storočí presunuli kostol a cirkevnú správu pod hrad do osady.

V tomto období sa stali tieto hlavné politické udalosti:

• 1030: české knieža Břetislav I., ako účastník výpravy rímsko-nemeckého cisára Konráda II. proti Uhorsku spustošil západné Slovensko a podnikol útok na Bratislavský hrad; porazil ho uhorský kráľ
• 1042: Břetislav I. a vojská rímsko-nemeckého cisára Henricha III., ktorý bol v konflikte s novým uhorským kráľom Samuelom Abom, dočasne dobyli Bratislavu; Henrich podnikol ešte jeden útok roku 1043
• 1052: Henrich III. 2 mesiace bezúspešne obliehal statočne sa brániaci Bratislavský hrad, pričom hrad značne poškodil. Podľa údajov Viedenskej obrázkovej kroniky sa jeden z obrancov hradu v noci priblížil k nepriateľským lodiam na Dunaji a potopil ich. Následný mier medzi Henrichom a uhorským kráľom (1053) musel sprostredkovať sám pápež Lev IX., ktorý špeciálne kvôli tomu prišiel do Bratislavy.
• 1073 – 1074: Uhorský kráľ Šalamún, ktorý počas svojich bojov proti nitrianskym kniežatám Gejzovi a Ladislavovi sídlil v Bratislave, dal opraviť hrad, poškodený roku 1052.
• 1108: Rímsko-nemecký cisár Henrich V. spolu s českým kniežaťom Svatoplukom obsadili Považie a snažili sa dobyť Bratislavský hrad. O rok neskôr stroskotal ďalší útok Čechov (podniknutý ako pomsta za uhorský útok na Morave).
• 1146: Neuznaný syn uhorského kráľa Kolomana Boris Kolomanovič, uchádzajúci sa o uhorský trón, sa s pomocou nemeckých žoldnierov náhlym útokom zmocnil Bratislavského hradu, ale uhorský kráľ ho od nemeckých rytierov (s doplnením o výkupné) vydobyl späť
• 60. roky 12.stor.: Uhorský kráľ Štefan III., v boji proti domácej opozícii, býva na Bratislavskom hrade, odkiaľ ovláda jeho okolie, a dal vylepšiť jeho opevnenie
• 1189: účastníci tretej križiackej výpravy, na čele s rímsko-nemeckým cisárom Fridrichom I. Barbarossom, sa zhromaždili pri Bratislave, aby potom odtiahli na Balkán a do Malej Ázie
• 1241 – 1242: Mongolom (nesprávne Tatárom) sa nepodarilo dobyť opevnený hrad, ani mesto, no dočasne spustošili okolité osady; dôsledkom bol príchod väčšieho počtu nemeckých kolonistov do Uhorska aj Bratislavy
• 1262: v Bratislave bol uzavretý mier medzi kráľom Belom IV. a jeho synom Štefanom V., ktorý sa dožadoval trónu. Mier ale nevydržal a prepukla vojna medzi otcom a synom.
• 1271 a 1273 – 1276: Bratislavu obsadil český kráľ Přemysl Otakar II. v súvislosti s bojmi medzi Uhorskom a Českým kráľovstvom o Štajersko. V tejto súvislosti bol roku 1271 podpísaný aj (1.) bratislavský mier
• 1285 – 1286: Bratislavského hradu sa zmocnil uhorský šľachtic a palatín Mikuláš z Kysaku (Köszegu, Güssingu), hrad roku 1286 vypálil, ale jeho vzbura proti uhorskému kráľovi bola porazená
• 1287 – 1291: Bratislavu dobyl rakúsky vojvoda Albrecht I. Habsburský. Roku 1291 ho porazil Matúš Čák (vtedy bratislavský a trenčiansky župan) a na základe hainburgského mieru Bratislava opäť pripadla Uhorsku.
• 1291 (pozri aj vyššie): V snahe prilákať nových obyvateľov do neustálymi vojnami ťažko poškodenej (pozri napr. 1287 – 1291) Bratislavy dostala trhová osada po prosbách mešťanov od kráľa Ondreja III. tzv. Veľké privilégium (pozri Veľké privilégium pre Bratislavu). Skoršiemu potvrdeniu výsad dovtedy bránili župani z bratislavského hradu, lebo vedeli, že tak osada pod hradom vypadne spod ich kontroly a právomoci; poškodenie mesta však v kráľových očiach prevážilo.

Roku 1279 bola Bratislave darovaná osada Lamač (znova odpojená 1848, znovu pripojená 1946), roku 1280 osada Sellendorf (horná Mlynská dolina; zanikla v 16. stor.), roku 1287 Vydrica (pri Slovenskej televízii), roku 1288 Krásna Ves (Széplak; osada na SV od mesta, ku ktorej však patrilo rozsiahle územie medzi Lamačom, Račou, Vajnormi a Prievozom; zanikla ešte v 13. stor.). Pozri aj Bratislava#Pričlenené a odčlenené obce.

Až do 12. storočia ostalo územie Bratislavy slovenské, o čom svedčia aj názvy osád v okolí trhovej osady – Vydrica (Vydurcha), Stupava, Vysoká (Znojša), Záhorská Bystrica (Biztrich), Rača (Racha, potom Okoly), Dvorník (vo Vajnoroch), Pračany (vo Vajnoroch), Vrakuňa, Ivanka, Farná (Custolen – Kostoľany) a pod.

V 12. storočí sa v trhovej osade vo viacerých vlnách usadili aj prví Maďari, ktorí tak doplnili dovtedajšie prevažne slovanské obyvateľstvo. Pri hrade si založili osadu Krásna Ves (Széplak), ktorej obyvatelia boli služobníci hradu. V Bratislave sa sústreďovali aj kupci z viacerých krajín, najmä Taliani. V 13. storočí, asi najmä po vpáde Mongolov (1241 – 42, pozri vyššie), ojedinele pravda – vzhľadom na polohu Bratislavy – už aj skôr, prišli do mesta nemeckí kolonisti, ktorých podiel potom postupne rástol, až sa nakoniec v novoveku stali väčšinovými obyvateľmi mesta pred Slovákmi.

V čase keď Bratislava dostala privilégiá, hrali už významnú úlohu v meste nemeckí kupci, lákaní do sčasti vyľudneného Uhorska rozsiahlymi výsadami. Vytvorili sa dve skupiny obyvateľstva: bezprávni starousadlíci boli spravidla služobníci, kým nemeckí hostia s výsadami sa ujali správy mesta. Veľký význam pre hospodárstvo mesta malo od nepamäti vinohradníctvo (prvá zmienka 1249). Rozmáhali sa aj remeslá. V 13. storočí už vieme, že mesto malo richtára (prvý známy bol Jakub – koncom 13. stor.) a dvanásť prísažných. Mešťania tvorili spoločenstvo privilegovaného obyvateľstva (universitas civium – 1280).

V 14. a 15. storočí prežíva Bratislava obdobie ďalšieho rozmachu.

V rokoch 1301 až 1322, po smrti uhorského kráľa Ondreja III. bola Bratislava pripojená k Rakúsku, pretože Ondrejova vdova ju svojho času dala Habsburgovcom. Habsburgovci Bratislavu vrátili Uhorsku v roku 1322, ale čoskoro ju znova obsadili a až roku 1338 sa mesto definitívne opäť stalo súčasťou Uhorska. Od roku 1364 viedol pisár Siegfried mestskú knihu. Roku 1385 Žigmund Luxemburský obsadil hrad a celú stolicu a o rok neskôr dal mesto, hrad, Bratislavskú a Nitriansku stolicu do zálohu svojim bratrancom, moravským markgrófom Prokopovi a Joštovi. Hrad od nich znovu dobyl Stibor zo Stiboríc, ktorého za odmenu urobili županom v rokoch 1389 – 1402. Roku 1405 sa stala Bratislava slobodným kráľovským mestom (pozri kapitolu Privilégiá). Ďalšími spojencami Žigmunda (najmä v boji proti českým husitom) bola šľachtická rodina Rozgoňovcov (páni z Rozhanoviec), ktorí sa stali županmi v roku 1421.

Mesto malo značné príjmy z daní, prenájmu regálnych práv, nehnuteľností, viníc, domov, poddanských obcí Lamač, Vydrica, Sellendorf, Vrakuňa, Prača (Vajnory), ktoré postupne získavalo do nájmu či vlastníctva (pozri vyššie kapitolu Expanzia mesta). Roku 1390 dostali obce Lamač a Vydrica plné mestské práva. Vydrica splynula s mestom, no Lamač a Sellendorf sa z dôvodu zápasu mesta s palatínom Mikulášom Garom vyľudnili. Vrakuňu odkúpila Bratislava od drobných vlastníkov, Praču najímala a roku 1525 odkúpila. Bratislava mala svoju kanceláriu, ktorá vydávala najmä listiny o majetkových záležitostiach mešťanov.

Husitské vojny sa Bratislavy dotkli iba nepriamo, pretože husiti Bratislavu (na rozdiel napríklad od Trnavy) neobsadili. Už po Žižkovom vpáde na Moravu Žigmund nariadil bratislavským županom (Rozgoňovcom) v lete roku 1423, aby začali posilňovať opevnenie hradu. Ako prvé nahradili starý veľkomoravský val, novým kamenným. Roku 1427 začali husiti expandovať do Dolného Rakúska a Žigmund, ktorý plánoval z Bratislavy urobiť nové veľkolepé centrum svojej nemecko-česko-uhorskej ríše, nariadil celej Bratislavskej stolici pod hrozbou odňatia majetkov, aby prikázala poddaným pracovať na opevneniach mesta. Roku 1428 vypálilo husitské vojsko po neúspešnom obliehaní mesta jeho predmestia; 4. apríla 1429 vyjednával v Bratislave 11 dní so Žigmundom vodca husitov Prokop Holý a kňaz Engliš. Husitskí vojaci nadväzovali kontakt s obyvateľmi, najmä rybármi. Keď kapitán husitov Blažko z Borotína obsadil Trnavu, pokúsil sa zmocniť aj Bratislavy. Pokus urobiť tak ľsťou (27. 11. 1432 sprisahanie pod vedením rytiera Petra Kuteja) stroskotal, preto nasledovali menšie útoky na mesto v rokoch 1432 – 1434. V rokoch 1434 – 1435 sa v Bratislave rokovalo s husitmi o sume, ktorú požadujú, aby opustili Slovensko.

V rokoch 1431 – 1434 sa v zmysle Žigmundových (neskôr nerealizovaných) plánov nového hlavného hradu ríše úplne prestaval Bratislavský hrad, ktorý sa tým začal podobať svojmu dnešnému tvaru.

Po Žigmundovej smrti (1437) sa zostrili vzťahy medzi mestom, verným kráľovnej Alžbete, a hradom, kde boli prívrženci Vladislava Jagelovského. V rokoch 1440 až 1443 došlo k bojom medzi bratislavským hradom a mestom pod ním. V roku 1442 Vladislav dobyl hrad a dočasne dobyl aj mesto, ale porazil ho rímsko-nemecký cisár Fridrich III. Habsburský, podporujúci Alžbetu. Roku 1443 napokon Fridrich (Alžbeta medzitým zomrela) dostal mesto naspäť, ale hrad ostal vo Vladislavových rukách až do jeho smrti v roku 1444 (padol v boji s Turkami pri Varne).

V rokoch 1439 – 1445 stál v Bratislave prvý stály most cez Dunaj (roku 1445 zanikol).

Nový lesk získala Bratislava za vlády Mateja Korvína (pozri aj kapitolu Privilégiá). Roku 1465 tu vznikla prvá univerzita na území Slovenska Universitas Istropolitana (Academia Istropolitana).

Za vlády Jagelovcov (1490 – 1526) bola Bratislava miestom častých diplomatických rokovaní. V rokoch 1490 – 1491 cisár Maximilián vyhnal uhorské vojská z Rakúska (leto 1490; dostali sa tam predtým za Mateja Korvína) a dokonca obsadil uhorské hraničné územia, ale nakoniec bol donútený podpísať 7. 11. 1491 (2.) bratislavský mier s uhorským kráľom Vladislavom II., ktorým sa Uhorsko vzdalo Dolného Rakúska a Maximilián (Habsburgovci) dostal prísľub uhorského trónu, ak Vladislav nebude mať mužského potomka. Roku 1499 sa v Bratislave konal snem českých stavov, pamiatkou na ktorý je tzv. „zůstání prešpurské“ (sústava 80 článkov dohodnutých na tomto sneme).

Značnou oporou pre hospodárske záujmy mesta aj mešťanov boli výsady, ktoré Bratislave udeľovali uhorskí králi. Uvádzame príklady:

• Ľudovít I.:
  • 1344 – právo konať výročné trhy
  • 1354 – zákaz dovozu vína z Rakúska do Bratislavy
• Žigmund Luxemburský:

• • 1402 – zákaz súdiť Bratislavčanov komukoľvek inému okrem bratislavského richtára
  • 1405 – Vyhlásenie Bratislavy (spolu s mnohými inými mestami Uhorska) za slobodné kráľovské mesto, čo znamená, že mesto získalo kolektívnu nobilitu, čiže postavenie šľachtica so všetkými jeho právami. Od tohto roku vysielala Bratislava ako slobodné kráľovské mesto pravidelne svojich zástupcov na zasadanie uhorského snemu. Účelom tohto nariadenia bolo oslabiť moc „normálnych“ šľachticov v krajine
  • 1423 – prvé mestské výsady pre Podhradie (teda to, čo vlastná Bratislava dostala už v roku 1291)
  • 1430 – právo raziť mince – najprv len štvrťdenáre, neskoršie aj ostatné druhy (mincovňa tu pracovala v rokoch 1430 – 1530 a 1623 – 1721)
  • 1436 – právo používať mestský znak (erb) – znak s tromi vežami nad otvorenou bránou v hradbách
• Albrecht II. Habsburský:
  • právo vyberať poplatky z tovaru prevážaného po Dunaji
  • 1439 – povolenie postaviť most cez Dunaj
• Ján Huňady:
  • prenájom mestu kráľovskej soli uloženej v meste, neskôr prenájom celej soľnej komory (monopol na predaj soli), tiež prenájom tridsiatkových príjmov z Bratislavy, Šoproni, Neusiedlu a Rusoviec
  • právo mestskej rade väzniť zločincov všetkých druhov
• rímsko-nemecký cisár Fridrich:
  • právo mešťanom slobodne obchodovať v celom Rakúsku
• Ladislav V. (Václav III):
  • 1453 – potvrdenie všetkých výsad
• Matej Korvín:
  • oslobodenie od platenia tridsiatku, neskôr na desať rokov od všetkých poplatkov (s cieľom použitia získaných peňazí na budovanie opevnenia)
  • 1464 – zlatou bulou potvrdil dovtedajšie práva
  • 1468 – právo meča
• Vladislav Jagelovský:
  • 1508 – právo skladu

V 14. stor. opäť prekvitá vinohradníctvo, remeslá a obchod. Rozvíja sa obchod cez Moravu do Poľska, Čiech, Nemecka, Rakúska, Dalmácie, významná bola úprava obchodných stykov s Viedňou. Vyvážalo sa najmä víno a súkno. Okrem obchodu mesto bohatlo z vinohradníctva (Bratislava mala vinice aj v okolitých obciach Rača, Devín, Prača) a remesiel, ktoré boli spočiatku využívané len pre domácu potrebu. Roku 1376 vydala mestská rada prvé cechové štatúty pre pekárov, mäsiarov a obuvníkov.

Od začiatku 15. storočia sa rozmáhal tranzitný obchod a zvyšoval sa počet vývozných artiklov. Vyvážal sa dobytok, kože, sušené ryby a iné potraviny. V meste bolo 15 veľkoobchodníkov, vznikali obchodné spoločnosti (napr. Albrechta Gnilsama). Bratislavskí obchodníci mali dobrý chýr aj v cudzine a niektorí z nich ako členovia mestskej rady plnili popri obchode aj diplomatické poslanie. Do Bratislavy prichádzali aj cudzí kupci, najmä z Moravy, Rakúska a Nemecka (Kolín, Norimberg). Na zahraničnom obchode malo vysoký podiel víno; roku 1439 bolo v bratislavskom chotári 114 viničných záhonov s 2003 vinicami. Prudký rozvoj zaznamenala remeselná výroba organizovaná v cechoch. Rozsiahle stavebné práce na hrade aj v meste si vyžadovali početných murárov, kamenárov a tesárov. Okrem potravinárskych a odevných odvetví prekvitalo najmä debnárstvo, garbiarstvo a strihačstvo súkna.

V 14. stor. bola mestská spoločnosť diferencovaná na vrstvu patricijov, ktorú tvorili príslušníci richtára Jakuba a iných bohatých kupeckých a vinohradníckych rodín, stredné meštianstvo tvorili menej zámožní kupci a vinohradníci a mestská chudoba. Tá sa prejavila v 2. pol. 14. stor., o čom svedčia súdne záznamy a zmienky o bránení jej záujmov v mestskej rade. Početné duchovenstvo tvorili farári kostolov sv. Martina, sv. Michala, sv. Vavrinca, členovia kapituly, príslušníci reholí antonitov, františkánov a klarisiek. Formovala sa aj vrstva svetskej inteligencie, v meste sa vo svojich domoch často zdržiavala šľachta. Poprední príslušníci mestskej spoločnosti sa združovali v nábožensko-charitatívnom Bratstve Božieho tela.

V polovici 15. stor. mala Bratislava 5000 obyvateľov; najvyššie dane platilo 7,5 % obyvateľstva, strednú zámožnú vrstvu predstavovalo 65,7 % daňových poplatníkov, najnižšiu kvótu platilo 27 % obyvateľov. V súpise chýbajú najchudobnejší obyvatelia, ktorí nemali majetok a neplatili dane. Väčšinu mestského patriciátu a stredného meštianstva tvorili Nemci; percento Slovákov, o ktorých svedčia ich osobné mená, sa nedá vyčísliť. Nižšie percento predstavujú obyvatelia pôvodom z Čiech, Moravy a Poľska. Pomerne málo je Maďarov, ojedinele sa vyskytujú Taliani. Významnú úlohu zohrali Židia, ktorí poskytovali na vysoké úroky pôžičky nielen mešťanom, ale aj mestu. Na ochranu ich záujmov sa vytvorila inštitúcia richtára Židov.

Vonkajšia rada Správy slobodného kráľovského mesta sa rozrástla na 60 členov, ustanovil sa finančný úrad – mestská komora na čele s komorníkom, ktorému podliehal komorský pisár. O bezpečnosť obyvateľov a dozor nad trhmi sa staral mestský kapitán a mesto malo stálych prokurátorov. Rozšírila sa agenda mestskej kancelárie, kde sa viedlo viac druhov kníh (daňové, pozemkové, súdne, protokoly testamentov popri pravidelných zápisoch radných protokolov).

Roku 1525 boli k Bratislave pripojené Vajnory aj s Trnávkou (roku 1848 boli Vajnory znova odpojené, ale bez Trnávky; roku 1946 boli Vajnory znova pripojené).

Po bitke pri Moháči (1526) sa postupne začali hrnúť do Uhorska Turci, ktorí napokon obsadením dvoch hlavných centier Uhorska 1541 (obsadenie Budína), 1543 (obsadenie Ostrihomu) obsadili v podstate územie dnešného Maďarska (stalo sa priamou súčasťou Osmanskej ríše) a formou vytvorenia vazalského štátu Sedmohradsko a východné územia Uhorska. Zvyšok krajiny bol premenovaný na Kráľovské Uhorsko a jeho jadro tvorilo dnešné Slovensko (plus dnešný Burgenland a západné Chorvátsko). Všetky významné udalosti sa tak odohrávali na Slovensku. V Uhorsku (Kráľovskom Uhorsku) však paralelne vznikol ešte iný problém: po kráľovej smrti v bitke pri Moháči vypukla 1527 až 1538/1541 občianska vojna medzi Habsburgovcami (Ferdinand I.) a Zápoľskými, ktorá sa nakoniec skončila definitívnym potvrdením Habsburgovcov ako vládcov Kráľovského Uhorska.

Vo svetle týchto udalostí treba vidieť aj vývoj v Bratislave. Už deň po porážke pri Moháči v auguste 1526 utiekla vydesená kráľovná-vdova Mária aj s kráľovským dvorom z Budína do Bratislavy a usadila sa tu. 17. decembra 1526 zasadal vo františkánskom kláštore v Bratislave uhorský snem a zvolil Ferdinanda I. Habsburského za dedičného kráľa Uhorska (protikráľom bol Ján Zápoľský, zvolený v novembri inými šľachticmi). V roku 1529 Turci prvýkrát v dejinách obkľúčili Bratislavu, ale nedobyli ju. V januári 1531 boli úmyselne zbúrané kostoly a nemocnice mimo mestských hradieb, aby Turci odtiaľ nedovideli ponad hradby. Tie posilnili stavebným materiálom, získaným z týchto zbúraných predmestských kostolov (sv. Michala a sv. Vavrinca). Začiatkom roka 1532 boli do Bratislavy poslané tisícky vojakov na obranu proti Turkom, pripravujúcim sa zaútočiť na Viedeň. Bratislava sa dočasne premenila na vojenský tábor, čo Turkov primälo zaútočiť na Viedeň z juhu. Turci Bratislavu nikdy nedobyli.

V roku 1536 napokon vyhlásil panovník zákonným článkom 49 Bratislavu oficiálne za hlavné mesto Uhorska, za sídlo uhorského snemu, Uhorskej komory a Uhorskej miestodržiteľskej rady (fakticky bola hlavným mestom už od roku 1531). Hlavným mestom Uhorska mala byť Bratislava dovtedy, kým sa kráľovstvo neoslobodí od Turkov. V skutočnosti ostala hlavným mestom až do roku 1783 (preloženie sídla centrálnych úradov späť do Budína) resp. 1830 (koniec korunovácií v Bratislave) resp. 1848 (koniec zasadaní uhorského snemu v Bratislave). V rokoch 1541 – 1848 sa (s niekoľkými výnimkami) zasadania uhorského snemu konali zásadne v Bratislave. V rokoch 1552 – 1784 boli s menšími prestávkami na Bratislavskom hrade uložené uhorské korunovačné klenoty. V rokoch 1563 – 1830 bolo v dóme sv. Martina a vo františkánskom kostole ostrihomským arcibiskupom – už so sídlom v Trnave, lebo Ostrihom bol turecký – korunovaných 11 uhorských kráľov a 8 kráľovien (prvý bol korunovaný Maximilián Habsburský, posledný Ferdinand V.). (pozri samostatný článok Bratislavské korunovácie).

V 17. stor. sa k bojom s Turkami pripojili protihabsburské povstania (1604 – 1711), odohrávajúce sa na území Slovenska. Väčšina z nich nejako postihla aj Bratislavu. V roku 1606 vojská Štefana Bočkaja obsadili predmestia Bratislavy a zrazili sa tu s cisárskym vojskom. Gabriel Betlen dobyl Bratislavu roku 1619, v roku 1621 ho porazili cisárske vojská a potom v rokoch 1621 až 1622 mesto obkľúčil. Porážku napokon utrpel pri Michalskej bráne. V rokoch 1619 a 1620 do Bratislavy (ako protikráľ) zvolal Betlen uhorský snem. Mikulovský mier (1622) medzi Betlenom a cisárom bol roku 1626 potvrdený tzv. (3.) bratislavským mierom. V rokoch 1682 – 1683 bola počas povstania Imricha Tököliho Bratislava jediným mestom na Slovensku, ktoré sa odmietlo Tökölimu vzdať, no nakoniec v júli 1683 mesto (nie však hrad) kapitulovalo. Dobyli ho až cisárske vojská v tom istom roku po definitívnej septembrovej porážke Turkov pri Viedni. Tököliho ľudia boli roku 1684 v Ohňavách (Biely kríž) postínaní. V roku 1701 došlo k násilnostiam Rákociho vojska v Bratislave. Napokon v roku 1704 v rámci povstania Františka Rákociho sa podarilo princovi Eugenovi Savojskému obrániť Bratislavu pred Rákociho vojskami, no okolie mesta bolo totálne spustošené.

Ďalším faktorom v 17. stor. bola protireformácia, ktorá sa rozšírila aj v Bratislave. V roku 1607 vzniklo v Bratislave – pre slovenské národné obrodenie veľmi významné – Evanjelické lýceum. Katolícky arcibiskup Peter Pázmaň (Pázmány) však uviedol do Bratislavy jezuitov a okrem misijnej činnosti im zveril aj výchovu mládeže na jezuitskom gymnáziu. Napriek tomu sa však evanjelici (protestanti) vzmáhali, v rokoch 1636 – 1638 a 1640 si postavili kostoly – jeden pre Nemcov, druhý pre Slovákov a Maďarov. Náboženské boje vyvrcholili po porážke tzv. Vešeléniho sprisahania v roku 1670. Panovník rozpustil uhorský snem a zriadil tzv. gubernium na čele s Jánom Gašparom Ampringenom, veľmajstrom rádu nemeckých rytierov. Roku 1671 tzv. Bratislavský mimoriadny súd odsúdil na smrť napríklad českobratského kazateľa Mikuláša Drábika, Františka Boniša a početných podozrivých, najmä evanjelických kňazov a učiteľov do väzenia a na galeje. Protestantské obrady boli zakázané, kostoly dostali jezuiti a uršulinky. Súd pracoval až do roku 1677 a odsúdil aj účastníkov protihabsburských povstaní. Krutovláda trvala do vypuknutia moru roku 1677. Ampringen opustil Bratislavu a gubernium zaniklo.

17. storočie je celkovo „katastrofickým“ storočím, došlo k viacerým záplavám (najmä roku 1622), veľkým požiarom (1642, 1647, 1660…) a morovým epidémiám.

Ako vďaku za rekonštrukciu hradu, uskutočnenú v rokoch 1635 – 1647, dostala rodina župana Pálffyho dedične pridelený titul bratislavských županov.

Po porážke Turkov (1683 – 1718) a protihabsburských povstaní (satmárskym mierom roku 1711) zostala Bratislava naďalej hlavným mestom Uhorska. Po „porážke” veľkej morovej epidémie (v rokoch 1710 – 1713; zabila 3 860 ľudí; na jej pamiatku postavili Stĺp Najsvätejšej trojice), nastalo v rokoch 1713 až 1780 najlepšie obdobie v dejinách mesta a všestranný rozvoj. Vyrástli nové budovy, paláce a kostoly v barokovom štýle, ožilo vinohradníctvo, remeslá a obchod, Bratislava sa stala strediskom manufaktúrnej výroby (prvá manufaktúra a zároveň prvý podnik moderného typu vznikla 1728 – manufaktúra na výrobu písem pre tlač). V roku 1751 bola v Bratislave zriadená prvá pošta.

V roku 1741 bola v Bratislave korunovaná Mária Terézia, ktorá mesto často navštevovala a v roku 1775 dala zbúrať mestské hradby, aby sa umožnil ďalší rozvoj mesta. V tom istom roku došlo k výstavbe valov okolo vonkajšieho predmestia Kvetná dolina (Blumenthal). Vznikli aj prvé parky (napríklad dnešné Hviezdoslavovo námestie). Z politických udalostí v Bratislave uhorskí šľachtici prisahali vernosť novozvolenej panovníčke Márii Terézii, ktorá za to sľúbila rešpektovať ich výsady. Roku 1763 však rozpustila uhorský snem, obmedzila právomoc uhorských úradov a za miestodržiteľa (1765 – 1781) vymenovala svojho zaťa Albrechta Sasko-Těšínskeho (Albrecht von Sachsen-Teschen), ktorý od roku 1766 sídlil na aj kvôli nemu zrenovovanom hrade, ktorý vtedy nadobudol prakticky dnešnú podobu. V 70. rokoch si na hrade zriadil chýrnu obrazáreň, tzv. Albertínu (dnes vo Viedni). V súvislosti s častými návštevami kráľovského dvora panoval v Bratislave čulý spoločenský ruch. V meste pôsobili významní vedci a umelci, podporovaní najmä miestodržiteľom.

V kultúrnej oblasti prinieslo 18. storočie takisto veľký rozvoj. Mesto bolo centrom barokovej hudby, barokového stavebníctva, vznikajúceho novinárstva a od konca 18. stor. aj slovenského národného obrodenia. Známe boli napríklad „večierky“ Márie Terézie a iných šľachticov v Grasalkovičovom paláci (dnes Prezidentský palác). V roku 1762 v Bratislave v Pálfiho paláci koncertoval šesťročný – neskôr svetoznámy – Wolfgang Amadeus Mozart. V Bratislave vychádzali tieto „prvé“ noviny:

• 1721 – 1722: Nova posoniensia (prvé pravidelne vychádzajúce noviny v Uhorsku)
• 1764 – 1929: Pressburger Zeitung (prvé nemecké noviny v Uhorsku)
• 1780 – ?: Magyar Hírmondó (prvé noviny v maďarčine)
• 1783 – 1787: Prešpurské noviny (prvé noviny v slovenčine)

Okrem toho v roku 1783 vyšiel v Bratislave prvý román v slovenčine „René mládenca príhody a skúsenosti“ od J. I. Bajzu. Ďalej bola roku 1784 presunutá z Trnavy do Bratislavy Kráľovská akadémia (založená v Trnave roku 1777 ako právnická škola).

Počas vlády Jozefa II. (1780 – 1790) začal politický, význam Bratislavy upadať. Jozef roku 1781 zrušil inštitúciu uhorského gubernátora, okrem toho nezvolával uhorský snem, ústredné úrady roku 1783 definitívne presťahoval do Budína, korunovačné klenoty sa roku 1784 dostali do viedenského múzea a do Viedne presťahovali aj Albertínu. Počet obyvateľov dokonca klesol a hospodárska situácia sa cca do roku 1811 zhoršovala.

V (dočasnom) novom, jozefínskom územnosprávnom členení Uhorska v rokoch 1785 – 1790 bola Bratislava sídlom Bratislavského dištriktu.

Hospodársky vývin Bratislavy v 16. a 17. storočí negatívne ovplyvňovali turecké vojny a povstania, pozitívne pôsobila prítomnosť ústredných uhorských úradov a vysokej šľachty, ako aj výhodné dodávky potravín. Najťažším bremenom boli vojnové dane, ktoré roku 1665 dosahovali 18 000 zlatých. Z remeselných odvetví prekvapujúco prosperovalo klobučníctvo – z mesta sa vyvážalo do cudziny veľké množstvo klobúkov. Bratislavskí obchodníci naďalej obchodovali s Poľskom, Sliezskom, Rakúskom, Čechami a Moravou. Koncom 17. stor. žilo v Bratislave 37 obchodníkov, roku 1699 založili obchodnú gildu. V roku 1530 vzniklo prvé poštové spojenie Viedeň—Bratislava.

Začiatkom 18. storočia bola hospodárska situácia Bratislavy nepomerne lepšia ako v ostatných mestách na Slovensku. Roku 1720 mala 350 remeselníckych dielní, roku 1780 vyše 1000 majstrov, 1800 tovarišov a 500 učňov. Osobitné cechy mali remeselníci v Podhradí. Roku 1728 založili spomínanú prvú manufaktúru, potom roku 1779 Strasserovu súkenku. Vyspelým spôsobom výroby – prvými strojmi – vynikala manufaktúra grófa Rubiniho na výrobu strojovej priadze. Medzi rokmi 1750 – 1800 pracovalo v Bratislave okolo 35 manufaktúr. Poľnohospodárstvo reprezentovalo aj naďalej vinohradníctvo v meste a v okolí (Rača, Vajnory, Lamač, Devín).

Sociálne rozdiely sa v 16. storočí prehĺbili. Proti silnejúcej šľachte, ktorá si v meste kupovala domy, ale nechcela plniť meštianske povinnosti, vystúpilo najmä stredné meštianstvo (1567, 1578, 1596). Nepokoje roku 1583, spôsobené tiež náboženskou neznášanlivosťou, mali takisto sociálne príčiny.

Roku 1720 mala Bratislava s Podhradím 9 000 obyvateľov. Od 16. stor. sem nepretržite prichádzali chorvátski a maďarskí utečenci, pretože ich pôvodné územia boli teraz súčasťou Osmanskej ríše. Chorváti sa usadzovali medzi tunajším obyvateľstvom, ale zakladali si aj vlastné osady (Lamač, Dúbravka, Devínska Nová Ves). V období tridsaťročnej vojny prichádzali do mesta aj protestantskí emigranti z Čiech, Moravy a Rakúska. Rakúski evanjelici sa usadili v Prievoze. Silnejúci slovenský živel začal prenikať do remesiel, obchodu, a vinohradníctva, ale aj do radov kléru, medzi úradníctvo mesta a ústredných úradov. Slováci žiadali zriadenie miesta slovenského kazateľa v dóme; ako prvý tu pôsobil Bartolomej Sobolič. V 17. storočí sa konali slovenské bohoslužby a pri oboch konfesiách boli aj slovenské školy.

Roku 1782 mala Bratislava vyše 33 000 obyvateľov (z toho 29 223 v meste pod hradom, majúcom postavenie slobodného kráľovského mesta) a bola najväčším mestom Uhorska. Medzi rokmi 1720 a 1780 počet obyvateľov vzrástol až o 200 %.

Bližšie informácie v hlavnom článku: Historické obvody Bratislavy

Hoci Bratislava prestala byť sídlom centrálnych uhorských úradov, vzrástol jej význam ako centra šírenia osvietenstva a kolísky slovenského národného obrodenia. Vychádzali tu napr. prvé slovenské noviny.

Hrad bol v rokoch 1784 – 1802 v dôsledku presťahovania inventára do iných miest sídlom nového generálneho seminára (školy pre výchovu katolíckych kňazov), kolísky slovenského národného obrodenia. Študoval tu aj Anton Bernolák, ktorý latinským dielom Filologicko-kritická rozprava o slovenských písmenách kodifikoval prvú spisovnú slovenčinu.

Neskorším centrom národného obrodenia bolo Evanjelické lýceum v Bratislave (založené už roku 1607). Na tomto lýceu v roku 1803 začína činnosť Katedra reči a literatúry česko-slovenskej (vznikla z Ústavu reči a literatúry česko-slovenskej založeného roku 1801). V roku 1829 začal na lýceu študovať Ľudovít Štúr, ktorý sa neskôr stal profesorom lýcea a celkovo v ňom strávil 20 rokov života. V tom istom roku študenti lýcea založili v rámci spomenutej katedry tzv. Spoločnosť česko-slovanskú (alebo Spoločnosť reči a literatúry česko-slovenskej), ktorá zohrala dôležitú úlohu v slovenskom hnutí. Napokon 2. februára 1843 sa v Bratislave Štúrovci rozhodli kodifikovať nový spisovný slovenský jazyk na báze stredoslovenského nárečia, ktorý používame dodnes. V Bratislave vychádzali aj Štúrove Slovenské národné noviny.

Začiatok 19. stor. bol charakterizovaný aj napoleonskými vojnami. V rokoch 1789 – 1800 tadeto tiahli ruské vojská. Roku 1805 vtiahlo do mesta francúzske vojsko a zostalo tu až do podpísania (4.) bratislavského mieru 26. decembra 1805 po bitke pri Slavkove. Podpísal ho v Primaciálnom paláci zástupca Francúzska Talleyrand a zástupca Rakúska Lichtenstein. Roku 1809 navštívil mesto Napoleon, pri príležitosti podpísania prímeria, po tom čo francúzske vojská mesto roku 1809 opäť obsadili a bombardovali. Pri odchode francúzske vojská premenili hrad Devín na ruinu, ktorou zostal až dodnes. Na Bratislavskom hrade, kde v tom čase boli už kasárne, bola vojenská posádka – rakúski a talianski vojaci. Pre ich neopatrnosť hrad roku 1811 kompletne vyhorel a zostal ruinou až do 60. rokov 20. storočia. Roku 1814 navštívil Bratislavu ruský cár Alexander I. V roku 1815 sa mnohé rokovania viedenského kongresu konali v Bratislave.

Od roku 1802 zasadal uhorský snem v Paláci Uhorskej kráľovskej komory (dnes Univerzitná knižnica), ale napríklad v rokoch 1812 – 1825 panovník snem nezvolával. V roku 1820 v Bratislave koncertoval deväťročný Franz Liszt v paláci De Pauliho. V roku 1830 sa korunovácia uhorského kráľa konala v Bratislave posledný raz.

Pokiaľ ide o revolúciu 1848, aj tu Bratislava zohrala významnú úlohu. Na zasadnutí uhorského snemu rokov 1847 – 1848 v Bratislave (poslednom v Bratislave) boli 18. marca 1848 prijaté takzvané marcové zákony, ktorými sa okrem iného zrušilo poddanstvo v Uhorsku. Tieto zákony podpísal a vyhlásil 11. apríla cisár Ferdinand V. v Primaciálnom paláci. Počas samotnej revolúcie sa Bratislava jednoznačne postavila na stranu maďarskej revolúcie (teda nie na stranu Viedne). Na jej podporu vzniklo niekoľko spolkov. Počas bojov Bratislavu obsadili rôzne vojská, najmä koncom roka 1848 vojsko generála Windischgrätza a na jar 1849 nakrátko ruské vojsko s generálom Paskievičom.

Po revolúcii od mája 1849 bola Bratislava sídlom súdu generála Haynaua, ktorý za účasť na revolúcii odsúdil niekoľko stoviek osôb a 13 nechal popraviť. V novembri 1849 zas slávnostne rozpustili v Bratislave pred dnešným Úradom vlády (Letný arcibiskupský palác) oddiely slovenských dobrovoľníkov, ktorí bojovali spolu s Viedňou proti Maďarom. V (dočasnom) novom administratívnom členení Uhorska po revolúcii bola Bratislava v rokoch 1849 – 1859 sídlom Bratislavského dištriktu (najprv vojenského, potom civilného). V roku 1871 mesto stratilo súdnu právomoc a funkciu richtára, roku 1876 (iné zdroje: 1871/1886) sa Bratislava stala tzv. municipálnym mestom (inštitút vznikol z bývalých slobodných kráľovských miest), na jeho čele stál župan, ktorý bol súčasne hlavným županom Bratislavskej župy.

Roku 1848 (právne 1848, fakticky 1851) sa uskutočnila významná zmena v usporiadaní mesta. Jednak Podhradie (na dunajskom nábreží pod hradným kopcom, zhruba medzi tunelom a Novým mostom) administratívne splynulo s mestom, jednak bola Kvetná dolina (Blumenthal) oficiálne premenovaná na Nové Mesto, jednak boli poddanské obce Lamač a Vajnory znova odlúčené od mesta, a jednak v meste vytvorili päť častí: Staré mesto (Altstadt), Ferdinandovo mesto (Ferdinandstadt, medzi Špitálskou a bývalou Kozou bránou), Mesto Márie Terézie (Theresienstadt, Podhradie (= Schlossgrund + Zuckermandl) + Vydrica), Mesto Františka Jozefa (Franz-Josephstadt, zvyšné vnútorné predmestia) a Nové Mesto (Neustadt, tam kde dnes). Roku 1879 boli štvrte premenované na okresy a ulice prvýkrát dostali úradné pomenovanie (najprv nemecké, od roku 1890 paralelne maďarské).

Roku 1866 zasiahla Bratislavu Rakúsko-pruská vojna, ktorej posledné boje sa odohrávali v oblasti Lamača a Kamzíka (Bitka pri Lamači). V roku 1914 – 1919 bola v Bratislave činná maďarská Alžbetínska univerzita, vytvorená pretvorením Právnickej akadémie. Bola nepriamym predchodcom Univerzity Komenského.

Rakúsko-maďarské vyrovnanie (1867) znamenalo maďarizáciu a umožnilo maďarskému obyvateľstvu ovládnuť rozhodujúce pozície v správe mesta a jeho podiel začal prudko narastať (pozri obyvateľstvo). Slovenské národné hnutie, sústredené teraz už mimo Bratislavy (Martin a pod.), sa v Bratislave koncentrovalo predovšetkým na školách. Už roku 1861 si študenti lýcea založili „Ústav slovenský v Břetislave”, po obštrukciách premenovaný v nasledujúcom roku na “Spoločnosť česko-slovenská na evanjelickom učilišti v Břetislavě nad Dunajem”, ktorého študenti po atakoch maďarských študentov a úradov museli opustiť lýceum. Slovenské národné hnutie bolo systematicky perzekvované. Časť študentov bola zo škôl vylúčená, časť odišla do Prahy. K slovenskej národnosti sa od 60. rokov v meste aktívne hlásila iba úzka skupina ľudí okolo advokáta dr. Michala Mudroňa (1835 – 1887) a jeho advokátskeho koncipienta Vendelína Kutlíka (1834 – 1904). Pod ich záštitou roku 1868 založili poslucháči Právnickej akadémie spolok Naprej, ktorý pracoval 6 rokov. Roku 1874 študenti najmä lýcea založili spolok Zora na pestovanie slovenčiny (roku 1882 boli za to vylúčení zo škôl, niektorí založili v Prahe spolok Detvan). Koncom 19. storočia už bolo – bez preháňania – trestné aj to, ak sa študenti rozprávali v škole po slovensky. Až začiatkom 20. stor. sa hlavne v okolitých obciach začalo aktivizovať slovenské katolícke hnutie okolo F. Jurigu. Tretím, jediným „oficiálnym” nositeľom slovenského povedomia a bojovníkom za národné požiadavky, boli robotníci. Požiadavka národnej rovnoprávnosti sa objavila už v prvých dokumentoch socialistického spolku Napred; tento spolok organizoval aj kurzy slovenčiny a vystupoval so slovenskými predstaveniami. Od začiatku 20. stor. sa boj za národné práva stal integrálnou súčasťou sociálno-demokratických programov, najmä jej slovenskej častí. Pred prvou svetovou vojnou však už začali pribúdať aj v Bratislave slovenskí podnikatelia, hoci niekedy kritizovaní aj Slovákmi za prílišnú českú orientáciu, a dokonca niekoľko nešovinistických profesorov.

• 1830: začiatok pravidelnej dopravy osôb a tovaru po Dunaji (parnými loďami), čo bol zároveň impulz pre industrializáciu mesta; v dôsledku blízkosti Viedne a Budapešti však do konca 1. svetovej vojny neprekročil bratislavský prístav lokálny význam.
• 1840: z Bratislavy do Svätého Jura otvorili prvú železnicu v celom Uhorsku, ktorú potom do roku 1846 predĺžili až do Trnavy (bola to konská železnica)
• 1847: zriadený prvý telegraf
• 1848: pribudlo železničné spojenie s Viedňou
• 1850: pribudlo železničné spojenie s Budapešťou
• 1856: zaviedli plynové osvetlenie ulíc (po výstavbe II. plynárne)
• 1872/1873: prestavba konskej železnice do Trnavy na parnú; Bratislava získala spojenie s Považím a stredným Slovenskom
• 1884: zaviedli telefón (prvá telefónna ústredňa) a elektrické osvetlenie mesta
• 1886: zaviedli vodovod a otvorili Mestské divadlo (dnes Slovenské národné divadlo)
• 1890: otvorenie premávky propelera do Petržalky
• 1891: dali do prevádzky prvý stály (železný) most cez Dunaj
• 1895: otvorenie mestskej elektrickej dráhy (električky), jednej z najstarších v Európe
• koniec stor.: kanalizačná sieť
• 1902: zaviedli elektrinu
• 1909: prvý trolejbus (na Železnú studničku)
• 1910: Menzlova továreň vyasfaltovala hlavné bratislavské ulice
• 1914: „električka” (elektrická železnica) do Viedne

Hospodárske pomery začiatkom 19. storočia popri odchode centrálnych úradov zhoršila aj zlá finančná situácia štátu, ktorá vyvrcholila roku 1811 vysokou infláciou. Do výroby čoraz viac prenikala trhová ekonomika, rušili sa cechové obmedzenia, vznikala voľná konkurencia, zakladali sa nové manufaktúry. V Bratislave bola súkenka, manufaktúry na hodvábne výrobky, klobúky, repný cukor, podniky na spracovanie olejov, potaše a iných chemikálií, liehovar a likérky (Slubekov liehovar a likérka), dielňa na spracovanie kože a na výrobu spriadacích strojov. Popri 50 členoch gildy dostali právo obchodovať aj Židia. Roku 1842 bola založená prvá sporiteľňa. Po zrušení poddanstva (1848) prichádzalo do bratislavských manufaktúr (neskoršie tovární) vidiecke obyvateľstvo. V 50. rokoch vznikla továreň na tabak a plynáreň.

Od 60. rokov 19. storočia sa Bratislava rýchlo industrializovala: vznikla Kühmayerova továreň (1868), súkenka (1869), Rothova továreň na patróny a Ludwigov mlyn (1870), Steinova sladovňa a pivovar (1871, dnes na Krížnej), Nobelova továreň na dynamit (1873, koncom 20. stor. Istrochem), veľký konfekčný závod (1879). V posledných dvadsiatich rokoch 19. storočia vzniklo ďalších 16 tovární: tehelňa (1883), Menzlova továreň na asfalt (1885), rozšírila sa Grünebergova továreň na kefy, vznikla továreň na káble (1894), rafinéria Apollo (1895, dnes Slovnaft), továreň na čokoládu a cukríky bratov Stollwerckovcov (1896, dnes Kraft Foods Slovakia – Figaro). Na prelome storočia bolo v Bratislave 51 priemyselných podnikov, zamestnávajúcich do 600 robotníkov. Začiatkom 20. storočia vznikli ďalšie veľké závody: elektráreň (1901), Danubius (1907) a továreň Matador na výrobky z gumy a kaučuku. Veľkovýroba postupne zatlačovala malovýrobu, ktorá si ešte koncom storočia udržiavala v počte pracovníkov prevahu. Cechy roku 1872 definitívne zanikli a ich fondy prebrali živnostenské spoločenstvá a úrady. Z poľnohospodárskej výroby malo význam len vinohradníctvo, Bratislava však bola strediskom obchodu s obilím. Mešťania sa snažili vyvážiť stratu politického významu mesta rozvíjaním obchodu. Roku 1850 založili Obchodnú a živnostenskú komoru, koncom 60. rokov vznikli väčšie banky, expozitúry budapeštianskych bánk, ktoré ovládli viaceré priemyselné závody.

V rokoch 1787 – 1814 klesol počet obyvateľov Bratislavy o 10 000 (27 %) a zmenilo sa sociálne zloženie obyvateľstva. Väčšina šľachty mesto opustila a prichádzala len na snemy.

S rozvojom kapitalizmu prirodzene pribúdal počet robotníkov. Manufaktúry zamestnávali v niektorých prípadoch 25 – 50 robotníkov. Roku 1890 v Bratislave vznikla prvá odborová organizácia na Slovensku.

Do polovice 19. storočia mala Bratislava 23 000 obyvateľov nemeckej, 9 500 slovenskej a 3 000 maďarskej národnosti. Až do rakúsko-maďarského vyrovnania si Bratislava v podstate udržala ráz nemecko-slovenského mesta. Po vyrovnaní nastala tuhá maďarizácia. Pomaďarčila sa správa mesta, celý verejný, kultúrny a spoločenský život, ako aj nemecké i slovenské podnikateľské vrstvy. Roku 1881 sa pre porovnanie podľa úradných štatistík k maďarskej národnosti hlásilo 7 517, roku 1910 už 31 705 obyvateľov. Číslo z roku 1910 je však nepochybne prehnané, čomu nasvedčuje aj sčítanie uskutočnené v Bratislave hneď po vzniku Česko-Slovenska.

Bližšie informácie v hlavnom článku: Historické názvy Bratislavy

• Horváth, V. – Lehotská, D. – Pleva, J.: Dejiny Bratislavy, Bratislava, Obzor, 1982. 548 s.
• ŠTEFANOVIČOVÁ, Tatiana, a kol. Najstaršie dejiny Bratislavy. 1. vyd. Bratislava : Elán, 1993. 374 s. ISBN 80-85331-07-1.

Bratislavský portál Historický portál

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Dejiny Bratislavy